Už teraz rozhodujú verejní činitelia o dvoch tretinách peňazí, ktoré zamestnanec zarobí. Konsolidačný rozpočet moc štátu ešte zvýši.
Tak nám pripravili konsolidačný rozpočet, povedala by dnes posluhovačka pánovi Švejkovi. Aký rozpočet, pani Müllerová? reagoval by Švejk s tým, že pozná dva. Prvý šetrí na štáte, druhý iba zvyšuje dane. Hypotetickú odpoveď pani Müllerovej si čitatelia Forbesu určite domyslia. Veď sú to oni, kto štedro a nie práve dobrovoľne sponzoruje rozšafný sociálny štát.
Samotnému rozpočtu možno vyčítať mnoho vecí. Deficit bude vyšší než pôvodný plán a šetrenie na štáte je skôr symbolické. Všetko zaplatia ľudia prostredníctvom daní. Trocha to pripomína rodičov, ktorí oznámia deťom, že budú menej jesť, lebo inak by v rozpočte domácnosti neostali peniaze na cigarety a krabicové víno.
Predstavitelia koalície pri predstavovaní konsolidačného balíčka viackrát zdôraznili, že nechcú siahať na sociálne vymoženosti. To v praxi znamená, že bezplatné cestovanie zostane aj deťom milionárov a na 13. dôchodky sa môžu tešiť aj prominentní penzisti s niekoľkotisícovými príjmami.
Zdá sa, že Slovensko je krajina ľavicových voličov. Pri voľbách sa to zisťuje ťažšie, keďže bežný volič programy nečíta. No podobné výsledky vyšli aj v nedávnom prieskume NMS Market Research Slovakia, ktorý pripravili v spolupráci s denníkom SME.
Podrobnejší pohľad naň ukazuje, že až takí výrazní ľavičiari nemusíme byť. Jednoznačné závery súvisia so sugestívnymi otázkami. Ak nechceme rovno povedať manipulatívnymi. Veď posúďte sami.
Ako vidieť na grafe, väčšina respondentov sa nachádza výrazne naľavo. Aspoň podľa odpovedí na položené otázky. Ich znenie však pôsobí veľmi zjednodušujúco. Napríklad otázka: „Ako by mala vláda pristupovať k zlému ekonomickému postaveniu chudobných?“
Zdroj: NMS.
Na výber sú dve odpovede: „Vláda by nemala vyvíjať žiadne zvláštne úsilie na zlepšenie ekonomického postavenia chudobných, pretože by si mali pomôcť sami “ a „vláda by mala vyvinúť maximálne možné úsilie na zlepšenie ekonomického postavenia chudobných“. Respondent si vyberá číslo 1 až 10 podľa toho, ku ktorej možnosti sa viac prikláňa.
Samotné znenie otázky je značne sugestívna. Aby ste sa necítili ako odľud, máte tendenciu nenechať nemajetných spoluobčanov zomrieť od hladu. No teraz si predstavte, že by otázka znela takto: „Kto účinnejšie pomôže chudobným?“ A na výber by boli dve odpovede: „Štát s vysokým počtom úradníkov“ alebo „neziskové organizácie opierajúce sa o príspevky štedrých donorov“.
Áno, aj táto otázka je naformulovaná sugestívne, ale aspoň nepretláča ideu, že bez silného štátu by sa o ľudí v problémoch nemal kto postarať.
Skúsme ďalšiu otázku z prieskumu: „Podporujete zvyšovanie daní za účelom skvalitnenia verejných služieb, alebo podporujete skôr ich obmedzovanie s cieľom znižovať dane?“
Ako by odpovedali respondenti, ak by sa ich pýtali: „Myslíte si, že si ľudia vedia kúpiť služby ako vzdelávanie a zdravotníctvo, ak im štát nechá vyšší príjem po znížení daní a odvodov?“
Rovní v chudobe
Zaujme aj ďalšia otázka: „Aký by mal byť postoj vlády k znižovaniu rozdielov medzi bohatými a chudobnými?“ Odpovede sú v škále: „Vláda by mala znižovať rozdiely medzi bohatými a chudobnými“ a „vláda by nemala znižovať rozdiely medzi bohatými a chudobnými“.
Spomínaný proces môže mať dve podoby. Buď chudobní zbohatnú, alebo opačne. Druhý scenár realizovali komunisti v strednej a východnej Európe takmer 40 rokov.
Príkladom je pozícia Československa, ktoré bolo pred „februárovým víťazstvom“ ekonomicky silnejšie ako Rakúsko. V novembri 1989 to bolo naopak. Príklad východného Nemecka, ktoré stále hospodársky zaostáva za západným jasne ukazuje, čo môže priniesť dlhodobá snaha stierať rozdiely medzi bohatými a chudobnými.
Aj preto sa na vyššie spomenutú otázku vynárajú dve alternatívy. Prvá by znela: „Je podľa vás dôležitejšie, aby sa nemajetní mali v budúcnosti lepšie ako dnes, alebo aby bohatí boli v budúcnosti chudobnejší ako dnes?“
Alebo je tu ešte jedna verzia: „Chcete, aby sa majetok bohatých rozdelil, alebo aby vytvárali viac dobre platených pracovných možností?“
A čo manažéri v drahých limuzínach?
Najbohatšie štáty sveta nepochádzajú zo socialistického tábora. Hoci vízia krajiny, v ktorej má každý všetkého dostatok, je lákavá, má svoje limity. Veľavravne to v známom aforizme pomenovala Margaret Thatcher, ktorej sté výročie narodenia sme si tento týždeň pripomenuli. „Problém socializmu je, že vám nakoniec dôjdu peniaze iných ľudí,“ znie veta, ktorú populistickí politici neradi opakujú.
Vysoká miera prerozdelenia, ktorá na Slovensku zostáva aj po konsolidácii, znamená, že vláda nakupuje čoraz viac služieb za ľudí. A za ich peniaze.
V tomto roku „robil“ typický zamestnanec 232 dní z celého roka iba na štát. Alebo inak, vláda si z nákladov práce vezme podľa Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika a EIC až 63 percent. Iba o tretine vlastnej ceny na trhu rozhoduje zamestnanec. Za zvyšok má blšákové služby od štátu.
Príkladom môže byť čerstvá železničná zrážka pri Rožňave. Nehody sa stávajú. Dôležitejšie je však niečo iné – možnosti prevencie. Ako pripomenula Asociácia priemyselných zväzov a dopravy, „na Slovensku máme len necelých 250 kilometrov z celkových 3 600 kilometrov tratí vybavených moderným zabezpečovacím systémom ETCS“. „To znamená, že ak zlyhá ľudský faktor a rušňovodič prejde návestidlo na stoj, už nič nedokáže zabrániť zrážke,“ doplnila.
Schválne, ak by podobnú nehodu spôsobila súkromná spoločnosť, politici by kričali, ako je možné, že firma neinvestuje do bezpečnosti a manažéri sa vozia na drahých limuzínach. Teraz sú verejní činitelia – alebo ak chcete, manažéri štátu – opatrní vo vyjadreniach. A vozia sa na drahých limuzínach.
Personálni nákupcovia
Budúcoročný rozpočet znamená, že miera prerozdelenia sa ešte zvýši. A bežní ľudia budú rozhodovať o ešte menšej časti sumy, ktorú za ich prácu vynakladá zamestnávateľ. Oficiálne vysvetlenie je, že štát predsa nakupuje služby za ľudí.
Práve tu sa vynára najväčšia absurdita. Najbohatší ľudia bežne využívajú na zabezpečenie svojich potrieb concierge služby, teda osobných luxusných nákupcov. Sami sa však rozhodujú, kedy a či sa im to oplatí.
Bežní ľudia dostávajú podobné služby aj bez toho, aby si ich objednali. To je podstata silného sociálneho štátu s vysokou mierou prerozdelenia.
Keď sa budete ráno v zápche na nekvalitnej ceste uhýbať limuzínam s majákom, spomeňte si, že tí ľudia sa ponáhľajú minúť vaše peniaze.
