Joanna Czeczott žila a študovala v Rusku na začiatku Putinovej vlády. Dnes už nikto z jej známych z toho obdobia v Rusku nežije. Utiekli pred hrôzovládou režimu, ktorý rozpútal vojnu na Ukrajine.
Aj v rozhovore sa postupne dostávame k ťažším témam. Napokon prichádza reč aj na strach, ktorý Putin a Rusko šíria do sveta. Má ešte Rusko nádej na demokraciu? Alebo nás čaká niečo horšie?
Zaujímala ma ruská literatúra – bola to moja tínedžerská láska. Ako tínedžerka som prvýkrát čítala Dostojevského, potom Gogoľa a ďalších veľkých majstrov. Uvedomila som si, že Petrohrad je v ich knihách akýmsi hrdinom. Pochopila som, že táto kniha nevznikne bez návštevy Petrohradu. Snívala som o tom, že tam raz pôjdem a lepšie ho spoznám. Keď som zistila, aká zložitá je história tohto mesta, rozhodla som sa porozprávať o Rusku cez príbeh jedného mesta.
Z dnešného pohľadu to vnímam ako afekt veľmi mladého dievčaťa, ale bol to jednoznačne Dostojevskij. Fascinovalo ma, ako dokázal napísať detektívku, ktorá je zároveň psychologickým románom so sociologickým pozadím.
Áno, to bola prvá kniha, ktorú som čítala. Neskôr, na univerzite, som čítala Michaila Bachtina a jeho knihu o Dostojevského románoch. Ukázal, že tieto romány sú písané spôsobom, podľa ktorého má každá postava vlastné „trvanie“, vlastný hlas. Nie je tam len jeden pohľad. Je to polyfónny príbeh. Vtedy som si uvedomila, že chcem písať reportáže, ktoré budú tiež polyfónne. Každá postava má svoj príbeh, svoj čas a ja ich nesúdim – len ukazujem, čo ich motivuje a prečo konajú tak, ako konajú.
Presne tak. Napríklad Tolstoj je známy frázami, ktoré vysvetľujú svet. „Všetky šťastné rodiny sú si podobné, každá nešťastná rodina je nešťastná po svojom.“ V Dostojevského románoch podobné vyhlásenia nájdeme len zriedka. Dostojevskij svet nevysvetľuje. On ukazuje ľudí. Skutočných ľudí. Každá postava má vlastné vysvetlenie. Fascinuje ma, ako komplexne to pôsobí a ako môžeme pozorovať interakcie medzi postavami. Myslím si, že to veľa vypovedá o spoločnosti.
Tolstoj alebo Dostojevskij? Jednoznačne Dostojevskij.
Robo Homola pre Forbes Slovensko
Žili ste v Petrohrade. Ako to mesto vtedy pôsobilo?
Bývala som tam v období krátko po roku 2000. Bola to veľmi zaujímavá éra pre Petrohrad. Deväťdesiate roky boli známe ako banditskij Peterburg – zločinecký Petrohrad. Mesto bolo silno prepojené s mafiou. Bol to čas, keď sa systém menil z brutálneho kapitalizmu na niečo, čo dovoľovalo starým komunistickým úradníkom meniť kabát a snažiť sa získať majetok a vplyv. Bola to náročná, často kriminálna doba. Koncom prvej dekády 21. storočia, s nástupom Putina, sme pozorovali postupné obmedzovanie slobody. Ja som tam žila na prelome – keď v meste bolo ešte cítiť energiu slobody.
Petrohrad bol vtedy aj hlavným mestom LGBT komunity v Rusku – s hrdosťou sa sám označoval za Modrú metropolu. Bolo to miesto, kam sa sťahovali homosexuáli z celého Ruska, aby mohli žiť slobodnejšie. Ľudia na uliciach či v kluboch otvorene vyjadrovali svoju lásku – bolo v tom cítiť radosť. Mesto pulzovalo diskusiami o tom, akým smerom by sa Rusko mohlo vydať. V tom čase sme ešte dúfali, že zostane v klube demokratických krajín. Ako vieme, nestalo sa tak.
Pamätám si debaty, keď ľudia žartovali: „Možno by bolo najlepšie utiecť z Ruska – ale zobrať celý Petrohrad so sebou.“ Znie to absurdne, ale vystihovalo to atmosféru.
Čiže Petrohrad sa tak trochu vymykal ruskému štýlu?
V Petrohrade ľudia otvorene hovorili, že toto mesto je iné než zvyšok Ruska – než Moskva, než provincie. Ako študenti sme však mali množstvo problémov s byrokraciou. Naučili sme sa kľúčové slová: spravka, pečiatka, osvedčenie. Všetko záviselo od papierov, povolení, podpisov. Zohnať správne potvrdenie trvalo týždne – len aby sme sa mohli dostať napríklad do knižnice.
Cítila som, že v tejto byrokracii sa skrýva moc. A že je to niečo úplne iné než na Západe. Bola to moc, ktorú ste cítili na vlastnej koži – ako malá, mravčia bytosť, od ktorej sa vyžaduje poslušnosť. Ak by ste nedostali nejaký papier, bol by to problém. Možno nie tragédia – ale pocit, že všetko závisí od niečieho súhlasu, bol veľmi reálny. A keby od toho závisel celý môj život, naozaj by som sa bála.
Je Petrohrad typické ruské mesto – alebo skôr nie?
Je to paradoxné mesto a práve to ho robí zaujímavým. Bolo postavené ako opozícia k Rusku. Veď Peter Veľký chcel vytvoriť protiklad k patriarchálnej, starosvetskej Moskve. Zároveň ho však vybudoval na veľmi ruských základoch. Na nedostatku slobody a kolonializme. Nesmieme zabúdať, že Petrohrad vznikol na území, ktoré pôvodne patrilo Švédsku. Bolo to koloniálne myslenie. Presunúť hlavné mesto na pôdu, ktorú ešte len plánujeme dobyť. A po podpise mierovej zmluvy sa toto územie stalo ruským. Odvtedy si Rusko ani nevie predstaviť, že by oň prišlo.
Podobný model uplatňovalo v celej svojej obrovskej ríši. Rusko ako koloniálna veľmoc anektovalo územia a ich strata bola preň jednoducho nemysliteľná. Proces dekolonizácie v Rusku nikdy neprebehol. A vidíme to aj dnes pri vojne na Ukrajine.
Pozorujeme to v Gruzínsku, vidíme to v snahách znovu vybudovať sféru vplyvu všade.
Áno, presne tak. Z tohto pohľadu je Petrohrad veľmi ruský, ale jeho „textúra“ ruská nie je. Fasády sú európske. Cítiť, že ide o kozmopolitné mesto. Na hlavných uliciach stoja chrámy rôznych náboženstiev. Mesto postavili architekti z Paríža, Talianska či Holandska. Je v ňom energia, ktorú cítiť. Je to teda paradoxné mesto.
Tento postoj, že „ľudia nie sú pripravení na slobodu“, je podľa mňa ruským osudom.
Prečo sa Peter Veľký rozhodol urobiť hlavné mesto práve z Petrohradu?
Chcel sa odkloniť od Ruska, miloval more. Túžil žiť pri mori. V tom čase ruské námorníctvo na Baltskom mori prakticky neexistovalo. Vybudoval ho od nuly. Keď sa jeho vláda skončila, ruská flotila bola najmocnejšou na Balte. Vytvoril niečo z ničoho. Vedel, že Neva a Fínsky záliv predstavujú ruské okno do Európy. Preto si vybral práve túto lokalitu.
Keď sa o Petrohrade rozprávate so Slovákmi a Čechmi – všetci to mesto poznajú. Ale stalo sa vám niekedy, že ste o ňom hovorili s niekým, kto o Rusku nič nevie? Ako by ste ho opísali?
Tá otázka v sebe nesie predpoklad, že každý aspoň niečo o Rusku a Európe vie. Ja by som Petrohrad opísala ako mesto, v ktorom je európsky duch obsiahnutý v niečom hlboko ruskom. Predstavte si mesto, kde sú kúsky z Amsterdamu, Benátok a Paríža, ktoré sa premiestnili zo svojich pôvodných miest na vzdialené územie s úplne odlišnou klímou, sociálnym i politickým kontextom. Čo by ste očakávali? Ako si to predstavujete, čo sa stane? Tak by som to opísala – otázkou.
Robo Homola pre Forbes Slovensko.
V knihe to trochu naznačujete, ale dokážete si predstaviť, že veľká revolúcia v roku 1917 by sa neudiala a Rusko by sa stalo demokraciou? Ako by taká krajina vyzerala, keby nebola monarchiou ani komunistickou diktatúrou?
Bol v ruskej histórii moment, keď Peter Veľký navštívil Londýn a tamojší raný britský parlament. Cítil sa inšpirovaný svojou cestou na Západ. No keď prišiel do Londýna a videl parlament, pochopil, že toto je hranica, ktorú neprekročí. Nepokúsi sa zaviesť demokraciu v Rusku. Myslel si, že Rusi na ňu nie sú pripravení. Preto jeho projekt nebol projektom hlbokej zmeny. Nariadil bojarom, aby si v Moskve zmenili oblečenie a oholili brady. Ale čo urobiť, aby sa zmenili zvnútra? Ak sú zmeny nanútené a neprichádzajú zvnútra, nie sú trvalé.
Tento postoj, že „ľudia nie sú pripravení na slobodu“, je podľa mňa ruským osudom. Raz som sa rozprávala so spevákom punkrockovej kapely, ktorý veril v slobodu prejavu. Hovoril mi o tom, čo preňho znamená sloboda. A vtedy povedal vetu, ktorú som si zapamätala: „V Rusku žijú otroci – ak jedného vypustíš z klietky, zošalie.“ Myslím si, že takéto uvažovanie je nespravodlivé. Je to deštruktívne. Kto má právo rozhodovať o tom, kto je pripravený na slobodu a kto nie? Práve tento postoj je pre Rusko osudový. Vládnuci nikdy neverili ľuďom natoľko, aby im dovolili ovplyvniť vlastné životy, rozhodovať o spoločnosti, v ktorej chcú žiť.
Ale to je predsa úplne nesprávne uvažovanie. Vezmime si zviera – keď ho po dvadsiatich rokoch vypustíme zo zoo, nezblázni sa. Teší sa zo slobody.
Samozrejme. Je to však úloha na celé generácie. No ak ju nezačneme riešiť, nepríde šanca vyrovnať sa s traumami, ktoré prežili. V každej ruskej rodine existuje nejaké traumatické dedičstvo – niekoho zabili v čistkách, niekto bol deportovaný, niekto trpel či bol mučený. Strach je v ľuďoch tak hlboko zakorenený, že o ňom často ani nehovoria – alebo len úplne dôverne.
Problémom je, že oficiálna historická línia toto utrpenie zľahčuje. V štátnej propagande sa gulagy prestávajú prezentovať ako represívne. Ukazujú sa ako pracovné tábory, kde ľudia robili „úžasné“ veci – napríklad kopali kanály. Jeden z nich dokonca nesie názov, podľa ktorého sa volajú aj známe cigarety – Belomorkanal. Je nepredstaviteľné, že sa takéto tábory oslavujú.
Keď človek vyrastá s takýmto naratívom, ktorý ospravedlňuje represívny režim, a zároveň v rodine zažil opak, vzniká obrovský zmätok. Ako má tieto dve protichodné verzie zladiť? Podľa mňa je to jeden z najväčších problémov ruskej spoločnosti – vytvoriť príbeh, ktorý by dokázal tieto protiklady spojiť.
Ale čo by znamenal koniec Putina? V tomto systéme neexistuje niečo ako dôchodok.
V knihe sa objavuje mladá novinárka, ktorá v závere povie: „My nechceme západnú demokraciu ako vy. My máme svoju vlastnú.“ Dá sa vôbec dúfať v mladú generáciu, ak rozmýšľa týmto spôsobom?
Začiatkom 21. storočia sa v Rusku rozšíril pojem suverénna demokracia – teda ruská forma demokracie. Išlo o silnú propagandu. Presviedčala ľudí, že majú „vlastnú“ demokraciu. Výrok mladej novinárky bol teda v skutočnosti výplodom PR manažérov Kremľa.
Dnes sa už o ruskej forme demokracie ani nehovorí. Ani len nepredstierajú, že ide o demokraciu. Myslím si, že mladá generácia prežíva veľký vnútorný konflikt. Ak majú aspoň nejaké informácie o vojne na Ukrajine, musia pociťovať vinu či spoločenskú zodpovednosť. No zároveň sú súčasťou tejto spoločnosti. Tento rozpor ich môže ničiť zvnútra. Treba si uvedomiť, že v Rusku neexistujú slobodné médiá. Neexistuje nezávislá verejná mienka.
Je teda veľmi náročné získať predstavu o tom, čo sa v Rusku naozaj deje?
Áno. A rovnako náročné je aj pre ľudí tam pochopiť, čo sa naozaj deje. Rozumieť tomu, čo Rusko naozaj robí. Ale ak sa ma pýtate na nádej, spomenula by som dve veci.
Prvou je kniha od profesora Alexeja Jurčaka o poslednej sovietskej generácii v 80. rokoch. Má podtitul „Všetko bolo naveky, pokým sa to jedného dňa neskončilo“. Ukazuje, že ľudia v 80. rokoch vôbec nečakali, že sa Sovietsky zväz zrúti. Viem, že Lenin v Zürichu – ešte pred rokom 1917, keď sa vrátil do Ruska – napísal, že „my komunisti“ – vtedy mal 47 – „možno nezažijeme revolúciu“. Keď sa niečo udeje, často to predtým nikto nečaká. A keďže sa to v dejinách už viackrát stalo, možno sa niečo stane aj teraz. Len o tom ešte nevieme. To je prvá vec, ktorá mi dáva nádej.
A tá druhá?
Je to dekolonizácia. Myslím si, že tento proces môže byť nevyhnutný. A svet o ňom hovorí. Viackrát som navštívila Kazachstan a poznám ľudí z Buriatska – z republík, ktoré sú dnes súčasťou Ruska, no pôvodne tam žili domorodé národy. Začínajú o tom hovoriť. Keď sa v nich prebudí vedomie, že boli Ruskom kolonizovaní, môžu začať hľadať svoju identitu. A práve to by mohlo byť nádejou pre Rusko, že sa premení, ale úplne iným spôsobom. Pretože prestane byť impériom, ktoré sa tiahne od Európy až po koniec Ázie.
Ako vojna na Ukrajine zmenila Rusov? Stratili nádej, alebo ich to ešte viac zomklo?
Myslím si, že sa to prejavilo v oboch smeroch. Mnohí ľudia z Ruska emigrovali – a pre nich to bola jediná možnosť, ako to prežiť. Ak hovoríme s tými, čo teraz žijú v exile v Nemecku, Poľsku či pravdepodobne aj na Slovensku, sú veľmi frustrovaní. Niektorí sú blízko k tomu, aby Rusko odsúdili.
Napríklad minulý týždeň vo Varšave sa konalo stretnutie so Sergejom Lebedevom, známym ruským spisovateľom žijúcim v Berlíne. Povedal, že si praje víťazstvo Ukrajiny. Drží jej palce a verí v neúspech Ruska. Znamená to, že sa už necíti súčasťou tej krajiny. Je to veľmi dramatické – akoby sa človek musel vzdať časti svojej identity, s ktorou už vnútorne nesúhlasí. Myslím si, že jeho slová sú symbolické pre celú skupinu ľudí.
A čo tí, čo zostali v Rusku?
Ako som spomenula, nemáme k dispozícii prieskumy verejnej mienky, takže len ťažko môžeme odhadnúť ich postoje. Ale vieme, že existuje jav, ktorý sa v politológii nazýva „zomknutie okolo vlajky“. Ide o mobilizáciu celej krajiny počas vojny. Znamená to, že ľudia sa začnú stotožňovať s tým, kto je aktuálne pri moci. A to je jeden z dôvodov, prečo Kremeľ vojnu začal – aby zabránil spoločenským protestom a udržal si moc.
Keď je vojna, tí, čo vládnu, zostávajú pri moci. Je to veľmi dramatické, ale, žiaľ, tak sa veci majú. Propaganda hovorí: „Sme v nebezpečenstve. NATO nás ohrozuje. Máme síce problémy, ale musíme brániť vlasť. My vládcovia sme silní, posielame vojakov. Musíte nás podporiť, je to vlastenecké.“ Je to cynické. Nebezpečné. A hrozné.
Kremlin.ru/Wikimedia
Foto: Kremlin.ru/Wikimedia Commons v licencii CC BY 4.0
Máte ešte nejaké kontakty v Rusku? Obyčajní ľudia sú dnes pravdepodobne na tom horšie než pred vojnou.
Všetci, ktorých som poznala a s ktorými som bola v kontakte, odišli. Momentálne už nemám kontakt s nikým, kto by tam žil. A je mi to ľúto.
Putin nahradil Borisa Jeľcina. Ako to vtedy vyzeralo v Rusku? Bola tam nádej na slobodu? Demokraciu? Veď Putin bol spočiatku možno trochu liberál…
Nikto netušil, čo od neho čakať. Bola som vtedy novinárka. V novinách sme mali zoznam predchádzajúcich premiérov – menili sa tak často, že každý predpokladal, že Putin bude len ďalší prechodný človek, ktorý o pár mesiacov alebo rokov zmizne.
Zároveň sme však vedeli, že je to muž z KGB – a čo je dôležité, bol to už „neskorý“ typ. Nebol trénovaný ako agenti z tridsiatych rokov, ktorí mučili ľudí, aby rýchlo priznali vinu. On bol školený v dlhodobých procesoch – v pomalom, no vytrvalom dosahovaní cieľa. A táto trpezlivosť sa ukázala ako nebezpečne účinná.
Nemyslím si, že by bolo teraz etické ísť do Ruska po tom, čo napadlo Ukrajinu.
Myslíte si, že v Rusku to môže byť ešte horšie? Môžu sa vrátiť gulagy?
Áno. Myslím si, že sa to môže zhoršiť. A keď som hovorila o Putinovom dlhodobom projekte, nevieme presne, čo je jeho cieľ. Ale môžeme predpokladať, že ide o snahu obnoviť impérium v podobe, akú malo pred rozpadom Sovietskeho zväzu. A to je pre nás veľmi zlá správa. Súvisí to s tým ruským koloniálnym nervom – raz sme niečo dobyli a už si nevieme predstaviť, že by sme o to prišli.
V roku 2016 som bola v Petrohrade po anexii Krymu. A pozorovala som, ako sa ľudia tešia. Bolo to dramatické. Zoznámila som sa s mužom, ktorý bol napoly žobrák, napoly predajca v metre. Predával mapy – na ktorých bol Krym opäť náš. Prechádzal medzi vozňami, kričal, že je opäť náš, a ľudia to kupovali. Boli hrdí. Získali sme ho späť. Je to dramatické, pretože Putinov plán má, myslím, naozaj podporu aspoň časti spoločnosti.
A čo návrat gulagov?
V istom zmysle sa to už deje. Vlastne to nikdy úplne neprestalo. Ruská federácia nikdy gulagy neodsúdila. Vieme, že napríklad ukrajinskí vojaci, ktorí sa z Ruska vrátili, boli mučení. Vieme, že ruskí opozičníci vo väzeniach sú v zlom stave. Možno ten systém nevyzerá rovnako ako za Sovietskeho zväzu, ale krok za krokom sledujeme jeho obnovu. To nám ukazuje, že sa dejú nepredstaviteľné veci. A že je to ešte horšie, než si vieme predstaviť.
Myslíte si, že sa to niekedy zastaví?
Myslím si, že nie. Nezastaví sa to.
Ale čo by znamenal koniec Putina? V tomto systéme neexistuje niečo ako dôchodok. Urobil toľko zlých vecí, že jednoducho nemôže povedať: „Dobre, som unavený, idem na svoju daču.“ Kto by bol jeho nástupcom? Musí si udržať moc. A po jeho konci – nevieme, kto príde po ňom. A bude ten človek demokratický?
Niektorí ľudia hovoria, že by sme mali byť vlastne radi, že tam je Putin a nie niekto horší. Že síce začal vojnu, ale nepoužíva jadrové zbrane. Jeho jazyk je ostrý, ale akoby nikdy nezachádzal za čiaru. Je to len naivná ilúzia?
V prvom rade si myslím, že je veľmi nebezpečný. Nepovedal ešte svoje posledné slovo. Samozrejme, vždy si vieme predstaviť niekoho horšieho. No aliancia, ktorú sledujeme – Severná Kórea, Irán, tieto zlé režimy, lebo ide nielen o krajiny, ale aj o mocenské systémy –, je pre svet nesmierne nebezpečná.
Máte strach?
Áno. V Poľsku sa ľudia boja. Po tom, čo drony preleteli nad naším územím, medzi mojimi priateľmi sa rozšírili rozhovory o evakuačných batohoch. Každý sa pýtal: „Už máš svoj evakuačný batoh? Čo si doň zbalíš?“ Aj keď neveríme, že by naozaj mohlo dôjsť k vojne medzi NATO a Ruskom, lebo to by bolo číre šialenstvo, zároveň sa bojíme.
Robo Homola pre Forbes Slovensko
Keď ste povedali, že Putin ešte nepovedal svoje posledné slovo – myslíte tým aj vojnu proti Ukrajine?
Áno, myslím tým celý proces obnovovania impéria a upevňovania jeho moci vnútri krajiny.
Plánujete ešte niekedy ísť do Ruska?
Nemyslím si, že by bolo teraz etické ísť do Ruska po tom, čo napadlo Ukrajinu. Rada by som tam šla, keď sa situácia zlepší. Ako sme už spomínali, môžeme dúfať. Ale reálne to v najbližšej budúcnosti nevidím. Rada by som ukázala svojim deťom Petrohrad, ktorý je nádherné a nesmierne zaujímavé mesto. Ale obávam sa, že možno sa to už počas nášho života nestane.
Ako je možné, že sa národ s takou krásnou kultúrou dopúšťa takejto krutosti? Nielen voči iným, ale aj voči sebe? Svojim rodinám, svojim blízkym? Prečo sa proti tomu nepostavia?
Myslíte ruskú spoločnosť, však?
Áno, spoločnosť. Sú schopní vytvárať veľkú kultúru, ale nedokážu sa postaviť proti násiliu.
Myslím, že odpoveď sa ukrýva v druhej časti vašej otázky – strach. Strach je v ľuďoch zakorenený celé desaťročia, celé generácie. Keď som bola naposledy v Rusku, akékoľvek demonštrácie boli zakázané. Ľudia protestovali individuálne – volalo sa to „adinočný protest“. Bol to obrovský prejav odvahy – postaviť sa sám s transparentom. Ale zároveň v tom bola bezmocnosť. Takýto protest nemohol nič zmeniť.
Po začiatku vojny na Ukrajine bol zavedený nový zákon – 15 rokov väzenia len za to, že poviete, že ide o vojnu. A predsa niektorí ľudia protestovali. A skončili vo väzení, kde s nimi zaobchádzali veľmi zle. Vieme, že každý malý prejav odporu je kruto potrestaný. Možno práve preto dnes nevidíme žiadne masové vzbury.
Zároveň však tisíce chlapcov zomierajú. Hovorila som s mnohými matkami vojakov. Majú svoje združenia a bojujú za práva svojich synov. Práve tieto združenia sú svojím spôsobom silné – sú to obyčajní ľudia, ktorých zničila politika. Ruské matky, ktoré stratili svoje deti pre vojnu. Možno sa niečo hýbe. No dnes – strach všetko prekrýva. A propaganda prekrýva strach – ponúka jednoduché vysvetlenie, prečo mlčať.
A čo kultúra?
Pamätám si svoje sklamanie, možno až šok, keď som čítala o teórii, že celá ruská literatúra, ktorú som tak milovala, bola vlastne nástrojom kolonizácie. Nástrojom na vnucovanie ruského jazyka a ruských vzorcov iným krajinám. Vtedy sa na svojich obľúbených majstrov pozeráte inak.
Napríklad – Rusko nikdy nemalo ministerstvo kolónií ako západné krajiny. Lebo nikdy nepriznalo, že kolonizovalo. Miesto toho malo ministerstvo vnútra, ktoré spravovalo celé toto územie. Dozvedela som sa, že niektorí spisovatelia boli zamestnaní alebo platení týmto ministerstvom. Vtedy som sa cítila zradená.
V ruských väzniciach sa stretávajú disidenti aj bývalí funkcionári. A všetci poznajú Puškina. Puškin sa stal spoločným jazykom – „lingua franca“ – tejto komplexnej, multietnickej oblasti. Sledujem diskusie o rušení ruskej kultúry – a myslím si, že na to neexistuje jednoznačná odpoveď. Je to nesmierne zložitá otázka. No minimálne je dobré uvedomiť si, v akých podmienkach tieto veľké diela vznikali – a na čo slúžili.
Takže by ste ich odporúčali čítať? Alebo nie?
Nikdy som sa nebála kníh. Som fanúšičkou kritického čítania. To znamená čítať a uvedomiť si, čo v knihe je. Čo nám chce povedať. Čo nám vnucuje. Myslím si, že práve tento prístup ku kultúre dnes potrebujeme.
Posledná otázka – aká je najlepšia ruská kniha? Jedna jediná.
Och, nie. To je najťažšia otázka! Záleží na tom, či má byť súčasná, alebo klasická. Uvediem dve. Pre úplného začiatočníka – a tú som dala aj svojej 15-ročnej dcére, ktorá ju práve číta – by som odporučila Majster a Margaréta od Bulgakova. Myslím si, že je to jeden z najlepších románov na svete. Veľmi symbolický v tom, ako zobrazuje diabla v strede Ruska.
A pre tých, ktorí sa zaujímajú o súčasné Rusko, by som odporučila knihu autorky Svetlany Alexejevičovej Vojna nemá ženskú tvár. Ide o silný ženský „mnohovrav“ zvnútra Ruska – hlas, ku ktorému máme dnes len veľmi obmedzený prístup.
