Včelám nikto neprikazuje, koľko medu majú denne vyprodukovať.
Hovorí sa, že keď zahynie posledná včela, ľudstvu zostanú štyri roky. Skúsme pouvažovať nad tým, ako sa podnikatelia podobajú na včely nielen v pracovitosti, užitočnosti, ale najmä v nenahraditeľnosti.
Existuje známa citácia, ktorá sa pripisuje Albertovi Einsteinovi: „Keď zahynie posledná včela, ľudstvu zostanú štyri roky.“
Či už je to pravda, alebo iba metafora, pointa je jasná – existujú organizmy, bez ktorých sa spoločnosť jednoducho nezaobíde. Včely sú v tejto rovnici symbolom niečoho nevyhnutného. Niečoho, čo pracuje ticho a ovplyvňuje viaceré oblasti nášho života.
Podnikateľa by sme mohli vnímať podobne. Sú to včely podnikateľského ekosystému – pracujú, tvoria, zamestnávajú a odvádzajú peniaze do štátneho rozpočtu. Len s jedným kľúčovým rozdielom: včelám nikto neprikazuje, koľko medu majú denne vyprodukovať.
Predstavme si podnikateľa, ktorý hneď ako začne podnikať, musí ísť do obchodu, kde sa predávajú povinnosti danej krajiny. A sú tu, áno – na poličkách, v rade za sebou.
Police sú plné povinností a na etiketách nie sú príchute, ale názvy, ktoré podnikateľ možno pozná – daň z príjmov, DPH, transakčná daň, daň z nehnuteľností, zdravotné odvody, sociálne odvody a mnohé iné. Každý tovar s etiketou predstavuje inú povinnosť, ktorú podnikateľ musí nakúpiť.
Na prvý pohľad vyzerá výber zvláštne – nádoby majú rôzne veľkosti. Pre menších a začínajúcich podnikateľov sú určené malé plechovky, ktoré pôsobia neškodne. Majú malý objem, podnikateľ ich ľahko zvládne odniesť v nákupnom košíku, ale aj tak predstavujú podstatnú časť jeho malého rozpočtu. Nemôže s tým však nič robiť, vie, že ich musí kúpiť, preto si ich nesie k pokladni, a to ešte s úsmevom.
Zvonček pri dverách ohlási ďalšieho zákazníka, ktorý už podniká nejaký ten rok. Ten zamieri k malým plechovkám, ktoré však nemôže kúpiť, nedokáže ich vložiť do košíka. Malá plechovka s nápisom „Desať percent nápoja“ žiari na poličke. Vyzerá lákavo, veľmi by ju chcel zobrať a spokojne odísť. Vyzerá dostupne pre každého, v skutočnosti je však len pre tých menších. Tento podnikateľ už musí zobrať minimálne litrové balenie a tých je viac druhov. Od predavača dostane informáciu, že musí zobrať aspoň dva kusy, aby to bolo spravodlivé. Mierne rozhorčený naloží košík, horko-ťažko ho odnesie k pokladni, mrmlúc si popod nos, prečo zasa išiel práve do tohto obchodu.
Cestou sa míňa s veľkým podnikateľom, ktorého usmernili, aby išiel úplne dozadu, tam, kde sú veľké palety so šiestimi baleniami dvoj-litroviek. Našťastie si zobral veľký košík na kolieskach, ako keby tušil, že bude musieť toho odnášať viac. Odchádza s veľkým nákupom, väčším, ako plánoval kúpiť. Porovnáva, či aj naposledy toho zobral toľko. Tlačiac ťažký nákup rozmýšľa, či aj v neďalekom českom obchode musí kúpiť toľko veľa alebo či to tam náhodou nie je trochu lacnejšie. Zapíše si do mobilu, aby túto úvahu prebral hneď v pondelok na porade s kolegom, ktorý u nich rieši daňové záležitosti.
Títo podnikatelia žijú v prostredí, kde si jednoducho nemôžu vybrať, čo za povinnosti nakúpia a často ani aké veľké balenia si odnesú. Pravidlá sú dané. Niekedy podľa toho, ako veľmi sa im darí, inokedy musia kúpiť aspoň malú vec pri pokladni ako minimálnu daň za návštevu, a to aj keď sa im nedarí. Bez nákupu proste nemôžu odísť.
Veľakrát sa stretnú, veď sa aj poznajú z obchodu, vídali sa medzi regálmi, a spoločne diskutujú. Spomínajú na dávne časy, keď to nebolo také komplikované a balenia boli menšie, určite nie také veľké ako dnes. Rozprávajú si smiešne historky, aké bolo podnikanie iné, a potom spoločne plánujú, čo budú nakupovať budúci rok.
Avšak niekedy sa stane, že od ďalšieho roka zrazu pribudne nová plechovka alebo väčšia fľaša. Na konci roka to býva nepríjemné prekvapenie, lebo s touto položkou nepočítali, keď plánovali nákupy na celý budúci rok. Niekedy je to len dočasná položka, niekedy sa stane stálou súčasťou zoznamu povinností.
Podnikatelia sa už teraz pozerajú cez výklad obchodu a rozmýšľajú. Majú kamarátov, ktorí už odišli do obchodu hneď vedľa, rozhodli sa nakupovať inde, kde sú balenia menšie alebo kde aspoň majú iný pocit z toho, čo musia nakúpiť. Áno, veď oni by museli začať odznova v novom obchode, ale možno by mali pocit, že si vyberajú.
A keď v tom obchode, kde chodili predtým, napokon zostanú len fľaše a plechovky na poličkách, bude neskoro. Nebude tam nikto, kto by si ich odniesol k pokladni a kúpil.
Hovoria, že keď zahynie posledná včela, ľudstvu zostanú len štyri roky. Koľko času ostáva nám, keď sa podnikatelia rozhodnú ísť nakupovať do vedľajšieho obchodu?
