Investičný manažér Michael Kollár začínal kariéru na Wall Street. V rozhovore pre Forbes približuje zákulisie práce v tomto rýchlom a náročnom prostredí, kde investiční manažéri nesú zodpovednosť za investície v stovkách miliónov dolárov a pracujú s riaditeľmi veľkých amerických firiem skôr, než oslávia svoje 25. narodeniny.
Termín Wall Street je referenciou na jednu konkrétnu ulicu na Manhattane, kde vzniklo finančné centrum koncom 18. storočia. Dodnes tam má sídlo najväčšia americká burza New York Stock Exchange. Takmer všetky investičné banky, ktoré v minulosti na Wall Street sídlili, sa však medzičasom odsťahovali. Teraz sídlia predovšetkým v Midtown, čiže strednej časti Manhattanu južne od Central Parku. Tam má dnes svoj office aj Macquarie. Takže áno, pracoval som na Wall Street v zmysle investičného bankovníctva v New Yorku, ale nebolo to priamo na ulici s názvom Wall Street, čo je už iba relikt z historického obdobia.
Na Wall Steet pracujú poväčšine premotivovaní ľudia, ktorí si nekompromisne idú za svojimi snami a ambíciami. Nedá sa však povedať, že sa tam objavili typy ľudí ako z Vlka z Wall Street. Určite sa medzi nimi nájdu aj takí, ktorí si peniaze užívajú viac ako ostatní, ale povedal by som, že je to skôr výnimka a opak je pravdou – väčšina je skôr posadnutá športovaním a zdravým životným štýlom, aby vydržali pracovať v tom šialenom pracovnom nasadení.
Sú prípady, keď film úplne presne opisuje realitu na Wall street?
Ako väčšina filmov, aj tento je možno inšpirovaný skutočnými udalosťami, ale je to, samozrejme, do veľkej miery zdramatizované. Realita tam však bola celkom presne opísaná napríklad v tom, že je to naozaj svet veľkých peňazí, kde majú ľudia zodpovednosť za investície v stovkách miliónov dolárov a priamy kontakt s top manažérmi veľkých amerických firiem skôr, ako oslávia svoje 25. narodeniny.
Rovnako sedí aj to nasadenie a dlhé hodiny strávené v práci. Nebolo neobvyklé pracovať sedem dní v týždni a z práce odchádzať po polnoci. Vďaka tomuto prostrediu a rýchlemu tempu však človek naberá rovnako rýchlo aj pracovné skúsenosti. Američania to nazývajú „drinking from a firehose“ (anglický idióm „piť z požiarnej hadice“, pozn. red.). Kariéra rýchlo naberá obrátky a máte možnosť sa rýchlo posúvať vpred.
Takéto pracovné tempo ste zažili aj na vlastnej koži?
Pre juniornejších zamestnancov je to bohužiaľ štandard. Počas prvých štyroch až piatich rokov vo firme sa viac-menej očakáva, že budete pracovať aj cez víkendy a neskoro do noci. Investičné bankovníctvo je odvetvie, ktoré obsluhuje ako klientov veľké nadnárodné firmy a všetko je podriadené tomu, aby klient dostával špičkový servis.
Viete uviesť nejaký príklad?
Váš klient, niektorý z najväčších hráčov vo svojom odvetví, sa snaží o akvizíciu inej firmy. V piatok poobede máte stretnutie s ich CEO, kde si dohodnete stratégiu na najbližšie dni. Predávajúci si nastaví deadline na zaslanie ponúk na pondelok. Nemáte možnosť odložiť prácu na ďalší týždeň a užiť si víkend mimo kancelárie. Celý víkend sa musí ísť na plné obrátky, aby sa stihla v pondelok odoslať ponuka na akvizíciu v objeme stoviek miliónov, niekedy aj miliárd dolárov. V hre je príliš veľa na to, aby dostala prednosť zábava pred prácou.
V takom tempe sa dá zrejme aj ľahko vyhorieť.
Určite, je to dlhodobo veľký problém investičného bankovníctva a viaceré banky v posledných rokoch zaviedli pravidlá, že napríklad nie je dovolené pracovať v piatok po ôsmej hodine večer. Keď som do firmy nastupoval, začínalo spolu so mnou ďalších 53 analytikov. Po piatich rokoch sme boli traja a ja som tento rok odchádzal z firmy po 17 rokoch ako posledný z nich. Určite na to mala nemalý vplyv aj finančná kríza v rokoch 2008 až 2010, keď veľa z nás prišlo o prácu. Povedal by som, že taký štandard v investičnom bankovníctve je vydržať rok až dva. Väčšina ľudí sa potom buď snaží dostať do private equity, alebo z bankovníctva odíde. Iba veľmi malé percento z tých, ktorí prídu do firmy po univerzite v 22 rokoch ako analytici, sa stanú kariérnymi investičnými bankármi, ktorí v tej brandži zotrvajú dlhodobo.
Ondřej Pýcha
Začínali ste tam v auguste 2008, teda v časoch poslednej veľkej hospodárskej krízy. Ako si spomínate na toto obdobie? To museli byť pre vás ťažké začiatky.
Rok 2008 bol najhorší rok od čias veľkej hospodárskej krízy v 30. rokoch, keď človek mohol začínať kariéru vo financiách. Bolo to naozaj brutálne. Pamätám si, že v čase, keď som od Macquarie dostal pracovnú ponuku, sa akcie firmy obchodovali za necelých 100 dolárov. O pár mesiacov po mojom nástupe to bolo už iba okolo 17 dolárov. Celý svet sa vtedy obával, že finančné trhy a banky ako také prestanú fungovať.
Pamätáte si aj presne, čo ste vtedy robili?
Pár týždňov po mojom nástupe do firmy skrachovali Lehman Brothers. Išli sme sa s kolegom odfotiť pred ich budovu, lebo nám bolo jasné, že krach najstaršej investičnej banky na svete bude raz kapitola v učebniciach dejepisu. Na druhej strane som rád, že som si to mohol zažiť zblízka a byť pri tom, keď sa písala história. Veľa kolegov z našej firmy už také šťastie nemalo, asi 30 percent z nás počas krízy prišlo o prácu. A naopak, veľa ľudí, ktorí prišli o prácu v skrachovaných bankách Lehman Brothers či Bear Stearns, potom prišlo pracovať práve do Macquarie, ktoré po kríze zažilo obdobie rastu.
Bolo to najťažšie pracovné obdobie?
Bolo najťažšie, hlavne čo sa týka mentálneho nastavenia. Celý finančný svet sa na relatívne dlhé obdobie takmer úplne zastavil, a my sme preto robili iba málo transakcií. Rok až rok a pol sme strávili tým, že sme analyzovali investičné príležitosti a chodili ich prezentovať top manažérom firiem, no tí nás opakovane odmietali, lebo apetít kupovať iné firmy bol minimálny. Po čase sme začali strácať presvedčenie, že to, čo robíme, vôbec dáva nejaký zmysel. Väčšina našej práce končila v koši, a to bolo na tom to najhoršie. Podarilo sa mi však počas tohto obdobia vybudovať si odolnosť proti neúspechu, z čoho som potom neskôr mohol ťažiť do budúcna, keď sa trhy znovu otvorili a firme sa začalo dariť.
