Či už sa venujem vzdelávaniu, vede, či výskumu, je to previazané s biznisom. Keď sa zaoberám zdravotníctvom, keď hovorím o geopolitike, zase je tam biznis, v každej oblasti nejakým spôsobom biznis je. Toto sú slová českého prezidenta Petra Pavla. A toto je exkluzívny rozhovor s ním.
Nesie svetlo. Presne to Petr Pavel robí. A to nám nahráva použiť nie príliš originálne podobenstvo – ako prezident so svetlom prináša nádej, vďaka ktorej sú osvetlené aj čiernočierne časy. Také podobenstvo by pokojne mohlo prísť, lenže… Nevydáme sa touto cestou.
My opisujeme len skutočnú situáciu, ktorú sledujeme cez okná zámku v Lánoch: V popredí kráča fotograf, ktorého snímky tento rozhovor sprevádzajú. Za ním kráča Petr Pavel, ktorý má cez rameno dlhý statív zakončený fotografickým svetlom. Pomáha preniesť zariadenie na vybrané miesto, čo kontrastuje s voľnými rukami bodyguardov, stojacich niekoľko metrov od neho.
Cisárov pekár a pekárov cisár je film spojený s Rudolfom II., ktorý sa o súčasnú podobu Lán nemalou mierou zaslúžil. Prezidentov fotograf a fotografov prezident, to bola scéna predchádzajúca tomu, čo sa v Lánoch nedávno odohralo a výsledok čoho máte práve pred sebou; po fotení v zámockom parku i interiéri zasadol Petr Pavel do niekdajšej Masarykovej pracovne a vôbec prvýkrát odpovedal na otázky Forbesu.
Niektoré jeho odpovede pritom pomerne pekne ladili s tým, čo mimovoľne dosvedčil aj výjav pozorovaný zo zámockého okna. Že bol domnelý fotografov asistent v skutočnosti hlavou štátu, je demonštráciou toho, že mnohé nemusí byť tak, ako to na prvý pohľad vyzerá.
Podobné je to podľa Petra Pavla aj so stavom českého štátu, ktorý je vnímaný horšie, než aká je skutočnosť. Pokrivené, a teda mylné, vnímanie sa podľa neho týka aj potenciálu Česka – táto krajina má na viac, než sa môže zdať. „Príkladov je veľa a o mnohých ani nevieme,“ myslí si prezident. „A keď o nich vieme, často ich trochu zrazíme, aby príliš nevyčnievali.“
Príkladov je celý rad, tu je jeden za všetky. Keď som bol predvlani na Valnom zhromaždení OSN, využil som možnosť a šiel sa pozrieť do mesta vzdialeného od New Yorku asi dve hodiny – sídla slávnej značky Colt, ktorú pred pár rokmi kúpila Česká zbrojovka. Pre mňa to bol úžasný príklad toho, ako sa veci menia: česká firma, ktorá síce má veľkú tradíciu a prestíž, kúpi ešte výrazne prestížnejšiu značku. V podstate niečo, čo ešte celkom nedávno vyzeralo úplne nedosiahnuteľne. A nielen to.
Keď som sa prechádzal po fabrike a rozprával sa s ľuďmi, zámerne som sa ich pýtal na veľa vecí, napríklad na rozdiel medzi predchádzajúcimi a dnešnými vlastníkmi. Američania mi hovorili, že to je niečo úplne iné, že predchádzajúci vlastníci väčšinou len vysali aktíva a firmu opustili. Jeden z bývalých amerických veliteľov, generál, ktorý má ku Coltu a miestu vrúcny vzťah, hovoril, ako veľmi je hrdý na to, že fabriku majú Česi. Že to do ich príchodu bolo už len slávne meno, lesklá a takmer prázdna obálka, zatiaľ čo Zbrojovka investovala za posledné dva roky do modernizácie asi šestnásť miliónov dolárov.
Skvelý príklad úspechu! No áno, ale spravodajca jedného z českých médií v USA mi položil otázku, za ktorú by som ho – slovami Járu Cimrmana – vzal „naplocho mečem“.
Spýtal sa ma, či mi nepripadá divné navštíviť fabriku, ktorej zbraňami sú zabíjaní Američania. Takáto otázka, samozrejme, nie je mimo rámca, ak by sme hovorili o škodlivosti zbraní všeobecne, lenže v tomto prípade sme mali príležitosť „predať“ úžasný český príbeh a my sme ho odviedli úplne niekam inam. A to sa nám stáva dosť často.
Máte na to vysvetlenie?
Buď v sebe máme ešte stále zakorenenú výchovu k priemernosti, aby nikto veľmi nevytŕčal, pretože by nás mohlo pohoršovať, že je niekto výrazne lepší, úspešnejší. Alebo jednoducho nechceme druhému uznať úspech.
Skutočne si však myslím, že príkladov dobrých a úspešných ľudí či firiem je veľa. Nielenže sa náš kapitál začína výraznejšie uplatňovať v zahraničí, ale pokiaľ ide o zahraničné investície, sme na tom dnes v celkovom objeme očividne lepšie ako väčšie Poľsko. To nie je úplne zanedbateľný údaj, len si ho jednoducho občas musíme pripomenúť, aby sme získavali zdravé sebavedomie. Aby sme vedeli, že na tom vôbec nie sme tak zle, ako sa nám občas snažia vnucovať.
Foto: David Turecký
O tom ste sa asi presvedčili aj pri júlovej návšteve českého pavilónu na svetovej výstave Expo v japonskej Osake, však?
Nerád sa púšťam do superlatívov, ale tam som im občas podliehal. Superlatívov dokonca bolo v Osake viac. Po prvé – zrejme sme naozaj mali architektonicky najodvážnejší pavilón zo všetkých. Táto guráž, ktorá sa u nás doma tak často neprejavuje a vymyká sa bežným štandardom, ma vážne oslovila a možno aj vďaka odvážnemu návrhu sme dostali veľmi prestížne miesto.
Pavilón je navyše veľmi aktívny, vypĺňa ho množstvo podujatí, konajú sa tam semináre, rôzne prehliadky, tematicky zamerané debaty. Povedal by som, že to je maximálne využitá príležitosť. Naša účasť na Expe je výrazne pozitívna a z pohľadu významu a úlohy Českej republiky aj výrazne nad našou „váhovou“ kategóriou.
Český pavilón v Osake sa určite dá považovať za záblesk toho, akí môžeme byť mimoriadni, ale nehľadá sa vám ťažko ďalší taký moment?
Som vážne presvedčený, že príbehov o českých úspechoch je veľa, horšie je to s ich prezentáciou – stačí sa pozrieť na príhodu z Coltu. Bohužiaľ dnes v mediálnom svete všeobecne prevažujú negatíva, pretože priťahujú väčšiu pozornosť. Psychológovia a sociológovia hovoria, že negatívne správy sú osemkrát atraktívnejšie ako tie pozitívne, aj preto sa v médiách a na sociálnych sieťach objavujú predovšetkým správy šokujúce a rozporuplné, o ktorých autori vedia, že budú prinášať kliky a sledovanosť.
Je však naozaj potrebné mať vyvážený pohľad. Aby sme vždy k negatívam pridali pozitívne správy. Pod vplyvom médií, a hlavne sociálnych sietí, a bohužiaľ aj niektorých politikov verejnosť nadobúda dojem, že svet aj naša krajina sú v oveľa horšom stave, než to v skutočnosti je.
Je v súvislosti s tým, aby sme vyvážili negatívny pohľad, vhodné hovoriť o prostredí českého biznisu?
Veľkú časť pozitívneho pohľadu čerpám práve odtiaľ. Z biznisovej časti spoločnosti a taktiež z občianskej spoločnosti, teda z tej angažovanejšej časti. Z negatív, ktoré okolo seba počúvame, nadobúdame dojem, že krajina ide od desiatich k piatim a všetko u nás je horšie ako inde. Keď však idem do zahraničia a hovorím s miestnymi, ktorí sa na nás pozerajú nezaujato a z iného uhla ako my sami, pohľad na Českú republiku je o dosť pozitívnejší.
Ak sa pýtate čisto na biznisové prostredie, začína v ňom jednoznačne prevládať veková kategória podnikateľov, ktorí už začali svoj biznis po divokých deväťdesiatkach a sú veľmi rešpektovaní nielen z hľadiska úspechu, ale aj prístupu. Mnoho z nich vníma podnikanie nielen ako sebarealizáciu, prípadne cestu k majetkovému prospechu, ale aj ako dlhodobú činnosť, z ktorej vyplýva aj zodpovednosť.
Tú vyjadrujú filantropiou, angažovanosťou v spoločenských procesoch. Klasickým príkladom je takzvaná Druhá ekonomická transformácia, pri ktorej podnikatelia predkladajú úplne konkrétne návrhy vláde, aby jej pomohli znovu naštartovať ekonomiku, zvýšiť jej efektivitu, čo v konečnom dôsledku prospeje nám všetkým.
Sú však tieto návrhy dostatočne vypočuté?
Naším možno najväčším mínusom je nedostatočné prekonávanie priepastí, ktoré tu napríklad medzi vládou a biznisom historicky boli. Čím väčšie partnerstvo medzi týmito stranami bude, tým väčšia je šanca, že sa nám podarí dnešné problémy rýchlo zdolať. Krajiny, ktoré sú s nami porovnateľné veľkosťou a výkonnosťou ekonomiky, sú o poznanie efektívnejšie dajme tomu v uplatňovaní nových technológií, nových postupov len preto, že sa tam na seba politika s biznisom nepozerajú ako na protipóly, prípadne cez nejaký filter. Naopak, veľmi úzko spolupracujú, vidia sa navzájom ako partneri.
Foto: David Turecký
Do akej miery chcete byť šíriteľom akéhosi biznisového naratívu? Do akej miery to vaša pozícia vôbec umožňuje?
Občas začujem názor, ako je mojím veľkým deficitom to, že som neprišiel z prostredia žiadnej politickej strany. Čiastočne to môže byť pravda, ja to však vnímam skôr ako pozitívum: môžem sa pozerať na veľa vecí z trochu inej perspektívy.
Posledné tri roky svojej aktívnej služby som pracoval ako predseda Vojenského výboru NATO, ktorého úlohou bolo dať dohromady národné pozície tridsiatich krajín, a vďaka tomu som si mnohokrát uvedomil, že jediná šanca, ako dosiahnuť skutočný úspech, je poskytnúť maximum priestoru všetkým hráčom zúčastneným v procese. A snažiť sa tento proces koučovať tak, aby sa v ňom každý našiel, aby sa zo syntézy vytiahlo to najlepšie.
Takže teraz chcete koučovať syntézu biznisu a štátu?
Biznisové prostredie považujem nielen za veľmi dynamické, ale aj vyznačujúce sa určitou odvahou, dravosťou, ktorá logicky v prostredí štátnej správy byť nemôže, tam je, naopak, snaha o čo najväčšiu stabilitu a istotu – je to ustálené prostredie, často byrokratické, pomerne rigidné vo zvyklostiach. A dosť často si s biznisom nerozumie, pretože biznis je orientovaný na výsledok, v krátkom časovom úseku neváha riskovať, pretože vie, že jedine z rizika môže vyrásť nejaký väčší úspech.
Cesta však nie je v tom, aby sa oddelila a presadzovala jedna z týchto strán, ale treba ich spojiť, snažiť sa nájsť vhodný kompromis, ktorý bude dostatočne dynamický, ale zároveň nebude prekračovať z hľadiska rizikovosti prijateľnú hranicu. Toto nám chýba – sadnúť si v trochu širšom kruhu a pozrieť sa na všetko viac komplexne. Inými slovami, nedarí sa nám vytýčiť si jasný cieľ, kam chceme, aby táto krajina išla, ako by mala vyzerať za nejaký čas, a na základe toho si stanoviť priority, ako vytýčený cieľ dosiahnuť.
Sme schopní takto debatovať v širšom kruhu?
Zatiaľ bohužiaľ nie. Máme množstvo rôznych priorít, ktoré sa navzájom negujú alebo si vykrádajú zdroje, takže vlastne nemáme skoro žiadne priority. Nemáme ani žiadny veľký národný cieľ. Pred tridsiatimi rokmi bolo naším cieľom dostať sa rýchlo na Západ, čím sme mysleli NATO a EÚ – tým sa naše národné ciele skončili. A dnes, pretože žiadny cieľ nemáme, často tápeme a občas pochybujeme, či cesta, ktorou sme sa vybrali, je tá správna.
Čo by vlastne malo byť národným cieľom?
Že budeme nielen krajinou bezpečnou, stabilnou a relatívne bohatou, ale aj krajinou, ktorá stojí na úplne jasných hodnotách. Tieto hodnoty sú viac-menej nemenné od vzniku prvej republiky, keď bol štát postavený na zásadách demokracie, slobody politických strán a ich súperenia, na humanizme, rešpekte k ľudským právam a zameraní na ne. To všetko nám dávalo jasné hranice a smer.
My však dnes diskutujeme o tom, či je spôsob demokracie, ktorý máme, dobrý. Počúvame dokonca – a najmä teraz pred parlamentnými voľbami – názory, že by sa mal zmeniť režim. Aký režim? Chceme zmeniť režim demokracie na autokraciu? Alebo hovoríme o tom, že spôsob, akým uplatňujeme demokraciu, nie je dobrý? Že niekto má lepší spôsob, ako ju uplatňovať?
V tom prípade by bolo najskôr dobré povedať, čo je to za spôsob. Myslím, že je naozaj čas viesť širšiu celospoločenskú debatu o tom, kým chceme byť, akými cestami to dosiahnuť, a potom si za tým jednoducho ísť.
Foto: David Turecký
Nechceme vyzerať ako kverulanti, ale znova: Sme tejto debaty schopní? Vy musíte byť z princípu svojej funkcie optimista, ale nenahráva terajšia situácia skôr skeptikom?
Keď si človek uvedomí, koľko je okolo nás rizík… Keby sa mal všetkých desiť a na všetko sa pozerať skepticky, tak si život – a ten zase nie je taký dlhý – nemôže ani trochu užiť. Určitá viera a nádej v to, že máme potenciál sa s problémami popasovať, sú hybnou silou života. Neviem si predstaviť žiť v tom, že problémy nemajú riešenie a že jediná cesta pre ľudstvo je skaza. Takže sa držím myšlienky, že mi dáva zmysel usilovať sa o to, aby to bolo lepšie – bez ohľadu na to, či to lepšie bude, alebo nie. Vždy vidím skôr poloplný a nie poloprázdny pohár a vždy mám nádej, že môže byť ešte plnší.
A vidíte okrem poloplného pohára aj trend, ako by sa malo Česko v budúcnosti profilovať? Napríklad Švajčiarsko vyvoláva asociáciu s bankovníctvom. Akú asociáciu by teda mala vyvolať naša krajina?
Skôr než o samotnú výrobu ide dnes o pridané technológie – IT, softvér, umelú inteligenciu. Máme mnoho firiem, ktoré sa v tomto smere dokážu úspešne profilovať nielen v európskom, ale aj vo svetovom kontexte. Čo nám chýba – a pritom by sme po tom mali siahnuť pri vedomí, že nie sme schopní prevalcovať trhy masou –, je vytvorenie podmienok na úspech niche capabilities, špecializovaných zručností.
Môžete to rozviesť?
Tomu, s čím dokážeme preraziť, by sme mali vytvoriť maximálny možný priestor, čo zatiaľ úplne nerobíme. Portfólio, s ktorým môžeme preraziť, je pritom široké, nezužoval by som ho na obranný sektor alebo dajme tomu na energetiku. Náhodne spomeniem používanie umelej inteligencie v zdravotníctve – máme u nás množstvo firiem, ktoré v tejto oblasti vedia ponúknuť úžasné veci. Navštívil som laboratórium v Plzni, ktoré je v jednom segmente špecializovanej diagnostiky v top päťke na svete.
Keď sa potom dopočujete, že si renomované pracoviská zo Spojených štátov či EÚ vyžiadajú expertízu od nášho laboratória, pretože vedia, že je najlepšie, dáva to dôvod na hrdosť a taktiež vedomie, že máme čo ponúknuť. Nie sme krajina, ktorá sa musí cítiť v pozadí. Majme realistickú predstavu o našich možnostiach a schopnostiach, ale zároveň sa nepodceňujme v tom, že musíme hrať druhú-tretiu ligu. Sú oblasti, v ktorých môžeme hrať s pokojným svedomím tú prvú.
Netrúfam si povedať, koľko percent by to mohlo byť, ale vlastne sa to prelína takmer všetkým. Keď sa venujem napríklad vzdelávaniu, vede, výskumu, je to spojené s biznisom. Keď sa venujem zdravotníctvu, je to sprevádzané biznisom. Keď hovoríme o geopolitike, zase je tam biznis.
Keď sa budeme zhovárať o akejkoľvek oblasti, vždy tam nejakým spôsobom biznis je. Tým skôr by bolo fér, aby sme s biznisovou komunitou veľa vecí konzultovali, aby sme ju častejšie pozývali na rokovania a minimálne si vypočuli jej perspektívu.
Nie, štát by, samozrejme, nemal byť iba vykonávateľom nápadov a podnetov zo strany biznisu, ale z interakcie môže vzísť niečo, čo dáva zmysel. Ak tvoríme dajme tomu zákon o startupoch, bolo by fér pozvať hneď na začiatku zástupcov tejto sféry k stolu a už pri tvorbe návrhu zákona si vypočuť ich podnety. To by nás mohlo posunúť nielen v tom, že sa legislatíva nebude musieť tak často novelizovať, ale aj v tom, že sa stane spoluvlastníctvom oveľa širšieho okruhu ľudí. Nevznikne pocit typu, že si pár ľudí všetko „ušilo“ pre vlastné záujmy a na nás nepozerali.
Foto: David Turecký
Ale práve pri startupovom zákone nielenže neboli zástupcovia tohto segmentu pozvaní k stolu, druhá strana bola dokonca dlhé obdobie de facto hluchá na volanie zo startupového prostredia, aby potrebný zákon vznikol.
To je vec, s ktorou sa snažím pomáhať: pozývam ľudí k jednému stolu. Robím rôzne okrúhle stoly, kam sa snažím citlivo pozvať všetky zúčastnené zložky, aby sa mohli k problému vyjadriť. Prezident síce nemá zákonodarnú iniciatívu, nemôže predkladať návrhy zákonov, ale môže zvolávať rokovania k čomukoľvek, a ak z takého rokovania vzíde návrh, môže sa ho chopiť niekto, kto zákonodarnú iniciatívu má, a začať na tom pracovať. Práve v tom vidím svoju výhodu, že nie som prepojený ani s prostredím biznisu, ani s prostredím politických strán a ide mi naozaj čisto o výsledok.
Darí sa vám to?
Povedal by som, že áno, pretože takých okrúhlych stolov prebehlo už mnoho a vzniklo veľa konkrétnych návrhov. V rozličných debatách je podľa mňa príliš veľa tvrdošijného lipnutia na vlastných názoroch a pozíciách, neochota z čohokoľvek ustúpiť, neochota komunikovať s niekým, kto má odlišný názor. Ak sa nám toto nepodarí prekonať a neobnovíme kultúru nachádzania kompromisov a konsenzov, začneme rýchlo zaostávať za ostatnými krajinami, ktoré toho schopné sú.
Pri startupovom zákone nám pripadá signifikantné, že mnohým ľuďom zo štátnej sféry znejú požiadavky z tohto prostredia ako marginálie ľudí programujúcich niekde v garáži, a pritom vôbec nevidia, že napríklad v Estónsku vznikol z tohto prostredia celý pilier HDP, generujúci niekoľko dolárových miliardárov. Prečo u nás tak často narážame? Môže za tým byť dedičstvo 90. rokov, keď prepojenie biznisu a štátnej sféry znamenalo až čosi nemravné?
Sčasti za tým skutočne bude apriórna nedôvera, pretože v 90. rokoch mnohokrát dochádzalo k problematickému prepojeniu, ktoré si dnes spájame s termínom „kmotrov“. Pozostatkom toho je, že aj teraz ľudia za týmto spojením vidia buď priamo korupciu, alebo klientelizmus. A málokto dokáže pripustiť, že partnerstvo medzi politikou a biznisom možno robiť transparentne, čisto v prospech krajiny. Je tu však podľa všetkého ďalší problém.
Aký?
Sme oproti iným štátom príliš opatrní. Staviame viac na istotu. Práve v deväťdesiatych rokoch, keď sa otvoril trh a ľudia mohli ísť pracovať do zahraničia, bol medzi nami a Poliakmi v prepočte na pomer obyvateľov obrovský rozdiel: Česi boli opatrní, Poliaci šli strmhlav za príležitosťou bez ohľadu na riziko.
My máme tendenciu príliš neriskovať, čo sa asi prejavuje aj v malej podpore startupov. Nielen zo strany štátu, ale aj zo strany bánk a garančných agentúr. Je pritom úplne zrejmé, že bez rizikovejších projektov nemôžeme byť úspešní. Keď napríklad nepôjdeme do rizikovejších výskumných projektov, neurobíme nikdy žiadny prelom. Možno práve zákon o startupoch by mohol pomôcť k osvete.
V akom zmysle?
V tom, že budeme úspešné startupy prezentovať ako inšpiráciu. Veľa ľudí zatiaľ vidí hlavne práve to riziko, ale už nie úspechy. Úspešných startupov máme celý zástup a možno je to ten potrebný príklad. Aby si viac ľudí povedalo: Ono to ide! Ten chlap je Čech ako ja, robí v odbore ako ja, tak to by sakra bolo, aby som to neskúsil tiež!
Viete, čo je na práci pre Forbes veľmi príjemné? Že vďaka nej spoznávate – a je to často až udivujúce –, koľko je v Česku šikovných ľudí.
Túto pravdu sa snažím šíriť, kadiaľ chodím. Občas s ňou narážam, pretože mnoho ľudí naozaj podlieha mediálnej a často aj politickej masáži, že je tu všetko zle. Zakaždým im hovorím: Ja nešírim žiadnu nepodloženú propagandu, delím sa s vami o osobnú skúsenosť z ciest po republike. A táto skúsenosť je, že šikovných a angažovaných ľudí, odhodlaných prekonávať prekážky, je výrazne viac ako tých, ktorí sú naladení opačne.
Len o tých šikovných veľmi nepočujeme, nemajú potrebu sa toľko zviditeľňovať. A netýka sa to iba úspešných podnikateľov. Vidím ľudí, ktorí napríklad zbadajú nejakú medzeru v sociálnych službách a vyplnia ju. Nečakajú na žiadnu podporu od štátu, nečakajú, kým im na to niekto vytvorí podmienky. Jednoducho s tým začnú, pretože im to dáva zmysel. Ja sa všetko snažím presadzovať aj tým, že týchto ľudí prepájam. Sú to také, ako sa hovorí, ostrovčeky pozitívnej deviácie. Tí ľudia o sebe často ani nevedia, možno sa potom aj cítia trošku izolovaní.
Foto: David Turecký
Ako ich prepájate?
Pozval som týchto ľudí sem do Lán. Zišlo sa ich asi 150 z rôznych krajov, z tohto počtu som bol naozaj milo prekvapený.
O koho išlo?
Napríklad o drobných podnikateľov, o ľudí venujúcich sa kultúre, podpore detí, rôznym sociálnym či výučbovým programom. Spája ich to, že do pozitívnych vecí vkladajú čas, prostriedky, um, odhodlanie, samostatnosť, iniciatívu. Keď sa takíto ľudia stretnú, zistíte, ako rýchlo sa dokážu prepojiť do akejsi pavučiny dobra. Ako sú všetci naladení na takmer rovnakú vlnu, ako si veľmi rýchlo porozumejú.
A ako im optimizmus dodáva utvrdenie, že v tom nie sú sami, že ich je veľmi veľa, že sa môžu navzájom inšpirovať. Začali si brať na seba kontakty, pýtali sa, kto čo ako robí, aby zistili, že sa to dá možno robiť ešte lepšie. Hovorím si, že čím viac takýchto ľudí sa prepojí, tým bude táto pozitívna sieť väčšia, pevnejšia. A že ľudia z tejto siete budú vedieť, že tvrdenie „je tu všetko zle“ nie je vôbec pravdivé.
Hovorili ste v kladnom zmysle slova o cestách po republike – iste na nich však vidíte aj to, čo vás páli.
Jeden z našich najväčších problémov je, že sme si doteraz nedokázali poradiť s existenciou rozdielov v republike. Rozdielov v životnej úrovni, v zabezpečení rôznymi druhmi služieb. Hovoríme o mnohých hospodárskych a sociálne ohrozených územiach, kde je život zložitý. Pritom vzniklo množstvo podporných programov – treba povedať, že väčšinou financovaných Európskou úniou.
My však tieto problémy riešime naším typickým spôsobom, to znamená plošným, ktorý prináša výrazne nižší efekt. Preto je z hľadiska času a investovaných prostriedkov výsledok stále tristný. Stačilo by možno nadefinovať kritériá, decentralizovať a život v postihnutých oblastiach by sa začal lepšiť, nemusel by byť taký ťažký. Taký ťažký život sa okrem toho ľahko obráti na hnev proti vládnej garnitúre, naštvanosť sa zvrhne na nedôveru v štát.
Neprojektujú si tí ľudia riešenie do vás? A ak áno, nie je to frustrujúce? Nenosíte si nešťastné osudy domov?
Odnášam si poznatky a skúsenosti a potom s nimi pracujem. Premietam ich do všetkých návrhov riešení, do všetkých okrúhlych stolov, pri ktorých môžem argumentovať práve s úplne konkrétnymi skúsenosťami. Nemám veľkú exekutívnu úlohu, nemôžem zmeniť veci lusknutím prstov, ale k náprave množstva z nich môžem prispieť.
Jedna z mojich najväčších výhod je, že k problémom môžem pritiahnuť pozornosť, takže keď ich vidím a identifikujem, porozprávam sa s odborníkmi o možnostiach riešenia, následne s tým konfrontujem príslušných ministrov. Potom chcem byť dôsledný, chcem vidieť pokrok, chcem, aby mi ten a ten minister odovzdal výsledok. Zároveň sa však snažím ľuďom dávať jasne najavo, že prezident nie je všemocný, že nie je spasiteľom.
Ako to bude s vami ďalej? Martin Vohánka, majiteľ spoločnosti Eurowag a jeden z najbohatších Čechov, vás nedávno vyzval, aby ste sa o funkciu usilovali aj v druhom volebnom období, pretože vás krajina potrebuje. Prezidentské voľby budú až v roku 2028, ale ako by ste na výzvu Martina Vohánku reagovali dnes?
Rozumiem tomu, že mnoho ľudí by uvítalo informáciu, či budem, alebo nebudem pokračovať. Dalo by im to možno indikáciu, ako uvažovať – či už v politike, biznise, alebo v niektorých osobných veciach. Ja si to však naozaj netrúfam takto dopredu povedať, faktorov na zváženie bude celý rad. Čo by som však chcel povedať, je to, že možno práve môj príklad ako človeka, ktorý do tejto funkcie neprišiel zo žiadnej politickej strany, môže motivovať mnoho ľudí, aby o niečom takom tiež premýšľali.
Môj príklad hovorí o tom, že prezidentom nemusí byť nutne človek, ktorý má za sebou politickú stranu, ale človek, ktorý má istú predstavu o vývoji spoločnosti, určitú integritu a vôľu ísť do takej služby. Dokonca si myslím, že by našej krajine prospelo, keby prezidentskú funkciu vykonával napríklad niekto z prostredia biznisu, pretože má odlišnú mentalitu. Nemyslím tým teraz, že by to práve musel byť niekto typu Donalda Trumpa, ale dokážem si predstaviť niekoho typu Martina Vohánku, ktorý je úspešný vo svojom biznise, má jasne usporiadané hodnoty a veľký drajv na dosiahnutie výsledku.
A vlastne by som prípadných kandidátov nezužoval na okruh osôb, o ktorých vieme dnes, pretože ako už bolo povedané: v tejto krajine je veľa šikovných ľudí.
Článok vyšiel v českom vydaní Forbes a jeho autormi sú Filip Saiver a Zdravko Krstanov.
