Profesor Igor Farkaš patrí medzi popredných slovenských odborníkov v oblasti umelej inteligencie a kognitívnej vedy. Je laureátom minuloročnej ESET Science Award v kategórii Výnimočná osobnosť vysokoškolského vzdelávania.
Kognitívnej vede a neurónovým sieťam, ktoré do veľkej miery súvisia s AI, sa venuje už dlhodobo. Farkaš pôsobí na Katedre aplikovanej informatiky na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského v Bratislave. Koordinuje tiež Centrum pre kognitívnu vedu, kde sa dlhodobo špecializuje na skúmanie modelov umelých neurónových sietí.
Zatiaľ nie, hlási sa k nám viac-menej stabilný počet študentov. O kognitívnej vede zatiaľ napriek nárastu popularity AI široká verejnosť veľa nevie. Umelá inteligencia však študentov zaujíma. O témach, ktoré s ňou súvisia, sa píše čoraz viac záverečných prác.
Umelú inteligenciu rozvíjame aj v kontexte robotiky. Pomocou algoritmov umelých neurónových sietí sa humanoidné roboty učia vykonávať manuálne činnosti a vidieť svoje okolie. Prepojenie robotiky a AI je kľúčové pre rozvoj oboch odvetví. Pri učení robotov využívame poznatky o tom, ako sa učia malé deti. Po humanoidných robotoch je stále väčší dopyt a rastú aj investície.
Prekvapuje ma, že niektorí americkí študenti takto spanikárili, u nás som sa s tým nestretol. Je dôležité vedieť sa v nových technológiách zorientovať a spoznať čo najviac odvetví informatickej vedy. Na to je vysokoškolské štúdium ideálna príležitosť.
AI ponúka veľa možností pre študentov aj pedagógov. Mnohé úlohy dokáže urýchliť a zautomatizovať. Ponúka pridanú hodnotu, ale nemali by sme si povedať, že bude rozmýšľať za nás. S každým rokom sa zlepšuje, ale stále nenesie zodpovednosť. V procese je naďalej potrebný človek, aby kriticky hodnotil jej výstupy. Preto aj na ministerstve vznikla stála komisia pre etiku a reguláciu umelej inteligencie. Aj univerzity vydávajú manuály, ako k nej pristupovať.
Určite áno. Etika práce s AI patrí pod akademickú aj výskumnú etiku a súvisí s kritickým myslením. Týmto aspektom by sa mal venovať každý odbor, keďže vysokoškolské štúdium spočíva primárne v práci s informáciami. Základy kritického myslenia treba začať budovať už od stredných a základných škôl.
Aké konkrétne hrozby vidíte v masovom využívaní AI na univerzitách?
Plagiátorstvo je zásadný etický problém. Na univerzite študentom nezakazujeme AI používať ani pri tvorbe záverečných prác, ale študenti musia korektne označiť, kde a na čo ju použili. Texty generované AI sa zatiaľ nedajú jednoznačne odhaliť antiplagiátorskými softvérmi. V internetovom priestore ich počet neustále rastie a čoskoro sa dostaneme do bodu, keď ich bude oveľa viac ako textov písaných ľuďmi.
Budú mať klasické záverečné práce v tomto prípade ešte zmysel?
To závisí od odboru. V humanitných odboroch, kde je hlavným výstupom text, bude tento problém intenzívnejší. V empirických vedách sú však súčasťou prác aj praktické experimenty alebo tvorba softvéru. Otázne bude, ako práce hodnotiť.
Netreba podľahnúť sebaklamu, že umelá inteligencia za vás veľa vecí vyrieši. Naopak, jej používanie kladie väčší nárok na kritické myslenie.
Prečo?
Aktuálne sa hodnotí najmä písomná forma práce. Hodnotenie by sa malo zameriavať skôr na schopnosť študenta argumentovať a obhájiť svoju prácu. Pri obhajobe sa študenti nemôžu opierať o žiadne externé pomôcky. Ukáže sa teda, do akej miery téme rozumejú a či prácu napísali samostatne.
Sú pedagógovia voči týmto zmenám otvorení?
Je to individuálne. Obdivujem najmä starších pedagógov, ktorí sú naklonení zmenám súvisiacim s nástupom AI. Táto technológia vie pomôcť aj im, napríklad pri tvorbe testov, osvetu treba šíriť aj z tohto hľadiska. Naša univerzita pre pedagógov zorganizovala aj stretnutie s praktickými ukážkami, ako četboty používať.
Sú naše univerzity dostatočne flexibilné v tom, aby dokázali reagovať na rýchly vývoj v oblasti AI a veľkých jazykových modelov?
To sa nedá jednoznačne zhodnotiť. Univerzity potrebujú mať zavedené mechanizmy kontroly, napríklad pri spomínaných záverečných prácach. V opačnom prípade by sa znižovala ich kredibilita. Kvalita univerzity závisí v prvom rade od kvality ľudí, ktorí na nej pracujú. Ak si školy dokážu udržať ľudí, ktorí pristupujú k zmenám kriticky a s dostatočným nadhľadom, potom ich zvládnu.
Vďaka internetu a digitalizácii už študenti nie sú odkázaní len na lokálne skriptá svojej školy či na informácie z prednášok. Už pred príchodom umelej inteligencie som vnímal, že si aktívne hľadajú informácie a rozširujú obzory napríklad pomocou videoprednášok zo zahraničných univerzít, čo je pozitívne. Takže áno, učiteľ sa zrejme stáva viac mentorom.
Foto: Linda Kisková Bohušová
Na čo sa v oblasti AI môžeme ako krajina sústrediť? Existujú nejaké podoblasti, ako napríklad spomínaná robotika, na ktoré máme odborníkov a potenciál?
Sme malí hráči, Ameriku a Čínu v oblasti humanoidnej robotiky nedobehneme. Ale základný výskum má aj tak zmysel. Môžeme sa sústrediť na podoblasti, ktoré si nevyžadujú veľké tímy ani veľa vysokovýkonnej výpočtovej techniky. Je dobré sa zapájať do veľkých medzinárodných tímov.
Aj na Slovensku existuje špičkový výskum v technických alebo prírodných vedách, vrátane medicíny. Vidieť to napríklad pri oceňovaní najlepších vedcov. V oblasti AI by som spomenul napríklad Kempelenov inštitút inteligentných technológií, kde majú veľa medzinárodných projektov. Venujú sa najmä výskumu v oblasti spracovania prirodzeného jazyka a spájajú sektor AI na Slovensku. Vznikli u nás aj tzv. edihy, čo sú digitálne huby, ktoré pomáhajú firmám implementovať umelú inteligenciu a iné technológie. Tieto iniciatívy majú vysoký potenciál pomôcť ekonomike krajiny pri zavádzaní inovácií. Z hľadiska modernizácie a digitalizácie totiž máme čo doháňať aj v rámci Európy a V4.
Čo by ste zmenili v slovenskom vysokom školstve, aby lepšie reagovalo na výzvy a príležitosti, ktoré AI prináša?
Toto je zložitá otázka. Jej riešenie sa dá dosiahnuť len postupnými krokmi. V prvom rade by sa všetci pedagógovia a študenti, bez ohľadu na odbor, mali dôsledne oboznámiť s tým, o čom AI je. Umelá inteligencia sa totiž ako podporný zdroj na prácu s informáciami dá využívať rôznymi spôsobmi. To by bolo treba zohľadniť aj pri spôsobe výuky. Samozrejme, vyvstáva tu aj otázka vedeckej etiky.
To je návod, ako zvládnuť nástup nových technológií na univerzitnej úrovni. Čo by ste poradili ľuďom na osobnej úrovni?
Nepodľahnúť sebaklamu, že umelá inteligencia za vás veľa vecí vyrieši. Naopak, jej používanie kladie väčší nárok na kritické myslenie, lebo stále nie je dostatočne dôveryhodná. Ľudia sú však od prírody pohodlní. Automaticky sa utiekame k tomu, čo nám na prvý pohľad uľahčuje život. Prvé prieskumy o četbotoch naznačujú, že pri ich používaní menej zapájame mozog a tento trend vedie ku kognitívnej degenerácii. Človek je však zložitá bytosť, potrebujeme sa rozvíjať, trénovať svoju myseľ.
