Miriam Poništová vybudovala v Trebišove s manželom Jozefom úspešnú špedičnú firmu. So spoločnosťou DeutschMann Internationale Spedition podnikajú na Slovensku od konca 90. rokov.
To, čo sa začalo ako odvážny podnikateľský nápad v regióne s vysokou nezamestnanosťou, sa časom pretavilo do etablovanej spoločnosti, ktorá sa z Trebišova rozšírila aj na medzinárodné trhy a funguje v regióne ako stabilný zamestnávateľ. Svedčí o tom aj skutočnosť, že prvý zamestnanec z roku 1999 je súčasťou rodinnej firmy dodnes.
V rozhovore pre Forbes Miriam Poništová opisuje, prečo je biznis na Slovensku z roka na rok ťažší, odhaľuje hodnoty, na ktorých stavia, ale aj víziu postaviť mestečko pre svojich zamestnancov.
Za jej podnikateľské aktivity získala mnoho ocenení a bola zaradená aj do rebríčka Forbes Top ženy slovenského biznisu.
Predstavenie vozidla, ikony medzi americkými pikapmi, skvelo zafungovalo na navodenie uvoľnenej atmosféry pred rozhovorom. Východoslovenská podnikateľka v ňom prekvapuje nekonvenčnými názormi a priamočiarosťou. Otvorene hovorí napríklad aj o tom, čo spravil s trhom príchod niektorých ukrajinských dopravcov.
Krátko po oficiálnom fotení v jednom z bratislavských hotelov sa Miriam Poništová prezliekla do pohodlnejšieho oblečenia. V tričku s logom Rolling Stones nám ešte zapózovala v obrovskom terénnom aute Raptor, ktoré sa len s ťažkosťou zmestilo na úzke miesto parkoviska v centre mesta.
Je to zlé, to si povedzme úprimne. Robíme to, ako vieme, s tým, čo máme, v takých podmienkach, aké máme. Hľadáme spôsoby, aby sme nemali neustále polená pod nohami. Je to náročné a je to čím ďalej, tým horšie.
Tie polená pod nohy vám dáva štát alebo to súvisí skôr so stavom ekonomiky doma či v Európe?
Je to vyslovene o podmienkach štátu. Je tu nestabilné prostredie, podmienky sa stále menia. V takomto prostredí nedokážeme plánovať aspoň na päť rokov dopredu. Tu na Slovensku je bežné, že sa podnikatelia v júli dozvedia niečo, čo začne platiť od nového roka. Na také niečo sa nedá vôbec pripraviť a neboli na to vytvorené ani rezervy. Veľká byrokracia a konsolidácia sú postavené úplne na hlavu.
Ako funguje biznis v špedičnom odvetví? Čítal som, že pracujete aj vďaka pravidelným zákazníkom, ale aj na spotových obchodoch. Viete to vysvetliť?
S pravidelnými zákazníkmi pracujeme spolu viac ako 25 rokov. Sú zvyknutí na náš servis a využívajú naše pravidelné transporty. Aj keď majú naši klienti nový biznis alebo vyhlásia tender, automaticky nás pozývajú. Potom sú tu spoty. Zákazník hľadá službu za najlepšiu cenu a najkratší čas. Z databázy celoeurópskych firiem si vyberie 1 500 e-mailových adries a rozpošle im požiadavku na transport. Vyhrá ten, kto poskytne najlepšiu ponuku. Je to taká burza, ktorá spája ponuky a dopyt.
Sektor automotive, odkiaľ sú aj vaši zákazníci, má problémy. Pociťujete to na znížení objednávok?
Pred pandémiou sme až 90 percent našich služieb realizovali pre automotive segment. Našťastie, včas sme si povedali, že nemôžeme mať iba klientov z tejto oblasti. Ak bude mať tento segment problémy, padne aj naša firma. Vtedy sme začali kontaktovať klientov aj z iných oblastí. Sú to prevažne výrobné firmy.
V súčasnosti máme z automotive segmentu a od ich dodávateľov približne 60 percent objemu prepravy. Problémy v automotive sú výsledkom toho, že automobilky sa rozhodli svojho času investovať do elektrických áut, ktoré sa nepredávajú v takom objeme, ako čakali. Výrobné linky síce ďalej vyrábajú, ale nie je odbyt. Ľudia nenakupujú.
Výrobcom vozidiel sa tak horšie darí a cítime to aj my. V minulom roku sa nám zisk prepadol o polovicu. Bolo to práve z dôvodu nižších zákaziek aj v automobilovom priemysle.
Robo Homola
Správne rozhodnutie o rozšírení klientely vám zrejme zachránilo krk.
Ak by sme to v minulosti neurobili, boli by sme na tom oveľa horšie ako teraz.
V posledných dvoch rokoch vám klesajú tržby aj zisky. V roku 2022 ste mali obrat vyše 50 miliónov a zisk päť miliónov. Vlani ste dosiahli obrat 31 miliónov eur a zisk 1,4 milióna. Čím to je spôsobené?
V roku 2022 sme sa rozbiehali po pandémii. Firmy chceli všetko dobehnúť, a to sa pretavilo aj do lepších výsledkov našej spoločnosti. Nie je to taký relevantný výsledok hospodárenia firmy. Výsledkami za minulý rok sme sa vrátili do normálu spred pandémie.
Je koláč objednávok menší a delí sa oň väčší počet hráčov?
Po pandémii sa zmenilo všetko vrátane spôsobu práce. Kým predtým sme si volali a stretávali sa so zákazníkmi osobne, dnes komunikujeme prevažne písomne. Chuť osobne sa stretnúť a porozprávať sa je výrazne nižšia. Ľudia sa nechcú osobne stretávať, diskutovať o biznise a počúvať argumenty.
Radšej vám napíšu, že chcú niečo, za takú cenu. Ak to nedostanú, tak sa obrátia na niekoho iného. Toto je taký nový normál.
Je silnejšia konkurencia v tomto odvetví?
Veľká zmena nastala po vojne na Ukrajine. Európska únia dovolila ukrajinským dopravcom podnikanie v Európskej únii bez toho, aby platili poplatky ako slovenskí dopravcovia. Ukrajinský dopravca je teda lacnejší ako slovenský, ale mnohým napríklad chýba potrebné vybavenie. Nechcem hádzať všetkých do jedného vreca, ale mnohí pokazili trh.
Našim klientom ponúkli nižšie ceny a chvíľu s nimi spolupracovali. Potom sa k nám vrátili, ale už požadovali ukrajinskú zníženú cenu. Za takú cenu však my nezaplatíme ani telefóny a už vôbec nie našich dodávateľov. Ak tvrdíme, že na spolupráci s nami by mal každý zarobiť, tak to radšej neurobíme biznis, než by sme si mali urobiť hanbu. Ja som osobne patriot. Ak máme našich dodávateľov s dobrým vybavením a môžeme ich využiť na transport, tak radšej uprednostním ich, než niekoho z iného štátu. Vo všeobecnosti uprednostňujeme slovenských a českých dopravcov.
Pôsobíte v regióne s nízkym počtom pracovných príležitostí. Je v tejto časti Slovenska cítiť odliv mozgov?
Zameriavame sa na to, aby sa Slováci zo zahraničia vracali naspäť na Slovensko. To sa nám sčasti darí. Prijatím posledného konsolidačného balíčka sa to zasa otáča.
Balia to tu ľudia a odchádzajú do zahraničia?
Je to tak. Celý čas učím ľudí, aby boli šikovní, aby sa vzdelávali a pracovali na sebe. Potom sa úspech a peniaze dostavia. Momentálne to prestáva platiť. Tí, ktorí sú najúspešnejší a najproduktívnejší, budú teraz trpieť opatreniami konsolidácie.
Stále však podporujete svoj región. Prečo?
Verím, že dokážeme zlepšiť prostredie pre všetkých. V našej firme sa 79 percent zamestnancov podieľa na dobrovoľníckych aktivitách. Máme to v sebe, aktívne k tomu vedieme zamestnancov. V októbri sme napríklad mali každoročnú tancovačku so seniormi. Na túto skupinu sa často zabúda. My im chceme venovať pozornosť. Robíme akcie pre verejnosť, aby mohli tráviť pekný čas offline a užívali si spoločné chvíle.
Robo Homola
Vo výročnej správe za rok 2023 sa píše, že priemerná mzda vo firme je skoro 3 000 eur. To je vysoko nadpriemerná mzda na východné Slovensko. Je to vec, ktorou sa snažíte prilákať naspäť domov?
Plat je u nás postavený tak, že čím je zamestnanec lepší, tým má vyššiu províziu. Základná mzda je teda nižšia zložka platu a zvyšok dostávajú zamestnanci v províziách. S novými konsolidačnými opatreniami uvidíme, ako sa bude plat vyvíjať – koľkým zamestnancom zoberie štát ako pokutu za to, že sú šikovní. Plat však nemá byť primárny motív. Je prirodzeným dôsledkom snahy a práce na sebe. Kto napreduje, peniazom sa u nás neubráni.
V Chorvátsku ste založili dcérsku firmu. Prečo práve Chorvátsko?
Keď bola vojna v bývalej Juhoslávii, utiekol odtiaľ na Slovensko jeden pán s manželkou. Mal tu brata. Ako bývalá učiteľka som učila jeho dcéru nemčinu. Hľadal prácu a prišiel do našej spoločnosti, lebo mu to dcéra odporučila. Na pohovore som sa ho spýtala, prečo chce robiť obchodníka na Slovensku, keď môžeme otvoriť firmu v Chorvátsku. Aj s manželkou sa vrátili do rodnej krajiny a založili dcérsku firmu. Dnes si žije svoj vlastný príbeh.
Pôsobíte aj v Dubaji. Prečo ste sa rozhodli práve pre tento trh?
Vždy sme chodili do Dubaja na dovolenku. Pred 15 rokmi, keď sme tam začali chodiť, bol Dubaj úplne iný. Lesk turistického Dubaja je dnes oveľa väčší, než jeho skutočná hodnota, ktorú za tým vidím. V minulosti som si povedala, že tu raz budem bývať a podnikať. Neskôr sa objavili nové možnosti. Zistila som, že je tam veľká komunita Slovákov a Čechov, postupne sme teda začali rozvíjať biznis aj tam.
Je to tiež v odvetví špedície?
Nie. Je to čisto obchodná firma. Nákup a predaj rôznych komodít.
V Dubaji sa každý rok platí licencia. Zahŕňa platbu za zamestnancov, dane či prenájom kancelárie. V januári každý rok viem, aký mám administratívny náklad vo firme. Nemôže sa stať, že sa mi to v tom roku zmení a celé prostredie podnikania je tak oveľa predvídateľnejšie. Jediné, čo sa mení, je náklad za to, čo kúpim a predám.
Ako sa vám podniká v moslimskej krajine, kde muži často nechcú rokovať so ženami?
Na jednom z prvých stretnutí pred 15 rokmi som nemohla byť sama, ale musela s mužom. Pri predstavovaní som podávala ruku na privítanie, ale bolo to bez odozvy. Bola to trápna situácia. Hlavne pri mne, keďže som dosť rázny typ. Zvykla som si na to. Na druhej strane tu majú veľkú úctu k ženám – matkám. Matka muža rozhoduje o celom biznise.
Prejdime k projektu DeutschMann park. Na jednej strane hovoríte o zadných dvierkach v podobe Dubaja, na tej druhej takýto veľký projekt na Slovensku. Plánujete tu ostať?
Chcela by som ostať na Slovensku. Ako bývalá učiteľka v škole a teraz aj v podnikaní dávam veľkú energiu do vzdelávania. Nemôžeme dovoliť, aby nám šikovní ľudia odchádzali do zahraničia. Cítim, že by som mala ostať na Slovensku a pomôcť krajine. Otázne je, či si to vôbec tento štát zaslúži.
Robo Homola
Začalo to ako firemná budova na vlastnom pozemku, aby sme nemuseli platiť za prenájom. Keďže máme vo firme „snílkov“, tak sme z toho urobili mestečko s vlastným smerovým číslom. Naši zamestnanci to vyšperkovali až do projektu, že by sa mohol postaviť penzión, areál pre kone na realizáciu hypoterapie či škôlka. Chceme tam tiež vybudovať miesto na firemné akcie, možno aj amfiteáter. Je to projekt budúcnosti. Rátam aj na sto rokov.
Budú mať vaši zamestnanci vlastné mesto?
Znie to super a snáď sa to niekedy podarí. Začnime však tým, že by to mala byť vlastná budova firmy na vlastnom pozemku.
Toto je vízia alebo ste už začali na parku pracovať?
Je to už na papieri. Pozemky už máme. Teraz opäť získavame povolenia, v blízkosti je chránené vtáčie územie. Mali sme platné posudzovanie vplyvov na životné prostredie (EIA), ale keďže platí len dva či tri roky, tak ho musíme urobiť znova. Korona všetko spomalila.
Je to inšpirácia Tomášom Baťom?
Nie, mojimi zamestnancami. Oni si takýto projekt vysnívali a mne sa tá myšlienka páči.
Máte spočítané, koľko to bude stáť?
Predpoklad je sto miliónov eur.
Vo firme viac ako 10 rokov funguje DeutschMann akadémia. Prečo ste sa rozhodli dbať na vzdelávanie zamestnancov?
Keďže som bývalá učiteľka, je to pre mňa prirodzené. Keď som musela niekomu už druhý raz niečo vysvetľovať, povedala som si, že spíšem postup, nech si to každý naštuduje.
Ako to vyzerá v praxi?
Nový človek sa učí tak, že príde do našej firmy a dostane súbor materiálov, ktoré by mal vedieť. Je tam napísané aj to, ako s nami fungovať. Ak na nejakom oddelení vedúci pracovníci zistia, že niekto s niečím bojuje, robí chyby alebo niečomu nerozumie, zadajú požiadavku akadémii a tam si to ten človek znova naštuduje.
Chyby sú u nás súčasťou učenia, nenálepkujeme, ale chceme, aby sa už neopakovali. Práve preto je ich korekcia v akadémii, kde má každý dostatok času na štúdium, vyskúšať si veci na nečisto, aby v praxi nerobil chyby. U nás sa nemôže stať riaditeľom nejakého úseku niekto zvonka. Musí nastúpiť do firmy na najnižšiu pozíciu za minimálnu mzdu. Musí si prejsť všetkými pozíciami, aby vedel, ako to funguje.
Je pre vás dôležité vychovať si vlastného zamestnanca?
Ja dnes do firmy nezamestnám človeka, ktorý robil v rovnakom odvetví. Je pre nás ľahšie naučiť niekoho o našom biznise všetko od nuly, ako niekoho odnaučiť jeho návyky.
