Od McDonald’s po Wendy’s, prvé zamestnania v rýchlom občerstvení im dali oveľa viac ako len výplatu.
V lete roku 1980 vošiel 16-ročný Jeff Bezos do reštaurácie McDonald’s v Miami, vyplnil prihlášku a získal svoju prvú robotu. „Môj otec tiež pracoval v McDonald’s, keď bol mladý, takže v istom zmysle to bolo ako rituál dospelosti,“ hovorí Bezos.
Ako člen kuchárskeho personálu rozbil tristo vajec denne, obracal hamburgery a drhol kúpeľne. Keď sa na podlahu kuchyne vylial päťgalónový dávkovač kečupu, bolo jeho úlohou to upratať. „Bol som najnižšie postavený v hierarchii,“ spomína.
Hoci to bolo ďaleko od 20-miliónovej svadby v Benátkach alebo letu do vesmíru, táto skúsenosť ho naučila cenné lekcie. Aké?
„Žiadna robota nie je pod vašu úroveň,“ hovorí 61-ročný Bezos a dodáva, že ľudia by si mali „vytvoriť zvyk už v ranom veku a nečakať na ‚dôležitú‘ pozíciu, aby začali tvrdo pracovať“.
Jeho prax pod zlatými oblúkmi v ňom tiež vypestovala zmysel pre systém a naučila ho, aké dôležité je udržiavať prevádzku „štíhlu“ a neúnavne sa sústrediť na zákazníkov.
„Už ako tínedžer som videl, že premyslený dizajn je to, čo zabraňuje tomu, aby sa všetko rozpadlo,“ hovorí. „V McDonald’s, keď sa niečo pokazí, okamžite to pocítite. To posilnilo moje presvedčenie, že proces je dôležitý a dobré systémy môžu pomôcť každému dosiahnuť mimoriadne výsledky.“
V rokoch, ktoré uplynuli odvtedy, čo Bezos zavesil uniformu McDonald’s na klinec, využil mnohé z týchto skúseností, aby pomohol vybudovať Amazon na najväčšiu americkú spoločnosť v oblasti elektronického obchodu. Pre predstavu, zamestnáva viac ako jeden milión ľudí a prevádzkuje logistické impérium, ktoré má pôsobisko v 125 krajinách a teritóriách.
„Amazon je organizácia riadená dopytom,“ hovorí Matthew Davis, ktorý pracuje v oblasti plánovania a dodávok dátových centier pre Amazon Web Services.
„V McDonald’s Bezos rozdelil dopyt na jednotlivé zložky – 300 hamburgerov znamenalo 300 žemlí, 300 kúskov mäsa a 300 plátkov syra. To isté robíme aj v Amazone. Ak zákazníci potrebujú určitý počet gigawattov, vypočítame, koľko regálov potrebujeme a koľko dátových centier musíme postaviť. Táto logika pochádza priamo z rýchleho občerstvenia: čo potrebujete a ako vám to môžeme dodať čo najefektívnejším spôsobom,“ dodáva.
Bezos je najvýznamnejším príkladom malej, ale zaujímavej skupiny miliardárov, ktorí svoje prvé podnikateľské lekcie získali pod neónovým osvetlením reštaurácií.
Podľa údajov magazínu Forbes najmenej 14 miliardárov si zarobilo prvé peniaze v takýchto reťazcoch – často trávili dlhé hodiny vyprážaním jedál, drhnutím kúpeľní a vynášaním smetí za minimálnu mzdu.
Medzi nich patrí CZ, zakladateľ Binance, ktorý pred tým, ako začal pracovať na nočných zmenách v Chevrone vo Vancouveri, obracal hamburgery v McDonald’s. Ďalej aj Todd Graves, ktorý pracoval v reťazci Guthrie’s, špecializujúcom sa na kuracie prsty, než sa osamostatnil a založil vlastný konkurenčný reťazec, či švédsky fintechový miliardár Sebastian Siemiatkowski, ktorý si odpracoval svoje v reštaurácii Burger King.
Práve tam sa Siemiatkowski stretol s budúcim spoluzakladateľom spoločnosti Klarna, Niklasom Adalberthom, na druhej strane linky.
Roky predtým ako Russ Weiner vytvoril nápoje Rockstar Energy, zarábal 3,50 dolára za hodinu v reštaurácii Wendy’s v Kalifornii, kde mal na starosti fritézu a drive-through.
Vtedy 15-ročný chlapec sa hanbil nosiť uniformu Wendy’s, a tak chodil autobusom v civilnom oblečení. Kamarátom hovoril, že pracuje v obchode so športovými potrebami. Vždy sa prezliekal až v práci.
Teraz to ľutuje. „Nikdy nebuďte príliš hrdí na to, aby ste pracovali,“ hovorí. Ďalšia lekcia z čias v reštaurácii Wendy’s prišla po tom, ako mu zákazník nechal drobné z objednávky. „Bolo to len asi 1,50 dolára, ale minimálna mzda v roku 1986 bola 3,50 dolára za hodinu,“ spomína Weiner. Napriek tomu trvá na tom, že táto jedna chvíľa ovplyvnila jeho pohľad na peniaze a spôsob, akým odmeňuje svojich zamestnancov.
Mark Stevens, rizikový kapitalista, ktorý podporil víťazov ako Nvidia a LinkedIn, pripisuje svoju „podnikateľskú“ mentalitu skromnému detstvu v Culver City v Kalifornii, kde ako 16-ročný zarobil 2,50 dolára za hodinu vyprážaním cibuľových krúžkov a hranolčekov v reštaurácii Jack in the Box. Táto práca, ako hovorí, mu vryla do pamäti niekoľko raných lekcií. „Naučí vás to spravovať zásoby a doladiť detaily,“ spomína.
Dlho pred tým, ako sa stal desiatym najbohatším človekom na svete, Jensen Huang emigroval z Taiwanu a vo veku 15 rokov dostal prácu v reštaurácii Denny’s v Oregone, kde umýval riad, upratoval stoly a čistil toalety – „Na niektoré z nich sa jednoducho nedá zabudnúť,“ smeje sa dnes.
Nakoniec sa vypracoval na čašníka, príjmal objednávky, podával jedlo a nalieval veľa kávy. Huang tvrdí, že táto práca mu pomohla prekonať plachosť a stretávať sa s technikmi v Silicon Valley. Tam v roku 1993 pri káve a laminovaných jedálnych lístkoch on a jeho spoluzakladatelia vymysleli čip, ktorý by umožnil realistickú 3D grafiku na notebookoch, a nazvali spoločnosť Nvidia.
Zatiaľ čo Huang, Bezos a ostatní dosiahli úspech ďaleko od reštaurácie, kde začínali, niektorí zostali a napriek tomu zbohatli.
Keď Peter Cancro, miliardár stojaci za reťazcom Jersey Mike’s Subs, počul, že malý obchod so sendvičmi v Point Pleasant v New Jersey, kde od 14 rokov pracoval na čiastočný úväzok, je na predaj, rozhodol sa riskovať.
Cancro mal len 17 rokov a nebol dosť starý na to, aby krájal údeniny (podľa národných pracovných zákonov musíte mať 18 rokov). Nasledujúci týždeň vynechal vyučovanie a snažil sa nájsť finančného podporovateľa, ktorý by mu pomohol obchod kúpiť.
Po oslovení rodinných priateľov nakoniec presvedčil jedného zo svojich bývalých futbalových trénerov, Roda Smitha, viceprezidenta miestnej Ocean County National Bank, aby mu požičal 125-tisíc dolárov s úrokom 10 percent.
Viac ako tritisíc pobočiek a obchod v hodnote osem miliárd dolárov, keď predal väčšinový podiel spoločnosti firme Blackstone, neskôr ukázali, že tínedžerská stávka sa vyplatila.
Peter Cancro začal vo veku 14 rokov pripravovať sendviče v reštaurácii Mike’s Submarines v Point Pleasant. O tri roky neskôr reštauráciu kúpil a nakoniec z nej vytvoril národnú sieť Jersey Mike’s s viac ako tritisíc pobočkami. Nebolo to však vždy ľahké, najmä na začiatku zimy, keď mali šťastie, ak predali päťsto sendvičov. „Zavolal som svojej sestre Cathy a povedal som jej: ‚Myslím, že to predám a vrátim sa na vysokú školu‘,“ spomína Cancro.
Zdroj: Jersey Mike’s
Steve Ells vyštudoval Culinary Institute of America a pracoval ako zástupca šéfkuchára v luxusnej reštaurácii, ale práve scéna fast foodov v San Franciscu mu vnukla nápad, z ktorého nakoniec vznikla sieť Chipotle. Všetko sa začalo v roku 1993 ako vedľajší projekt v blízkosti University of Denver, ktorým chcel financovať svoj sen o otvorení luxusnej reštaurácie. Dnes je to gigant s 3 800 prevádzkami, ktorý ročne predá viac ako miliardu burritos.
Po absolvovaní Bakerovej univerzity v Kansase pomáhal čínsky prisťahovalec Andrew Cherng svojmu bratrancovi prevádzkovať čínsku reštauráciu a v roku 1972 otvoril so svojím otcom malú reštauráciu v Pasadene v Kalifornii. Jeho manželka Peggy, doktorka elektrotechniky, ktorá pracovala na raných projektoch rozpoznávania tváre v spoločnosti 3M, trávila noci a víkendy po jeho boku a vítala hostí v reštaurácii Panda Inn.
Tým položili základy pre svoj reťazec rýchleho občerstvenia Panda Express, ktorý spolu s manželkou otvorili v roku 1983 v nákupnom centre v kalifornskom Glendale. Jej technické vzdelanie im poskytlo veľkú výhodu, pokiaľ išlo o rozširovanie reťazca.
Nielenže prispôsobila predajný a analytický softvér, ale aj štandardizovala prevádzku a zaviedla manažérsky program na školenie 50-tisíc zamestnancov. Andrew Cherng však priniesol niečo iné, čo sa najlepšie naučil zo svojich praktických skúseností.
„Boli noci, keď sme nemali žiadny predaj, žiadnych hostí,“ spomína Cherng. To ho naučilo byť prispôsobivý. „Ak niečo nejde, zmeň to. Kedysi som nemal rád zľavy,“ dodáva. „Ale teraz oceňujem múdrosť čínskeho príslovia 薄利多销 (bó lì duō xiāo), čo znamená ‚malé zisky, veľký predaj‘. Cieľom je nájsť cenovú hladinu, pri ktorej majú zákazníci pocit, že to je výhodné, čo v konečnom dôsledku vedie k vyššiemu predaju,“ vysvetľuje.
Po viac ako štyroch desaťročiach prináša 2 300 reštaurácií Panda Express ročný príjem takmer šesť miliárd dolárov.
Spoluzakladateľ Panda Express Andrew Cherng v reštaurácii Panda Inn v Pasadene v Kalifornii
Zdroj: Panda Express
Nie každý miliardár spomína na svoje začiatky s nostalgiou. V 16 rokoch Shahid Khan, dnes majiteľ Jacksonville Jaguars, opustil Pakistan a odišiel do Champaign v štáte Illinois s iba 500 dolármi vo vrecku.
Jednou z jeho prvých prác bolo roznášanie pizze pre malý rodinný obchod – „štrkovisko“, ako ho sám nazýva. Najviac si pamätá, ako s ním zákazníci hrozne zaobchádzali, verbálne ho urážali a nikdy mu nedávali prepitné. „Nadávky, výčitky, urážky – neverím v to,“ hovorí. „Existujú ľudia, ktorí sú oveľa úspešnejší, napríklad Steve Jobs alebo Elon Musk, a im to funguje. Ale to nie je môj štýl.“
Všetci miliardári sa zhodujú v jednej veci. Radi zamestnajú niekoho, kto pracoval v rýchlom občerstvení. „Je to prostredie s vysokou pohotovosťou,“ hovorí Stevens, rizikový kapitalista. „Ste neustále v strehu. Potom dokážete takých ľudí naozaj oceniť. Je to ťažká práca, náročná a ste na nohách celý deň. Nezarobíte veľa, ale naučíte sa vytrvalosti a tá vám zostane.“
Pôvodný článok vyšiel na Forbes US. Autorkou je Martina Castellanos.
