Čampavatský kanibal má opäť hlad. Útočí v priemere raz za tri týždne a obeť, ktorú si vyberie, je mŕtva. Na svedomí má už 436 ľudí a po útokoch zmizne v džungli ako nedolapiteľný prízrak.
Všetky pokusy uloviť túto šelmu stroskotávajú. Až kým nepríde Jim Corbett a tigricu sa mu podarí dostať. Pre muža, ktorý sa narodil pred 150 rokmi, to bol prvý, ale zďaleka nie posledný úlovok šelmy, ktorá bažila po ľudskom mäse.
Jim Corbett sa narodil a väčšinu svojho života strávil v Indii. Jeho veľkolepý príbeh sa odohrával v koloniálnych časoch, keď ešte nad britským impériom, ku ktorému tento dobrodruh patril, nezapadalo slnko. Podobne ako sa toto obdobie nedá jednoznačne interpretovať, komplikovaný je aj život samotného Corbetta.
Aj jeho životopisec Martin Booth napísal: „Jim Corbett v sebe neustále riešil konflikt medzi úprimnou láskou k prírode a túžbou využívať ju pre seba, napríklad organizovaním lovu šeliem.“
Svojho prvého ľudožrúta zastrelil Corbett ako tridsaťdvaročný v roku 1907, posledného ako sedemdesiatjedenročný po druhej svetovej vojne. Bol výnimočný lovec, preto si ho história bude pamätať. Ale nielen preto. Je po ňom pomenovaný aj najstarší prírodný park v Indii, o vznik ktorého sa v roku 1936 svojím vplyvom zaslúžil.
Bol to síce lovec, ale postupom času si stále viac vážil trofeje, ktoré si zadovážil nie strelnou zbraňou, ale pomocou fotoaparátu. Bol vášnivým fotografom a tvrdil, že vydarená fotka približuje oveľa presnejšiu podobu divého zvieraťa ako vypchaté a vypĺznuté telo. Okrem toho bolo podľa neho zhotovenie fotografie náročnejšie, pretože si v porovnaní so streľbou vyžadovalo podstatne väčšiu blízkosť.
Jim Corbett, Wikimedia Commons, voľné dielo
Fotografie z tesnej blízkosti však vznikali aj počas Corbettovej loveckej kariéry. Napríklad hlava uloveného čampavatského ľudožrúta s desivo roztvorenou tlamou. Alebo záber nehybného ľudožrúta z Talla Des, kde za bezvládnym tigrom sedí chlapec s bucľatou tvárou, vnuk jeho poslednej obete.
Foto Jim Corbett – Huckelridge, Dane (2019), No Beast So Fierce, Wikimedia Commons, volné dílo
Corbett sa postaral aj o panarského kanibala, v žalúdku ktorého skončilo vyše štyristo mužov a žien. Zlikvidoval aj leoparda z Rudraprayagu (ten mal na svedomí minimálne 126 obetí), guľky z jeho zbraní našli šelmy kanibalov z Čuky a z Thaku, rovnako ako takzvaného Starého mládenca z Poválgharu, dominantného a vyše tri metre dlhého tigra, v prípade ktorého síce nebolo dokázané zabíjanie ľudí, ale vzbudzoval hrôzu medzi dedinčanmi a žral im dobytok.
Pretože sa nikdy nevyvyšoval nad domorodých obyvateľov v oblastiach, kam civilizácia prenikala len pomaly, bol medzi nimi tento biely sahib s upraveným fúzikom veľmi obľúbený. Jeho lovecké úspechy, ktoré Indovia často považovali za ochranu seba a svojich blízkych, priniesli Corbettovi viac ako len slávu. Miestni ho považovali za sádhua, teda za svätého.
neznámy autor Wikimedia Commons
Muž s hodnosťou plukovníka Britskej indickej armády stopoval a lovil nebezpečné tigre a leopardy prevažne na žiadosť vlád Spojených provincií, z ktorých sa postupne utvorili jednotlivé indické štáty. Pravdou je, že miestne vlády Corbetta o pomoc nijako zvlášť prosiť nemuseli. Ten na ich výzvy reagoval veľmi ochotne, až netrpezlivo. Lov bol preňho vášňou, pre ktorú bol ochotný obetovať veľa.
Keď sa z lovca stane korisť
Keď číhal na leoparda z Rudraprayagu – mimochodom, túto jeseň uplynie od začiatku tohto čakania rovných sto rokov –, prežil desať frustrujúcich a napätých týždňov, počas ktorých mal šelmu na dosah, avšak ani jedna z príležitostí nevyšla.
Napriek tomu Corbett nemohol hovoriť o smole – naopak, mohol ďakovať šťastiu v situácii, keď sa súhrou okolností úlohy vymenili a z lovca sa stal lovnou zverou.
Plukovník túto situáciu prežil, ale rovnako prežil aj leopard, čo majiteľovi pušky nedalo spať. Nasledujúci rok sa do lokality vrátil a strávil ďalšie márne týždne v boji so zvieraťom, ktoré až obdivuhodne unikalo aj rafinovaným nástrahám.
Corbett sa však odmietol vzdať. Miestni obyvatelia ho zúfalo povzbudzovali, pretože táto konkrétna šelma ich sužovala už osem rokov a oni sa báli chodiť do hinduistických svätýň. Zatiaľ sa túžba ich ochrancu po úspechu menila na posadnutosť.
Kvôli nej dokonca o tri mesiace odložil plánovanú obchodnú cestu do východnej Afriky, kde úspešne investoval do kávy. Kvôli jeho posadnutosti išiel aj biznis bokom, ale nemohlo to pokračovať donekonečna. Africká záležitosť sa stávala naliehavejšou a naliehavejšou a bolo nevyhnutné loveckú sezónu ukončiť. Zostával už len posledný večer.
Práve v tento večer Corbett šelmu dostal! Znie to ako príbeh z románu, veď aj Corbett svoje zážitky vo vlastnoručne napísaných knihách farbisto a veľmi vydarene opísal. Bestsellerom sa stal najmä titul Ľudožrúty z Kumaonu, ktorý už v niekoľkých vydaniach vyšiel aj v českom jazyku.
Jim vyzeral ako kríženec šamana a špičkového detektíva.
Corbett využil svoje rozsiahle znalosti o prírode aj inak. Počas druhej svetovej vojny – mimochodom, v britskej uniforme sa zúčastnil aj tej prvej – bol nesmierne užitočný pri prieskume džungle v Barme. Vojaci prežili vďaka jeho schopnostiam rozpoznať jedlé rastliny a jedovaté hady a nastražiť pasce na malé zvieratá, ktoré mohli zjesť. Corbett ako výnimočný stopár však predovšetkým dokázal odhaliť, kedy sa nepriatelia nachádzali v pralese a koľko ich bolo.
„Jim vyzeral ako kríženec šamana a špičkového detektíva,“ spomínal jeden z vojakov, ktorý s ním bol na misii v džungli.
Na cestách do východnej Afriky si Corbett nemohol nevšimnúť kontrast medzi nedotknutou prírodou hostiteľského kontinentu a vyplienenými porastmi v Indii. Práve to ho priviedlo k myšlienke ochrany prírody. Pušku stále častejšie odkladal a namiesto toho si do prírody bral fotoaparát.
A hoci zvieratá, ktoré lovili ľudí, zabíjal, zdôrazňoval, že sa stali nebezpečnými pre človeka, pretože pre svoje hendikepy stratili schopnosť loviť prirodzenú korisť. Príkladom je tigrica z Čampavatu, ktorá mala zlomené horné aj dolné očné zuby.
Jim Corbett začal písať do novín a vo svojich príspevkoch odsudzoval nadmerný lov a bezohľadné odlesňovanie. Svojím neúnavným úsilím dosiahol zriadenie prvého prírodného parku v Indii. Ten bol v roku 1957, dva roky po jeho smrti, pomenovaný po ňom.
Corbett paradoxne nezostal v Indii. Dožil v Keni, kam sa uchýlil, pretože ho znepokojovala vyhrotená atmosféra v jeho rodnej Indii po tom, čo v roku 1947 získala nezávislosť a prestala byť britskou kolóniou.
Vo svojom novom domove sa stal svedkom istej pozoruhodnej udalosti: vo februári 1952 bol v Keni po boku princeznej Alžbety, keď ju zastihla správa, že jej otec a panovník Spojeného kráľovstva Juraj VI. zomrel.
„Po prvýkrát v dejinách sveta vyliezla mladá dievčina na strom ako princezná – čo opísala ako svoj najnapínavejší zážitok – a zliezla z neho ako kráľovná,“ napísal Corbett poeticky do knihy návštevníkov hotela, z ktorého sa Alžbeta vydala na spiatočnú cestu do Británie, aby po svojom otcovi prevzala žezlo v krajine.
Corbett už nežije a nežije ani Alžbeta. Koloniálny svet nenávratne zmizol. Indočínsky tiger však stále behá po juhovýchodnej Ázii. Ide o poddruh tigra, latinsky Panthera tigris corbetti. Súčasťou mena tohto majestátneho zvieraťa tak je aj meno muža, ktorý stopoval šelmy a sám na tejto zemi zanechal stopu. A to výraznú.
Autorom tohto článku je Filip Saiver z Forbes Česko.
