Ich názory sú ako ich priezviská: podobné, ale nie identické. Aspoň pokiaľ ide o pohľad na dnešný svet, ktorý zmietajú divoké a nepredvídateľné turbulencie. Český vedec Miroslav Bárta a investor Jan Barta nahlas uvažujú o tom, čo sa musí stať, aby sa zabránilo zrúteniu našej súčasnej civilizácie.
Budúcnosť je, samozrejme, vždy neistá. To je jej najvýraznejšia charakteristika. Napriek tomu bolo donedávna možné s určitou mierou úspešnosti a na základe status quo predpovedať aspoň obrysy dní, ktoré ležia za horizontom súčasnosti.
Teraz keď sa zdá, že dlhoročné komunity a zavedené poriadky a zvyky boli prevrátené naruby, je ľahšie vypočítať trajektóriu nebeského telesa mnoho rokov dopredu, ako predpovedať, čo sa stane na tejto planéte o pár hodín.
Chaotický pulz histórie oboch mužov znepokojuje aj zaujíma. Profesor Miroslav Bárta je celosvetovo uznávaný egyptológ a súčasný senátor, bol vedúcim českého výskumu v oblasti pyramíd v Abusire a je autorom teórie siedmich zákonov vývoja civilizácie.
Za svoju vedeckú prácu bol pred dvoma rokmi prijatý do prestížnej Americkej akadémie umení a vied.
Jeho spoločníkom bol miliardár Jan Barta. Investor, ktorý sa vypracoval sám a ktorý strávil posledných pár rokov predovšetkým špekuláciami na burze a obratom stoviek miliónov dolárov. Je spoluzakladateľom investičnej spoločnosti Pale Fire Capital a prominentným filantropom.
Vzhľadom na to, o čom sa chystali diskutovať, bolo vhodné, že druhý z nich položil na stôl svoju knihu Sedem zákonov: Ako civilizácie vznikajú, dosahujú vrchol a upadajú.
Venoval ju podnikateľovi, ktorý si počas rozhovoru takmer bezmyšlienkovito – pretože sa plne sústredil na konverzáciu – vymieňal nikotínové vrecká pod hornou perou.
V kontexte týchto významných zmien verím, že existuje ďalšia 25-30-percentná šanca, že v najbližších desiatich rokoch vypukne svetová vojna. Pre Európu to znamená mnoho vecí.
No ja to vnímam skôr pozitívne, pretože teraz má jasný dôvod na zjednotenie a spoluprácu.
Myslím si, že tento šok donúti Európu k reformám a že mnohé z opatrení na podporu rastu, ktoré poznáme z Draghiho správy o konkurencieschopnosti Európy, sa náhle stanú realitou. Nemecko už prichádza s obrovským fiškálnym stimulom a ďalším obrovským stimulom sú investície do armády.
Miroslav Bárta: Amerika sa dramaticky zmenila, ale ešte donedávna si ľudia nedokázali predstaviť, že sa svet môže zmeniť za pár dní. Invázia Ruska na Ukrajinu a to, čo sa teraz deje v Amerike, sú typickými príkladmi dramatických zmien.
Mám však rád dlhé časové rady, tie neklamú, nedajú sa vyvrátiť. Je veľmi zaujímavé, že počas svojho prvého funkčného obdobia mal Donald Trump poradný výbor podobný tomu, ktorý má teraz, ale zahŕňal zástupcov spoločností ako General Motors, General Electric, Coca-Cola a podobne, na ktoré sa Amerika v tom čase spoliehala.
Dnes sú v poradnom výbore zástupcovia high-tech spoločností a ich myslenie je úplne odlišné.
Forbes Česko/Anna Kovačič
Foto: Forbes Česko/Anna Kovačič
V akom zmysle?
MB: Podľa môjho názoru to vychádza z hnutia Technocracy Incorporated, ktoré bolo založené pred viac ako storočím. Bolo založené na myšlienkach Jamesa Madisona, hlavného autora americkej ústavy, ktorý bol proti politickým stranám, pretože sa obával, že by mohli Spojené štáty priviesť do obrovských problémov.
To sa nakoniec aj stalo, ale z iných dôvodov, ako si napríklad Madison a George Washington predstavovali.
Technokratické hnutie malo za cieľ odstrániť demokraciu z Ameriky a chcelo dosadiť do vedúcich pozícií ľudí, ktorí boli nejako nadpriemerní. To sa teraz deje.
Nadpriemernými ľuďmi sú vlastníci veľkých technologických spoločností, Elon Musk, Mark Zuckerberg, Bill Gates a mnohí ďalší, ktorí sa cítia nadradení.
Problémom je, že súčasná americká administratíva nemá skutočné osobnosti ako Kissinger alebo Brzezinski, takže sme svedkami mätúcich a nepredvídateľných udalostí.
Vojna už prebieha
Dá sa tomu zabrániť?
MB: Veľmi súhlasím s tým, čo pred chvíľou povedal pán Barta: impulz zvonku je jediný spôsob, ako sa Európa môže vrátiť k zdravému rozumu, k správnemu úsudku. Zamerať sa na svoj priemysel, aby si nepodpílila konár, na ktorom sedí.
Najväčšou výzvou v tomto kontexte sú však preteky s časom. Môžeme povedať, že budeme investovať peniaze, ale potrebné zbrane a podobné veci sa nevyrábajú a, samozrejme, to nie je možné urobiť za rok alebo dva pre výrobné kapacity. A otázka je, koľko času nám v tomto šialenom svete zostáva.
O to viac, ak existuje 30-percentná šanca, že do desiatich rokov vypukne tretia svetová vojna, ako hovorí váš kolega v diskusii…
MB: V Európe už vojna prebieha – hybridná vojna, a to už niekoľko rokov. Nanešťastie pre nás ju vymysleli Rusi, ktorí sú v nej najlepší na svete.
Hybridná vojna je geniálna, pretože spôsobuje kolaps štátov zvnútra, manipuluje verejnú mienku tak, že obyvateľstvo nakoniec verí, že jej rozhodnutia sú jeho vlastné, aj keď to tak nie je.
Navyše, pre štát, ktorý vedie takúto vojnu, je to oveľa jednoduchšia a radikálne lacnejšia metóda ako posielať niekde tanky a rakety. Stačí pár rokov takejto vojny a budeme vítať jej iniciátora.
Táto vojna už teda prebieha a pokiaľ ide o konvenčnú globálnu vojnu, neviem, či by to globálna ekonomika dovolila; v tomto ohľade som pravdepodobne optimistickejší.
JB: Hrozná zmena je, že americký jadrový dáždnik už neexistuje. Všetci vieme, že je preč, a to je Putinov kalkul pre územnú expanziu.
Obávam sa scenára, v ktorom Američania prinútia Ukrajincov podpísať rýchlu mierovú dohodu, nebudú existovať žiadne americké bezpečnostné záruky a Putin si povie: „Okupácia dvadsiatich percent Ukrajiny ma stála pol milióna mŕtvych a ranených, mal by som obetovať ďalší milión, aby som dobyl celú Ukrajinu? Prečo nezhodiť tri malé taktické jadrové bomby a prinútiť Ukrajincov kapitulovať? A ak budú pokračovať v boji, zhodím na nich ďalších päť.“
V jednom momente konfliktu sme boli blízko k tomuto scenáru; Putin to vážne zvažoval. Zabránila mu v tom správa od Američanov, že ak to urobí, dôjde k veľmi silnému konvenčnému úderu, a kľúčovú úlohu zohrala aj Čína, ktorá zrejme vytýčila Putinovi červenú čiaru. Teraz sme však stratili podporu Ameriky…
Takže?
JB: Prečo by Putin nemal po Ukrajine vyskúšať aj Pobaltie? A budú Francúzi – vedomí si toho, že americký jadrový dáždnik zmizol – chcieť riskovať zničenie Paríža v snahe zastaviť Rusko v Pobaltí?
So zmiznutím americkej ochrany je celkom možné, že uvidíme, ako iné európske krajiny začnú budovať svoje vlastné jadrové programy, ale v každom prípade jej zmiznutie jednoducho dáva Putinovi oveľa viac priestoru pre jeho expanzionistické ambície.
Nehovorili ste pred chvíľou, že situáciu vnímate pozitívne?
JB: Európske veto v zásadných otázkach už neexistuje. Padlo za týždeň alebo dva. Orbán môže hovoriť, čo chce, a takmer okamžite sa objaví vyhlásenie, že 26 členov Únie je proti jednému, takže čo by mohol chcieť presadiť? To je pozitívna vec, krok smerom k väčšej federalizácii.
MB: Pred rokmi som mal prednášku v Bruseli a pri tej príležitosti som sa spýtal nášho veľvyslanca pri NATO, akú úlohu hrá Európa v amerických úvahách. Už vtedy povedal, že Európa bude mať podporu, ak to bude vyhovovať americkým záujmom. Teraz sa dostávame presne do tejto pozície. Preto by som v tejto chvíli nezachádzal až tak ďaleko, aby som uvažoval o jadrovom útoku.
Svet pod tlakom
Aj keby sme sa pokúsili zabudnúť na jadrové zbrane, situácia vyzerá mimoriadne výbušne…
MB: To je podstata náhlej zmeny. Jednotlivé subsystémy v spoločnosti sú pod takým tlakom, že akýkoľvek spúšťací mechanizmus, aj keď podprahový, môže vyvolať nezastaviteľnú lavinu.
JB: Spúšťacím mechanizmom môže byť ľahko nehoda, neočakávaná udalosť.
MB: Mohlo by to byť čokoľvek. Náhodná udalosť, čierna labuť. Typickým príkladom bola Arabská jar, ktorú nevyvolali veľké demonštrácie, prezidentské dekréty, zabíjanie mnohých ľudí ani masakre v dedinách. Vyvolal ju predavač zeleniny na námestí v Tunisku, ktorý sa zapálil.
Pre neho, jeho rodinu a blízkych to bola určite tragická udalosť, ale z historického hľadiska to nebola významná udalosť.
Napriek tomu táto individuálna tragédia spustila Arabskú jar, pretože došlo k veľkej sociálnej, ekonomickej a legitimitnej kríze. Celý Blízky východ bol v priebehu niekoľkých týždňov v plameňoch.
Ľudia majú dosť antagonizmu.
Dnes sa plamene môžu veľmi ľahko rozšíriť, nie? Vďaka technológiám, čo sa zdá byť nebezpečné.
MB: Nie som odborník na siete ani na algoritmy, ktoré ich riadia, ale mám pocit, že ľudia majú dosť antagonizmu. Nechcú neustále konflikty a provokácie, chcú návrat k normálu; namiesto toho vidia, čo sa deje v Amerike. Porušovanie federálnych zákonov, poškodenie reputácie doma i v zahraničí, veľká kríza demokracie.
Bol som šokovaný, keď som si za posledné týždne prezeral účty prominentných amerických demokratov na sociálnych médiách. Zmizli. Obama, Kamala Harris a nikto iný nereaguje na aktuálne udalosti. Demokrati sa zrazu nikde neukazujú, a to ma desí.
JB: Otázkou je, či ide o zámerné taktické rozhodnutie. Stojíme bokom a necháme Trumpov tábor, aby sa sám zrútil.
MB: To môže byť pravda, ale izolacionizmus Ameriky teraz predstavuje obrovské nebezpečenstvo.
Forbes Česko/Anna Kovačič
Foto: Forbes Česko/Anna Kovačič
JB: Amerika pravidelne upadá do izolacionistických období. Posledné veľké bolo medzi vojnami. Nie je to všeobecne známe, ale prezident Roosevelt bol počas svojho prvého funkčného obdobia veľmi izolacionistický, úplne v duchu „America First“.
Izolacionizmus sme videli aj v počiatočných fázach Nixona a teraz máme Trumpa. Z čisto politického hľadiska je však táto stratégia úplne nezmyselná.
Predstavte si extrémny scenár, v ktorom jeden z vašich geopolitických konkurentov prevezme kontrolu nad Európou a zrazu disponuje neuveriteľnou priemyselnou kapacitou.
Európa je vážnou priemyselnou veľmocou s približne 30 miliónmi ľudí v priemysle, v porovnaní s 13 miliónmi v Amerike.
MB: To je dôležitý bod. Často sa trápime, aj keď to nie je potrebné. Chýba nám sebavedomie a veľké ciele. Ďalšia vec je, že Trump vypúšťa džina z fľaše: prostredníctvom jeho krokov Číňania vstupujú do Európy hlavnými dverami.
JB: Čína si uvedomila, že na svetovej scéne môže hrať oveľa významnejšiu úlohu ako doteraz. Spomeňte si, čo povedala, keď Rusi začali bilaterálne rokovania s Američanmi v Rijáde: Európa a Ukrajina musia mať miesto za rokovacím stolom! Každý Európan by s tým súhlasil.
Európa bude silne investovať, zvyšovať produktivitu, hoci vlastne až z donútenia. A hoci je Európa mnohými vnímaná ako krívajúci ťarbák, o ktorom ktosi zvonku rozhoduje, je to v skutočnosti industriálny powerhouse.
Jan Barta
MB: Čína si uvedomuje, že jej chvíľa prichádza. Kým však americká moc bola vždy založená na otvorenosti a heterogenite, od čoho sa teraz odkláňa, čínska história ukazuje, že sila tejto krajiny spočíva v jej homogénnosti.
Vždy keď Čína siahla po svetovej nadvláde a musela sa otvoriť, či už dobrovoľne alebo nedobrovoľne, zľakla sa a uzavrela sa. Otázkou teraz je, či sa zmenila genetika Číny, ktorá ju pred viac ako päťsto rokmi viedla k spáleniu svojej flotily, hoci ju mohla použiť na dobytie celého sveta.
Vďaka Trumpovi bude Čína pravdepodobne schopná osloviť Európu a tým aj globálny rozmer, ale ako na to zareaguje? Budeme svedkami ďalšieho „spálenia čínskej flotily“? Alebo sa Čína a svet v tomto ohľade skutočne zmenia?
Sme na konci cyklu
MB: V mnohých ohľadoch sme iní ako civilizácie pred nami. Máme hlboké znalosti, ktoré nemajú v porovnaní s minulosťou obdobu. Mali by sme teda byť oveľa odolnejší. Mali by sme byť schopní veci nielen vidieť, ale vďaka technológiám, ekonomickým nástrojom, poznaniu a informáciám by sme mali oveľa lepšie zvládnuť aj ich riešenie.
Bráni nám v tom asi Gaussova krivka, napriek tomu by sme mali vedieť krízy zmenšiť. Toto je dnešná veľká výzva – či to globálny svet zvládne, pretože hromada výziev je globálnych a nedá sa riešiť lokálne. Máme všetky nástroje, vieme, čo by sme mali urobiť. Ale veľmi nám to nejde.
Naopak, v zúfalstve a malosti si hovoríme, že to, čo vždy fungovalo, bude fungovať aj teraz. Pritom je to najväčšia chyba aj v biznise, pretože ten tiež nikdy nie je rovnaký. Amerika sa však upína k lokálnosti, čo je zhubné.
Forbes Česko/Anna Kovačič
Foto: Forbes Česko/Anna Kovačič
JB: Verím v akési civilizačné cykly. Je ekonomický cyklus, keď sa všetci najprv spoja, vedome makajú ako blázni, aby krajinu pozdvihli, čo zvládnu prvá a druhá generácia.
Tretia generácia už si chce trošku viac užívať a štvrtá už je úplne „rozožratá“ a chce všetky výdobytky welfare štátov, začína premýšľať napríklad o nepodmienenom príjme. Potom dôjde ku kríze a po nej k naštartovaniu ďalšieho cyklu.
Okrem týchto cyklov je tu však možno aj nejaký dlhší, ktorý sme mohli pozorovať napríklad na ére Británie pred americkou érou; tento cyklus trvá, dajme tomu, nejakých dvesto rokov. Dôvody, prečo je história cyklická, sú zrejme dané ľudskou prirodzenosťou.
Sme teda dosť možno na konci istého cyklu, ale ja by som chcel dúfať, že máme na to, zase sa zdvihnúť.
MB: Hovoríte to správne. Existujú určité cykly, majú rôznu dĺžku a povahu, to vieme. Potrebujeme však diagnózu, prečo k týmto cyklom dochádza. Až potom to môžeme riešiť.
A diagnózu nemáme?
MB: Známa stále nie je.
Nie sú potom ľudské cykly žalostne nemenné?
MB: Podstatou pokroku je snažiť sa pochopiť, prečo je to tak, prísť veciam na kĺb. Preto máme sivú mozgovú kôru. Je veľa výziev, ktorým nerozumieme. Britský historik Arnold Toynbee napísal, že civilizáciu obvykle nezabije nič zvonku, že civilizácie páchajú samovraždu. To teda vieme. Ale keď už to vieme, prečo to – sakra – stále robíme?!
Nedoceňujeme Európsku úniu
Pokiaľ majú civilizácie sklon páchať samovraždu, majú v dobe jadrových zbraní túto snahu veľmi uľahčenú…
MB: To je, samozrejme, pravda, navyše otázka je, či technológie nemajú také tempo, ktoré nie sme schopní mentálne obsiahnuť, mentálne mu stačiť. Úloha ľudí vo verejnom priestore je však nazerať na veci z rôznych uhlov, čo je nutné k tomu, aby sme sa dopracovali k lepšiemu riešeniu.
Je to ako so slávnymi Chagallovými vitrážami v remešskej katedrále: máte obrovské množstvo kamienkov a potrebujete ich poskladať čo najviac, aby ste boli schopní komplexne pochopiť celý obraz.
JB: To, že by človek mal vnímať plné spektrum, ma privádza k problému, ako vlastne vnímame Európsku úniu. Hovorí sa o nej ako o byrokratickom molochovi, brzde, zabijakovi inovácií.
Ale druhý pohľad na vec je, že vďaka Európskej únii je na kontinente osemdesiat rokov mier a že to bol inštrument, na ktorého základe sa mohli znepriatelené národy prepojiť obchodne, kultúrne a tak ďalej.
Zdroj: Flickr
Foto: SITA/AP
MB: Preto je dobré pripomínať základy Európskej únie. Tá vznikla preto, aby odstránila obchodnú bariéru. To je to, čo by sme mali aj teraz robiť, ale veľmi to nerobíme. Dodnes nie je jednotná európska burza, kde by si sľubné a rastúce firmy siahli na peniaze.
Alebo stále nie je naplnený sľub, že budú akcie pre zamestnancov, čo by bolo dôležité symbolické gesto na posilnenie identity firiem. Nie sú zavedené ani zdanlivo jednoduché veci.
Snáď aj preto sme málo sebavedomí, čo vystihuje už okrídlený a teraz často a v rôznych kontextoch citovaný bonmot, že pol miliardy ľudí z Európy žiada tristo miliónov ľudí v Amerike, aby ju chránili pred 150 miliónmi ľudí z Ázie.
JB: Vážne si myslím, že sa vďaka tomu, čo robí Amerika, ukáže, že Európa nie je taká ruina, ako si občas aj my sami myslíme. Európa bude silne investovať, zvyšovať produktivitu, hoci vlastne až z donútenia.
Áno, zaostávame v softvérovej vrstve, ale nezabudnite, koľko top ľudí v amerických AI laboch sú Európania. Keď nastane situácia, že Amerika skutočne pôjde cestou fašizácie, veľa z týchto výnimočne talentovaných ľudí sa vráti do Európy a tá sa stane konkurencieschopnejšou aj v tomto ohľade.
Drahá energia destabilizuje demokraciu
MB: Jeden z civilizačných zákonov však hovorí, že množstvo a kvalitu technológií limituje cena zdrojov, cena energie. A toto sa stane naozaj cez noc, pokiaľ budeme schopní ponúknuť firmám rovnaké alebo nižšie ceny energie než v USA.
Lenže lacná energia v terajšej Európe nie je, a to zásadne destabilizuje demokraciu. Ak však budeme financovať základný výskum, je logicky otázkou času, kým nás veda, hlavne vo fyzike a chémii, dovedie k tomu, že sa naučíme získavať energiu iným spôsobom.
V horizonte najbližších piatich až desiatich rokov by som si veľmi stavil na nové a relatívne lacné zdroje energie.
Ilustračné foto
Pexels
JB: Myslím, že tieto zdroje už dnes existujú. Takmer všetci v Európe sa domnievajú, že obnoviteľné zdroje môžu za drahú energiu, čo je do veľkej miery fakt, je to inflačná záležitosť. Ale keď sa pozriem na to, aké sú celkové náklady solárov a batérií, je to úplne šialené.
Všetci boli zvyknutí, že cena batérií roky padala o tri percentá, takže akumulácia cez ne dávala veľmi malý zmysel. Lenže naraz batérie medziročne spadli o päťdesiat percent a solár sa stal lacným.
Pretože si nie sú vedomí toho, čo sa deje na trhu, bude veľa ľudí stále hovoriť, že tento druh energie nebude nikdy dávať zmysel, avšak fyzika umožňuje to, že náklady padajú skokovo.
MB: So solármi nemám prakticky žiadny problém, až na jeden: nevieme zaistiť ich recyklovateľnosť. Aj to je však podľa všetkého otázka času, takže vďaka pokroku dokážeme potrebu lacnej energie vyriešiť. Dokážeme vyriešiť aj otázku rozumnejšej udržateľnosti.
Mimochodom, jedna z mála negatívnych vecí, ktoré máme v porovnaní s civilizáciami pred nami, je, že ony boli oveľa úspešnejšie v recyklovaní.
My väčšinu toho, čo vyrobíme, nedokážeme dobre zrecyklovať. To však neznamená cestu do večného zatratenia, len si proste musíme uvedomiť, kde sme, a povedať si, že toto chceme zmeniť.
JB: Je tiež potrebné zdôrazniť, že Európa jednoducho nemá toľko nerastného bohatstva, tu, bohužiaľ, budú energie vždy drahšie než v Amerike. Na druhú stranu by som argumentoval, že ďaleko väčší ekonomický rast docielite, ak urobíte v Európe flexibilnejšie pracovné trhy, než aby ste zrážali cenu elektriny.
Cena priemerného európskeho zamestnanca a jeho kvalifikácia sú podľa mňa väčšie než v Amerike. Každý kontinent alebo krajina má nejaké inherentné vnútorné výhody. Európa ich nemá v energiách. Musí teda hľadať a mobilizovať iné oblasti, a ja verím, že sa jej to podarí.
Článok pôvodne vyšiel na Forbes.cz, jeho autormi sú Filip Saiver a Zdravko Krstanov.
