Jeden z najstarších cenných papierov, obligácia z roku 1648, dodnes vypláca úroky. Nachádza sa v knižnici Yaleovej univerzity.
Keď sa jeden z bratov Beineckeovcov oženil s dcérou zakladateľa Sperry & Hutchinson, pootvorili sa prominentnej dynastii dvere k nákupu podielu v tejto zaujímavej spoločnosti.
Rodinný príbeh sa o niekoľko dekád spojil s menom jednej z najvýznamnejších svetových škôl.
V tichých útrobách knižnice Yaleovej univerzity sa stále nachádza artefakt, ktorý presahuje definíciu dlhodobého investovania. V súčasnej finančnej teórii je takýto inštrument extrémne zriedkavý a považovaný za anomáliu.
Vodný dlhopis z roku 1648 napísaný na kozej koži vydala holandská vodárenská rada na financovanie výstavby hrádzí. Nejde však len o historickú kuriozitu.
Večná obligácia – perpetuity – dodnes aj po takmer štyroch storočiach naďalej vypláca ročné úroky. Vďaka svojej jedinečnej dlhovekosti a nepretržitému plneniu záväzkov predstavuje tento kus pergamenu pozoruhodnú lekciu o stabilite infraštruktúry a finančnej zodpovednosti inštitúcií.
Cenný papier zo 17. storočia sa dostal do univerzitného vlastníctva ako vzácna akvizícia pre inštitúciu, ktorú veľkoryso podporila rodina Beineckeovcov. Priamo tak odráža jej filantropický a strategický odkaz.
Dlhopis zakúpila Yaleova univerzita pre Beineckeho knižnicu vzácnych kníh a rukopisov – Beinecke Rare Book and Manuscript Library – na aukcii v roku 2003.
Cieľom nákupu však nebolo finančné zhodnotenie v tradičnom zmysle, ale obohatenie akademických zdrojov. Obligáciu zaradili do Zbierky finančnej histórie – Collection of Financial History –, ktorá vznikla v spolupráci s Medzinárodným centrom pre financie na Yaleovej škole manažmentu. Beineckeho knižnica tak získala dokument, ktorý nesie obrovskú historickú a vzdelávaciu hodnotu.
Cenný papier sa tak stal exponátom a didaktickým nástrojom, ktorý študentom demonštruje dlhú históriu a stabilitu finančných trhov a inštitúcií.
Základy impéria
V análoch amerického korporátneho sveta zanechalo meno Beineckeovcov nezmazateľnú stopu. Príbeh rodiny sa spája s úspechom v obchode s kožou. Tým sa to však len začalo.
Traja bratia prevzali Sperry & Hutchinson a vybudovali z nej jednu zo spoločností zaradených do rebríčka Fortune 500. Kľúčovou postavou oslnivého podnikového rastu sa stal najmä Edwin J. Beinecke.
Firma sa preslávila predovšetkým vďaka zeleným známkam S&H Green Stamps. Tento vernostný program bol ikonickým symbolom amerického maloobchodu a v tej dobe predstavoval inovatívny marketingový nástroj.
Išlo o systém, kde zákazníci za svoje nákupy zbierali známky, ktoré neskôr vymieňali za tovar z katalógu. Tento dômyselný model generovania a manažovania príjmov priniesol obrovský finančný úspech a bol základom pre rozmach rodinného majetku.
Foto: Wikipedia
Intelektuálny kapitál
Rodina Beineckeovcov sa neoddeliteľne spojila s Yaleovou univerzitou, keď viacerí členovia ako absolventi tejto prestížnej inštitúcie štedro prispeli k transformácii jej areálu a akademického života.
Vrcholom ich filantropie bol pravdepodobne dar, ktorý viedol k vzniku Beineckeho knižnice vzácnych kníh a rukopisov v roku 1963.
Táto architektonicky významná budova nie je len úložisko jedného z najväčších svetových depozitárov vzácnych kníh, ale aj trvalý odkaz na záväzok rodiny k podpore vzdelávania a uchovávaniu historických poznatkov. Investícia do tohto intelektuálneho kapitálu ukazuje hlboké pochopenie dlhodobej hodnoty vedomostí a výskumu.
Dlhodobá stratégia
Rodina Beineckeovcov demonštrovala obozretný a dlhodobý prístup k riadeniu svojho majetku. Ich prechod od priameho podnikania k spravovaniu rozsiahlych nadácií a investičných portfólií je modelom pre úspešný intergeneračný transfer bohatstva. Tým si zabezpečila miesto medzi najmocnejšími americkými rodinami, ktorých vplyv presahuje generácie.
Zelené známky, hoci sa na prvý pohľad zdali byť len drobnou súčasťou spotrebiteľského trhu, generovali stabilný tok kapitálu, ktorý rodina s rozvahou reinvestovala a použila na vybudovanie trvalého odkazu.
Ich príbeh ilustruje, ako môže komerčný úspech financovať rozsiahlu filantropiu, ktorá sa stáva najhodnotnejšou investíciou do budúcnosti spoločnosti.
Dlhopis večného záväzku
Príbeh rodiny Beineckeovcov nie je teda len o akumulácii majetku, ale aj o jeho strategickej transformácii na kultúrny a intelektuálny kapitál.
V tomto kontexte zohráva svoju úlohu aj spomínaný holandský vodný dlhopis. Ide o mimoriadny symbol pre investičný svet, keďže predstavuje jeden z najstarších nástrojov svojho druhu.
Vodná obligácia však predstavuje jedinečný prípad. Zatiaľ čo väčšina archívnych dokumentov uložených v Beineckeho knižnici už svoj pôvodný účel splnila, tento dlhopis žije ďalej. Stále vypláca ročný úrok, a to už vyše 367 rokov.
Kurátor Timothy Young z oddelenia moderných kníh a rukopisov nedávno navštívil holandský vodohospodársky úrad Stichtse Rijnlanden v Amsterdame.
Jeho cieľom bolo vybrať úrok za posledných 12 rokov, čím sa zachoval status dlhopisu ako funkčného artefaktu z holandského zlatého veku financií.
Vodohospodársky úrad vyplatil Youngovi, ktorý spravuje Beineckeho zbierku finančnej histórie, sumu 136,20 eura. „Ide o poučný moment, pretože finančný priemysel sa mení strašne rýchlo, ale tu máme niečo veľmi staré a konštantné,“ povedal kurátor pre portál YaleNews.
Tento dlhopis nemá dátum splatnosti, čo znamená, že vydavateľ vrátane jeho prípadných nástupcov sú povinní vyplácať úroky navždy.
Emisia sa realizovala v prospech pána Niclaesa de Meijer na sumu tisíc Karolus guldenov. Ide o historickú mincu, ktorá má svoje korene v 16. storočí v Habsburskom Nizozemsku.
Podľa pôvodných podmienok obligácia vypláca päťpercentný úrok na dobu neurčitú. Počas 17. storočia však bola sadzba znížená na 3,5 percenta a následne klesla iba na 2,5.
Problém a kompromis
Dlhopis je na doručiteľa, takže každý, kto emitentovi predloží dodatok, má na výplatu úroku nárok. Keďže vodárenská spoločnosť neviedla register vlastníkov, platby sa zaznamenávali priamo na cennom papieri.
Aby obligácia zostala v platnosti, treba ju každé dve desaťročia odniesť vydavateľovi v Holandsku na výber úrokov. Štandardy knižnice však nedovoľujú, aby ju zbierkový materiál opustil. Výnimkou sú len zápožičky položiek inej inštitúcii.
Nakoniec sa však našlo kompromisné riešenie. Po roku 1944 už na pergamene na vyznačenie úrokových platieb nebolo miesto. Preto vznikol nový dodatok, na ktorom zaznamenávanie mohlo pokračovať.
Keďže pravidlá knižnice umožňujú, aby papierový dodatok putoval do zahraničia, vyzdvihnutie úrokov môže naďalej pokračovať. Obligácia tak zostane v platnosti.
Nie je jediný
Podľa vodohospodárskeho úradu nie je dlhopis jediný svojho druhu. Je totiž jedným z piatich známych podobných existujúcich obligácií.
Cenné papiere vydala Hoogheemraadschap Lekdijk Bovendams, vodohospodárska rada zložená z vlastníkov pôdy a popredných obyvateľov mesta. Jej nástupníckou organizáciou je Stichtse Rijnlanden.
Rada spravovala hrádze, kanály a 20-míľový úsek dolného Rýna – Lek. Peniaze získané z emisie sa použili na vyplácanie platieb pracovníkom, ktorí zhotovili sériu mól v blízkosti ohybu rieky. Regulácia toku totiž zabraňovala erózii pôdy.
Okrem spomínaného dlhopisu vo vlastníctve Yaleovej univerzity sa ďalší nachádza na Newyorskej burze cenných papierov – NYSE.
Najstarší dlhopis na svete, ktorý stále vypláca úroky, bol emitovaný v roku 1624. Vydal ho rovnaký holandský vodohospodársky úrad. Pôvodne bol predaný žene menom Elsken Jorisdochter.
Dlhopis emitovali s istinou 1 200 holandských guldenov a v súčasnosti stále vynáša malú úrokovú platbu, ktorá sa aj po storočiach naďalej vypláca.
Historicky existuje množstvo prípadov, keď inštitúcie vydávali trvalé obligácie s veľmi dlhou splatnosťou. Iba minimum z nich však bolo vydaných bez nej a stále vypláca úrok.
Holandské cenné papiere teda predstavujú absolútnu raritu. Relatívna finančná autonómia tamojších vodárenských rád ich ochránila pred osudom ústrednej vlády a po stáročia umožňovala ich prežitie.
