Odtrhnúť si mango, prejsť sa vlastným olivovým sadom, zaspať pod pomarančovníkom, vymyslieť, kam osadiť lavičku s výhľadom na Atlantik, ukryť sa v džungli pri vodopáde… Ferdinand Leffler, spolumajiteľ ateliéru Flera, síce väčšinou navrhuje záhrady na Slovensku, ale čoraz viac preniká aj k domom českých majiteľov v zahraničí.
V posledných rokoch to zažívame aj uprostred Európy: horúčavy a s nimi spojené dlhotrvajúce sucho. V Stredomorí prakticky bežná situácia. Uvedomujú si to aj Česi, ktorí si v krajinách južnej Európy vo veľkom, najmä krátko po pandémii covidu-19, nakúpili alebo postavili domy. A spolu s nimi získali aj záhrady, ktoré sa musia prispôsobiť zmene klímy.
„Máme pár českých klientov na juhu Španielska. Marbella, oblasť okolo Malagy. Navrhovali sme však aj na Sicílii, na Korfu…“ vymenúva Ferdinand Leffler, ktorý v českých expatoch vidí biznisovú príležitosť pre svoj ateliér s tridsiatkou kolegov. Hlavne preto, lebo mu prvé pracovné výjazdy do Španielska ukázali, že českí záhradní architekti majú čo ponúknuť.
„Stále tam dominuje zaužívaný štýl záhrad hotelových rezortov, keď okolo domu vysadíte pár paliem, trávnik s automatickou závlahou a sem-tam niečo, čo kvitne. Lenže to už dnes prestáva fungovať. Sucho je obrovská téma, pretože v ňom záhrady schnú pred očami. Zároveň však vidíte ďalšie nákladné autá, ako navážajú kobercové trávniky, aby sa znova opakovali tie isté chyby,“ opisuje zacyklenú situáciu Leffler.
Rovnako ako na Slovensku, tak aj v subtrópoch a trópoch preto presadzuje cestu k udržateľnosti a ekológii, keď ním navrhnuté záhrady rešpektujú zeleň, ktorá je v danom mieste pôvodná a najlepšie prispôsobená miestnym podmienkam.
Prvý veľký zahraničný projekt však Ferdinand Leffler robil paradoxne na mieste, kde s vodou problém skutočne nie je. Bolo to v Kanade, konkrétne v Novom Škótsku v Cape Breton Highlands, na mieste s dychberúcim výhľadom na Atlantik, kde sedem Čechov rozbehlo veľmi nezvyčajný developerský projekt, na ktorom sa podieľal architekt Petr Kolář. Flera mala na starosti záhradu pri prvej z postavených víl.
Flera
Hovoriť však o záhrade v kanadských podmienkach zdanlivo nekonečnej krajiny takmer bez ľudí nie je celkom namieste. „Záhradná architektúra tam nie je téma. Tam víťazí extrémna surovosť,“ priznáva Leffler, podľa ktorého stačí jedna lavička na ideálnom mieste, ohnisko, jedna kamenná cestička, ktorá prepojí, čo je potrebné, a niekoľko stromov na tých správnych miestach. „Najprv som z toho bol nervózny, ale potom som sa upokojil a uvedomil si, že to je tá architektúra, ktorá tam patrí. Je to také zdanlivé nič,“ spomína Leffler na Kanadu.
Práca v raji
Ďalší Česi potom zaviedli Fleru do tropického pásma. Najprv Václav Dejčmar, ktorý spolu s ďalšími investormi stojí za rezortom Zuri na Zanzibare, kde sa tropická záhrada pod českým dohľadom rodila pred desiatimi rokmi. Kým inde v zahraničí Leffler a jeho tím hľadajú miestnych záhradníkov, ktorí pomáhajú vyberať vhodné rastliny, na ostrove na východnom pobreží Afriky to prebiehalo inak.
Flera
Leffler si na pomoc totiž prizval krajinnú architektku Janu Pyškovú, ktorá sa na subtropickú a tropickú zeleň špecializuje a ktorá komunikovala s miestnymi. Nie však so záhradníkmi, ktorí na ostrove prakticky neboli, ale s farmármi, čo pestovali rastliny, ktoré sa chodili vyberať do miestnych lesov.
„Tam nie je záhradnícka škôlka, kde by sa dalo nakúpiť. Vtedy sa tam dali zohnať hádam len tie palmy, o ktoré sme my však vôbec nestáli,“ vysvetľuje záhradný architekt. Odvtedy Leffler do Zuri pravidelne jazdí, aby dohliadal na to, či sa pôvodnú víziu podoby zelene v Zuri darí dodržiavať.
„Staňte sa šéfzáhradníkom v raji!“ Tak znel nadpis minuloročného príspevku na facebookovom profile ateliéru Flera, ktorý mal do Zuri prilákať veliteľa tímu lokálnych záhradníkov. Práca snov. „Ale len na prvý pohľad,“ pripúšťa Leffler, ktorý priznáva, že na podobných pozíciách ľudia veľmi dlho nevydržia.
Je to ostrov, takže sa stáva, že po polroku to dotyčného omrzí a zmizne niekam inam. A s ním často odíde aj hlavná myšlienka celej záhrady.
„Je to ako tichá pošta. Poviete to jednému, ale ten odíde. Hoci to odovzdá ďalšiemu, sem-tam niečo vypadne a ja potom po roku pri pravidelnej kontrole zistím, že autorská vízia, ktorá je nesmierne dôležitá, sa niekam vytratila,“ povzdychne si Ferdinand Leffler s tým, že v prípade Zuri je základom nechať rastliny rásť a prehnane nezasahovať do ich života.
„Niekedy to bolo ťažké, ale po desiatich rokoch vývoja zeleň v Zuri vyzerá tak, ako sme Václavovi Dejčmarovi na začiatku našej spolupráce sľubovali,“ pochvaľuje si Leffler.
Nechať džungľu džungľou
Ďalší podobný úspech si pripísal v Kostarike, ktorú si zamiloval Filip Žák, podnikateľ, ktorý Česko vymenil za trojicu víl spojených do rezortu Art Villas a zakomponovaných do tropického lesa národného parku. Čo s tým? Tu pre záhradných architektov platilo pravidlo „nechať džungľu džungľou a vytiahnuť z nej to najlepšie“.
Nič radikálne nepretvárať. To efektné má zostať. To príliš invazívne, pri čom hrozí, že pohltí dom, odstrániť. Potom už len doplniť jedlé rastliny, ktorých plody si hostia sami môžu odtrhnúť a zjesť. Doma majú maliny a čerešne, tu si môžu zájsť po mango alebo papáju.
Flera
„Pôvodne som tam priletel s tým, že budem robiť záhradu pri oceáne, ale nakoniec ma viac očarila džungľa. Idete po obrovskom pozemku, až zídete do nenápadného údolia, kde nájdete rieku s vodopádom. Je to kus krajiny, ktorý sa len prirodzeným spôsobom snažíte sprístupniť. Máte tam luxus víl, ale pomáhate sprostredkovať divokosť džungle. To bola neuveriteľne pekná práca,“ pochvaľuje si Leffler.
Vráťme sa však bližšie k Slovensku. Keď majiteľ ateliéru vyráža za klientmi do Stredomoria, do lietadla si obvykle dá uložiť aj gravelový bicykel. Jednak ho cyklistika baví, ale zároveň ide podľa neho o ideálny prostriedok, ktorý mu umožňuje vnímať ostatné záhrady v mieste, kde je to práve potrebné. Tento rok ste tak mohli Lefflera zazrieť na Sicílii alebo Korfu.
V Grécku pracoval na premene pozemku, ktorý je na prvý pohľad len vyprahnutý svah, kde rastú sem-tam olivovníky, pod nimi tráva a voňavé bylinky. Kto niekedy zablúdil na grécky vidiek, vystúpil z auta a nadýchol sa, určite si také miesto dokáže okamžite predstaviť.
„Majiteľ domu už našu prácu poznal zo Slovenska, takže sa na záhrade svojho prázdninového domu chcel vyhnúť niečomu, čo tam nepatrí. Preto pribudli hlavne olivovníky a miestne rastliny, vďaka ktorým záhrada spokojne žije a funguje bez toho, aby ju niekto denne polieval,“ hovorí Leffler o Grécku.
Suchomilné rastliny ako nový trend
Rovnaký prístup tím Flery uplatnil aj pri záhrade domu na podobne suchej Sicílii, kde pred olivovníkmi dostal prednosť citrusový sad. „Pre miestnych je to skoro burina, ale my Stredoeurópania sme z toho úplne paf, tak sme z toho urobili hlavnú tému celej záhrady,“ dodáva Leffler.
Naozaj sa teda zdá, že éra zelených trávnikov v Stredomorí je pasé. Podľa Lefflera ide o očakávaný vývoj, ktorý však nie všetci chcú alebo dokážu prijať. „Keď som bol v roku 2010 v USA, už vtedy boli v Los Angeles záhradníctva, ktoré sa orientovali na suchomilné rastliny. Ja som na to pozeral ako blázon a hovoril som si, prečo to robia. Teraz už to chápeme, ani nemusíme opustiť Európu. Hlavne s tým však vo Flere vieme pracovať,“ hovorí.
Aj preto si Leffler verí, že podobne ako dokázal preraziť v navrhovaní záhrad na Slovensku, môže uspieť napríklad aj v Španielsku. Primárne na záhradách Čechov. „My to know-how máme, takže vážne uvažujeme o tom, že by sme v Španielsku otvorili vlastnú pobočku s dvomi-tromi ľuďmi. Služba, ktorú robíme my, tam podľa mňa citeľne chýba,“ plánuje Ferdinand Leffler.
Článok vyšiel pôvodne na českom Forbese a jeho autorom je Ondřej Kinkor.
