Z fabrických rúr, ktorými si majiteľ pred sto rokmi čapoval bylinný likér priamo do bytu, vyrástlo impérium s tržbami 112 miliónov eur. Spoločnosť St. Nicolaus vymyslela legendárnu liptovskú horčicu aj najpredávanejšiu slovenskú vodku.
Forbes odhaľuje, ako sa zo 158‑ročnej tradície na úpätí Tatier stal moderný biznis, ktorý exportuje slovenskú chuť do sveta.
Snívali ste niekedy o tom, že máte domov naťahané rúrky a v kuchyni výčap? Alebo je to príliš? Pred sto rokmi nebolo. Len namiesto piva z nich vtedy tiekol bylinný likér.
Podľa ústnej tradície mal bývalý majiteľ liptovskomikulášskej likérky Rudolf Stein priamo z továrne zavedené rúrky do svojho vedľajšieho bytového traktu a tiekol mu z nich likér. Údajne ním ponúkal hostí. Likér bol predchodca Demänovky a fabrika predchodca dnešného St. Nicolaus.
História továrne siaha do roku 1867, keď ju podnikateľ Armin Stark založil ako prvú rafinériu liehu. Zameranie postupne rozširovala, až sa s ňou nakoniec spájajú také ikony ako Kráľovská horčica, Nicolaus vodka či Demänovka. Po privatizácii, od 90. rokov minulého storočia, patrí St. Nicolaus do portfólia jedného z najbohatších Slovákov Jána Sabola.
Revolúcia horčice
Spoločnosť St. Nicolaus je dnes najväčší výrobca alkoholu na Slovensku a jeho produkty nájdete na 19 zahraničných trhoch. S väčšinou z nich sa spája meno výrobno-technického riaditeľa Viktora Devečku.
„V Nicolause som začal pracovať v máji 1989. Keď som prišiel, väčšina produktov už existovala, len sme ich priebežne vylepšovali. Ako prvý produkt som dostal za úlohu inovovať horčicu, ktorá sa na Liptove vyrábala od roku 1953. Hlavným cieľom bolo prestať ju konzervovať a skončiť s prifarbovaním,“ spomína Devečka na proces, v ktorom museli výrobné linky doplniť o nové zariadenia.
Fľaškovanie v St. Nicolaus kedysi. Foto: archív St. Nicolaus
So zmenou technologického postupu sa potenciálne spájala aj zmena chute. Lenže to si Viktor Devečka nemohol dovoliť. Inak by riskoval, že by si to všimla niektorá zo všetkých zahraničných ambasád v Bratislave alebo všetkých slovenských veľvyslanectiev v zahraničí, kam liptovskomikulášsky závod svoju tradičnú horčicu dodával. Nehovoriac o ostatných zákazníkoch, ktorí dokopy skonzumovali viac ako sedemtisíc ton horčice ročne.
„Keď Francúzi počuli, koľko horčice vyrábame, tak sa nás spýtali, či to vyvážame niekam do sveta, lebo s takou fabrikou sa ešte nikdy nestretli. Nevyvážame, náš národ si len nevie predstaviť jesť žiadnu inú,“ usmieva sa výrobno-technický riaditeľ.
Po pármesačnom vývoji prišiel s receptúrou, v ktorej zostali len horčičné semená, pitná voda, soľ, ocot, cukor a koreniny. Tajomstvom je rozomlieť ich, celé zmiešať a na pár dní zavrieť do „zrecích“ tankov. Zmes po niekoľkých dňoch laboratórne skontrolujú a vyhodnotia, či je pripravená.
Ak je zmes po určitej dobe dozrievania v poriadku, môže sa plniť do spotrebiteľských obalov. Obvykle zreje minimálne sedem dní. Platí vzorec, že čím dlhšie je dozrievanie, tým je horčica lepšia a hustejšia. Môže sa stať, že niekedy až štípe. Je to tým, že je čerstvá.
Každý národ má vlastnú
Kým liptovskomikulášska horčica je charakteristická svojimi sklenenými pohármi, pre Čechov sú symbolické plastové tégliky a Nemci s Rakúšanmi ju majú v tubách.
Na Slovensku sa sklenené poháre povýšili až do takej podoby, že ľudia si ich nechávali a do „horčičákov“ zalievali kávu. Dokonca sa stali aj mierkou v kuchyni, keď pri hrnčekových receptoch znamenal hrnček jeden „horčičák“.
Individualizované nie sú pri horčici len obaly. Je to aj chuť, ktorú má každý národ vlastnú. Na Slovensku je sladko-kyslá, v USA mierne kyslá, vo Francúzsku ostrá, v Taliansku ovocno-sladká a v Japonsku extrémne ostrá.
Foto: archív St. Nicolaus
Okrem klasickej plnotučnej sa v Liptovskom Mikuláši vyrába aj kremžská, francúzska, chrenová a feferónová. Skúšali aj estragónovú, kôprovú a s karí korením, ale tie boli pre zákazníkov až príliš veľký výstrelok.
Ochutené horčice sú skôr novodobý výmysel a za ich vývojom stojí Viktor Devečka. Pôvodne existovala len základná plnotučná, ktorou jediný závod svojho zamerania na Slovensku zásoboval všetky domácnosti, hotely, jedálne a reštaurácie v krajine. V roku 1961 jej produkoval 800 ton ročne, o necelých tridsať rokov dvojnásobok a v roku 1994 sa už produkcia počítala v tisícoch ton za rok.
Väčšinu, až 80 percent výroby, tvorí klasická plnotučná horčica, a 20 percent kremžská. Spoločnosť St. Nicolaus ju však od roku 2004 nevyrába, keď predala divíziu pochutín, horčice a kečupov nemeckej skupine Develey. S výrobou pokračuje značka Snico, ktorej názov vznikol spojením slov Saint a Nicolaus.
Zrod vodky
A aká je modernejšia podoba liptovskej spoločnosti? Napríklad najpredávanejšia slovenská značka vodky. Nicolaus vodka sa zrodila až medzi rokmi 1992 a 1993, no nezačala od nuly. Nadviazala na vyše 140-ročnú liehovarnícku tradíciu pod liptovskými vrchmi.
V roku 1867 tam podnikateľ Armin Stark založil prvú rafinériu liehu a predával ho veľkoodberateľom. Potom v priebehu 20. storočia pribudla aj výroba rumu, likérov, borovičky a slivovice.
Keď po vzniku samostatnej Slovenskej republiky vznikla aj akciová spoločnosť St. Nicolaus, ktorej názov a logo sú inšpirované erbom a názvom mesta Liptovský Svätý Mikuláš, už mala k dispozícii celé produktové portfólio. Napriek tomu nezaháľala. Jej nový produkt v podobe vodky sa zakrátko stal vlajkovou loďou spoločnosti a najpredávanejšou vodkou na slovenskom trhu.
V celom svete
K úspechu značky prispela vernosť tradičným surovinám aj neustále vylepšovanie výroby. „Lieh na vodku aj borovičku destilujeme výlučne z kukurice,“ hovorí Jana Ivanková, dlhoročná pracovníčka likérky zodpovedná za zavádzanie nových produktov.
Zrelé zrná slovenskej kukurice sa v liehovare najskôr spracúvajú modernou mnohonásobnou destiláciou na 96-percentný lieh. Prebieha to v závode v Leopoldove vybavenom šiestimi 42-metrovými kolónami. Následne sa lieh prevezie späť do Liptovského Mikuláša, kde sa mieša s krištáľovo čistou vodou spod vrchu Háj-Nicovô. Pre ešte väčšiu jemnosť sa filtruje cez unikátne aktívne strieborné filtre, kaskádovito sa prevzdušňuje v piatich nádržiach a pred fľaškovaním sa ešte necháva odležať.
Foto: archív St. Nicolaus
Technológiu striebornej filtrácie Nicolaus zaviedol v roku 2011. Odvtedy sa vodka filtruje cez 24 špeciálnych filtrov z aktívneho striebra v kombinácii s tatranskou vodou, čo jej dodáva ešte jemnejšiu chuť a vôňu.
Za vylepšeniami receptúry stál aj výrobno-technický riaditeľ Viktor Devečka. Popri klasickej 38-percentnej Extra Jemnej vodke dozeral aj na vývoj ochutených edícií. St. Nicolaus postupne uviedol napríklad príchute čiernej ríbezle, limetky či broskyne a v segmente ochutených vodiek dnes dominuje s približne 74-percentným podielom na trhu.
Fanúšikov si získala nielen doma, ale aj vo svete. Popri Slovensku sa dnes predáva na trhoch od susedného Česka a Maďarska cez Rakúsko, Slovinsko, Tunisko, Spojené Arabské Emiráty či USA až po Indiu a Nigériu.
