Psychológ Peter Gray, ktorý desiatky rokov skúma vývoj detí a vplyv výchovy na ich budúcu samostatnosť, bije na poplach: Dnešné deti síce majú viac možností, ale menej slobody než kedykoľvek predtým. A platia za to vysokú cenu.
V exkluzívnom rozhovore pre Forbes vysvetľuje, prečo systematicky podceňujeme význam tzv. slobodnej hry a ako práve táto forma „ničnerobenia“ rozvíja v deťoch tie najdôležitejšie životné zručnosti – od vnútornej motivácie cez schopnosť rozhodovať sa až po zvládanie prehier.
On sám sa narodil v roku 1944. Pamätá si, ako za jeho čias deti chodili do školy, niektoré aj do škôlky, pešo a samy, bez rodičov. Bežne trávili veľa času rôznymi hrami bez dohľadu, len v spoločnosti rovesníkov na ulici, ihrisku či v prírode. Pre mnohé súčasné deti – aj ich rodičov – je však niečo také už dnes takmer nepredstaviteľné.
Vysedávaním v školskej lavici už dnes deti často strávia viac hodín ako ich rodičia v práci. Spoločnosť je až príliš orientovaná na výkon a od detí sa očakáva, že budú v škole dosahovať čo najlepšie výsledky. Voľný čas, ktorý by si mohli zariadiť podľa seba, takmer nemajú. Aj mimoškolské aktivity im väčšinou organizujú dospelí. A to je veľký problém.
Práve čas strávený „slobodnou hrou“, ako to nazýva Gray, je kľúčový pre ich zdravý vývoj. Slobodnou hrou sa totiž deti učia presne tie zručnosti, ktoré budú ako dospelí ľudia potrebovať pre samostatný život.
„Učia sa samostatne si naplánovať veci, riešiť problémy aj prekonávať prekážky bez pomoci rodičov. Učia sa byť kreatívne a vynaliezavé, učia sa komunikovať. Slobodnou hrou sa tiež učia, že dokážu mať kontrolu nad svojím vlastným životom a že aj zlyhania či prehry patria k životu,“ hovorí pre Forbes Peter Gray.
Archív respondenta
Keď deťom berieme možnosť slobodne sa hrať, následok je zdrvujúci. Aj preto deti dnes oveľa viac ako v minulosti trpia úzkosťami, depresiami či inými mentálnymi poruchami.
Prečo sa deti hrajú a prečo je hra dôležitá pre ich zdravý vývoj?
Ešte skôr ako na túto otázku odpoviem, by som chcel podotknúť, že sa nehrajú len ľudia. V rámci živočíšnej ríše sa vo vývojovej fáze hrajú všetky cicavce. No a dôvod, prečo sa mláďatá cicavcov hrajú, je ten, že je to prirodzený spôsob, akým príroda zabezpečuje, že si mláďatá nacvičia zručnosti, ktoré budú v živote potrebovať na to, aby sa mohli osamostatniť od rodičov.
Konkrétne hry mláďat cicavcov a hry ľudských mláďat sú zrejme odlišné. Je niečo, čo ich spája?
Vo všeobecnosti platí, že hry, ktoré sa hrajú mláďatá rôznych cicavcov vrátane ľudí, definujú obmedzenia prežitia daného druhu.
Čo presne to znamená?
Zjednodušene povedané, to, že mláďatá dravcov sa hrajú na lov, hrajú sa na chytanie zveri, zatiaľ čo zvieratá, ktoré zvyčajne bývajú korisťou dravcov, sa zase hrajú na uhýbanie, útek pred dravcami a podobne. Mimochodom, aj preto majú ľudia oproti iným cicavcom dlhšie vývojové obdobie, ktoré je z hľadiska evolúcie určené na hru.
Na to, aby sme sa stali nezávislými od rodičov a úspešne sa začlenili do spoločnosti, sa toho totiž musíme naučiť oveľa viac. Musíme nielen nadobudnúť nejaké fyzické zručnosti, ale aj naučiť sa pochopiť, ako funguje ľudská spoločnosť a interakcie medzi ľuďmi.
Hra je teda pre všetky deti prirodzená…
Presne tak. Deti na svet prichádzajú s prirodzenou výbavou na hry, zamerané na získavanie zručností dôležitých pre prežitie. Preto sa ako deti hráme s jazykom, hráme sa, že niečo staviame, hrou sa učíme spoločenskej interakcii, učíme sa, ako vychádzať s ostatnými. Hráme sa aj s predstavivosťou, keďže ľudia majú schopnosť hypotetizovať, a hráme sa aj s logikou.
Skúmali ste aj hru z historického hľadiska? Napríklad to, ako sa deti hrali naprieč storočiami, prípadne aj ako sa tieto hry v priebehu vekov menili.
Hovorím primárne o zmenách v hre, ktoré nastali za ostatných sto rokov najmä v Spojených štátoch, ale do značnej miery aj vo veľkej časti Európy. Na začiatku 20. storočia historik Howard P. Chudacoff napísal knihu s názvom Children at Play: An American History. Jeho analýza, ktorú potvrdzujú aj iní historici, napríklad hovorí, že prvá polovica 20. storočia v USA bola tým, čo on sám nazval „zlatým vekom detských hier“.
Prečo?
Dôvod bol ten, že predtým sme z tohto pohľadu zažívali pomerne hrozivé obdobie. Deti ešte storočie predtým bežne pracovali v továrňach, uhoľných baniach a podobne. Tieto deti nemali to, čomu hovoríme „normálne detstvo“.
Na začiatku 20. storočia sa však v USA zaviedli zákony o detskej práci. To spôsobilo, že deti mali zrazu oveľa viac voľného času a mohli sa aj slobodne hrať. Konečne mohli byť deťmi. Bolo to zároveň obdobie romantizovania detstva.
V akom zmysle?
Ľudia akoby znovu objavili koncept detstva, ktoré sa chápalo ako bezstarostné a zábavné obdobie v živote človeka. Ľudia verili, že deťom je potrebné dopriať čas a možnosti na to, aby mohli byť deťmi.
Kedy sa to „pokazilo“?
Väčšie zmeny sa začali diať v polovici 20. storočia, okolo roku 1950 – to sa už, mimochodom, dostávame do obdobia aj môjho života, pretože aj ja som vyrastal v 50. rokoch. Veľa z toho, o čom hovoríme, som zažil na vlastnej koži, okrem toho, že to bolo aj vedecky zadokumentované.
Čo sa teda stalo v polovici minulého storočia?
Udialo sa to, že sme deťom začali zo spomínanej „slobody byť dieťaťom“ postupne uberať. Nezobrali sme im ju však tak, že by sme ich poslali naspäť hrdlačiť niekam do tovární, ale stále väčším tlakom na extenzívnejšie vzdelávanie.
Školských povinností postupne pribúdalo a od detí sa stále viac očakávalo, že budú úspešné v aktivitách, ktoré si neorganizovali samy, ale organizovali im ich dospelí. Počet hodín, ktoré trávili v škole, sa zvyšoval, rástlo aj množstvo domácich úloh a rôznych ďalších povinností súvisiacich so školou.
Okrem spoločenského tlaku na lepšie výkony v škole však ústup bezstarostného detstva, ktorý opisujete, ovplyvnili aj iné faktory. Ktoré to boli?
Boli medzi nimi mnohé spoločenské aj technologické zmeny. Napríklad aj príchod televízie. Deti zrazu pozerali televíziu namiesto toho, aby boli vonku a naháňali sa po uliciach s ostatnými deťmi. Zároveň sa menila aj spoločnosť.
Rodiny sa zmenšovali, ľudia mali menej detí a rodičia tak mali menšiu motiváciu takpovediac „vyháňať deti z domu“. A keďže sa rodiny zmenšovali, rodičia sa postupne stávali voči svojim deťom viac ochranárskymi.
Viac sa obávali, že sa ich deti zrania alebo dostanú do problémov, keď budú pobehovať niekde vonku. Okrem toho sa v USA, ale aj v mnohých častiach Európy zintenzívnil tlak na to, aby deti nielen ukončili stredné vzdelanie, ale študovali aj na vysokej škole.
KTO JE PETER GRAY
Výskumný profesor psychológie a neurovedy na Boston College. Viedol a publikoval výskum v behaviorálnej biológii, vývinovej psychológii, antropológii a vzdelávaní. Zároveň je autorom viacerých vydaní medzinárodne uznávanej úvodnej učebnice psychológie (Psychology, vydavateľstvo Worth).
Za ostatných 30 rokov sa vo svojom výskume zameriava na úlohu hry v ľudskej evolúcii, najmä na to, ako sa deti prostredníctvom sebariadenej hry a skúmania učia. Tieto myšlienky opísal v knihe Free to Learn (vyšla v českom jazyku pod názvom Svoboda učení), ktorá bola preložená do 18 jazykov. Je tiež autorom blogu s názvom Freedom to Learn (Sloboda učiť sa) pre časopis Psychology Today.
Peter Gray je tiež jedným zo zakladateľov neziskovej organizácie Let Grow, ktorej poslaním je obnoviť slobodu detí hrať sa a objavovať nezávisle od kontroly dospelých. V októbri 2025 vystúpi online na konferencii Eduforum.
Čo tento tlak spôsobil deťom?
Všeobecne to u detí zvýšilo rôzne úzkosti, depresie, mentálne zdravie detí už aj na základnej škole sa zhoršovalo.
Všetky tieto zmeny ste osobne zažívali aj vy. Ako si spomínate na svoje detstvo, prípadne na detstvo vašich detí?
Ja som bol dieťaťom v 50. rokoch a môj syn v 70. rokoch. Za mojich čias, ale ešte aj keď bol dieťaťom môj syn, bolo celkom bežné, že deti chodili do školy samy a pešo, niekedy dokonca aj tie, ktoré chodili do škôlky.
Dnes už takéto niečo v USA takmer nevidíte. Dokonca dnes nevidíte ísť pešo do školy ani 10-, 11- alebo 12-ročné deti, pretože to rodičia považujú za nebezpečné. A neviem, ako je to v Európe, ale v USA dnes už takmer vôbec nevidíte deti hrať sa vonku samy, bez dozoru rodičov.
Prečo to tak je?
Dôvodov je určite viac, ale jedným z nich je určite aj to, že deti príliš zamestnávame školou a ďalšími mimoškolskými aktivitami. Na samostatnú, samoriadenú hru s rovesníkmi už mnohé deti vôbec nemajú čas. Zdôrazňujem, že sa to netýka len školy samotnej. Aj rôzne športové či iné aktivity detí sú stále viac riadené rodičmi, mám na mysli športové či umelecké krúžky a podobne.
Tieto aktivity podľa mojej definície totiž nie sú hrou, keďže podľa mňa to nie je slobodná aktivita. Pre deti je to povinnosť, organizovaná činnosť. A pri takejto aktivite sa deti neučia to, čo by sa naučili pri slobodnej hre.
Možno by bolo dobré zadefinovať, čo presne myslíte hrou, ako ju chápete vy.
Hra, o ktorej hovorím, je činnosť, ktorú si samy organizujú deti, nie dospelí. Moja definícia hry spočíva v štyroch znakoch alebo črtách. Prvá a najdôležitejšia je tá, že hra je vlastnou voľbou detí a samy si ju riadia. Ak im teda nejaký dospelý povie: „Teraz sa, deti, budete hrať toto a budete sa to hrať podľa takýchto pravidiel“, nie je to hra.
Jedným z účelov hry totiž je, aby sa deti naučili iniciovať a riadiť svoje vlastné aktivity. Pretože presne tak sa učia, ako riadiť svoj vlastný život. Keď to vždy za ne robia dospelí, nikdy sa to nenaučia.
A tie ďalšie črty?
Druhou črtou hry je, že je to niečo, čo robíte pre seba, nie preto, že vám to povedali rodičia, alebo že za to, že to robíte, získate nejakú odmenu.
Je to proste niečo, čo robíte, pretože to chcete robiť, že vás to baví, alebo je to pre vás osobne nejako inak zaujímavé. Nerobíte to preto, aby ste si to mohli napísať do životopisu alebo aby ste získali pochvalu od rodiča či dobrú známku od učiteľa.
Tretia črta hry je tá, že štruktúru aj pravidlá hry si určujú samy deti, nikto iný, žiadni dospelí. No a štvrtou je to, že vždy je v nej veľký priestor na kreativitu. Práve prostredníctvom hry si deti rozvíjajú kreativitu, najmä malé deti.
Hovoríte, že deťom sa v posledných dekádach výrazne zmenšil priestor na slobodnú hru. Ale čo ak sa len hrajú inak? Napríklad prostredníctvom nových technológií? To za hru nepovažujete?
Do istej miery je to pravda – a hneď sa k tomu dostanem, len predtým musím niečo vysvetliť. Ako som spomínal, v období 50. až 90. rokov sa deťom v USA výrazne znížili možnosti na slobodné hranie a mali stále menej času na to, aby chodili von a len tak sa stretávali a hrali.
Práve v tomto období zároveň u detí začali výraznejšie narastať rôzne úzkosti, depresie či iné typy psychologických problémov. Keď sa deti slobodne hrajú, sú šťastné.
Pomáha im to prekonávať depresie, hrou sa učia vyrovnávať s problémami, ktoré ich v živote nevyhnutne postretnú, a naučia sa, ako žiť svoj vlastný život. Keď im na hru nedávame dosť priestoru, sú stále úzkostlivejšie a depresívnejšie. Takýto vývoj sme v USA pozorovali približne až do roku 1990.
Čo sa vtedy udialo?
Medzi rokmi 1990 a 2000 úzkosti, depresie aj samovraždy medzi deťmi v USA začali klesať. Situácia v oblasti mentálneho zdravia detí sa na chvíľu, na jednu dekádu, asi o tretinu zlepšila. Nevrátilo sa to síce na úroveň z roku 1950, ale aj tak išlo o významné zlepšenie.
Čím to bolo?
Prišli počítače a postupne sa rozširoval aj internet. Deti zrazu mali nový spôsob hry a vzájomnej interakcie. Stále pripomínam, že toto platí pri Spojených štátoch, kde už mala na začiatku 90. rokov väčšina rodín s dospievajúcimi deťmi počítač a pripojenie na internet (komerční poskytovatelia internetu sa v USA začali objavovať od roku 1989 a široko dostupným sa internet stal v roku 1993, keď CERN vo verejnej doméne sprístupnil tzv. world wide web – pozn. red.).
Existujú aj výskumy, ktoré dokazujú, že deti, ktoré boli na počítači a komunikovali s inými deťmi, hrali sa videohry a podobne, boli na tom psychicky lepšie ako ich rovesníci, ktorí počítače nemali. Išlo o akýsi „revival“ nezávislej hry, aj keď rodičia počítače vôbec nechápali a niekedy ich aj démonizovali a neschvaľovali. To však v istom zmysle robilo počítače v očiach detí ešte atraktívnejšími.
Prečo to trvalo len desať rokov? Čo sa stalo?
Problém podľa mňa spočíva v tom, že hoci aj na počítači sa môžete slobodne hrať, takáto hra nemá všetky aspekty, ktoré deti získavajú hrou vonku pri fyzickom kontakte s rovesníkmi. Keď sa hrajú vonku, dejú sa pri tom mnohé veci, ktoré sú pre duševné zdravie obzvlášť dôležité a ktoré za počítačom robiť nemôžete.
Napríklad?
Okrem samotného fyzického pohybu je dôležitým aspektom aj to, že rôzne hry, ktoré sa deti vonku hrajú, so sebou nesú určité fyzické riziká. Deti vonku lozia na stromy, jazdia na skejtbordoch po zábradlí, preskakujú rôzne prekážky, hrajú sa s ohňom… To za počítačom nezažijete.
Čo sa pri takýchto riskantných aktivitách naučia?
Naučia sa pri nich veľa užitočných vecí. Evolučný dôvod hry, ktorá v sebe nesie isté riziko, spočíva v tom, že deťom pomáha rozvíjať napríklad aj zmysel pre odvahu. Ten je veľmi dôležitý.
Deti sa naučia, že dokážu prežiť a že sú schopné prekonávať nielen prekážky, ale aj určitú mieru strachu, ktorá s tým súvisí. Výsledok toho je, že sa stávajú silnejšími osobnosťami.
A čo deti, ktoré sa takéto riskantné hry nehrajú?
Také deti zvyčajne bývajú neskôr v živote náchylnejšie na rôzne záchvaty paniky alebo úzkosti, najmä keď sa ocitnú v situácii, ktorá sa javí ako nebezpečná.
Spomínali ste, že duševné zdravie detí a mladých ľudí v USA sa neskôr znova začalo zhoršovať. Kedy to bolo a čo to spôsobilo?
Miera duševných porúch a samovrážd u detí začala v Spojených štátoch opäť významnejšie stúpať niekedy od roku 2010 do roku 2018. Vtedy už bola opäť na úrovni z roku 1990. Zaujímavosťou je, že takýto vzostup zaznamenali nielen v USA, ale napríklad aj vo Veľkej Británii, v Austrálii, a zistil som, že dokonca aj vo Švédsku.
Prečo práve v týchto krajinách? Udialo sa tam niečo špecifické?
Mám vlastnú teóriu, prečo sa to stalo. Všetky tieto krajiny totiž približne v tomto období prešli školskými reformami, ktoré priniesli zmeny vo vzdelávacom systéme. V dôsledku týchto zmien sa škola stala pre deti ešte viac stresujúcou. V Spojených štátoch sa táto zmena nazývala Common Core.
V rámci Common Core museli zrazu učitelia vyučovať podľa rovnakého učebného plánu a nemohli ho prispôsobovať individuálnym záujmom a potrebám detí. Common Core preto nenávideli nielen deti, ale aj učitelia. Deti, ktoré nemali dobré známky, mali bežne pocit, že v živote zlyhali.
A aká je situácia teraz?
Domnievam sa, že v USA sme už zrejme dosiahli vrchol a postupne sa u nás už prejavuje aj určité zlepšenie duševného zdravia detí. Bohužiaľ, neviem, ako je to v iných krajinách.
Tlak na výkony detí v škole však stále pretrváva. Čo s tým môžeme urobiť?
Úprimne povedané, moja odpoveď na túto otázku závisí aj od toho, s kým práve hovorím. Keď hovorím s predstaviteľmi škôl a učiteľmi, zvyčajne odložím svoj radikálnejší klobúk.
Prečo?
Pretože chápem, že oni nebudú robiť žiadne radikálne zmeny. Skôr sa to môže udiať po menších krôčikoch.
Ako teda znie vaša rada alebo odporúčanie pre školy a učiteľov?
Zjednodušene povedané, odkázal by som im: robte menej toho, čo robíte. Deti sú zo školy vyčerpané, niekedy až vyhorené. Stále viac a viac domácich úloh im nijako neprospieva.
Je dokonca pravdepodobné, že by sa s menším množstvom domácich úloh naučili viac. Deti nepotrebujú viac školy, ale menej, dôležitá je kvalita. Často upozorňujem aj na to, že veľa detí dnes trávi sedením v škole viac času ako ich rodičia v práci. To nie je zdravé.
Mimo systému štátnych škôl už však po celom svete vznikajú školy, ktoré sa to snažia robiť inak. Čo vy na to?
Aj v štátnych školách už sú učitelia, dokonca aj riaditelia škôl, ktorí majú odvahu to robiť inak a postupne začínajú implementovať zmeny.
Z pohľadu verejných škôl sme však ešte len na začiatku. Problém je, že tie tlaky v spoločnosti pretrvávajú. Aj zo strany rodičov. Aj rodičia sa zmenám vo vzdelávaní často bránia, pretože si myslia, že také niečo ich deťom v konečnom dôsledku uškodí, že sa toho nenaučia dosť a ťažšie sa potom dostanú na vysoké školy… Ale to nie je pravda.
Niektorí rodičia zas volia domáce vzdelávanie. Aké rozšírené je v USA?
Podiel domáceho vzdelávania detí v USA významne narástol najmä počas pandémie a zaujímavé je aj to, že mnohí rodičia potom už deti naspäť do škôl neposlali.
Zistili, že im to takto vyhovuje lepšie, a aj ich deti boli spokojnejšie. Odhadom je teraz v systéme domáceho vzdelávania v USA okolo sedem až desať percent detí – a to už je naozaj významná časť populácie.
Rastie aj ponuka rôznych alternatívnych škôl…
Áno, ale tieto školy stále navštevuje dosť malé percento detí. Ide o školy, ktoré majú obdobné vzdelávacie certifikáty ako štátne školy, sú však privátne a deťom väčšinou dávajú oveľa väčšiu slobodu v zmysle samoriadenej aktivity.
Čo si o týchto školách myslíte?
Som zástancom týchto možností. Aj môj výskum ukazuje, že takéto vzdelávanie je pre deti skutočne lepšie. Platí to dokonca aj pri deťoch, u ktorých boli diagnostikované rôzne poruchy, ako dyslexia či ADHD a podobne.
