Joel Mokyr, Philippe Aghion a Peter Howitt získali ocenenie za riešenie problému, ako zabezpečiť hospodársky rast. Otvárajú aj otázku, či si Čína udrží dominanciu.
Ekonomický rast dnes pomáha peňaženkám bežných ľudí i vládam, ktoré vďaka zvyšovaniu nominálneho HDP dlhy nesplácajú, ale silnejú z nich.
Mnoho ľudí si neuvedomuje, že podstatnú časť ľudských dejín bol rast vzácnosťou a hospodárstvo iba stagnovalo. Zásadná zmena prišla až v ostatných storočiach. Aktuálny pohľad na zadrhávajúci sa nemecký motor európskeho vzostupu však poukazuje, že sa na rast nedá automaticky spoliehať.
Členovia Kráľovskej švédskej akadémie vied hľadali odpoveď na otázku, ako udržať hospodársky rozkvet poháňaný inováciami. Odpoveď našli u výskumníkov Joela Mokyra, Philippa Aghiona a Petra Howitta. Trojici udelili tohtoročnú Nobelovu cenu za ekonómiu.
Ocenení akademici skúmali, v akých historických súvislostiach ekonomika silnela, a vytvorili teóriu trvalo udržateľného rastu prostredníctvom takzvanej kreatívnej deštrukcie.
V kontexte ich bádania je zaujímavý pohľad na Čínu. Peking čoraz viac konkuruje západným krajinám nielen cenou, ale aj kvalitou výrobkov a dostáva nálepku budúceho ekonomického lídra. Myšlienky nobelistov však naznačujú, že sa to Číne nemusí podariť.
V rámci tejto problematiky sú dôležité posledné dve storočia, keď svet zaznamenal väčší hospodársky rast ako kedykoľvek predtým. Jeho základom je podľa Nobelovho výboru neustály tok nových technológií. „Tie nahrádzajú staré v rámci procesu známeho ako kreatívna deštrukcia,“ pripomínajú výsledky bádania členovia známeho kolégia.
Až priemyselná revolúcia viedla k nekonečnému cyklu inovácií a pokroku. To spôsobilo trvalý a pozoruhodne stabilný rast.
Od 14. storočia do 18. storočia bol vo Švédsku a Veľkej Británii ekonomický progres takmer nebadaný. Následne nastala zmena. „Trvalý rast na úrovni dvoch percent ročne znamená zdvojnásobenie príjmu počas pracovného života človeka. To má v konečnom dôsledku revolučný vplyv na svet a na kvalitu života ľudí,“ dodáva komisia.
Podstata Mokyrovho výskumu poukazuje na to, že samotné nové nápady na zlepšenie nestačia. Získané poznatky rozlišuje na propozičné a preskriptívne. Prvé znamenajú „vedieť, že“ a druhé „vedieť, ako“.
Nápad na komerčné produkty
Ak sa však majú nové myšlienky realizovať, sú potrebné praktické, technické a v neposlednom rade aj komerčné znalosti. Bez nich aj najbrilantnejšie nápady zostanú len na rysovacej doske, ako napríklad návrhy vrtuľníkov Leonarda da Vinciho.
„Mokyr zdôraznil, že k trvalému rastu došlo v Británii prvýkrát, pretože bola domovom mnohých zručných remeselníkov a inžinierov. Dokázali porozumieť návrhom a premeniť nápady na komerčné produkty, čo bolo nevyhnutné pre dosiahnutie trvalého rastu,“ znie myšlienka, ktorá vchádza do dejín.
Takýto model však nevytvára len víťazov, ale aj porazených. „Nové vynálezy nahrádzajú staré technológie, môžu tak zničiť existujúce štruktúry a spôsoby práce. Ukázal tiež, že práve preto sa často stretávajú s odporom zo strany etablovaných záujmových skupín, ktoré majú pocit, že ich privilégiá sú ohrozené.“
Za dôležité obdobie považuje Mokyr osvietenstvo, ktoré prinieslo viac slobody do premýšľania a umožnilo akceptovanie zmien. „Zástupcovia záujmových skupín mali možnosť stretnúť sa a dosiahnuť vzájomne prospešné kompromisy. Tieto zmeny v spoločenských inštitúciách odstránili hlavnú prekážku trvalého rastu.“
Model kreatívnej deštrukcie
To, čo Mokyr pomenoval v historických súvislostiach, preniesli Philippe Aghion a Peter Howitt do matematicko-ekonomického modelu.
Obaja si uvedomili, že transformačný proces kreatívnej deštrukcie, v ktorom spoločnosti a pracovné miesta neustále zanikajú a sú nahrádzané, je jadrom procesu, ktorý vedie k trvalému rastu. „Firma, ktorá má nápad na lepší výrobok alebo efektívnejší spôsob produkcie, môže predbehnúť ostatné a stať sa lídrom na trhu. Hneď ako sa to však stane, vytvorí to motiváciu pre ostatné podniky, aby ďalej zlepšovali produkt alebo výrobnú metódu, a tak sa vyšplhali na vrchol rebríčka.“
Základom motivácie na zmenu je možnosť profitovať z monopolov. Ale iba dočasných. „Patent ponúka ochranu pred konkurenciou, ale nie pred inou spoločnosťou, ktorá vytvára novú inováciu. Ak je nový produkt alebo výrobný proces dostatočne dobrý, môže prekonať starý a ďalej sa po rebríčku vyšplhať. Potenciál ťažiť z monopolu, aj keď len dočasne, vytvára pre podniky stimuly na investovanie do výskumu a vývoja.“
Protichodné mechanizmy
Aghion a Howitt objavili dva protichodné mechanizmy. Prvý upozorňuje na to, že firmy, ktoré investujú do výskumu a vývoja, chápu, že ich súčasné zisky z inovácie nebudú trvať večne. Skôr či neskôr iná spoločnosť uvedie na trh lepší produkt. „Inovácie majú teda väčšiu hodnotu pre spoločnosť ako pre firmy, ktoré ich vyvíjajú, a preto súkromné stimuly na výskum a vývoj zaostávajú za prínosmi pre spoločnosť ako celok. Tá teda môže profitovať z dotovania výskumu a vývoja.“
Druhý mechanizmus zdôrazňuje, že ak jedna firma uspeje v odsunutí inej z vrcholu rebríčka, dosiahne zisk, kým druhá ho stratí. To znamená, že hoci je nová inovácia len o niečo lepšia ako stará, prínos pre podnik môže byť významný a väčší ako spoločenské benefity. „Z pohľadu socioekonomického hľadiska môžu byť investície do výskumu a vývoja príliš veľké. Vznikajú teda argumenty proti tomu, aby spoločnosť dotovala výskum a vývoj.“
Teória Aghiona a Howitta hovorí, že koncentrácie, ktoré sú príliš vysoké aj príliš nízke, sú pre inovačný proces zlé.
Chrániť ľudí, nie pracovné miesta
Problémom je aj vplyv na porazených. „Vysoký rast si vyžaduje veľa kreatívnej deštrukcie, čo znamená, že zaniká viac pracovných miest a potenciálne spôsobuje vysokú nezamestnanosť. Preto je dôležité podporovať postihnutých ľudí a zároveň im uľahčiť prechod na produktívnejšie pracoviská.“ Správnym riešením môže byť podľa autorov ochrana zamestnancov, ale nie pozícií samotných.
Pretavené na súčasnosť tak zistenia nobelistov podľa výboru ukazujú, že „umelá inteligencia by mohla posilniť spätnú väzbu medzi propozičnými a preskriptívnymi znalosťami, a zvýšiť tak rýchlosť, akou sa akumulujú užitočné vedomosti“, o ktorých hovoril Mokyr.
Čínsky otáznik
Zaujímavé bude sledovať, ako sa čerstvo ocenené poznatky prejavia na pozícii potenciálne nového lídra svetovej ekonomiky Číny. S nadľahčením dnes platí, že USA prinášajú najdôležitejšie inovácie, Ázia ich kopíruje a Európa všetko akurát tak reguluje.
Nemecku sa v poslednom čase darí menej. Mnohí politickí populisti poukazujú na čoraz dominantnejšiu pozíciu Číny, ktorá už nie je len výrobnou dielňou Západu, ale čoraz častejšie preberá pozíciu inovátora. Zaznievajú dokonca hlasy, že autoritársky režim má vďaka chýbajúcim slobodným voľbám výhodu.
To však naráža na historické poznatky nobelistu Mokyra. Ako pripomínajú v staršej analýze Reformné presmerovanie EÚ a európskej integrácie autori z Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika, Mokyr pokladá politickú rozdrobenosť novovekej Európy za kľúčový prvok vzostupu západného sveta.
„Uvádza, že európsky konkurenčný systém moci umožnil po roku 1500 vznik v tom čase jedinečného trhu s ideami, čím sa dostávame k podstate univerzálnych zdrojov bohatstva: realizovaných myšlienok v neobmedzovanej konkurencii a spoločenskej kooperácii, teda slovami Adama Smitha aj v procese deľby práce a slobodných výmen.“
Veď to nie je pravda
Autori zhŕňajú, že myslitelia ako Luther, Galileo, Descartes alebo Newton si mohli dovoliť povedať, že všetko čomu ľudia doteraz verili, nemusí byť pravda.
Na jednej strane má Čína vďaka vláde jednej strany relatívne neobmedzené možnosti financovať, čo chce a potrebuje. Oproti socializmu známemu z Európy pred rokom 1989 navyše fungujú v krajine súkromné firmy. Na druhej strane nad všetkým dohliada sieť úradníkov, ktorí rozhodujú opatrne a nemajú odvahu ísť proti oficiálnym názorom. Najinovatívnejšie nápady cez nich nemusia prejsť.
Otázka nestojí, či v Číne dokážu vyrobiť lacnejšie elektroautomobil s lepším vybavením, ako je Tesla Elona Muska, ale, či sú schopní vymyslieť technológiu, ktorá bude efektívnejšia aj za cenu, že pôjdu proti záverom zjazdu komunistickej strany. A to je stáročná výhoda západného sveta: odvaha mať lepšie myšlienky ako panovník.
