Podnikal, aby pomohol utrápenej mame. Potom svoju firmu predal a dal sa zamestnať. Miroslav Kubricht prešiel top pozíciami v Levi’s a Nike, no svoj sen si plní až teraz. V kozmetickej firme Yves Rocher sa dostal na globálnu pozíciu.
Príbehov manažérov, ktorí sa jedného dňa rozhodli, že končia, a pustili sa do vlastného podnikania, je veľa. Cesta však môže viesť aj opačným smerom. A človek po nej môže ísť s radosťou. Presne tak, ako ide Miroslav Kubricht. Pôvodne, hneď po gymnáziu, sa pustil do podnikania. A darilo sa mu, to áno.
Ale jedného dňa sa rozhodol, že končí, a vydal sa na manažérsku cestu. Prečo? Vraj aby sa niečo naučil. Pri pohľade na jeho kariéru sa zdá, že učenie mu ide veľmi dobre. Sedí za bielym stolom, cez ktorý pred chvíľou podal autorke týchto riadkov celkom novú vizitku s nápisom Global Retail and Markets Zone Director, Yves Rocher.
Pre francúzskeho výrobcu rastlinnej kozmetiky pracuje osem rokov a pred pár mesiacmi sa mu podaril vysnívaný kariérny skok: po novom vedie globálny obchod tejto firmy, k tomu má na starosti niekoľko trhov a biznis pod jeho kontrolou je v objeme niekoľkých miliárd korún v tržbách. „A viete, že som to ani neoslavoval?“ hovorí a pritom má sám mierne prekvapený tón.
„To by som asi mal, však?“ usmieva sa manažér, ktorý fakt, že sa ako „chlapec z Východu“ dostal do globálneho vedenia tradičnej francúzskej spoločnosti, berie ako naplnenie svojej profesijnej cesty.
Usmieva sa, hovorí pomaly, s rozvahou a pôsobí veľmi pokojne. Sedí v zasadačke s výhľadom na terasu, kde každú chvíľu prejde niekto z jeho podriadených.
Nájomnú zmluvu na tieto kancelárie na pražskom Pankráci podpísal ešte v čase, keď tu bola len jama v zemi. Vďaka tomu má Yves Rocher ako jediný nájomník v budove vlastnú terasu. „Mám radosť, keď vidím, ako sa tu naši ľudia stretávajú aj po práci, to ma naozaj teší,“ hovorí Miroslav Kubricht. Sám však má takúto príležitosť už len veľmi zriedkavo.
Na tepe maloobchodu
Od júla pôsobí najmä v centrále Yves Rocher v Paríži, kde trávi väčšinou okolo dvoch týždňov v mesiaci. Zvyšný čas cestuje do krajín, ktoré má po novom na starosti. „Jednak som so svojím tímom zodpovedný za globálny maloobchod Yves Rocher. To zahŕňa prípravu retailovej stratégie, školenia v obchodoch, vystavovanie tovaru a všetko, čo s tým súvisí, až po prácu s lídrami jednotlivých trhov,“ opisuje.
Do jeho gescie okrem vedenia obchodu patrí aj kompletné riadenie biznisu v rade štátov, medzi ktoré okrem krajín strednej Európy patria napríklad aj Kanada, Španielsko, Belgicko či Maroko.
„Je to veľmi pestré, to je fakt, každý trh je iný a veľké rozdiely sú napríklad v tempe digitalizácie alebo v mixe toho, čo sa v danej krajine najviac predáva. Spája ich však jasný trend – ľudia chcú kozmetiku s prírodným zložením a zaujíma ich udržateľnosť na všetkých úrovniach,“ hovorí Miroslav Kubricht.
Za sebou má dosť hektický štart. Podobne ako keď kedysi nastupoval do vedenia Yves Rocher v Česku a na Slovensku a počas dvoch mesiacov obišiel všetkých asi sto obchodov, aj teraz sa vydal do všetkých krajín, ktoré má po novom na starosti.
„Musím vidieť, čo sa v maloobchode v danej krajine deje, a zoznámiť sa s tímami. Pretože na nich hlavne záleží, či to funguje, alebo nie,“ vysvetľuje. Zásadné slovo v smerovaní globálneho obchodu tradičnej kozmetickej značky Yves Rocher však bude mať práve on.
Ako sa podnikateľ zamestnal
Pritom to celé mohlo byť úplne inak. Miroslav Kubricht mohol byť majiteľom českej siete obchodov s obuvou a možno by už riešil zapojenie ďalšej generácie do rodinného podniku. Pracovať začal ešte počas štúdia na matematicko-fyzikálnom gymnáziu. Privyrábal si predajom suvenírov v Prahe, a len čo mal osemnásť, začal s nimi podnikať sám.
Michael Tomeš pre Forbes Česko
„Mama ma vychovávala sama, a aby to zvládla, mala dve práce. Prišla z nemocnice, kde pracovala ako zdravotná sestra, pripravila večeru a ešte išla niekam upratovať. To vás vyformuje, nechcete sa pozerať, ako sa mama zodiera,“ spomína, čo ho tak skoro viedlo k tomu, že začal sám zarábať. A obchod mal zrejme v krvi.
Predaj suvenírov turistom v Prahe na začiatku 90. rokov mu išiel tak dobre, že po stánkoch v Celetnej ulici a na Zámeckých schodoch mal čoskoro veľký obchod na Václavskom námestí. „Bola to cesta pokusov a omylov, človek sa to nemal ako naučiť, len do toho skočil rovnými nohami,“ rozpráva.
Pri suveníroch však nezostal – po nejakom čase sa pustil do predaja obuvi. Aj to sa darilo, firma rástla a pribúdali nové obchody. Nakoniec ich bolo okolo roku 2004 asi šesť. „V tom období to už bol celkom zaujímavý biznis, ale už ma to nenapĺňalo. Hovoril som si – čo bude ďalej? Budem takto pokračovať a otvárať ďalšie a ďalšie obchody? Je to všetko?“ spomína na svoju dilemu.
Povedal o tom svojmu brazílskemu dodávateľovi topánok a ten nakoniec firmu od Miroslava Kubrichta kúpil. Vtedy sa hlavný hrdina tohto príbehu ocitol na rázcestí. Zvažoval, či peniaze z predaja použije a začne podnikať v inej oblasti. Ale bola by to naozaj zmena?
„Cítil som, že sa chcem niečo naučiť od niekoho, kto niečo naozaj vie. A bral som to tak, že vďaka predaju firmy som zabezpečený a môžem si dovoliť luxus, že nepôjdem podnikať, ale dám sa zamestnať. Viem, že to väčšinou býva naopak, ale ja som všetky skúsenosti dovtedy získal sám a intuitívne, a preto som sa jednoducho chcel naučiť niečo viac,“ opisuje svoju motiváciu dnes už ostrieľaný manažér.
Prvú prácu po dvanástich rokoch podnikania si našiel vo firme, ktorá do Česka dovážala napríklad americké značky oblečenia a výbavy na von Columbia, český Loap či detský tovar Chicco. Jeho úlohou bolo vybudovať maloobchodnú sieť pre tieto značky – a ako hovorí, išlo to dobre. Ale aj keď niečo nejde, môže to občas bolieť.
„Jasné, na začiatku to pre mňa bol šok, keď som sa z pozície zamestnávateľa dostal na miesto zamestnanca. Keď podnikáte a práve vám nie je dobre alebo sa vám nechce, nemusíte vstať, ale ako zamestnanec tú možnosť nemáte,“ hovorí otvorene Kubricht. Svoje rozhodnutie vydať sa na „druhý breh“ však vraj nikdy neľutoval.
Ten, ktorý sedí na kufri
Navyše si mohol dokončiť vysokú školu aj MBA a plnilo sa mu to, po čom túžil: učil sa od veľkej firmy. Na trhu sa o ňom čoskoro vedelo. Dostal ponuku viesť v Česku a na Slovensku biznis výrobcu legendárnych džínsov Levi’s. A prijal ju. Počas siedmich rokov sa vypracoval na pozíciu šéfa maloobchodnej siete, pod ktorým bolo takmer 30 trhov, a ako hovorí, „stále sedel na kufri“.
Na stole mal sedem peňaženiek s rôznymi menami a len ich striedal podľa toho, kam práve letel. „Bola to obrovská jazda a neuveriteľne ma to bavilo. Ale jasné, stalo sa mi aj to, že som sa prebudil v hoteli a nevedel som, v ktorej krajine som,“ smeje sa dnes.
Keď budete s Miroslavom Kubrichtom hovoriť, rýchlo zistíte, že je veľmi systematický, má rád poriadok a je pripravený. A to platí aj o jeho profesijnej ceste. Vždy mal v hlave zoznam firiem, pre ktoré by chcel pracovať, ktoré ho oslovovali. Levi’s tam bol. Na top priečkach aj Nike.
Takže keď mu po pár rokoch zavolali headhunteri, či by nechcel ísť pracovať práve pre túto značku, neváhal. Išiel síce o stupienok nižšie, než bol na kariérnom rebríčku v Levi’s, ale chcel skúsiť niečo nové. Pre Nike začal riadiť obchod v Česku, na Slovensku a čoskoro aj v Maďarsku, Slovinsku a Chorvátsku. A, samozrejme, chcel stúpať vyššie.
„Ako chlapec z Východu som mal dve možnosti, ako sa dostať na pozíciu generálneho manažéra pre strednú Európu. Buď ísť do headquarteru v Holandsku a mať tam zodpovednosť za nejakú kategóriu tovaru, napríklad bežecké produkty, alebo do niektorej exponovanej krajiny. Vtedy boli dve možnosti – Istanbul a Moskva. V škole som sa učil po rusky, tak som si zvolil Moskvu,“ hovorí s tým, že tam bol vtedy jediný expat za Nike, ktorý vedel po rusky, a pre rozvoj biznisu to bola veľká výhoda.
Do Ruska lietal z Prahy každý týždeň a jeho misia spočívala v tom, aby obchody Nike boli v najlepšom svetle, keď sa v krajine bude konať futbalový šampionát 2018. Najväčší projekt, ktorý mal na starosti a považuje ho za veľký úspech, bol obrovský päťposchodový obchodný dom Nike v Moskve – najväčšie nákupné centrum tejto značky v bývalom východnom bloku.
Michael Tomeš pre Forbes Česko
V reči čísel patril pod jeho vedenie biznis Nike v hodnote približne 200 miliónov dolárov. Aj keď sa mu darilo, nie všetko išlo podľa plánu. Nike zmenilo svoju štruktúru v Európe a po misii v Moskve dostal Kubricht namiesto postu generálneho manažéra ponuku viesť pobočku v Dubaji alebo nastúpiť do centrály v holandskom Hilversume.
Telefonát, ktorý rozhodol
„Vtedy som cítil, že musím byť chvíľu doma s rodinou. Už som nechcel byť stále zbalený a na cestách. Pilotov lietadiel som už poznal po mene, ale s rodinou som veľa času netrávil. Syn bol malý a chcel som rodine trochu venovať čas,“ spomína na obdobie okolo roku 2017. A práve vtedy mu opäť zazvonil telefón a na druhom konci sa ozval headhunter: „Bonjour, chcete pracovať pre Yves Rocher?“
„Oui,“ znela odpoveď. Dobre, presne takto to síce neprebehlo, ale výsledok bol rovnaký. Po rokoch práce pre obrovské americké firmy prijal Miroslav Kubricht ponuku tradičnej francúzskej kozmetickej spoločnosti. „Jasné, že som ich poznal. Moja manželka bola už vtedy zákazníčkou Yves Rocher,“ smeje sa muž, ktorý má desiatky párov tenisiek Nike a tucty džínsov Levi’s.
Teraz je vraj jeho kúpeľňa plná kozmetiky Yves Rocher. Ako hovorí, rád všetko skúša („Len mejkap nie!“) a sám je presvedčený o kvalite výrobkov, ktoré predáva. „Páčilo sa mi nielen to, čo robia, ale aj ako to robia. Ich prístup k planéte a udržateľnosti ma oslovil natoľko, že som do toho šiel,“ spomína na obdobie pred ôsmimi rokmi, keď opäť nastúpil na novú pozíciu – a zase začínal o stupienok nižšie, než kde už bol v Nike.
Na poste šéfa Yves Rocher pre Česko a Slovensko mal pred sebou poriadnu výzvu. Hoci Yves Rocher bol v Česku už dlho (prišiel sem ako druhá spoločnosť po McDonald’s – mimochodom, aj svoju prvú pobočku mal na rovnakej ulici v Prahe ako reťazec so zlatými oblúkmi v znaku) a mal širokú skupinu zákazníčok, potreboval modernizovať.
„Bola to veľká výzva, pretože mnohé veci sa vtedy robili ešte klasickým spôsobom, po starom – napríklad e-commerce u nás dovtedy takmer nefungoval,“ opisuje situáciu, v ktorej do Yves Rocher nastúpil. Dnes je e-commerce neoddeliteľnou súčasťou biznisu, rovnako ako predaj cez ďalších partnerov, napríklad Notino. Kubrichtovi sa podarilo vytvoriť okolo seba tím ľudí, ktorí napríklad vyvinuli mobilnú aplikáciu, ktorú neskôr prevzala centrála a zaviedla ju globálne na ďalších trhoch. Česko a jeho šéf sa tak výrazne zviditeľnili.
„Maloobchod sa mení rýchlejšie než kedykoľvek predtým. Dnes už nestačí mať len pekný obchod. Ľudia očakávajú kombináciu pohodlia, inšpirácie a nových technológií, kde sa online a offline svet prelínajú. Navyše sa zmenil aj kozmetický trh – ľudia sledujú etikety a pomocou rôznych aplikácií si detailne zisťujú zloženie výrobkov,“ hovorí Miroslav Kubricht.
Od prvého krému k botanickej záhrade
A práve v zložení produktov a ich výrobe má podľa neho Yves Rocher veľmi silnú pozíciu. Hoci na trhu neustále pribúdajú nové značky, ktoré sa hlásia k prírodnému zloženiu kozmetiky, Yves Rocher má náskok. Písal sa rok 1944, keď zomrel otec Yvesa Rochera. Vtedy štrnásťročného chlapca táto udalosť silne zasiahla a odvtedy často hľadal pokoj v lesoch okolo svojej rodnej bretónskej dediny La Gacilly.
Práve v tom období sa zrodilo jeho nadšenie pre prírodu a liečivé byliny, ktoré skúšal rôzne spracovávať. Netrvalo dlho a na povale domu, kde býval, vytvoril z koreňov blyskáča jarného svoj prvý krém. Nadšenie mu zostalo a koncom 50. rokov založil prvé laboratórium na výrobu kozmetiky. Čoskoro sa jeho krémy, určené najmä pre ženy, predávali po celom Francúzsku.
Hoci svetový kozmetický trh v druhej polovici 20. storočia stavil na najnovšie látky, Rocherovci zostali verní rastlinám a ich sile. V polovici 70. rokov dokonca založili vlastnú botanickú záhradu s viac než 1 500 druhmi rastlín, ktoré tu pestujú podľa princípov ekologického poľnohospodárstva.
Okrem toho firma, ktorá ako jedna z prvých prestala testovať na zvieratách, pestuje na viac než 60 hektároch liečivé rastliny, ktoré spracúva vo svojej kozmetike. „Yves Rocher nie je len kozmetická firma – sme aj pestovatelia, botanici, a vďaka tomu máme kontrolu nad celou výrobou aj jej vplyvom na životné prostredie,“ zdôrazňuje Miroslav Kubricht.
Spoločnosť pritom stále vlastnia potomkovia Yvesa Rochera, hlavné slovo má vnuk zakladateľa Bris Rocher. Každodenné riadenie skupiny, pod ktorú okrem samotnej značky Yves Rocher patria napríklad aj detská móda Petit Bateau či značky Dr Pierre Ricaud, Arbonne, Sabon a ďalšie, odovzdal pred dvoma rokmi manažmentu. Sám však naďalej vedie stratégiu a dohliada na chod skupiny, ktorej tržby podľa posledných známych údajov z roku 2021 dosiahli 2,4 miliardy eur.
„To je pochopiteľné, že je iné pracovať síce vo veľkej, ale rodinnej spoločnosti,“ prikyvuje Miroslav Kubricht, ktorý pred nástupom do Yves Rocher nenechal nič na náhodu a na prechod z amerického biznisového kolosu sa pripravoval s pomocou kouča.
„Je lepšie to prebrať s niekým, kto má skúsenosti, aby človek neurobil zbytočné chyby. V porovnaní s globálnymi firmami, kde býva exekutíva okamžitá, je tu potrebné konzultovať veci s viacerými ľuďmi. Na prvý pohľad to môže pôsobiť zdĺhavo, ale napokon je to často efektívnejšie, pretože je to premyslené do posledného detailu,“ opisuje Miroslav Kubricht manažérsky štýl Yves Rocher.
A potom je tu ešte jedna dôležitá vec: „Našou filozofiou nie je maximalizovať krátkodobý obrat, ale zabezpečiť dlhodobú udržateľnosť a zdravú ziskovosť. A pritom stále môcť investovať do inovácií,“ zdôrazňuje muž, ktorý stále čerpá zo svojich skúseností z vedenia vlastnej firmy. Keď hovorí s ľuďmi, ktorí vedú jednotlivé obchody, dokáže sa vraj zakaždým vcítiť do ich roly a vnímať problémy, s ktorými sa stretávajú.
„Skúsenosť s podnikaním vám dá do manažmentu aj optiku toho, že viac premýšľate, do čoho budete investovať. Oplatí sa to? Alebo to nie je až také dôležité? To potom uvažujete celkom inak,“ verí Miroslav Kubricht.
Vo svojej ďalšej stratégii má jasno: sústrediť sa na intenzívne využívanie digitálnych nástrojov a rozvoj personalizovaných služieb. To je vo firme, ktorej zákaznícke spektrum siaha od tínedžerov po dámy nad 70 rokov, zásadné.
Na manažérovi, ktorý nedá dopustiť na work-life balance a svoj voľný čas najradšej trávi lietaním v klzáku, vidieť, že sa mu s globálnou pozíciou splnil sen. A pritom zostáva nohami na zemi. Čo by chcel ďalej?
„Možno raz učiť na vysokej škole alebo byť leteckým inštruktorom,“ dodáva muž, ktorý ukazuje, že smer cesty sa dá zmeniť aj inak, než býva zvykom. A že aj tak to môže byť cesta šťastná a úspešná.
Článok vyšiel na forbes.cz a autorkou je Pavla Francová.
