Dodnes je slovenskou priekopníčkou v svetovom modelingu, tvárou mnohých kampaní, ale aj ambasádorkou Červeného kríža vo Francúzsku. Topmodelka Adriana Sklenářiková zavítala z Paríža na Slovensko a o svojej kariére aj pohľade na svet hovorila v bratislavskej Redute.
Svetoznáma topmodelka zo Slovenska, Adriana Sklenářiková, sa stala treťou titulkovou tvárou špeciálu Forbes Woman. Na podujatí Women‘s Summit v Bratislave sa s ňou rozprávala šéfredaktorka Forbes Slovensko Lucia Okšová a šéfredaktor Forbes Česko Zdravko Krstanov.
LO: Keď sme sa prechádzali parížskymi uličkami pri fotení titulky pre tretie vydanie Forbes Woman, behali okolo nás aj paparazzovia. Stáva sa vám to bežne?
Hoci mi to prekáža, teší ma, že ma ľudia majú radi. Najmä Francúzi nemajú radi cudzincov. Mňa však ani bulvár za 32 rokov nikdy nepošpinil. Páči sa im dokonca aj môj cudzinecký prízvuk vo francúzštine. Niekedy si dokonca hovorím, že ma Francúzi majú radšej ako Slováci. Slovenský bulvár si servítku pred ústa nedáva.
LO: Verím, že sa nám teda aspoň trochu podarilo napraviť reputáciu slovenských médií. Váš úspech trvá už 32 rokov. To už nie je len šťastie, ale aj disciplína.
Veľa ľudí mi hovorí, že som mala iba šťastie. Áno, párkrát som ho mala, ale potom to už bolo v niečom inom.
LO: Ako si spomínate na svoje začiatky?
Začiatky boli ťažké. Keď som prišla do Paríža, nevedela som, čo je to móda, zabudla som si doma dokonca aj hrebeň. Počas komunizmu sme nosili všetci to isté, preto sme sa museli naučiť, ako sa obliekať a nájsť svoj štýl. Prvé katalógové fotenie som absolvovala na Bahamách v letných šatách. Dostala som zaplatené viac, ako zarobila moja mama za mesiac ako lekárka. Mala som pocit, že to nemôže byť skutočné a že ma tam po fotení niekde predajú.
ZK: S akými očakávaniami ste prišli do Paríža?
Počas mojej mladosti sa nemohlo nikam cestovať. Vôbec sme nevedeli, aký svet je tam vonku. Moji rodičia zbožňovali francúzsku kultúru a jazyk, vidieť Paríž a Eiffelovku bol môj veľký sen. Hovorila som si teda, že to skúsim a prinajhoršom sa vrátim domov.
LO: Čo nastalo po tom, ako ste podpísali vyše miliónový kontrakt na Wonderbru?
Wonderbra bola veľmi populárna značka podprseniek pre všetky ženy. Vďaka spolupráci s nimi si ma vo svete módy začali všímať a odvtedy sa všetko zmenilo.
Foto Marek Mucha
LO: Pôvodne ste študovali medicínu. Vaša mama bola lekárka, babka dobrovoľníčka pre Červený kríž. Okrem módneho fotenia ste vo Francúzsku robili aj veľkú kampaň na prvú pomoc pre Červený kríž.
Ambasádorkou francúzskeho Červeného kríža som už 26 rokov. Cez Červený kríž som sa vrátila k mojej prvotnej vášni, zdravotníctvu.
ZK: Ako ste ako dievča z dediny vnímali rýchly a obrovský úspech?
Musela som si na to zvyknúť. Moja mama nikdy nechápala, ako sa to celé zomlelo. Dokážem sa však pomerne rýchlo adaptovať na nové situácie.
LO: Podieľali ste sa aj na množstve dobrovoľníckych činností, natáčali ste dokumentárne filmy, žili ste s domorodým kmeňom v Etiópii.
Natáčali sme francúzsky dokument o ľuďoch, ktorí žijú vo výške 4600 metrov nad morom. Bola pre mňa pocta stráviť s nimi čas a dozvedieť sa, ako žijú. Po návrate odtiaľ som sa naučila na život pozerať z inej perspektívy. Bolo to moje prvé televízne vystúpenie, ktoré následne rozpútalo mnoho ďalších.
LO: Moderovali ste vo francúzskej aj talianskej televízii.
Nechápem, či v týchto krajinách nemajú iných ľudí, ktorí by vedeli moderovať. (smiech)
V Taliansku sa ma spýtali, či sa za tri týždne zvládnem naučiť jazyk. Moderovala som rok s odposluchom a prekladom v uchu, takto som dokonca odmoderovala aj festival Sanremo. Bola to skvelá skúsenosť, človek sa pri tom veľa naučí.
Foto Marek Mucha
ZK: Ako sa dnes mení svet modelingu vplyvom sociálnych sietí? Odvetvie je dnes transparentnejšie, dievčatá vedia, do čoho idú. Je to zmena k lepšiemu?
Určite áno. My sme išli samy do neznáma, dnes je všetko zodpovednejšie. Mladé modelky dnes môžu pohodlne ostať v kontakte s rodičmi. Dnes už ani nechápem, ako mi vtedy rodičia mohli dovoliť odísť.
LO: Čo vám vtedy pomohlo?
Môj otec bol veľmi prísny. Preto som si neustále opakovala, že si nemôžem narobiť žiadne dlhy, musím sa slušne správať a ak to nevyjde, musím sa vrátiť späť do školy.
ZK: Čo pre vás znamená krása?
Krása je veľmi subjektívna. Hovorí sa, že krása vychádza zvnútra. Hoci mi to zo začiatku pripadalo ako klišé, dnes si myslím, že krása je najmä v charizme a aure, ktorú človek vyžaruje. Stretla som veľa krásnych modeliek, z ktorých však nič nevyžarovalo. Krása je v energii, podobne ako umenie.
LO: Počas modelingovej kariéry ste dokázali spustiť vlastné značky či vybudovať luxusný hotel v Marrákeši.
Pustiť sa do podnikania bol ďalší krok, ktorý som chcela po modelingu dosiahnuť. Bývalému manželovi som zo srandy povedala, že z nášho bývania môžeme urobiť hotel, a on sa toho chytil. Ani jeden z nás sa hotelierstvu nikdy nevenoval, ale skočili sme do toho. Bolo to jedno veľké dobrodružstvo.
Myslím si však, že úspech často ide ruka v ruke s odvahou a riskovaním. Z času na čas treba zariskovať a vyjsť z komfortnej zóny. Zariskovať sa nám oplatilo, máme často obsadené a dostali sme aj viacero ocenení. V hoteli dodnes aj bývam a pendlujem medzi Marrákešom a Parížom.
ZK: Aký ďalší krok chystáte?
Píšem knihu o láske. Písaním sa snažím zistiť, čo to láska je. Môj priateľ hovorí, že medzi narodením a smrťou je láska. Nevieme, čo láska je, ale aj tak do nej vždy skočíme rovnými nohami.
LO: Čo by ste ľuďom odkázali na záver?
Úspech nie je v peniazoch. Je to nebáť sa riskovať, nasledovať svoje pocity a ísť si vlastnou cestou. Úspešní ste vtedy, keď cítite, že máte život vo svojich rukách.
Prepis rozhovoru z podujati Forbes Women’s Summit, ktorého partnermi boli:
