Bola prvá, kto začal verejne hovoriť o tom, že hladné deti v školách sú problém. Teraz nadácia, ktorú ôsma najvplyvnejšia žena Česka podľa rebríčka magazínu Forbes založila spolu so svojím manželom, miliardárom Pavlom Tykačom, štartuje už trinásty školský rok. A detí, ktoré potrebujú podporiť, neubúda.
„Tento mesiac sa vydám do Rwandy,“ hovorí Ivana Tykač. Podnikateľka a filantropka chce lepšie spoznať pomery v africkej krajine, ktorú z veľkej časti riadia ženy.
Nakoniec, ako lepšie využiť ženský potenciál v spoločnosti aj v biznise, je jej celoživotnou témou. Okrem nadačného fondu Women for Women sa venuje realitám a kontroluje aktíva v hodnote asi sedem miliárd korún.
Žijeme vo všeobecnosti v dobe, keď sa deťom venuje veľká pozornosť. Keďže klesá pôrodnosť a v rodine sú zvyčajne jedno alebo dve deti, smeruje k nim obrovská starostlivosť. My vo Women for Women však chceme, aby aj deti zo znevýhodnených rodín mali štandardný prístup k vzdelaniu a aby sa cítili v škole dobre. Pri obede, čo som už mnohokrát povedala, nejde len o jedlo. Keď nemám zaplatený obed, tak všetci ostatní idú spolu do jedálne a majú tam zábavu, kým ja som mimo a odstrčená.
Podľa posledných dát v Česku rastie HDP, čo by malo znamenať, že medzi ľuďmi by malo byť viac peňazí. Ale ono to také jednoznačné nie je, aj keď sa situácia v jednotlivých krajoch líši. Úplne inak to vyzerá v Prahe, v Stredočeskom alebo Libereckom kraji a inak v Ústeckom a Karlovarskom kraji.
Určite je to práve Ústecký alebo Moravskosliezsky kraj, odkiaľ prichádza najviac žiadostí. Priamo v Ústí nad Labem napríklad máme jednu školu, v ktorej je zapojených 23 žiakov. V spolupráci s triednymi učiteľmi, riaditeľmi aj vedúcimi školských jedální vyberáme deti veľmi starostlivo a vieme, že rodina je sociálne slabá a nemôže si dovoliť platiť jedlo v škole.
Len za prvých šesť mesiacov roka 2025 sme podporili takmer dvanásťtisíc detí zo základných škôl. V novom školskom roku očakávame nárast žiadostí. Stále pilotujeme náš projekt SOS do škôlky, kde platíme obedy menším deťom, len tento rok sme podporili viac než tisíc detí. Celkovo v školských projektoch tento rok rozdelíme až osemdesiat miliónov korún.
Okrem toho rozvíjame projekt Bývanie pre deti, ktorý umožňuje sólo rodičom uhradiť kauciu na bývanie a získať tak pre seba a svoje deti dôstojné zázemie. Náklady na bývanie pre samoživiteľov sú enormné.
Za tie roky ste si vydobyli rešpektovanú pozíciu, kraje aj mestá sa inšpirovali vaším nápadom. Mení sa v tomto zmysle Česko k lepšiemu?
Keď sme pred viac ako dvanástimi rokmi začínali, boli sme prví. Dnes už sa k podpore detí pridáva štát, kraje aj mestá so svojimi programami. To považujem za zásadný posun, pretože téma školského stravovania sa stala súčasťou verejnej politiky. Vo všeobecnosti si myslím, že obedy by v dnešnej dobe mali byť zadarmo, pretože ja obed v škole vnímam ako spôsob vzdelávania.
Ako to myslíte?
Na obed sa dá naviazať množstvo vecí. Aby nejaký obed vznikol, musíte vedieť variť. Musíte vedieť, koľko na to máte peňazí, takže ekonómia a matematika. Zapojíte znalosti z biológie, čo človek potrebuje jesť, aby fungoval a aby si organizmus udržiaval kondíciu. Zapojíte chémiu, zemepis, kde sa čo pestuje, kde sa čo vyrába a ako sa to k nám dováža, a môžete pri tom prebrať aj históriu stravovania. Pokojne by to mohol byť predmet modernej výučby.
O súčasných deťoch často počúvame, že sú málo odolné. Ale práve varenie má v teórii odolnosti fyzický rozmer, čo je zdravie a energia, psychický rozmer: kreativitu a mindfulness, sociálny rozmer: komunitu a spoločný čas, a ekonomický rozmer: sebestačnosť a tvorbu rozpočtu.
Našli by sme množstvo dotácií, ktoré by nemuseli byť, a množstvo peňazí by sa ušetrilo, keby sa omnoho viac premýšľalo nad tým, na čo sa vydávajú. Ja si myslím, že v systéme peniaze sú, len by mohli byť inak využité. Hlavne, keď si predstavíme, koľko potravín sa vyhadzuje alebo koľko obedov sa vyhadzuje.
Môžeme sa pozrieť na príklad Japonska, kde sú deti začlenené do prípravy obeda, musia organizovať samy seba, pripravovať a upratovať.
Ivana Tykač
Ako sa na rodinách podpísala ekonomická situácia?
Ja si myslím, že v Česku stále ešte rastie životná úroveň, avšak je pravdou, že nožnice medzi bohatými a chudobnými sa viac roztvárajú. Zároveň však verím v to, že je potrebné poradiť si sám, pretože každodenný život si vyžaduje osobnú zodpovednosť.
Čím som staršia, tým viac vidím, že je potrebné riadiť sa nie tým, čo je teraz, ale tým, čo bude potom. Kam tým mierim, je téma obrovskej miery rozvodovosti v Česku – sme niekde okolo 47 percent. A keď vieme, že samoživitelia sú najohrozenejšia skupina, je nutné sa nad tým zamýšľať.
Spolupracujeme so súdmi – dnes už ich je okolo dvadsať – a moje kolegyne prednášajú o úskaliach rozvodu. Okrem iného zaznieva, že keď nechceme ubližovať deťom, mali by sme dobre vychádzať s otcom alebo matkou nášho dieťaťa. Hovoríme tomuto projektu Servis rodiny a začali sme ho robiť pred štyrmi rokmi.
Masívny rozpad rodín je tým, čo vás trápi?
Som presvedčená, že rodina je nesmierne dôležitá a je to základ, rovnako ako že deti potrebujú vidieť mužský aj ženský vzor. A veľmi často práve rozchod alebo rozvod partnerov spôsobia ťažkosti, ktoré vyústia do toho, že potom riešime obedy pre deti a bývanie pre deti.
A potom ma dlhodobo zaujíma téma ženskej emancipácie. Preto sa tento mesiac vydáme s profesorom Miroslavom Bártom a výkonnou riaditeľkou Solva Michaelou Marksovou (egyptológ Miroslav Bárta a bývalá ministerka práce a sociálnych vecí Michaela Marksová sú obaja členmi tímu Solvo Inštitútu, ktorý Ivana Tykač založila pred dvoma rokmi – pozn. red.) do Rwandy.
Prečo?
Rwanda je totiž krajina, ktorú z veľkej časti riadia ženy. Je to krajina, ktorá prešla veľkými vojenskými konfliktmi, a preto je v nej taká prevaha žien, že sú aj v riadiacich funkciách.
Zaujíma ma, ako tam ženy uvažujú, čo hovoria, pretože to súvisí s emancipáciou. A, samozrejme, ma to zaujíma v súvislosti s tým, ako sa v Česku ženy stále veľmi ťažko dostávajú do vedúcich funkcií.
Článok vyšiel na forbes.cz a autorkou je Silvie Friedmannová.
