Väčšina ľudí vníma konské pólo ako šport pre bohatých. Ako istú spoločenskú udalosť, na ktorej sa zídu najvplyvnejší ľudia z regiónu – prídu v luxusných autách, značkových outfitoch a buď hrajú, alebo sa na hru pozerajú ako diváci. Je to pravda, ale len sčasti.
Konské pólo je šport, ktorý v sebe nesie noblesu, no jeho krása spočíva práve v tom, že môže byť oslavou úplne pre všetkých. Nepatrí síce medzi tie najpopulárnejšie, ako je futbal či hokej, no má u nás svoje pevné miesto, skalných fanúšikov a ľudí, pre ktorých sa stalo životnou vášňou.
Jedným z nich je aj Ladislav Agárdi – zakladateľ Danube Polo Clubu v Hrubej Borši, ktorý nám o póle porozprával. Vďaka nemu sa dnes na Slovensku konské pólo nielen hráva, ale sa aj rozvíja. Septembrový turnaj, ktorý klub každoročne organizuje, bude pripomienkou dvadsiatich rokov slovenskej tradície póla na Slovensku.
Ak by sme sa však chceli vrátiť na samotný začiatok, zistíme, že predstava póla ako športu elít vznikla až neskôr, keď ho do Európy priniesli britskí kolonizátori. Práve oni mu dodali noblesu: hrávalo sa na anglických trávnikoch, medzi aristokraciou, ktorá vlastnila kone, a zápasy boli vyhľadávanou spoločenskou udalosťou.
„V juhovýchodnej Ázii, kde tento šport vznikol, vôbec nebol športom bohatých,“ vysvetľuje Ladislav Agárdi. „Je minimálne dvetisíc rokov starý a jeho pôvod možno hľadať niekde medzi Pakistanom, Perziou, Mongolskom a Čínou, možno až Japonskom a Tureckom. Každý bojovník musel vedieť výborne jazdiť na koni. V jednej ruke držal meč či kopiju, kým druhou, väčšinou ľavou, ovládal koňa. A to bol vlastne základ vtedajšieho bojového umenia.“
Keď vojaci práve nebojovali, potrebovali trénovať. Zlepšovali spoluprácu, obratnosť, rýchle reakcie aj prácu s koňmi. A tak vznikla forma hry, keď odložili zbrane a namiesto nich vzali do rúk palice, ktorými sa snažili trafiť loptu. Z bojového tréningu sa postupne vyvinulo pólo.
V časoch svojho vzniku sa však ešte tak nenazývalo. V niektorých oblastiach sa mu hovorilo napríklad „čovgān“ alebo „čoukan“ a hrávalo sa najmä s menšími koňmi. Boli to mongolské či perzské plemená s nižšou kohútikovou výškou, približne 138 až 150 centimetrov. Angličania im neskôr začali hovoriť „polo ponies“.
Zo spomínaných krajín pochádzajú aj prvé pravidlá hry. Jedno z nich prežilo dodnes – po každom strelenom góle si tímy vymenia strany. Pôvodne to malo praktický význam: ihriská neboli rovnomerne udržiavané a často sa stávalo, že jedna strana bola kamenistá, alebo že ihrisko bolo mierne do kopca. Striedaním strán sa tak zabezpečila férovosť. Dodnes pravidlo platí, hoci sa hrá na dokonale rovných trávnikoch. Pri zápase v menších arénach sa útoky striedajú každú štvrtinu hracieho času – presne tak, aby mali obe mužstvá rovnaké podmienky.
Robo Homola
V 18. storočí, keď britskí kolonizátori objavili túto hru v Ázii, očarila ich najmä jej dynamika. No zároveň si uvedomili, že na rozdiel od vyprahnutých plání Ázie majú v Anglicku jedinečnú výhodu – krásne veľké zelené plochy, celoročne zelené trávniky.
Pólo sa v Anglicku stalo športom vyšších vrstiev – jednak preto, že nie každý si mohol dovoliť vlastniť kone, ale aj preto, že cestovať do Ázie a spoznávať pólo bolo výsadou len niektorých. Vtedy sa začalo o póle hovoriť ako o športe pre bohatých a doteraz sa mu neraz hovorí „kráľovský šport“.
V Anglicku má pólo obrovskú tradíciu. Zápasy sa hrávajú na ihriskách, kde pozdĺž jedného okraja stoja tribúny, zatiaľ čo na opačnej strane je len zelený trávnik.
„Bol som na jednom evente, kde si na tribúnu prišla sadnúť aj anglická kráľovná. Priviezla sa na svojom starom roveri, vystúpila, posadila sa medzi ľudí a sledovala hru,“ spomína Agárdi. Na druhej strane ihriska, kde je lúka, si ľudia počas zápasu zvyknú urobiť piknik alebo malú garden party. Takúto úroveň má pólo v Anglicku dnes.
Britská tradícia
Niekedy okolo roku 1876 Angličania vytvorili prvý súbor pravidiel a založili Hurlingham Polo Club. Vydali tzv. Rules of Polo (pravidlá póla), ktoré sa s menšími úpravami používajú dodnes. Odtiaľ sa pólo rozšírilo do celej Európy. V tom čase mali šľachtici trénované kone. Tie vlastnili aj sedliaci, oni ich však využívali najmä na prácu. Agárdi dopĺňa, že vznik mnohých športových jazdeckých disciplín, ktoré dnes poznáme v Európe, podnietili práve vojenské jazdecké jednotky.
„Používali kone, ktoré boli trénované – mali vojenskú drezúru, výkonnosť, boli pripravené na náročné situácie. Vojak sa musel na koňa absolútne spoľahnúť – pri boji aj v teréne. To je úplne iný vzťah, ako keď niekto používa koňa na oranie poľa.“
Robo Homola
Vojenské kone nepodnietili len vznik póla. Boli impulzom aj pre dnešné klasické skokové disciplíny, drezúru či ďalšie športy spojené s jazdením.
Ďalšou jazdeckou tradíciou, ktorá do Európy dorazila z inej časti sveta, sú westernové disciplíny. Do Európy prišli z Ameriky – či už zo severnej, alebo z južnej. Kým v severnej sa jazdci nazývali kovbojmi, v južnej sa im hovorilo gaučovia. V oboch prípadoch však išlo o jazdcov, ktorí na koňoch pásli dobytok.
„Tým som chcel vysvetliť, prečo sa pólo, ako disciplína s využitím koní, považuje za kráľovský šport. A ostatné jazdecké disciplíny sa častejšie označujú ako šport pre bežných ľudí,“ spresňuje.
Ďalším dôvodom, prečo sa často hovorí, že pólo je iba športom pre bohatých, je to, že na jeho hranie potrebujete niekoľko koní, s ktorými sa spájajú aj značné náklady.
„Viac koní treba preto, lebo kôň je počas hry väčšinou v cvale. Nie je tam priestor na to, aby si len tak vykračoval po ihrisku. Viete, pri ostatných jazdeckých disciplínach, ako sú skoky alebo dostihy, sledujete jedného koňa – ako rýchlo beží, ako skáče, ako spolupracuje s jazdcom. Ale pri póle o víťazstve rozhodujú góly. Tá bojovnosť. To, ako viete streliť gól, ubrániť svoju bránku pred gólom a ako dokážete reagovať v rýchlej hre. Čiže je to nesmierne dynamický šport,“ vysvetľuje.
Práve preto sa počas zápasu kone striedajú. Jeden zápas sa delí na štyri štvrtiny – v terminológii póla nazývané štyri chakre. Zvyčajne jazdec odjazdí jeden chaker na jednom koni, zatiaľ čo ďalšie tri odpočívajú. Potom sa kone striedajú.
„Niektoré hry sú dokonca také dynamické, že sa kone bežne striedajú aj počas jedného chakru. Jazdec totiž okrem hry musí sledovať aj to, či kôň nie je príliš unavený a nepotrebuje oddych. Ak je striedanie potrebné, rozhodca jednoducho zastaví hru,“ dopĺňa Agárdi.
Keď si to spočítame, v jednom pólovom zápase hrajú štyria hráči v tíme. Každý potrebuje minimálne štyri kone, takže celý tím cestuje s minimálne šestnástimi koňmi. A to je len základ. K tomu treba pripočítať celoročnú starostlivosť – maštale, krmivo, veterinárnu starostlivosť, ale aj ľudí, ktorí sa o kone starajú. A, samozrejme, logistiku. Presúvať kone na turnaje je náročné – nejde o cestu z Pezinka do Bratislavy, ale často o prevoz z jednej krajiny do druhej.
Pri menších zápasoch, napríklad na regionálnych súťažiach v Európe, sa často hráva v menších arénach. V takom prípade si jazdec vystačí aj s dvoma koňmi – jednu štvrtinu odjazdí na prvom, druhú na druhom, zatiaľ čo ten prvý odpočíva. Nejde však o rovnaké tempo ako pri veľkých medzinárodných zápasoch, kde sa striedanie koní stáva nevyhnutnosťou.
Pólo sa v poslednom období dostalo do širšieho povedomia aj vďaka Netflixu, ktorý uviedol dokument Polo. Na jeho tvorbe sa podieľal princ Harry a jeho manželka Meghan Markle. Film ukázal, že za elegantnou fasádou póla sa skrýva tvrdá drina – či už v kondičnej príprave, alebo v silovom tréningu. Tento šport možno na prvý pohľad pôsobí noblesne, no v skutočnosti si vyžaduje disciplínu a mimoriadnu fyzickú odolnosť.
„V prvom rade musí byť hráč fantastickým jazdcom. Nejde len o to, že beží v jednom smere na koni ako na dostihoch. Alebo že sa pripraví na skok cez prekážku. Predstavte si to skôr ako hokej – ibaže s koňom. V každej sekunde musíte urobiť rozhodnutie: či zatočíte doprava alebo doľava, či odpálite loptu, či prudko zastanete. Toto všetko musí kôň zvládnuť spolu s jazdcom,“ vysvetľuje Agárdi.
Aj preto je výcvik prísny nielen pre hráčov, ale aj pre kone. Tie musia prejsť selekciou, ktorá preverí, či vôbec dokážu takéto dynamické situácie zvládať. „Kone sa musia napríklad naučiť aj to, že sa im okolo hlavy neustále točí palica,“ dodáva.
Robo Homola
A musia si tiež zvyknúť na to, že počas hry dochádza k fyzickým kontaktom. Jazdci často vytláčajú jeden druhého, kôň musí byť preto nielen obratný a silný, ale aj schopný zvládať stresové situácie. Pólo si teda vyžaduje špeciálny výcvik – rovnako u jazdcov, ako aj pri koňoch.
Nejde len o výhru
Keď sa počas rozhovoru spomenul dokument Polo z produkcie Netflixu, Ladislav Agárdi priznal, že nebol nadšený z toho, čo v ňom videl. „Nebolo to pólo, ako ho poznáme my,“ hovorí. Nepáčilo sa mu, že z elegantného športu vznikla akási reality show, kde sa kládol dôraz na to, že pointou toho športu je – kto koho ako nabije.
„Nie je to ako v hokeji. Samozrejme, je tam bojovnosť, zápolenie a súperenie, ale v prvom rade je to spoločenská udalosť. Ak ste si všimli britské turnaje – prídu tam návštevníci, je tam bontón, oslava. Pólo je sviatok. Oslavujeme chovateľskú úroveň koní, ktoré máme, to, ako vyzerajú, ako plnia svoju úlohu. Zároveň oslavujeme aj výkonnosť hráčov, čo dokážu a ako úžasne vedia jazdiť,“ vysvetľuje.
Práve toto priťahuje aj obecenstvo. Pre mnohých je pólo udalosťou, na ktorú sa špeciálne oblečú a ktorú si užijú ako sviatok. „Na našich turnajoch sa snažíme presadzovať rovnaký koncept. Samotný zápas je hlavným bodom programu, no návštevníci majú zážitok už pred ním aj po ňom – v podobe spoločenských podujatí,“ hovorí Agárdi.
Ak sa však pozrieme na svetovú ligu, do hry vstupuje iný rozmer. „Za jednotlivými tímami stoja veľké korporátne chovateľské združenia. Jeden hráč tam môže mať aj dvetisíc koní, z ktorých si vyberá dvadsať, tridsať, niekedy aj päťdesiat najlepších. A tam už ide aj o športové zápolenie,“ objasňuje Agárdi.
Agárdiho obdiv kráľovského športu ho v roku 2005 priviedol k tomu, aby založil prvú slovenskú asociáciu jazdeckého póla – Slovak Association of Polo Riding.
„Založil som ju kedysi ešte s dvoma Talianmi a jedným Argentínčanom, spolu s mojou dcérou. Odvtedy pôsobíme na Slovensku a snažíme sa odovzdávať skúsenosti. Ja som sa bol učiť v Buenos Aires aj v Miláne. A dnešní ľudia na Slovensku už nemusia cestovať do Argentíny – môžu sa vyškoliť ako jazdci póla priamo u nás v Hrubej Borši,“ hovorí.
Danube Polo Club počas svojej existencie vychoval približne dvesto hráčov a postupne sa mu darí vytvárať ďalšie združenia a kluby. Dnes už tiež pôsobí Bratislava Polo Club, formuje sa aj klub v Galante a pridávajú sa ďalšie iniciatívy.
Okrem tréningu jazdcov sa asociácia venuje aj organizovaniu exhibičných zápasov – či už pre súkromných klientov, alebo pre verejnosť. Aj vďaka nim sa s týmto športom môžu zoznámiť aj ľudia, ktorí k nemu zatiaľ nemali prístup, čo zároveň vyvracia predstavu, že ide výlučne o šport pre bohatých.
História póla na Slovensku sa však nezačala písať v roku 2005, keď Agárdi založil svoju asociáciu. Pólo malo u nás svoju históriu aj predtým, len o nej málokto tuší. Navyše sa na dlhé desaťročia prerušila pre komunistický režim. Po druhej svetovej vojne bolo totiž pólo úplne zakázané, keďže sa považovalo za panskú zábavu. Mnohých šľachticov, ktorí vlastnili kone, vysídlili, zobrali im majetky a zrušili sa aj samotné ihriská.
„Pred týmto obdobím, keď prišlo pólo do Európy, rozšírilo sa aj v Rakúsku a Uhorsku. Vtedajšia monarchia mala svoje kluby vo Viedni, v Budapešti, Slatine, ale aj na území dnešnej Českej republiky. My sa usilujeme o to, aby sme raz odohrali aj spomienkový turnaj – taký rakúsko-uhorský, práve v Slatiňanoch, kde sa pólo hrávalo kedysi,“ približuje.
V roku 1936, na poslednej olympiáde v Berlíne, kde bolo pólo oficiálnou disciplínou, skončil maďarský tím na štvrtom mieste – hneď za Argentínou, Mexikom a Anglickom. A to práve vďaka rodu Andrássyovcov zo Slovenska, z kaštieľa v Krásnej Hôrke, ktorí šport podporovali aj financovali.
„Takíto šľachtici v tom období mohli udržiavať ihrisko aj chov koní na vysokej svetovej úrovni,“ vysvetľuje Agárdi.
Ako sme už spomínali, pokračovanie tradície preťalo politické dianie. Najskôr vojna, neskôr komunizmus. Oba režimy pólu v našich končinách ublížili. To, čo sa tu začalo budovať, bolo zlikvidované. História póla na Slovensku teda existuje, len o nej vieme veľmi málo.
„Na Slovensku sme nemali žiadnu školu, ktorá by učila o póle, žiadne knihy ani učebnice. Preto som sa všetko musel učiť v Argentíne a v Taliansku. Od spôsobu prípravy koní až po materiály – uzdy, sedlá, strmene či čižmy. To všetko sa dodnes dováža z Argentíny,“ hovorí Agárdi.
Dnes sa na Slovensku niekoľkokrát do roka organizujú rôzne turnaje. Začiatkom septembra sa napríklad v Šamoríne v prostredí x-bionic sphere konal už piaty ročník Arena Polo Cup Porsche. Podľa Ladislava Agárdiho však v ľuďoch najviac zarezonoval turnaj, ktorý sa pred niekoľkými rokmi hral na Štrbskom Plese, a zároveň dodáva, že nebolo celkom šťastné, že si ho ľudia začali automaticky spájať len s takýmto typom udalostí.
Pólo sa však v Tatrách hrá aj bežne, napríklad v Tatranskej Lomnici. Pólo je totiž celoročný šport – existuje letná aj zimná verzia. „Ale stále má byť udalosťou pre ľudí, oslavou. Takáto prezentácia, že je to len pre top VIP spoločnosť, nie je správna,“ zdôrazňuje Agárdi.
Pomalé, ale isté kroky
Ako pri každom športe, aj za pólom musia stáť investori alebo podporovatelia. No na Slovensku pólo zatiaľ nemá dlhú tradíciu, preto pre podnikateľov nebolo prirodzenou voľbou, do čoho investovať. Situácia sa však mení, keďže sa pravidelne organizujú turnaje, na ktoré prichádzajú diváci a spoznávajú krásu tohto športu. S tým rastie aj záujem investorov. „Sú to pomalé kroky, ale zaberajú,“ hovorí Agárdi.
Na póle je krásne aj to, že nemá žiadne vekové obmedzenia. Hrávajú ho celé generácie – od mladých po skúsených hráčov vo vyššom veku. Samotný Ladislav Agárdi má 73 rokov a stále patrí k aktívnym hráčom, hoci začínal až ako 53-ročný.
„Treba udržiavať telo fit, mať čistú hlavu a myseľ a pokračovať v tom, čo vás baví,“ dodáva.
Nie je ničím nezvyčajným, že sen o jazdení na koni či o hraní póla si ľudia plnia až v neskoršom veku – keď už majú stabilný príjem a životné zázemie. „Mojím detským snom bolo mať koňa. Musel som počkať štyridsať rokov, kým som si ho splnil,“ spomína Agárdi.
V jeho mladosti, počas komunistického režimu, keď bolo pólo na Slovensku pozastavené, si podobný sen splniť ani nebolo možné. Vtedy ľudia vnímali pólo len ako šport, ktorý hráva britská šľachta. Až v roku 1996, keď začal podnikať, sa mu podarilo odkúpiť skrachované družstvo v Hrubej Borši, kde dodnes sídli jeho klub.
Tam vytvoril podmienky na chov koní, založil jazdeckú školu a venoval sa výchove mládeže, ktorá je pre budúcnosť tohto športu kľúčová. V Hrubej Borši dnes môžu ľudia nielen spoznať pólo, ale sa doň aj aktívne zapojiť – či už prostredníctvom vycvičených koní, tréningov jazdy, alebo účasti v Polo Academy. Klub sa nebráni ani ľuďom s inými jazdeckými skúsenosťami – či už z westernu, alebo parkúru.
V Hrubej Borši sa mnohí ľudia po prvý raz zamilujú do koní. Často prichádzajú deti vo veku šesť či sedem rokov a začínajú jazdiť. „Najviac sa vtedy tešia z toho, že sa môžu voziť na koníkovi. Budujú si k nemu vzťah, je to úplne skvelý začiatok,“ hovorí Agárdi.
„Prelomový vek u detí je približne 12-13 rokov. Vtedy začnú vnímať koňa ako športového partnera, dokážu ho viesť a majú k nemu rozumnejší prístup. A niektoré už v 16-17 rokoch začínajú hrávať pólo a zapájajú sa aj do medzinárodných turnajov,“ dodáva.
Agárdi však pripomína, že hráč musí byť predovšetkým fantastickým jazdcom. Najskôr sa treba naučiť spolupracovať s koňom, až potom prichádzajú na rad pravidlá póla. Niektorí sa do toho dostanú rýchlejšie. Spomína napríklad príbeh chlapca, ktorého partnerka priviedla do klubu, pretože sama milovala kone. Už po jeden a pol roku jazdil tak dobre, že začal hrávať pólo. U iných je to aj opačne, jazdia rekreačne celé roky, no dynamika póla je pre nich stále nedosiahnuteľná.
Vo všeobecnosti platí, že skvelá jazdecká úroveň nespočíva len v počte odtrénovaných rokov, ale u každého je to individuálne. No poznáme aj výnimky – ľudí, ktorí sa za päť rokov dostali na medzinárodnú úroveň. A aj Slováci majú medzi nimi svoje zastúpenie. „Na Slovensku máme minimálne pätnásť aktívnych hráčov, ktorí sú globálne úspešní,“ hovorí Agárdi.
Napriek tomu má Slovensko ešte kus cesty pred sebou, kým sa tu vytvorí tradícia porovnateľná s Anglickom. Agárdi s úsmevom poznamenáva: „My tu oslavujeme dvadsať rokov póla, ale v susednej dedine ľudia ani netušia, čo to je. A pritom hrávame v Buenos Aires, v Španielsku, vo Francúzsku či v Taliansku. Dokonca sme majstrami Európy v zimnom póle zo San Candida.“
Hráči póla nie sú celebritami, akými sú tenisti či futbalisti. No jedno je isté: pólo má svoju špecifickú atmosféru. A najviac jej porozumiete, keď zápas zažijete naživo. Vtedy sa pred vami otvorí iný svet – taký, v ktorom sa spája drina s eleganciou, sila s noblesou, rýchlosť s presnosťou.
A až tam pochopíte, prečo sa doň zamilovali aj tí najbohatší ľudia sveta a nazýva sa kráľovským športom. A aj to, prečo jeho noblesa pretrváva už viac ako dve tisícročia.
