Poznajú sa od dvanástich, sú spolu od sedemnástich a prežili toho spolu vskutku veľa. Jan a Sabina Bednářovci v unikátnom párovom rozhovore o pulzujúcom Miami, adrenalíne, vzťahoch a hľadaní pokoja v Kanade.
„Ešte pred tým, ako som sa vôbec dozvedel, že je Sabina tehotná, mal som sen o tom, že je tehotná a že budeme mať dievčatko. Takže buď som jasnovidec, alebo to bude chlapček,“ hovorí Jan Bednář.
Zo všetkých strán sa ozývajú povzbudzujúce výkriky, tmu preráža spŕška bleskov z fotoaparátov a z reproduktorov znie čoraz hlasnejšia hudba, ktorú poznáte, ak ste okolo roku 2012 chodili do klubov alebo často počúvali rádio.
Než vám prezradím, o akú pieseň ide, dovolím si vám, milí čitatelia, opísať scenériu. Sme na jachte, ktorá sa príjemne hojdá v rytme pomalého popíjania džinu s tonikom. Do tváre fúka niečo, čo v anglicky hovoriacich krajinách nazývajú gentle breeze.
Na prove stojí Jan Bednář so svojou ženou Sabinou, obaja vo svetlom letnom oblečení, a za nimi sa rysuje unikátna panoráma mrakodrapov. Na jachte je približne sto ľudí, ktorých spájajú dve veci – sú to priatelia Bednářovcov a všetci vyzerajú fantasticky. Áno, toto je Miami. Zišli sme sa tu na gender reveal party.
Párty, na ktorej sa odhalí pohlavie dieťaťa a ktorá sa začala u Bednářovcov doma na neďalekom ostrove Hibiscus. Jasné, mohla to byť jedna správa v rámci skupiny na WhatsAppe… No to by nebol ich štýl.
Nebo na krátky okamih zahalí obrovský ružový oblak a účastníci výpravy doslova euforicky kričia: It’s a baby girl! Strih. Ubehlo pár týždňov a Jan Bednář skáče salto vzad do kaňonu kdesi vo Francúzsku. Úzke priesmyky, obrovský vnútorný vodopád a cesta, na ktorú sa vydáte a zistíte, že z nej niet úniku.
To, čo niekomu naháňa strach už pri pohľade na video, je pre iného moment, keď sa cíti nažive. Keď Jan Bednář po niekoľkých dňoch dokončil túto výpravu, pripojila sa k nemu manželka Sabina a spoločne v Paríži sledovali, ako Carlos Alcaraz neuveriteľne „otočil“ finále Roland Garros proti Jannikovi Sinnerovi.
Uplynulo ďalších 24 hodín a už sedíme spolu na Smetanovom nábreží. Na rozdiel od mnohých predchádzajúcich návštev tohto bytu s veľkolepým výhľadom na Pražský hrad sme tu naozaj len my. A namiesto obľúbenej tequily Clase Azul pijeme fermentovaný čaj. Časy sa menia, poznamenal by klasik.
Čo sa však nemení, je vzťah k riziku, ktorý je u Jana Bednářa vrelý. Vidieť to na videu, na ktorom robí spomínané salto vzad. Viditeľne mu pri tom vykĺzne jedna noha a jeho telo letí smerom nadol tak blízko skaly, až sa človek musí opýtať…
Nie je to zbytočné riziko, ktoré nepotrebuješ? Máš dobrý život, tehotnú ženu…
JB: Nevedel som, do čoho idem, respektíve že ten kaňon bude taký brutálny. Mám rád kontrolovaný risk. Milujem adrenalín, a keď pretekám v aute, jazdím na snouborde v prašane alebo na snoubajku, cítim sa pri tom nažive. A myslím, že štatisticky je nebezpečnejšia občasná jazda autom.
Sabina, ty si z rovnakého cesta?
SB: Honzík ma určite inšpiruje. Napríklad heliboarding by som sama nikdy nevyskúšala. Nakoniec to pritom nie je až také nebezpečné, ako si všetci myslia, ale z hľadiska športu a myslenia je to jedna z najťažších vecí. Neskutočne intenzívna a rýchla. Skúsila som napríklad niektoré základné kaňony, ale to, čo robí Honzík, by som nezvládla.
JB: Keď stojíš pri stometrovom vodopáde, vedľa teba hučí voda a teraz sa musíš nakloniť cez okraj a veriť tomu lanu… To predsa nie je pre každého. Tiež si myslím, že biznisom sa emócie dosť otupia, takže to ani tak nevnímaš. V tejto fáze svojho života sa nevystavujem extrémnej práci, takže mi to nahrádza šport.
Aký je najsilnejší spoločný dobrodružný zážitok, ktorý vám utkvel v pamäti?
SB: Moje najsilnejšie spomienky, respektíve emócie, sú stále to, že sme si kúpili expedičný karavan a cestujeme s ním po zaujímavých miestach sveta.
JB: A niečo konkrétne?
SB: Asi Aljaška minulý rok. Horské ľadovce, lezenie, medvede… Lezenie po ľadovci bolo dosť extrémne, ale úžasný zážitok.
JB: Pustili nás do 30-metrovej diery len s čakanmi a museli sme liezť hore.
SB: Alebo napríklad veľryby! Skáčeš do vody s neuveriteľným tvorom, ktorý je veľký ako solídny byt…
JB: Alebo super bolo, ako sme uviazli pri jazere Tahoe, zlomil som všetky navijaky a náradie. A nič. Museli sme tam zostať cez noc. Ráno sa sneh trochu roztopil a vyrazili sme. Všeobecne milujem veci spojené so snehom. Keď robíme heliskiing a ty ideš metrom čerstvého prašanu… To je proste nádhera.
„Často si plánujeme život okolo toho, čo by bolo cool robiť. Zároveň nás však baví žiť bežný rutinný život,“ vysvetľuje Jan.
Cítim správne, že pokojný, priemerne plynúci život nie je niečo, pri čom sa cítite nažive?
JB: Pre mňa je nesmierne dôležité užívať si život, zažívať nové veci a vymýšľať neobvyklé veci. Nemusia to byť nutne adrenalínové ani drahé veci, ale hlavne neobvyklé. Často si plánujeme život okolo toho, čo by bolo cool robiť. Zároveň nás však baví žiť bežný rutinný život. Pre nás je dôležité striedať to.
Celé to však znie tak, že len jeden z vás to má v sebe od detstva…
SB: Žila som v Mladej Boleslavi s rodičmi a na letné prázdniny ma posielali k babkám do Borovice a do Řepína. Tam som bola často vonku, ale vo všeobecnosti sme neboli rodina, ktorá chodí do kaňonov alebo na paraglajding.
JB: Keď som do pätnástich rokov hral hokej, nemal som čas na nič iné. Keď som skončil, bol som ako z reťaze odtrhnutý, chcel som hneď vyskúšať všetko. Navyše som taký, že ma tie veci nebavia každý deň, musím to striedať. Okrem padelu, ten teraz hrám neustále.
SB: Sto koníčkov, v žiadnom nie sme najlepší, ale baví nás to.
JB: Teraz však chystáme cool vec. Odmalička ma bavili treasure hunts, hľadanie pokladu. Tak sme nedávno najali ľudí, ktorí patria medzi svetovú špičku v príprave únikových hier, a oni pre nás v arizonskej púšti chystajú hľadanie pokladu. No a…
SB: Tu musím zasiahnuť. Predstav si, že Honza ma presne týmto spôsobom požiadal o ruku na moje narodeniny! Dal mi obálku s rôznymi úlohami, ktoré som musela splniť. A na konci bol prsteň.
JB: Akurát som plánoval, že jej to potrvá týždeň, ale trvalo jej to dva mesiace.
SB: Úlohy v obálke mi dali súradnice miesta v oceáne. Tak som si myslela, že to je ten darček – že sa pôjdeme potápať. Zrazu pod vodou Honza ukázal na nejakú krabičku, tak som ju vytiahla a vnútri bola mapa. On na mňa, aby som uhádla, čo je to za miesto. Bol to ostrovček pod Dominikánskou republikou. A on mi povedal, že tam letíme na výlet, čo ma opäť viedlo k tomu, že to je ten darček. A keď sme leteli helikoptérou na ten malý ostrovček, zrazu som z výšky uvidela nápis: „Will you marry me?“
JB: Najal som tam domorodcov, ktorí na pláži z palmových listov vytvorili tento nápis. A ja som v tom vrtuľníku Sabču požiadal o ruku.
Nič podobné som v živote nepočul…
JB: A také veci ma neskutočne bavia. Už sa neviem dočkať, kedy to pripravím pre naše deti. Budeme žiť ako Indiana Jones!
Ako dlho ste boli spolu, než ste sa vzali?
SB: Teraz sme spolu 13 rokov, vzali sme sa pred šiestimi rokmi a Honza ma požiadal o ruku približne jeden a pol roka pred svadbou.
JB: No poznáme sa od dvanástich rokov. Zo základnej školy.
„Poznáme sa od dvanástich rokov. Zo základnej školy,“ hovoria.
Aký je recept na šťastný vzťah, keď sa s partnerom poznáte od dvanástich?
JB: Prvá fáza nášho vzťahu bola najväčšia zamilovanosť, keď sa nič nerieši. Vtedy sme ešte chodili do školy. Ďalších sedem rokov sme budovali ShipMonk a tam nebol priestor na vzťahové problémy. Nerozmýšľali sme nad tým. A Sabča bola neuveriteľne podporujúca. Akékoľvek problémy vo vzťahoch boli v tom momente druhoradé, prioritou boli problémy v práci. V roku 2021 sme po exite (keď Jan Bednář dvakrát predal väčšinový podiel v ShipMonku za približne 350 miliónov dolárov – pozn. red.) prešli do „zábavného režimu“, keď sme si chceli približne tri roky užívať, než sa budeme snažiť o dieťa. A teraz máme novú kapitolu, práve potomka.
SB: Stále sa niečo deje. Niekedy počujem od ľudí, že je to nuda. Že ten vzťah sa nevyvíja. No u nás je stále nejaká akcia. Rastieme spolu. Každý osobne, ale vždy spolu. Naši slobodní priatelia majú často problém sa nejako prispôsobiť. Sú s niekým pár mesiacov, niečo im nesedí a hneď utečú.
JB: K tomu ich povzbudzuje aj dnešná doba. V mestách ako Miami je neskutočne veľa možností. K tomu sociálne siete, zoznamovacie aplikácie… Ľudia si myslia, že tráva je všade inde zelenšia. Podľa mňa je základom každého vzťahu postaviť sa problémom čelom. Grass is greener where you water it.
SB: A tie problémy, samozrejme, prídu. Prídu vždy a u všetkých.
JB: Je dôležité mať jasne stanovené hodnoty a vedieť, čo ty aj ten druhý od vzťahu očakávate. Pokiaľ ide o rodinu, sex, prácu. Povedal by som, že jedným z dôvodov, prečo nám to tak dlho funguje, je aj experimentovanie a otvorená myseľ – či už v intímnom živote, alebo vo všeobecnosti.
Mali ste počas vzťahu kritický moment, keď to vyzeralo, že sa rozídete?
JB: Mali, približne po desiatich rokoch. Museli sme si dať pauzu a zamyslieť sa nad tým, čo je pre nás dôležité. Či byť spolu je naozaj to, čo chceme. Počas toho obdobia som si uvedomil, že stojí za to bojovať za náš vzťah.
SB: Bolo to akési vyvrcholenie všetkého z oboch strán. Veľmi sa prejavili naše odlišné spôsoby riešenia problémov. Predtým som nedokázala riešiť problémy produktívne, bola som pasívne agresívna, používala som tiché tresty.
Takže ste sa vtedy oddelili aj fyzicky?
JB: Áno. A potom som jej schoval ďalší poklad.
SB: Honza si robí žarty, ale musím vážne povedať, že pred opätovným zlúčením sme sa pravidelne dohovárali o nových podmienkach. Ako budeme fungovať vo vzťahu a aké pravidlá si stanovíme, ak to má pokračovať.
JB: Naozaj dôležité sú tie hodnoty…
„Pred opätovným zlúčením sme sa pravidelne dohovárali o nových podmienkach. Ako budeme fungovať vo vzťahu a aké pravidlá si stanovíme, ak to má pokračovať,“ približuje Sabina. Foto: Dasha Paker
Čo presne tým myslíš?
JB: Počkaj, mám to v telefóne čierne na bielom. Moje hodnoty sú sloboda a tolerancia. Zvedavosť a dobrodružstvo – skúšať nové veci, byť otvorený novým zážitkom. Vášeň – žiť život s nadšením a prežívať ho… Niečo, čo Česi veľmi nemajú v sebe. Rast – neustále sa posúvať, či už v športe, alebo v kariére. A láskavosť – byť milý k ostatným, rešpektovať sa.
SB: Ja mám podobné a navyše komunita, rovnováha… Tam sa trochu líšim od Honzíka, aj keď sa k tomu postupne dostávam.
JB: Tie tri roky po exite boli naozaj intenzívne. Veľa sme „pártyovali“. V Miami sme v priemere stretávali 50 nových ľudí týždenne. A v určitom momente to už bolo prehnané, ja som sa chcel stále baviť a zabávať, a pre Sabču to už bolo priveľa. Preto tam vznikli niektoré konflikty, čo viedlo k odlúčeniu. Stále som to však vnímal tak, že je to určité životné obdobie, ale keď budeme mať deti, skončí sa to.
SB: Teraz, keď sme v očakávaní, môžem potvrdiť, že to tak naozaj je. Vtedy som tomu však vôbec neverila. Nedokázala som si predstaviť, že keď sa tak bezstarostne bavíme, odrazu dôjde k zlomu a začneme žiť inak. A zrazu budem mama a Honza bude otec.
Navyše v Miami sa dá asi jednoducho žúrovať až do šesťdesiatky, však?
JB: Dá, presne to teraz riešime. Kde chceme vychovávať dieťa? V Miami to nie je, toto mesto jednoducho nemá dobrý vplyv na dieťa. Okolo Miami sú dobré miesta na výchovu, ako Coral Gables alebo Boca Raton, ale všeobecne si myslím, že je lepšie vychovávať dieťa v Česku. Alebo v Kanade.
SB: Na druhej strane, nechceme, aby to znelo, že nemáme radi miesto, kde žijeme. Miami je super, sú tu skvelí ľudia a hlavne úžasná atmosféra. Predtým som mala veľký problém nájsť si nových priateľov, hanbila som sa rozprávať s cudzími ľuďmi a celkovo som bola dosť uzavretá. Miami ma naučilo úplný opak a som tomu veľmi rada.
Takže opustíte Miami?
SB: Zatiaľ ani jeden z nás nemá jasný názor.
JB: Zhodujeme sa len na tom, že tam nechceme vychovávať deti. Takže ešte asi päť rokov tam, ale keď pôjdu do školy, tak buď Kanada, Česko… Alebo úplne niekde inde na svete. Mne to tu, samozrejme, dalo naozaj veľa – jednak čo sa týka priateľov, jednak z hľadiska biznisu. Sú tu skvelí ľudia a základňa našich najbližších priateľov.
Prečo Kanada?
JB: Milujeme to tam. Staviame dom v meste Revelstoke. Máme radi prírodu a hory. Kanada je neuveriteľne drsná, nepreskúmaná. Môžete ísť na týždeň do hôr a nevidieť nikoho. Môžete ísť do divočiny, plaviť sa po rieke… Ja tam chodím na heliskiing. Alpy sú napríklad úžasné, ale príliš busy. Kanada má obrovské neobývané časti. V zime aj v lete si tam veľmi aktívny… Proste to na teba má dobrý vplyv.
SB: Asi nám to trochu pripomína detstvo. Ten dobrý vplyv. Ako pekne sme vyrastali.
To znie ako úplný opak Miami…
JB: Do istej miery je to pravda. No v živote máme radi kontrasty; Miami na spoločenské udalosti, komunitu podobne zmýšľajúcich ľudí, veľa podnikateľov, biznis. K tomu prázdna Kanada, príroda, hory. A potom Praha, kde máme primárne rodinu. Obrovský bonus je aj to, že z Prahy je všetko v Európe blízko.
SB: Takže zatiaľ taký trojuholník, ale uvidíme.
Počas niekoľkých dní, ktoré sme spolu strávili na jeseň 2021, mi v hlave najviac utkvela jedna myšlienka, ktorú niekde v noci vyslovil jeden z Honzových priateľov: „Jan is great, but Sabina is the queen here.“
Od momentu, keď se Jan Bednář objavil na obálke českého Forbesu, ubehli takmer štyri roky. Vtedy mal ešte relatívne čerstvo po predaji časti svojho logistického impéria, za čo zinkasoval okolo 350 miliónov dolárov. To ho, pochopiteľne, okrem iného katapultovalo do rebríčka najbohatších Čechov.
Vo fantastickom rozhovore hovoril o tom, že uspieť môže každý, kto sa nevzdá, ale aj o hľadaní nového generálneho riaditeľa a pracovnej budúcnosti, ktorá bola vtedy ešte dosť nejasná. Rodák z Bakova pri Mladej Boleslavi však naďalej tvrdo pracoval, čo sa odrazilo aj na titulku, ktorý sme vtedy zvolili – Beast mode.
Počas niekoľkých dní, ktoré sme spolu strávili na jeseň 2021, mi v hlave najviac utkvela jedna myšlienka, ktorú niekde v noci vyslovil jeden z Honzových priateľov: „Jan is great, but Sabina is the queen here.“
Zdanlivý detail, na ktorý som si spomenul až po rokoch, bol jedným z podnetov, prečo venujeme aktuálnu obálku Forbes Life práve obom „polovičkám“ pravdepodobne najzábavnejšieho páru českého biznisu.
Honza, je ShipMonk tvojím alebo spoločným úspechom?
SB: Biznisový úspech je určite Honzíkovou zásluhou. Nepoznám nikoho pracovitejšieho. Nikoho, kto ide do vecí s takým to-do mindsetom. Celý ten čas vôbec nepremýšľal o tom, že niečo nejde. A mne by ani nenapadlo ho v tom nepodporovať. Ja som vytvárala prostredie na to, aby sa mohol plne sústrediť na prácu.
JB: Prostredie, v ktorom pracuješ a funguješ, je absolútne zásadné. Je to, ako keď si profesionálny športovec, potrebuješ zdravú stravu, regeneráciu a psychickú aj fyzickú prípravu. V biznise je to podobné. Ak by si mal partnera, ktorý by neobetoval kúsok svojho života v tvoj prospech, nedokázal by si sa dobre sústrediť, nebol by si v pohode, nebol by si stopercentný a nakoniec by ťa to možno aj kariérne držalo dole.
SB: Bola som v tom veľmi ponorená, a keď som videla, s čím Honza zápasí, ani by mi nenapadlo mu niečo vyčítať. Navyše vôbec nie som typ človeka, ktorý sedí doma so založenými rukami a čaká. Proste idem a robím svoje veci. V tom čase som študovala, pracovala v ShipMonku, trénovala na maratón a tak ďalej. Nikdy som to nevnímala tak, že by som trpela alebo niečo obetovala.
Takže si to chápala od začiatku?
SB: Úprimne, nemuseli sme to vôbec riešiť. Keďže som tam pracovala a videla som to na vlastné oči, nikdy to pre nás nebolo témou.
JB: Navyše s nami doma býval môj spoluzakladateľ a CTO Vašek Jareš. Prišli sme z práce o desiatej, zapálili sme vodnú fajku a do jednej rána sme sa zaoberali prácou. Vstali sme o siedmej a znova sme sa zaoberali prácou. A tak to bolo štyri alebo päť rokov. Sabča si od toho vôbec neodpočinula. Napríklad môj brat to absolútne nezvládal, nemohol s nami ani sedieť.
Bolo to podstatné pre váš úspech?
JB: Prikladám tomu obrovský význam, podľa mňa by sme to inak nikdy nedotiahli tak ďaleko. A najlepšie to vidím v porovnaní s dnešnou dobou práce na diaľku. Na robotu sa dokážeš sústrediť len pár hodín, potom už ani nedávaš pozor. A my sme mali priestor na spoluprácu 24/7. Týmto spôsobom sme vyriešili toľko vecí, že si to ani nedokážeš predstaviť. Prvých sedem rokov mohol každý problém zničiť náš biznis, ale zároveň sme rapídne rástli a od začiatku sme boli ziskoví. Každý deň som mal pocit, že sa posúvame niekam ďalej.
Vnímala si to rovnako?
SB: Mne to pripadalo super hneď na začiatku, keď firma bola ešte BedaBox a robila package forwarding. Potom sa rebrandovala a začala robiť celý servis pre e-commerce. Podľa mojej optiky to bol taký skok, ktorého by som sa sama veľmi bála. No kľúčový tím bol taký zohratý, že bol pripravený na každú výzvu.
JB: Sabča z toho mala väčšie obavy ako ja.
SB: To ma nakoniec vždy naplnilo úžasným pokojom – vedela som, že to zvládneme. Nech to bude čokoľvek, Honza to vyrieši.
JB: A potom si sa bála, že nebudem schopný prestať žúrovať.
SB: Vidíš, tak som asi nemusela.
Pracovali cez deň aj v noci.
Takže za celé tie roky ste nezažili žiadny výraznejší pokles?
JB: Nie, ale po mojom čiastočnom odchode trh e-commerce klesol, respektíve prestal rásť. Urobili sme pár akvizícií, integrácia bola náročná a tak ďalej. No pre mňa bol najväčším zlomom fakt, že ma táto činnosť prestala baviť.
Ako to?
JB: Keď sme rástli o stovky percent, mal som každú chvíľu novú firmu. Keď sme začali rásť o 15 percent ročne, už to bolo niečo iné. Navyše sme sa v tom čase viac „korporatizovali“. Už to nebolo tak, že som mohol zájsť do skladu niečo vyriešiť, lebo tam bolo zrazu osem vrstiev ľudí pod mnou. Podnikanie ma prestalo baviť a uvedomil som si, že firme nedávam to, čo potrebuje. Tak som si našiel CEO a stiahol sa. Jednoducho ma viac baví dynamická fáza.
SB: Pre mňa bolo dosť ťažké to celé sledovať, lebo som videla, že je z toho vyhorený a nebaví ho to.
JB: Asi som nebol úplne vyhorený, ale motivácia na riešenie problémov je iná, keď ťa to baví a si z toho nadšený. Keď som pre niečo zapálený, nič ma nezastaví. Keď ma to nezaujíma, odídem. Úprimne povedané, to je aj moja obava z budúcnosti mojej kariéry. Finančná motivácia pri čomkoľvek, čo budem robiť, je úplne iná ako pred desiatimi rokmi. Neviem, či v sebe nájdem motiváciu.
SB: A ľudia sa ťa neustále pýtajú: Čo bude ďalej?
JB: Presne tak. Ja nemám žiadne ďalšie kroky. Ďalším krokom je užívať si život. Desať rokov som makal, aby som sa dostal tam, kde som teraz. A teraz mi pripadá ako najväčšia hlúposť pustiť sa do nejakého projektu len preto, že sa to odo mňa očakáva. Nemám žiadne ďalšie kroky. Ďalším krokom je užívať si život.
Neopustila ťa vášeň primárne pre tvoj odchod?
JB: To bol primárny dôvod. Keď nemáš túžbu, je extrémne ťažké dať do toho sto percent. Podľa mňa sa to stáva ľuďom po odchode, ale aj napríklad s deťmi. A asi je to aj normálne.
Je to tak, že človek do určitej miery stratí aj svoju identitu? Spomínam si na zdanlivú maličkosť, keď ShipMonk bol súčasťou tvojho používateľského mena na Instagrame, a to už je preč.
SB: Osobne poznáme veľa takých ľudí. Povedz mi, kto si bez svojej práce… Mnoho ľudí nevie odpovedať.
JB: Do určitej miery to u mňa bolo tiež tak, ale už pred rokmi som mal okolo seba veľa ľudí, ktorí tým prechádzali, takže som bol trochu pripravený. Navyše som generálneho riaditeľa hľadal takmer dva roky, takže som sa na to pripravoval. Teraz hľadám zmysel v iných aspektoch života, nie v práci. Aj keď… Našiel som ho napríklad v rámci nášho family officeu, kde okrem iného budujeme nehnuteľnosti, čo ma veľmi baví. Development a jeho kreatívne aspekty sú niečo, čo mi vyhovuje.
Už ste sa vnútorne pripravili na rolu budúcich rodičov?
JB: Veľmi sa na to teším. Baví ma o tom čítať, baví ma počúvať našich priateľov a ich skúsenosti. Je veľmi zaujímavé uvedomiť si, koľko nástrojov, vedomostí a technológií je dnes k dispozícii na výchovu detí. To je niečo, čo naši rodičia vôbec nemali, a napriek tomu urobili skvelú prácu. To človek musí obdivovať.
SB: Nás vychovali v podstate intuitívne. A vyšlo to skvele.
JB: Presne tak. A my teraz robíme všetko pre to, aby sa nám to podarilo tiež. Úprimne povedané, naše dieťa sa narodí do veľmi privilegovanej pozície a posledné, čo chceme, je, aby to bol, povedzme to ľudovo, „spratek“, ktorý si nič neváži.
SB: Veľa o tom premýšľame. Ako dať našim deťom to, v čom sme vyrastali my. Možno nám v tom pomôže Kanada, príroda…
Honza, niekoľkokrát sa spomenulo, čo sa Sabina naučila od teba. Ako je to naopak?
JB: Sabča je nesmierne empatická a premýšľa o emocionálnych veciach oveľa viac ako ja. Učí ma dávať na to pozor – či už vo vzťahu, alebo voči ľuďom zvonku. Veľmi mi nastavuje zrkadlo v tom, ako sa správam, a celkovo cítim, že mi to pomáha. Veľmi ju obdivujem aj v tom, že ju baví prekonávať ťažké veci, či už je to tréning na maratón, ale aj napríklad výcvik psa. Ja som na to lenivý. Keby som mal o šiestej ráno ísť behať a pršalo by, v živote by som nevstal a zostal by som doma.
Čoho sa bojíte?
SB: Je pre mňa ťažké na to odpovedať, pretože mám pocit, že teraz sa cítim fyzicky aj emocionálne najlepšie, ako som sa kedy cítila. Samozrejme, do toho vstupujú veci, ktoré človek nemôže ovplyvniť, napríklad nedávno sme riešili veľké zdravotné komplikácie s mojou babkou. To je jediná vec, o ktorú sa bojím – zdravie blízkych.
JB: Vidím to rovnako. Keď sa zamyslím nad svojím životom, bol som najšťastnejší v každej fáze, v ktorej som sa nachádzal. Keď som sa ako dieťa bláznil v lete niekde pri bazéne, bol som nesmierne šťastný. Na gympli som bol extrémne šťastný, potom som odišiel do Ameriky a bol som neuveriteľne šťastný, na vysokej škole to isté a pri budovaní biznisu to isté. Takže mám naozaj pocit, že život je krivka, ktorá ide doprava hore. A verím, že s dieťaťom to pôjde ešte vyššie.
„Prvé miesto na zozname vecí, ktoré chcem stihnúť, je však mať zdravé dieťa,“ hovorí Jan.
Napadá mi posledná vec. Máte na bucket liste niečo, čo ste ešte nezažili a veľmi by ste to zažiť chceli?
JB: Bungee jumping z vrtuľníka nad aktívnym vulkánom.
Prosím?
SB: Ja už bungee jumping nerobím.
JB: Je to niečo, čo sa dá zariadiť, a veľmi ma to láka. Potom chcem vyskúšať jetpack – raketový batoh. Vyrába ho jedna britská firma a je to veľmi cool. Áno, a chceme prejsť Mongolsko tým obytným vozidlom. A chcem sa viac venovať pretekaniu áut, takže som si teraz kúpil veterána a pôjdem na jednu rely v Južnej Amerike. Nakoniec by som chcel ísť aj na Dakar. Prvé miesto na zozname vecí, ktoré chcem stihnúť, je však mať zdravú dcérku.
SB: A vychovať z nej princeznú z Bakova.
