Ako novinár v stredoeurópskych končinách len ťažko natrafíte na respondenta so vznešenejším pôvodom. Sandor Habsburg-Lotrinský, ktorý sedí oproti nám so šálkou kávy v jedálenskej sále zrekonštruovaného kaštieľa Château Bela, je priamy potomok cisárovnej Márie Terézie, Kataríny Veľkej a kráľovnej Viktórie.
Keď sa ho na záver dvojhodinovej debaty pýtam, aký je podľa neho kľúč k prežitiu aj tých najzložitejších situácií, vojen, kríz či zásadných technologických zmien, bez váhania odpovedá: „Zostaňte kompetentní. Čítajte. Stojte pevne na zemi. Nedajte sa rozptyľovať a neverte všetkému, čo vidíte alebo počujete. Spochybňujte to a premýšľajte o veciach jednoduchým racionálnym spôsobom.“
Ako dieťa si to vôbec neuvedomujete, pretože z vášho pohľadu je všetko normálne. Nemal som tušenie, že by bolo na mne alebo mojom detstve niečo zvláštne. Trávil som síce čas s ľuďmi, ktorí boli králi a kráľovné, lenže ja som ich takto nevnímal. Pre mňa to boli strýkovia a tety, moji príbuzní. Celkovo som mal ako dieťa veľmi bezstarostný život, nebol som obmedzovaný prílišnými formalitami. Pred tým, ako som začal chodiť do školy, sme žili v malej dedinke asi 50 kilometrov južne od Viedne. Moji kamaráti boli chlapci z dediny a robili sme všetko, čo chlapci na dedine robia a čo nám rodičia zakazovali: dostávali sme sa do problémov.
Bolo to až neskôr v škole. Všimol som si, že niektorí učitelia sa ku mne správali trochu inak ako k mojim spolužiakom. Boli na mňa prísnejší a očakávali odo mňa lepšie výsledky. Mal som však aj veľké šťastie, pretože môj otec (Dominik Habsburský – pozn. red.) mal veľa kontaktov v diplomatickom zbore a bol to veľmi príjemný okruh priateľov, ktorý zahŕňal aj veľa prominentných osobností.
Veľmi dobre sme vychádzali napríklad s rodinou Kinských (významná európska šľachtická rodina pochádzajúca z Českého kráľovstva – pozn. red.). Môj otec vyrastal v Rakúsku, Rumunsku, Južnej Amerike a USA, takže mal veľmi novosvetský prístup k životu, užíval si skvelé večierky s veľvyslancami. Bohužiaľ, otec jedného dňa skolaboval a lekár mu povedal, že musí cvičiť. A tak sme ráno chodievali hrávať golf. V tomto zmysle platí, že sme robili veci trochu inak.
Z koňa nespadnem, s koňmi vychádzam dobre, ale povedať, že viem jazdiť, by bolo trochu prehnané. (úsmev) Jazda na koni pre mňa nebola niečím, čomu by som sa horlivo venoval. Skôr ma bavili stroje.
Jednoznačne. Moje vzdelanie bolo výsledkom mojej detskej vášne pre stroje. Keď som bol malý, veľmi som chcel motokáru, a tak mi otec k šiestym narodeninám jednu kúpil, bola to dokonca pretekárska motokára. Ako si určite viete predstaviť, nebola vhodná na jazdu po záhrade a nebolo legálne jazdiť s ňou na verejných cestách. Neskôr mi však otec od jedného kolegu kúpil starý Fiat 600, s ktorým som mohol jazdiť na našom pozemku. A tak som začal jazdiť už v siedmich rokoch.
Áno, bol. Neskôr som mal ešte väčšie šťastie, pretože otec prijal prácu v Organizácii Spojených národov (OSN) a presťahovali sme sa do Strednej Ameriky, do oblasti West Indies (historické pomenovanie pre bahamské súostrovie a antilské ostrovy v strednej časti amerického kontinentu – pozn. red.).
Verím, že akákoľvek skúsenosť mimo vlastnej krajiny je pre človeka dobrá, a ak majú ľudia možnosť ísť študovať alebo pracovať do zahraničia, mali by to urobiť. Zmení vám to život. Otvorí vám to obzory. Zoznámite sa s inými kultúrami, ochutnáte rozmanité jedlá, zažijete život v inej časti sveta. To všetko vám dá iný pohľad na život a vytvorí základ pre pochopenie iných ľudí a iných kultúr.
Vďaka otcovým priateľom a kolegom som mal možnosť zúčastniť sa mnohých zaujímavých diskusií a zažiť veci, s ktorými sa mladý človek bežne nikdy nestretne. Vždy som bol v spoločnosti staršej generácie. Vlastne, väčšina mojich dobrých priateľov boli priatelia mojich rodičov a ja som bol vždy ten najmladší v miestnosti. Aj teraz ako 60-ročný sa stále cítim ako ten mladík. Bohužiaľ, postupne si uvedomujem, že to už nie je pravda. (úsmev)
Snažil som sa vybrať si niečo, čo ma baví a v čom som bol prirodzene dobrý. Keď tak premýšľam o histórii našej rodiny, okrem mojich rodičov, ktorí boli priemyselní dizajnéri, boli všetci predkovia z mojej strany rodiny inžinieri. Moja voľba bola prirodzená. Jediná chyba, ktorú som asi urobil pri výbere univerzity, bola tá, že som sa nepozrel, kde sa nachádza.
Presťahoval som sa z krásneho, teplého podnebia do severnej časti Spojených štátov, kde bolo veľmi chladno a mrazivo, v zime tam vždy napadlo veľa snehu. Škola však bola naozaj dobrá a veľmi sa mi tam páčilo.
Žil som tam počas štúdia na univerzite a potom som tam zostal ešte jeden rok, pretože som pracoval vo výskumnom centre. Nakoniec som sa však rozhodol, že odídem. Bolo to vedomé rozhodnutie. Mal som len dve možnosti. Ak by som sa rozhodol zostať, zostal by som tam naozaj – našiel by som si priateľku, oženil sa a mal deti. Druhá možnosť bola zbaliť si kufre a vrátiť sa domov. Vybral som si tú druhú.
Hľadal som si pozíciu inžiniera a ponúkli mi prácu v spoločnosti, ktorá organizuje manažérske kurzy. Stretol som sa aj s majiteľom, ale vtedy som vyhodnotil, že to nie je vhodná práca pre mňa, cítil som sa na to príliš mladý. Naopak, dnes si myslím, že by som tú prácu robil rád, pretože už mám skúsenosti. Začal som pracovať pre strojárenskú spoločnosť blízko Florencie a bola to perfektná práca. Umožnili mi vybudovať vlastné výskumné oddelenie, navrhovať nové technológie. Naučil som sa taliančinu a žil som na nádhernom mieste s bohatou históriou.
Plynule tri. Angličtinu, nemčinu a taliančinu. Okrem toho na pracovnej úrovni ešte ovládam niekoľko ďalších jazykov.
Veľmi intenzívne som pracoval v telekomunikáciách. Keď som odišiel z Talianska, dostal som ponuku pracovať pre americkú telekomunikačnú spoločnosť. Moja práca spočívala v riadení regulačnej stránky biznisu. Kancelárie sme mali vo Viedni a plánovali sme expandovať aj do východnej Európy. Potom však praskla internetová bublina a Američania expanziu náhle zastavili. Veľa som sa tam však naučil, hlavne v oblasti regulácie. Bola to pre mňa dobrá škola.
Svoju prvú prácu o skleníkových plynoch som napísal ešte v roku 1983, keď som začal študovať na univerzite. Vykonal som celý výskum a potom som zistil, že všetky články a štúdie, ktoré som uviedol v bibliografii, v skutočnosti vychádzali z jednej štúdie. V roku 1965 ju publikoval vtedajší prezident Spojených štátov Lyndon B. Johnson. Táto štúdia presne predpovedala, v akej situácii budeme v roku 2000, ak niečo so životným prostredím neurobíme. No a dnes sme tam, kde sme. Stále sme v tejto veci neurobili nič.
V prvom rade si myslím, že celá tá diskusia o net zero („čistá nula“ je stav, keď sa emisie skleníkových plynov spôsobené človekom vyvážia rovnakým množstvom emisií odstránených z atmosféry, buď zalesňovaním, alebo technologickými metódami, ako je zachytávanie uhlíka a pod. – pozn. red.) je najväčším podvodom na ľudstve, pretože vo výsledku nič nezmení. Podľa mňa by sme sa namiesto net zero mali usilovať o net reduction – čistú redukciu. Teda v prípade, že súhlasíte s teóriou, že za všetky naše súčasné environmentálne problémy je zodpovedný jediný plyn, CO₂. S čím ja celkom nesúhlasím.
Foto Robo Homola
Čo teda túto situáciu spôsobilo?
Úplná a absolútna ignorácia prírody zo strany človeka. CO₂ je len malá časť problému, celé je to oveľa zložitejšie. Nesnažím sa tú teóriu vyvrátiť, iba upozorňujem, že k našim problémom môže prispievať aj niečo iné. Ak by sme všetky peniaze, ktoré vynakladáme na riešenie problémov súvisiacich s CO₂, použili na výsadbu stromov, dosiahli by sme čisté zníženie emisií CO₂ a pravdepodobne by sme eliminovali aj niektoré púšte a vytvorili tak väčšiu biodiverzitu. Začali by sme dosahovať mnohé ciele, o ktorých vieme, že ich tak či tak musíme dosiahnuť. Aj to je dôvod, prečo podporujem projekty, ktoré kombinujú technológie, udržateľnosť a vzdelávanie s cieľom dosiahnuť dlhodobý vplyv na životné prostredie.
Čo nás čaká, ak neprijmeme žiadne zásadné opatrenia?
Povedal by som, že v súčasnosti sme ako supertanker, ktorý smeruje priamo na skaly.
Čo by podľa vás malo byť prioritou pri riešení týchto problémov?
Podľa môjho názoru by sme sa mali zamerať na potraviny. Pomáhať poľnohospodárom zásobovať ľudí potravinami. Problém je, že veľa potravín vyhadzujeme a zároveň sú naše poľnohospodárske metódy nehospodárne. Okrem toho väčšina európskych krajín, ak nie všetky, nie je potravinovo a energeticky sebestačná. A vieme, čo sa stane, keď krajiny nie sú sebestačné. Napokon stratia svoju suverenitu.
Rozmeňme si to na drobné. Čo môžeme reálne urobiť v poľnohospodárstve?
Musíme úplne zmeniť spôsob, akým fungujeme. Dnes stačí, aby sa jeden supertanker zasekol v Suezskom prieplave, a zostaneme hladní. Také krehké sú naše logistické systémy, tak veľmi sú vzájomne poprepájané. Ak dnes farmár nemá žiadne zásoby a nedostane dodávku hnojív alebo osiva, nebude žiadna úroda. V tomto smere sme extrémne zraniteľní. Na svete síce sú ľudia, ktorí sa s tým snažia niečo urobiť, ale bohužiaľ ich hlas je príliš slabý a väčšinou ich svet ignoruje.
Zrejme potrvá nejaký čas, kým si viac ľudí uvedomí, že je to naozaj naliehavé.
Asi áno, ale ak budeme čakať, kým si to uvedomí dostatočný počet ľudí, bude už príliš neskoro. Bohužiaľ, vychádza to z ľudskej povahy. Nikto nebude riešiť elektrinu, pokiaľ nezhasne svetlo. Až potom začnú ľudia premýšľať a panikáriť. To isté platí o pitnej vode. Pokým voda z kohútika tečie, myslíme si, že je všetko v poriadku.
Máte spoločnosť, ktorá sa týmito otázkami zaoberá?
Áno. Snažíme sa pomáhať rodinám aj organizáciám v rámci Habsburg Advisory Trust a tieto aktivity by sme chceli rozšíriť aj v strednej a juhovýchodnej Európe aj s podporou Moniky Naďovej Krošlákovej, ktorá je súčasťou trustu. Často sa zúčastňujem aj podujatí, ako je toto (Medzinárodný kongres rodinných firiem 2025, ktorý organizoval Inštitút rodinného businessu – pozn. red.). Rodinné firmy sa snažím motivovať, aby premýšľali o tom, čo robia, ako to robia a čo ďalšie môžu robiť. Som aj ambasádorom Family Business Center (ktoré založila Monika N. Krošláková – pozri nižšie), kde spoločne s ďalšími odborníkmi podporujeme výmenu poznatkov, mentoring a udržateľný rast v komunite rodinných firiem.
Môžete to konkretizovať?
Vezmime si napríklad poľnohospodárstvo, ktoré sa v súčasnosti považuje za neziskovú činnosť. Bolo vytvorené ako štruktúra, ktorá môže prežiť len vďaka dotáciám. Lenže to nie je pravda. Poľnohospodárstvo môže byť ziskové. Máme už 15-ročné skúsenosti v tom, ako dostať poľnohospodárov z bankrotu do zisku.
Ako sa to dá dosiahnuť?
Robíme to tak, že meníme skoro každý aspekt ich podnikania – od financovania a refinancovania dlhov až po kreovanie nových a efektívnych štruktúr aj nových licencií a povolení a tak ďalej. Cieľom je zmeniť farmára z producenta surovín na podnikateľa vyrábajúceho produkty, ktoré predáva spotrebiteľom za ceny, z ktorých dokáže žiť.
Ďalší zaujímavý fakt o vás je, že máte na konte niekoľko patentov. O aké patenty ide?
Môj prvý patent sa týkal prevádzky turbínového motora na výrobu elektriny, bol to environmentálny projekt. Pracoval som pre baliarenskú spoločnosť a mojou úlohou bolo vyriešiť problém, keď sa počas výrobného procesu do ovzdušia vypúšťali tony rozpúšťadiel. Prišli sme s nápadom plynovej turbíny, do ktorej sa mal kontaminovaný vzduch nasávať a následne spaľovať. Výstupom bola elektrická energia z turbíny. Toto riešenie bolo patentované.
Pracovali ste aj na dvoch ďalších patentoch. Aké to boli?
Týkali sa elektrostatického usadzovania častíc. Mimochodom, ten istý proces prebieha aj v kopírke, ale tieto patenty sa týkali zaizolovania elektromotorov používaných na priemyselné účely. Jeden sa týkal spôsobu nabíjania a druhý konštrukcie stroja, ktorý to dokáže.
Máte veľa aktivít, ale predsa len, máte ešte nejaký ďalší nesplnený sen – profesionálny alebo iný?
Často premýšľam o tom, ako by sa dala dosiahnuť zmena, aby sme sa od konzumnej spoločnosti posunuli k spoločnosti založenej na hodnotách. Ak by som v tomto smere dosiahol hoci aj malý krok vpred, pre ľudstvo by to predstavovalo obrovský prínos.
Čo presne myslíte pod pojmom hodnotovo orientovaná spoločnosť?
Najskôr to musím trochu vysvetliť. Konzumná spoločnosť je založená na exploatácii ľudských a prírodných zdrojov. Znamená to, že tlačíme na ceny surovín, ľudskej práce, všetkého… A potom sa to snažíme čo najväčšiemu počtu spotrebiteľov predať za čo najvyššiu cenu. Tlačíme to na trh a reklamou presviedčame ľudí, aby si to kúpili. Je to takzvaný push systém s plánovaným zastarávaním (výrobná politika udržania obratu, ktorá spôsobuje, že sa produkty opotrebujú, zanikajú alebo sa im skončí životnosť ešte pred tým, ako by skutočne potrebovali obmenu – pozn. red.). Spoločnosť založená na hodnotách funguje opačne, je to takzvaný pull systém. Ľudia si uvedomia, že niečo skutočne potrebujú, napríklad stôl a stoličky, idú za stolárom a objednajú si od neho presne to, čo potrebujú. Stolár pre nich vyrobí solídny nábytok, ktorý je trvácny, a zákazník za to zaplatí sumu, z ktorej môže stolár skutočne žiť.
Takže ľudia by mali kupovať len veci, ktoré naozaj potrebujú, a nie hlúposti, na ktoré sa ich snažia nahovoriť reklamy.
Presne tak. Kúpim si stôl a štyri stoličky, ktoré si budem ceniť, vážiť a tešiť sa z nich každý deň. A budú vyrobené tak, aby vydržali počas môjho života a možno poslúžili aj ďalším generáciám. Presne takýto stôl a stoličky mám vo svojom dome. Je to nábytok zo 16. storočia, nie je to síce nič luxusné, ale je to pekný a pevný dubový stôl.
Obávam sa, že takto to dnes v spoločnosti nechodí…
Máte pravdu. V našej konzumnej spoločnosti sú firmy, ktoré vyrábajú stoly – alebo aj iný tovar –, pričom tie stoly môžu byť vizuálne príjemné, ale vyrábajú sa za čo najnižšiu cenu a vyrába sa ich veľa. Môžu byť aj praktické a cenovo dostupné, majú však krátku životnosť, možno tri až päť rokov. Potom stôl vyhodíme a kúpime si ďalší. Toto uobíme päť- alebo šesťkrát za život. Kúpiť si päť stolov nás napokon vyjde drahšie ako kúpiť si jeden poriadny stôl, ktorý vám môže vydržať celý život. Takže spotrebúvame veľa surovín a produkujeme aj veľa odpadu. Popritom veľa chudobných ľudí musí za málo peňazí tvrdo pracovať, aby to pre nás vyrobili. A to všetko len preto, aby sme si mohli kupovať lacné stoly.
Robo Homola
Ako sa to dá zmeniť?
Je to jednoduché. Musíme sa stať spoločnosťou, ktorá je založená na hodnotách. Môžeme zájsť aj do extrému a povedať si, že v živote môžete mať čokoľvek. Kúp si, čo chceš, iba sa vždy uisti, či to chceš naozaj. Urob vedomé rozhodnutie. Nekupuj si hocijaké auto, kúp si auto, ktoré naozaj chceš, ale potom sa oň dobre staraj, jazdi opatrne, udržiavaj ho, aby ti dlho vydržalo.
Ani tak si neviem predstaviť, že by svet tak jednoducho dokázal prejsť na takýto systém. Vy áno?
Ale veď v minulosti sme tak žili. To znamená, že takáto zmena sa už raz udiala. Teraz sa môže udiať znova.
Ak sme kedysi žili v spoločnosti založenej na hodnotách, prečo sme vlastne prešli na konzumnú spoločnosť, ktorá má toľko nedostatkov?
Pretože sme to dopustili. Ľudia prekročili určité hranice bez obáv z následkov takéhoto konania.
Čo tým máte na mysli?
Mám na mysli ničenie spoločností aj vecí, znečisťovanie životného prostredia, pripravovanie ľudí o prácu v mene zisku a bez ohľadu na následky.
Je za tým všetkým ľudská chamtivosť?
Chamtivosť a nedostatok zodpovednosti a rešpektu. Preto musíme spoločnosť zmeniť tak, aby každý prevzal osobnú zodpovednosť za svoje činy. Mám jeden príklad, ktorý podľa mňa pochopí každý. Ak chcete vykonávať nejaké povolanie tu na Slovensku alebo v Rakúsku, musíte študovať, zložiť nejaké skúšky, získať licenciu. Ak ste inštalatér, musíte mať požadované znalosti. A ak niečo nainštalujete a pokazí sa to, budete za to zodpovedný. Aj inžinier, ktorý postaví most a ten sa zrúti, za to bude braný na zodpovednosť.
Kde je teda problém?
Pozrite sa na dnešných politikov. Aká je zákonná podmienka pre politika, ktorého konanie ovplyvňuje životy miliónov ľudí? Žiadna. Chápete? Politikom sa môže stať prakticky ktokoľvek. Čo sa udeje, keď taký politik dovedie krajinu k bankrotu? Kde je jeho zodpovednosť za to, čo spôsobil? Rád pritom uvádzam príklad Benátok z čias La Serenissima Republica. (Ide o suverénny štát, ktorý existoval tisíc rokov medzi 8. storočím a rokom 1797. Termín „Serenissima“ – v preklade „najpokojnejšia“ alebo „najmiernejšia“ – odráža moc a stabilitu Benátskej republiky – pozn. red.) Bola to republika, nie monarchia. Keď bol na jej čelo zvolený benátsky dóža, musel sa za štátny rozpočet zaručiť svojím osobným majetkom. Preto si dal záležať aj na tom, aby bol štát riadený čo najlepšie.
Keď sme už pri tejto téme, bolo by podľa vás lepšie, keby sme sa vrátili k usporiadaniu, keď krajiny riadili králi, kráľovné, šľachta…?
Je veľa dôvodov, ktoré hovoria v prospech takého modelu, a nie je to kvôli kráľom a kráľovnám ako takým. Ide totiž o formálnu štruktúru zodpovednosti, systém práv a povinností. Práva vyplývajú práve z toho, že vládca má určitú zodpovednosť. A to je niečo, čo v našich spoločnostiach v súčasnosti chýba. Dokážem si predstaviť zmenu systému, ktorý by fungoval na rovnakých princípoch.
Aký je podľa vás najväčší problém v EÚ?
Najväčším problémom v EÚ je to, že vytvárame príliš veľa pravidiel a nariadení a všetkým hovoríme, ako majú robiť veci. To nie je správne. Ľudia žijúci niekde na vidieku na Slovensku by mali robiť veci tak, ako chcú, nie tak, ako im to prikazuje nejaký človek v Bruseli. EÚ ako štruktúra by mala pracovať iba na tej najvšeobecnejšej úrovni. Robia to však presne naopak.
V digitálnej suverenite by ste mali mať úplnú kontrolu nad svojimi dátami. To znamená – po prvé, vedieť, kde sa vaše dáta nachádzajú, a po druhé, mať možnosť ich odstrániť alebo určiť, ako sa s nimi má zaobchádzať. V prvom prípade my ani len netušíme, kde sa naše dáta nachádzajú, a to druhé je v tomto momente iba ilúziou.
Prečo to nezmenia?
Pretože je oveľa ľahšie dohodnúť sa na konkrétnostiach ako na všeobecných zásadách. EÚ sa vydala nesprávnym smerom[MP2] .
Zúčastňujete sa konferencie o rodinnom podnikaní. Máte nejakú radu pre zakladateľov rodinných firiem, špeciálne vzhľadom na historické poslanie vašej rodiny?
Poslaním mojej rodiny je vládnuť, nie podnikať. Aj keď je pravda, že sme mali aj členov rodiny, ktorí podnikali a mali firmy, no povedal by som, že väčšinou k nevôli cisára. V mojej rodine však bolo pravidlom, že každý sa musel naučiť nejaké remeslo, hoci ho nemal vykonávať, pretože si musel plniť iné povinnosti. Aj preto máme v rodine veľa tesárov, záhradníkov či zámočníkov. Moji starí otcovia a pradedo boli zámočníci.
Vraciame sa teda tam, kde sme začínali. Aj toto prispelo k tomu, že ste študovali strojné inžinierstvo?
Áno. Ale mal som na to aj iné dôvody. Ako dieťa vo veku od 10 do 18 rokov, žijúce v oblasti West Indies, ste nemohli len tak zájsť do obchodu a kúpiť si náhradný diel na niečo, čo sa vám práve pokazilo. Človek musel byť veľmi vynaliezavý, museli ste si vedieť poradiť, aj keď ste nemali potrebné náradie. Hlavný dôvod však bol ten, aby som sa naučil niečo, čo budem vedieť využiť kdekoľvek na svete.
Ak by ste mali dnes 18 alebo 19 rokov, vybrali by ste si iný študijný odbor?
Ako vedľajší študijný odbor som si v tom čase vybral psychológiu. Dnes si myslím, že som si mal vybrať aj financie. Akékoľvek máte nápady, nič sa neudeje, pokiaľ na to nedokážete získať finančné prostriedky.
Všetci dnes hovoria o umelej inteligencii – ako mení trh práce alebo spôsob, akým žijeme. Považujete AI za hrozbu alebo za užitočný nástroj?
Mal som to šťastie, že som sa narodil a začal študovať na univerzite v tom správnom čase. Keď som v roku 1983 nastúpil na univerzitu, získal som svoju prvú e-mailovú adresu, aj keď world wide web začal fungovať až v roku 1992. Bol som teda priamo na začiatku digitálnej revolúcie. Samozrejme, začal som sa o ňu zaujímať a sledoval som ju po celý čas. Myslím si, že digitálna revolúcia je obrovský problém.
Prečo?
Pretože legislatíva a chápanie digitálnej suverenity a ľudských práv v zmysle ochrany osobných údajov boli počas tohto procesu úplne ignorované. Máme síce zákony na ochranu dát, v skutočnosti však tieto zákony nedosahujú to, čo by mali dosiahnuť.
Ako definujete digitálnu suverenitu?
V digitálnej suverenite by ste mali mať úplnú kontrolu nad svojimi dátami. To znamená – po prvé, vedieť, kde sa vaše dáta nachádzajú, a po druhé, mať možnosť ich odstrániť alebo určiť, ako sa s nimi má zaobchádzať. V prvom prípade my ani len netušíme, kde sa naše dáta nachádzajú, a to druhé je v tomto momente iba ilúziou. V minulosti ochrana údajov fungovala dobre, pretože išlo o fyzické archívy. Dáta boli v trezore v pivnici a na to, aby ste sa tam fyzicky dostali, museli ste prejsť kontrolami. Nikoho cudzieho by ste do svojho archívu nepustili. V digitálnom svete je však prístup k dátam oveľa jednoduchší, pretože bariéry a kontrolné systémy nie sú dostatočne rozvinuté.
A čo sa týka umelej inteligencie?
AI je súčasťou procesu vývoja technológií – rovnako ako kryptológia alebo ledger systémy (systémy na vedenie finančných záznamov podniku – pozn. red.). Dnes je už v podstate všetko online. Nástroje ako AI sa stávajú nevyhnutnými, pretože máme obrovské množstvo údajov, a ak ich chceme spracovať, fyzicky to nedokážeme.
Takže AI nepovažujete za hrozbu?
Každý nový vynález môže byť potenciálne zneužitý. Vyžaduje si to veľkú opatrnosť. Otázka však znie, či je umelá inteligencia naozaj inteligentná. Niektorí ľudia tvrdia, že áno, ja hovorím, že nie. Umelá inteligencia nie je „skutočná“ inteligencia, pretože nevie klásť otázky. K technológiám preto musíme pristupovať eticky a zodpovedne a zabezpečiť, aby digitálny pokrok slúžil ľudstvu a nie naopak. Problémom však je to, že s pomocou AI je oveľa ľahšie získať osobné údaje kohokoľvek, spáchať krádež identity.
Pomohlo by viac regulácie?
Nemyslím si, že je niektorú z týchto vecí možné skutočne regulovať. Skôr by sme si mali položiť otázku, či by takýto typ zberu údajov mal byť vôbec povolený.
Čo by sme teda mali urobiť?
Musíme prehodnotiť celý spôsob, akým narábame s dátami. Existuje koncept, ktorý sa nazýva „zero information“ alebo „zero knowledge“, ktorý funguje naozaj dobre. (Je odvodený od pojmu „zero knowledge proof“ z kryptografie. Je to protokol, v ktorom jedna strana, dokazujúca, má presvedčiť druhú stranu, overujúcu, že určité tvrdenie je pravdivé, bez toho, aby overujúcej strane poskytla akékoľvek iné informácie okrem samotnej skutočnosti, že dané tvrdenie je pravdivé. ZKP v roku 1985 zadefinovali počítačoví vedci Shafi Goldwasser a Silvio Micali a kryptológ Charles Rackoff v odbornom texte „The Knowledge Complexity of Interactive Proof-Systems“ – pozn. red.) Potrebujeme systémy kontroly, rovnováhy a dohľadu, ktoré umožnia ľuďom prístup k ich vlastným údajom a zamedzia prístupu iným. Dnes však môže k našim údajom získať prístup prakticky každý, je to naozaj, akoby sme žili na divokom západe.
Žijeme v nestabilnom svete. Prihliadnuc na vašu rodinnú históriu – ako sa dajú čo najlepšie prežiť veľké globálne udalosti, vojny, krízy, alebo zlomové technologické zmeny?
Dosiahnuť sa to dá jedine prostredníctvom kompetencií a vedomostí. Moja rada teda znie: zostaňte kompetentní. Čítajte. Stojte pevne na zemi. Nedajte sa rozptyľovať a neverte všetkému, čo vidíte alebo počujete. Spochybňujte to a premýšľajte o veciach jednoduchým racionálnym spôsobom. Ak nebudeme mať otvorenú myseľ, nedosiahneme žiadny pokrok, žiadny rozvoj, žiadne širšie pochopenie.
