Nezvyčajné platidlá nemusia byť hmatateľné, aby si ich ľudia obľúbili.
Vernostné kupóny, vrchnáky od piva, syr či rezance. Niektoré súkromné firmy sa dokážu vyrovnať národným bankám a cielene či mimochodom vytvárajú meny, ktorým ľudia dôverujú viac než hotovosti.
Niekedy stoja za vznikom alternatívnych mien súboje konkurenčných firiem, inokedy zasa občianske vojny. Už neraz sa ukázalo, že oboje dokáže zmeniť finančné prostredie štátov. Ktoré z takýchto platidiel sa používajú dodnes?
Občas niet dosť peňazí na to, aby si ľudia mohli vyberať, čím budú platiť. Taká situácia je teraz aj v časti Konžskej demokratickej republiky ovládanej povstalcami, kde vláda pred dobytím miest banky zavrela.
Tie sa dodnes neotvorili, a tak musia obyvatelia narábať s obmedzeným množstvom bankoviek veľmi opatrne. Nie vždy sa to však podarí a medzi ľudí sa navyše dostali aj bankovky určené na likvidáciu, takže sa bežne objavujú roztrhané a „podomácky“ zlepené.
To je problém, pretože nie všetci obchodníci sú ochotní také bankovky prijať a povstalci nevydali žiadne pravidlá týkajúce sa meny. Tí, ktorí roztrhané bankovky stále odmietajú, prichádzajú o tržby, lebo celých bankoviek ubúda.
V Kongu to pritom nie je výnimka. Keď padol diktátor Joseph Mobutu, jeho tvár zostala na bankovkách – nová vláda si poradila jednoducho: Mobutua z bankoviek vyrezala.
Firemné kupóny
Aj roztrhané peniaze sú stále peniaze. V niektorých krajinách sa však platí ešte oveľa bizarnejšie – napríklad kupónmi, ktoré tlačí súkromná spoločnosť Canadian Tire.
Produkovať ich začala v roku 1958, keď kanadské čerpacie stanice súperili o zákazníkov a rozdávali rôzne darčeky. Spočiatku platili len na pumpách tejto spoločnosti, o tri roky neskôr ich firma rozšírila aj do svojich kamenných diskontných predajní.
Hodnotou sa rovnajú bežným kanadským dolárom a zákazníci ich dostávali k nákupom, takže sa rýchlo ocitli takmer v každej domácnosti. Ľudia si ich začali odkladať, keďže mali pevnú hodnotu a vždy sa dali použiť na pumpách Canadian Tire alebo pri kúpe autodoplnkov.
Všimli si to aj menšie obchody a začali túto „menu“ prijímať – záujem o ňu tým ešte vzrástol. V jednom prípade sa kupóny dokonca dostali až do bankomatu a zaujali aj falšovateľov. V Nemecku napríklad v 90. rokoch zadržali muža s falošnými kupónmi za 11 miliónov dolárov, čo v eurách predstavuje približne 10 miliónov.
V roku 2020 spoločnosť prestala vydávať nové papierové bankovky a nahradila ich programom Triangle Rewards, klasickým vernostným systémom. Zvyky sa však nemenia ľahko – podľa skúseností používateľov na internete sa u niektorých predajcov dá pôvodnými kupónmi platiť dodnes.
Minúty telefonických hovorov
Nezvyčajné platidlá nemusia byť hmatateľné, aby si ich ľudia obľúbili. V Keni, Tanzánii či Južnej Afrike funguje systém M-Pesa, pomocou ktorého môžu používatelia prevádzať peniaze aj predplatené minúty na hovory.
Práve minúty sa v afrických krajinách ujali ako spoľahlivá „mena“. Výrazne nereagujú na zásahy do oficiálnej meny, jednoducho sa posielajú a každý ich chce – internet totiž nie je všade dostupný. V krajinách, kde uspeli, navyše ľudia často dôverujú telekomunikačným firmám viac než bankám.
Rovnako ako pri Canadian Tire Money, minúty prijímajú aj malí obchodníci. Počas neznesiteľnej inflácie v Zimbabwe v roku 2008 sa bežne hovorilo napríklad, že chlieb „stojí tri minúty“.
Platenie „časom“ sa rozšírilo aj do Indie či Bangladéša a obľúbené je v krajinách s vnútornými konfliktmi, ako Somálsko alebo Jemen.
Syr a rezance
Kurióznu formu záruky ponúka aj talianska banka Credito Emiliano: od roku 1953 prijíma ako kolaterál na podnikateľské úvery veľké bochníky syra parmigiano reggiano.
Keďže s vekom naberajú na hodnote, banka ich skladuje v klimatizovaných trezoroch a dohliada, aby sa im nič nestalo. Nie je to žiadna marginalita – počet bochníkov parmezánu, o ktoré sa Credito Emiliano stará, sa pohybuje okolo pol milióna.
Tým výrazne pomáha malým podnikateľom, ktorí by potrebovali syr predať čo najrýchlejšie, no musia čakať najmenej 12 mesiacov. Banka preto okamžite uhradí až 80 percent ceny syra a peniaze dostane späť aj s úrokom po predaji bochníka.
V amerických väzniciach boli kedysi najdôležitejším platidlom cigarety, dnes ich nahradili balíčky instantných rezancových polievok ramen. Keď si väzni chcú niekoho „najať“ – napríklad aby im ustlal posteľ či vypral oblečenie –, platia práve polievkami.
Mnohí ich ani nejedia, skôr ich hromadia a porovnávajú, kto je „bohatší“ podľa počtu balíčkov v skrinkách.
Vrchnáky od piva
A opäť Afrika. Hoci tie časy už pominuli, pred približne 20 rokmi vyvolali v Kamerune dva pivovary takú konkurenčnú vojnu, až zmenili spôsob, akým niektorí ľudia platili.
Keď vznikali prvé kamerunské pivovary, siahli po nápade známom zo zahraničia: využili vrchnáky od piva. Zákazník otvoril fľašu, pozrel sa do vrchnáka – niekedy vyhral, inokedy nie. Záujem o pivo to však zvyšovalo.
Lenže keď sa k nápadu pridali ďalšie pivovary, jeden zlepšil výhry (ponúkal napríklad aj telefóny), druhý zvýšil pravdepodobnosť výhry. Zašlo to tak ďaleko, že vyhrával takmer každý vrchnák – prinajmenšom ďalšiu fľašu.
Zrazu nebolo treba platiť taxikárovi peniazmi, stačil vrchnák. Šoféri nimi vzápätí podplácali policajtov a „mena“ sa šírila ďalej a ďalej.
To viedlo nielen k nárastu počtu alkoholikov, ale trápilo aj pivovary – veľkú časť predajov tvorili fľaše, z ktorých nemali žiadne peniaze. Na rozdiel od iných podivných foriem platenia vrchnáky dlho nevydržali.
