Paul Allen založil spolu s Billom Gatesom spoločnosť Microsoft, vďaka čomu sa stal jedným z najbohatších ľudí v americkej histórii.
Do dejín však zasiahol aj iným spôsobom: v morských hlbinách objavil vrak krížnika USS Indianapolis, od ktorého potopenia počas druhej svetovej vojny – a od drastickej tragédie, ktorá po ňom nasledovala – uplynulo 30. júla presne osemdesiat rokov.
Vojnová loď leží na dne Filipínskeho mora, približne päť a pol kilometra pod hladinou. „Je však dôležité, že vieme, kde presne sa torzo Indianapolisu nachádza. Dostávame tak väčšiu príležitosť uctiť si pamiatku statočných mužov z jeho paluby,“ vyhlásil Paul Allen v auguste 2017, keď dlhoočakávaný nález oznámil.
Niekoľko desaťročí predtým, než sa – doslova – ponoril do hlbín a dejín druhej svetovej vojny, rozpútal Allen revolúciu. Mikropočítačovú revolúciu, ktorá navždy zmenila svet.
Príbeh o tom, ako sa z vôle Allena a jeho spolužiaka zo strednej školy, istého Billa Gatesa, zrodila v roku 1975 v novomexickom meste Albuquerque spoločnosť Microsoft, je dnes už podnikateľským evanjeliom. Technologickí vizionári rozprávkovo zbohatli – a bohatstvo si nenechali len pre seba. Obaja sa stali štedrými filantropmi.
Paul Allen mal navyše skutočne široký okruh aktivít. V Microsofte si ponechal podiel, no spoločnosť opustil už začiatkom roka 1983 a vydal sa objavovať ďalšie farby sveta.
Veľmi drahá záľuba
Jeho investičné portfólio v hodnote niekoľkých miliárd dolárov zahŕňalo technologické a mediálne skupiny, vedecký inštitút pre výskum mozgu, inštitút pre výskum umelej inteligencie, nehnuteľnosti aj podniky v oblasti súkromných vesmírnych letov.
Jeho tím amerického futbalu zo Seattlu vyhral v roku 2014 prestížny Super Bowl, patril mu aj basketbalový klub Portland Trail Blazers z NBA.
Že mal pestrý záber záujmov? Ešte omnoho pestrejší. V tej mnohovrstevnej škále by sa dalo pokračovať dlho. No pre tento príbeh je podstatné, že medzi jeho nákladné hobby patrilo aj pátranie po potopených vrakoch.
V polovici augusta 2017 tak so svojím trinásťčlenným expedičným tímom presne určil miesto, kde leží USS Indianapolis. Sám o ňom povedal: „Je to vojnový hrob.“
Z 1 195 členov posádky okamžite po zásahu zahynulo približne tristo mužov. Zvyšok sa ocitol v mori.
Možno by však bolo ešte výstižnejšie nazvať ho vojnovým pamätníkom. Ak totiž chápeme hrob ako miesto, kde ležia telá zosnulých, priamo v trupe krížnika sa nachádza len menšina z tých, ktorí v dôsledku katastrofy zahynuli.
USS Indianapolis, spustený na vodu v roku 1931 a v istom čase slúžiaci aj ako dopravný prostriedok prezidenta Franklina D. Roosevelta, bol na sklonku júla 1945, teda na konci druhej svetovej vojny, torpédovaný japonskou ponorkou.
Stalo sa to krátko po tom, ako loď dopravila na tichomorskú základňu Tinian kľúčové časti pre atómové bomby, ktoré boli 6. a 9. augusta zhodené na Hirošimu a Nagasaki. Japoncov to prinútilo kapitulovať.
V tom čase však krížnik už spočíval viac než päť kilometrov pod hladinou, nad ktorou už svietilo mierové slnko. Z 1 195 členov posádky okamžite po zásahu zahynulo približne tristo mužov. Zvyšok sa ocitol v mori.
Zasiahnutá loď sa potopila za dvanásť minút. Na hladine zostalo len niekoľko záchranných člnov – a tých nebolo dosť. Mnohí sa tak vznášali len v záchranných vestách, niektorí dokonca bez nich.
Ďalší boj o život
No boli nažive. Mali nádej. A v tej chvíli možno mnohí ďakovali osudu, že prežili. To, čo nasledovalo, však bolo také kruté, že niektorí z nich neskôr možno závideli tým, ktorí zahynuli hneď pri výbuchu. Opustení na otvorenom mori, zhruba deväťsto stroskotancov čelilo dehydratácii, neúprosnému slnku, šialenstvu – a tiež… Žralokom.
Oceán bol plný agresívnych žralokov bielych a pravdepodobne aj tigrovaných. A tie si urobili krvavé hody. Nikdy predtým v dejinách nebol zaznamenaný taký masívny útok žralokov na ľudí.
Predátory najskôr zožrali mŕtvych, no čoskoro ich k miestu prilákali pohyby živých vo vode. Živých a úplne bezbranných.
Námorník Loel Cox mal vedľa seba druhého muža – v jednej sekunde tam bol, v ďalšej bola voda prázdna. Mihlo sa vedľa neho masívne telo ryby, ešte stihol začuť ľudský výkrik, potom sa more sfarbilo krvou. Práve tá dráždila žraloky ešte viac a lákala ich bližšie.
Okrem zabijakov s ostrými zubami bola nepriateľom aj dehydratácia. Niektorí muži nevydržali obrovský smäd a začali piť slanú vodu – čo viedlo k otrave a delíriu.
„Občas žralok vyskočil z vĺn, chytil človeka a vzal ho so sebou dolu,“ opísal Cox vecne – a o to desivejšie.
Nešťastníci sa snažili držať v kruhoch, kde mali aspoň tí v strede o niečo väčšiu šancu na prežitie. Viac toho spraviť nemohli. Teda – ešte jedno: snažili sa od seba čo najďalej odstrčiť mŕtvych kamarátov, aby k nim nelákali žraloky. A aby ponúkli predátorskej chuti radšej ich ako seba.
Zúfalé výkriky, záchvaty šialenstva, neutíchajúca panika… Len ťažko si predstaviť desivejšiu situáciu, než aká sa odohrala pred osemdesiatimi rokmi vo Filipínskom mori.
Okrem zabijakov s ostrými zubami bola nepriateľom aj dehydratácia. Niektorí muži nevydržali obrovský smäd a začali piť slanú vodu – čo viedlo k otrave a delíriu. Opuchnutí, znetvorení, s penou pri ústach, dostávali sa do posledných kŕčovitých fáz umierania. V týchto stavoch dokázali so sebou stiahnuť pod hladinu aj muža, ktorý plával vedľa nich.
A žraloky útočili znova a znova. Jeden z pamätníkov spomínal, ako si vo vlnách otvorili konzervu so šunkou – no vzápätí ju v hrôze čo najďalej odhodili. Nie je ťažké si predstaviť, kto okamžite zacítil vôňu mäsa.
Potopená loď a jej členovia vydaní napospas žralokom – filmoví fanúšikovia možno vedia, v ktorom slávnom filme sa táto scéna objavila. V Spielbergových oscarových Čeľustiach ju rozpráva kapitán Quint, ktorý hovorí, že bol jedným z tých, čo boli obklopení žralokmi. A jedným z mála, ktorí túto strašnú „lotériu“ prežili.
V skutočnosti prežila len približne tretina z deviatich stoviek námorníkov. Presne 316 mužov. Kým dorazila záchrana – stalo sa tak až po štyroch dňoch, 2. augusta –, žraloky zabili 150 mužov. Zvyšok zomrel na následky zranení, dehydratácie či úplného vyčerpania, niektorých zabilo aj šialenstvo.
Poslednou obeťou potopenia USS Indianapolis sa stal kapitán lode Charles McVay. Dlhé roky čelil vyšetrovaniu za údajné pochybenie, ktoré vraj viedlo k torpédovému útoku, a bol terčom hnevu, urážok a výhražných listov od pozostalých.
V novembri 1968 si McVay nabil pištoľ a spáchal samovraždu – prestrelil si hlavu. Posmrtne bol zo všetkých obvinení očistený, na katastrofe neniesol žiadnu vinu.
O niečo viac než rok po objavení krížnika zomrel v októbri 2018 aj Paul Allen. Ešte však stihol pocítiť vďačnosť, ktorú mu objav priniesol.
„Rodinám stratených to prinesie útechu,“ vyhlásil vtedy 93-ročný Arthur Leenerman, člen posádky Indianapolisu, ktorého sa podarilo zachrániť. „Po celé desaťročia som si vrúcne želal, aby niekto tú loď našiel.“
Tento článok pôvodne vyšiel na českom Forbese a jeho autorom je Filip Saiver.
