Pred 130 rokmi sa narodila Milada Petříková-Pavlíková. Aby dosiahla vysnívanú prácu, musela ju najprv študovať bez povolenia štátu a v noci sa naučiť množstvo vecí. Dosiahnutie rovnosti nebolo jednoduché. To ju ani jej rodinu nikdy neodradilo.
Domov Charlotty Masarykovej, Vila Bedřicha Honzáka či Domov osamelých žien. Budovy, ktoré by nestáli, keby otec Milady Petříkovej-Pavlíkovej netrval na tom, aby mohla neoficiálne navštevovať prednášky o architektúre.
Napriek ťažkostiam mala šťastie – narodila sa do bohatej rodiny, v ktorej sa preslávila nielen ona. Napríklad jej mladšia sestra Libuše Paserová dosiahla úspech ako operná speváčka v Taliansku.
Jej otec Josef Pavlík sa zviditeľnil snahou o zachovanie husitskej histórie. Lekár a poradca Československých štátnych dráh ako člen vlasteneckých organizácií a horlivý historik inicioval prvú výstavu o majstrovi Janovi Husovi a stál aj za založením dnešného Husitského múzea v Tábore.
Za snom byť architektkou
Miladu výrazne ovplyvnili aj jej tety – Anna, ktorá sa stala prvou doktorkou medicíny v Českej republike, a Albína Honzáková, ktorá ako jedna z prvých žien získala doktorát na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej a bola tiež jednou z popredných aktivistiek ženského hnutia.
Moravian Library in Brno / Wikimedia (CC BY-SA 4.0)
Milada sa od malička stretávala aj s inšpiratívnymi ľuďmi z radov umelcov a vysokoškolských profesorov, ktorí často prichádzali do ich domu v Tábore navštíviť jej otca. Pokiaľ ide o vzdelanie dcéry, rodina ju podporila a poslala do Prahy, kde žila s tetami.
Milada nastúpila na dievčenské gymnázium združenia Minerva, ktoré úspešne ukončila necelý mesiac pred začiatkom prvej svetovej vojny. Vďaka svojim tetám sa počas štúdia zapojila aj do Klubu českých žien – združenia, pre ktoré neskôr bezplatne navrhla jeden zo svojich najznámejších domov.
Foto Alena Pokorná / Wikimedia Commons (CC BY-SA 4.0)
Dlho nevedela, čo chce robiť po škole, ale potom sa rozhodla venovať sa architektúre. V detstve o nej rád rozprával otec, ktorý ju brával aj na prechádzky po Tábore a ukazoval jej krásy vtedajšej Prahy.
Konečné rozhodnutie
Nakoniec priviedol Miladu ku konečnému rozhodnutiu, keď ju vzal na Medzinárodnú výstavu budov v Lipsku. Návrhy tamojších malých rodinných domov na ňu natoľko zapôsobili, že si povedala, že by to chcela robiť aj v Českej republike.
Nadšenie bolo veľké, ale jeden problém bol ešte väčší – v tom čase museli ženy čakať ďalšie štyri roky na povolenie študovať architektúru. Ľudia jej tiež hovorili, že sa rozhodla zle, pretože nemala dostatočné vzdelanie z humanitne orientovaného gymnázia na technickú školu.
No slovo „nemôžem“ tetu Annu ani Miladu nezastavilo. Preto išla priamo k hlavnému profesorovi ČVUT a požiadala ho, aby sa aspoň stala hospitantkou. Vypočul si ju, ale nebol nadšený z tejto myšlienky. Napriek tomu jej povedal, aby sa vrátila o týždeň – oznámi jej, ako sa rozhodol.
Vďaka otcovi, ktorý presvedčil profesorov na škole, bola odpoveď nakoniec kladná a Milada mohla „na skúšku“ nastúpiť. Po začatí štúdia však zistila, že je toho naozaj veľa, čo nevie. V noci však doštudovala, čo bolo treba.
Napriek počiatočným pocitom menejcennosti sa nakoniec ukázala ako jedna z najlepších medzi študentmi, čo si škola a poslanec cisárskej rady Antonín Smrček uvedomili. Spoločne podporovali jej vytrvalú, ale neúspešnú snahu získať povolenie na pravidelné štúdium od ministerstva školstva vo Viedni.
A hoci rakúsko-uhorská vláda to odmietla, českí učitelia s tým nesúhlasili a štyri roky vydávali Milade certifikáty bez pečiatok. Podľa jej spomienok ju prijali aj spolužiaci, ktorí rešpektovali jej projekty.
Foto Jiří Matějíček, CC BY-SA 3.0
Hoci Miladino neutíchajúce nadšenie matka niekedy nechápala a obávala sa o zdravie svojej neustále pracujúcej dcéry, nevzdať sa štúdia sa nakoniec ukázalo ako správne rozhodnutie. Skončila sa prvá svetová vojna, prišla prvá republika a štát uznal všetky stále neplatné vysvedčenia.
Trvalo len tri roky, kým sa Milada konečne stala prvou ženou v Československu, ktorá získala diplom z architektúry. Ten sa jej podarilo získať s vyznamenaním. Tým sa však jej radosť neskončila, pretože o mesiac neskôr sa vydala za profesora a architekta Theodora Petříka.
O trinásť rokov starší muž, ktorý už podporoval jej snahu dostať sa do školy, rozhodne nechcel, aby sa Milada po svadbe stala ženou v domácnosti. Naopak, zamestnával ju vo svojej architektonickej kancelárii, kým si Milada nezaložila vlastnú.
Jedným z jej prvých projektov bol návrh Útulného domova pre osamelé ženy v pražských Dejviciach. Často sa potom venovala zariadeniam pre ženy a napríklad na študentskom domove v Budči navrhla funkčný, ale aj estetický interiér, ktorý zahŕňal umývadlá v každej izbe.
S manželom spolupracovala na mnohých projektoch, ktoré neskôr nazvala „najkrajšími chvíľami svojho života“. Sadli si za dva stoly umiestnené vedľa seba napríklad pri práci na bytovom dome na rohu ulíc Přístavní a Jankovcova v pražských Holešoviciach.
Foto Anaj7 / Wikimedia Commons (CC BY-SA 4.0)
V priebehu života sa jej štýl menil a navrhovala vo funkcionalistickom štýle, rondokubizme a purizme. Nevyhýbala sa ani projektom, ktoré predtým nerobila, a tak jej stopu nesie aj rozšírenie cintorína v pražskom Slivenci.
Alena Pokorná / Wikimedia Commons (CC BY-SA 4.0)
Potom však prišla druhá svetová vojna, ktorá so sebou priniesla neochotu investovať do nových budov. Nacisti zakázali aj činnosť združenia architektov. Napriek tomu sa táto obec naďalej stretávala a po skončení vojny bola pripravená na ďalšie projekty.
V tom čase dostala Milada svoju poslednú zákazku pred znárodnením architektonických firiem. V Prahe 4 vybudovala novú materskú školu a škôlku primátora Václava Vacka. Zmluva prišla v čase, keď Československo zápasilo s nedostatkom miest v takýchto zariadeniach.
Theodor náhle zomrel a Milada musela začať pracovať v štátnych dizajnérskych ústavoch Stavoprojekt a Rudný projekt. Okrem toho pre jej pôvod a prácu jej sestry v Taliansku mala jej rodina problémy a finančne skončila veľmi zle.
Milada Petříková-Pavlíková zomrela 30. júna 1985 vo veku 89 rokov. Podľa zistení Magdaleny Martínkovej sa jej za 45 rokov, čo sa venovala navrhovaniu, podarilo vypracovať 53 projektov a prísť s 11 článkami a prednáškami. Okrem toho sa jej pri práci podarilo vychovávať synov Miloša, Aleša a Radka.
Autorom článku je redaktor Filip Vokoun. Pôvodne vyšiel na českej verzii Forbes.
