Z malého nadšeneckého podujatia vytvorili kultúrnu udalosť roka, na ktorej vystupujú aj svetoví umelci. Bratislavské jazzové dni sa tento rok chystajú na svoj 50. ročník. Festival sa do bratislavskej Incheby po rokoch vráti už od 24. do 26. októbra.
Nielen o jubilejnom ročníku hovoria v rozhovore Peter Lipa a Pavel Daněk, ale aj ich dcéry Katarína Lipová a Katarína Štefková, ktoré po nich organizáciu postupne preberajú.
Ako si spomínate na úplne prvé Bratislavské jazzové dni?
P. L.: Prvý ročník bol nadšenecký. Ako milovníci jazzu a hudobníci sme sa rozhodli, že do Bratislavy prinesieme jazzový festival. Konal sa vo V-klube – vysokoškolskom klube, v ktorom bol vtedy spoločenský a kultúrny život na najvyššej úrovni. K hudobníkom zo Slovenska sa vtedy pridali tí z Poľska a z NDR.
Základom bola Revival Jazz Band – kapela, v ktorej som v tom čase spieval. Organizáciu vtedy zastrešoval basgitarista Miloš Paška. Po jeho smrti som prevzal iniciatívu ja a s tým istým kolektívom nadšencov som začal pripravovať ďalší ročník.
Zásadná zmena nastala, keď do organizácie vstúpila agentúra Slovkoncert. V nej bol zamestnaný Paľo a festival dostal ako dramaturg. Poznali sme sa už predtým, takže naša spolupráca bola veľmi plynulá.
Foto: Marek Mucha pre Forbes Slovensko
P. D.: Ja som sa k jazzu dostal tak trochu za trest. Ako druhú akciu v rámci Slovkoncertu som dostal Festival politickej piesne v Martine – to len aby ste chápali, v akom období to bolo.
Myslím si, že stojí za oslavu už len to, že sme tých päťdesiat rokov zvládli. Za celý ten čas som totiž s Petrom nemal žiadny ostrý konflikt – vždy sme sa dohodli, lebo sme skrátka mali spoločný záujem.
Keď sme začínali, so závisťou sme pozerali na veľké jazzové festivaly v Poľsku a v Česku, na ktorých už vtedy vystupovali Louis Armstrong a Tina Turner. A viete čo? My sme ich prevalcovali. Dnes už vôbec neexistujú, no Bratislavské jazzové dni idú ako švajčiarske hodinky, lebo my skrátka chceme, aby ten festival bol.
Tak dlho sa nám darí fungovať aj preto, že už viac ako dvadsať rokov pracujeme s tým istým produkčným tímom. Jednoducho nemeníme víťaznú zostavu. Zatiaľ nám všetci sľúbili, že v organizácii budú pokračovať, aj keď my s Petrom ich budeme už iba pozorovať „z posedu“.
Dnes sú jazzáky jedným z najdlhšie fungujúcich festivalov u nás. Čo bolo najťažšie v snahe zachovať ich kontinuitu?
P. L.: Zásadná zmena nastala v roku 1989, keď štátna agentúra, ktorá zastrešovala festival, zo dňa na deň prestala existovať a my sme sa postupne museli porátať s organizáciou festivalu ako každý iný podnikateľský subjekt, s ohľadom na zákonitosti trhu. To, že je za nami odvtedy už 35 ročníkov, dokazuje, že sme to zvládli.
P. D.: Pre mňa bolo prelomové, keď sme sa po troch rokoch z V-klubu presťahovali do PKO a naše kapacitné možnosti sa späťnásobili. Museli sme tak oveľa viac riešiť, pre koho vlastne festival organizujeme a či je našich fanúšikov dosť. Prvé ročníky v PKO boli z tohto pohľadu dosť náročné.
Často sme na javisku skoro hrali presilovku – bolo viac účinkujúcich ako divákov, ale pomaly sme narastali. Dôležitá a kultová kultúrna udalosť sa z jazzákov stala až niekedy okolo desiateho ročníka. Na vlne tejto eufórie sme sa niesli až do revolúcie.
Foto: Marek Mucha pre Forbes Slovensko
Peťo veľmi správne povedal, že po revolúcii nastal zlom, keď sme museli úplne zmeniť celú stratégiu. Zrazu začali vznikať aj ďalšie festivaly, konkurencia rástla a my sme museli každý rok uvažovať, čím ešte by sme mohli prilákať divákov. Vtedy sme aj prestali byť prísne jazzoví a mierne sme upravili našu filozofiu. Zmenili sme sa na festival, kde sa prezentuje dobrá hudba.
Už sme naznačili akúsi generačnú výmenu, ktorá v rámci organizácie Bratislavských jazzových dní prebieha. Ako vyzerá tento proces?
P. D.: Naše deti sa z neatraktívnych a nehonorovaných funkcií prepracovali do hlavného organizačného tímu. Ako malé roznášali hlasovacie lístky, usádzali hostí, číslovali stoličky… Dievčatá trošku prevrátili naše hodnoty a pohľad na festival.
Začiatkom tohto roku sme sa stretli s Petrom a spýtal sa ma, čo by som povedal na to, keby sme už organizáciu festivalu nechali na naše dievčatá. A viete, čo som zistil? Že ja som presne na túto otázku čakal. Chcel som, aby to on ako starší navrhol, a hneď som súhlasil. To však neznamená, že ich v tom necháme. Stále tu budeme pre ne, pripravení poradiť im a pomôcť.
K. Š.: Pre nás bude teraz najväčšou výzvou nastaviť festival tak, aby si naši otcovia mohli povedať, že sú hrdí na to, čo nás naučili, a spokojní s tým, kam sa vďaka nám jazzáky uberajú. Hádam ďalších päťdesiat rokov.
Dámy, vy ste v inom rozhovore povedali, že jazzáky sú pre vás ako starší súrodenec. Ako si ich pamätáte z detstva?
K. Š.: Moje prvé spomienky na jazzáky sú z obdobia, keď som mala asi päť rokov. Esbéeskárom som vtedy celý čas rozprávala, aké rozprávky som práve videla, a popritom som obdivne sledovala tatina, ako kričí na ľudí, organizuje veci a všetci a všetko okolo je „v pohybe“.
Foto: Marek Mucha pre Forbes Slovensko
S organizáciou sme začali obe pomáhať asi ako 15-ročné. Ako dobrovoľníčky sme vždy volali aj spolužiačky a kamarátky, keďže na takej veľkej akcii sa hodí každá ruka. Časom sme začali chápať, že chceme byť do organizácie zapojené čoraz viac. Myslím, že nás to obe lákalo.
K. L.: Ja som to mala veľmi podobne. Bratislavské jazzové dni boli pre mňa v detstve jednou z rodinných akcií, na ktoré som sa najviac tešila. Svojím spôsobom mi tá radosť vydržala dodnes.
Vtedy sa mi páčilo, že som mohla byť do noci hore, zabávať sa, vidieť koncerty a skúšať mnohé vtedy zakázané veci, ktoré lákajú každé dieťa. (smiech) Zároveň to bol podľa mňa priestor, cez ktorý nás otcovia vychovávali k jazzu a budovali v nás vzťah k hudbe ako takej.
Ako malá som sa vždy otca pýtala, na ktorý koncert by som podľa neho mala ísť. On mi vždy povedal niečo, čo by sa mi mohlo páčiť, a vždy sa trafil. Pamätám si, že ho milo prekvapilo, keď som povedala, že sa mi páčilo aj niečo iné.
Dnes už festival nie je iba o jazze – súčasťou je množstvo sprievodných podujatí, často aj trochu iná hudba. Čo ste si pre hostí pripravili tento rok?
K. L.: Snažíme sa osloviť širokú škálu divákov – prioritne ľudí, ktorí majú radi dobrú a kvalitnú hudbu. Už pred rokmi sa naši otcovia snažili na jazzáky priniesť raperov, new jazz, elektronickú hudbu a mnoho iných žánrov, ktoré svojím spôsobom s jazzom súvisia.
O tom, ako sa nám to darí, svedčí aj jedna milá príhoda. Keď sme sa minulý rok s Katkou prechádzali po areáli festivalu, divili sme sa, koľko je tam detí. To nás, úprimne, neuveriteľne teší, keďže aj my sme boli tie deti, ktoré chodili na jazzáky.
Deti do dvanástich rokov majú k nám vstup zadarmo a vždy sa snažíme osloviť aj ich. Je pre nás dôležité, aby mali vzťah k jazzu, hudbe a ku kultúre ako takej.
Foto: Viktor Hlavatovič
P. L.: Našou ambíciou v posledných rokoch je robiť veľký festival, na ktorý chodí veľa ľudí. To, či hudba dokáže prilákať a osloviť ľudí, je jedným z hlavných kritérií festivalu. Paľo aj ja sme sami muzikanti, máme svoj hudobný vkus a názor na hudbu. Dovolím si povedať, že vieme nájsť kvalitu v akomkoľvek žánri. Jazz v sebe skrýva naozaj veľa štýlov a žánrov, takže je z čoho vyberať.
K. Š.: Každý festivalový deň má tri koncerty. V posledných rokoch sme sa rozhodli priniesť divákom zážitok aj v prestávkach medzi nimi a predstaviť viaceré formy umenia. Spolupracujeme s akademickým maliarom Lacom Terenom, ktorý pre festival vytvára vizuály a grafiky.
Od roku 2018 je súčasťou programu aj tanečné umenie – od scénického tanca cez contemporary až po hiphop. Naschvál to robíme tak, že diváci dopredu nevedia, kde budú tanečníci vystupovať. Skrátka, zasvietia sa svetlá a začína sa šou. Ich reakcie sú úžasné.
Čo by ste odkázali niekomu, kto ešte nebol na jazzákoch, no päťdesiaty ročník ho láka?
P. L.: Naše publikum sa skladá v podstate z dvoch skupín. Prvá, menšia skupina sú ľudia, ktorí keď vidia náš program, tak si naozaj naštudujú, kto vystúpi. Festival pri niekoľkotisícovom množstve divákov je však aj spoločenská udalosť, tak sa k nám dostanú aj ľudia, ktorí idú skrátka na jazzáky.
Sú to pre nich Vianoce a oni nevedia, čo bude pod stromčekom. Čakajú prekvapenie. Tam si ho spolu s nami rozbalia a tešia sa z neho. Jazz je pre všetkých. Je to okamih, zážitok, v rámci ktorého sa ľudia stretávajú a spájajú. Čas, keď treba odložiť telefóny a počítače a prísť to prežiť. Živá hudba ako táto je artefakt, ktorý nikdy nenahradí žiadna iná technológia ani umelá inteligencia.
Foto: Marek Mucha pre Forbes Slovensko
K. L.: Ja by som chcela špeciálne týchto ľudí pozvať na náš program v piatok. Vtedy ponúkneme mix žánrov, ktorý určite osloví aj mladšiu generáciu a tých, ktorí možno nemajú vzťah k jazzu.
Vystúpia dve mladé hviezdy – americký trubkár Keyon Harrold a anglický bubeník Moses Boyd. Umelci, ktorí sú vo svete veľmi slávni, a môže sa stať, že už čoskoro si ich nebudeme môcť dovoliť, lebo slávou prerastú jazzáky. Sme hrdí, že k nám prídu v rámci svojich turné.
