„Už z názvu je zrejmé, že primárnym zdrojom energie nie je uhlie, respektíve koks, ale elektrina. Oceľ sa tam vyrába tavením oceľového šrotu,“ vysvetľuje vo svojom prvom rozhovore pre médiá šéf oceliarskych aktivít skupiny Sev.en Global Investments (7GI) Libor Černý.
V sektore sa pohybuje viac ako tri dekády a Pavel Tykač si ho na jar vybral, aby riadil jeho oceliarske aktivity. Akvizícia britských oceliarní 7 Steel UK a škandinávskych 7 Steel Nordic totiž bola vôbec jeho prvou vstupenkou do oblasti.
„Oceliarska akvizícia bola zaujímavou príležitosťou s veľkým potenciálom,“ hovorí Černý v administratívnej budove britských oceliarní neďaleko Cardiffu, kam sa za ním Forbes bol na jeseň pozrieť.
Ako presne funguje výroba zelenej ocele, aký dáva finančný zmysel a ako bude vyzerať budúcnosť aj v ďalších oceliarňach? Európski výrobcovia totiž stoja na prahu nutnej dekarbonizácie v podobe transformácie vysokých pecí na elektrické.
„Investícia do oblúkovej pece je veľká, ale jej prevádzka potom v dlhodobom horizonte prináša výrazné úspory,“ hovorí v exkluzívnom rozhovore Černý s tým, že aj napriek tomu je dnes situácia v celej oblasti zložitá.
Do Sev.en Global Investments (7GI) ste nastúpili na jar, aká je vaša väzba na oceliarsky priemysel? Dostali ste od vedenia alebo od majiteľa konkrétnu úlohu?
Pochádzam z Ostravy, priemyselného srdca Česka. V oceliarstve sa pohybujem vyše tridsať rokov. Od absolventa vysokej školy po pozíciu generálneho riaditeľa a predsedu predstavenstva. Pracoval som okrem iného aj vo výskumnom ústave, v oblasti spracovania plochých výrobkov, zinkovania a výroby rúr.
V roku 2022 som na čas oceliarsky biznis úplne opustil. Keď sa Sev.en Global Investments podarilo dokončiť transakciu so španielskou Celsou a priviesť producentov zelenej ocele z piatich krajín do českých rúk, vznikla logická potreba mať niekoho so skúsenosťami, kto nový sektor pod značkou 7 Steel bude viesť, a mal som to šťastie, že si na túto prácu vybrali práve mňa.
Forbes Česko / Anna Kovačič
Moja úloha je 7 Steel rozvíjať a byť sprostredkovateľom medzi vedením v Prahe a manažmentmi vo Veľkej Británii a v Škandinávii. Zastupujem záujmy majiteľa v predstavenstvách oboch spoločností.
Z akého dôvodu kúpil Pavel Tykač britské a škandinávske oceliarne?
Sev.en Global Investments je strategický investor, ktorý priebežne analyzuje skutočne pestrú paletu obchodných príležitostí v rôznych sektoroch a krajinách. Oceliarska akvizícia bola skrátka zaujímavou príležitosťou aj s veľkým potenciálom.
Ja som, samozrejme, rád, že v rokovaniach zvíťazila naša ponuka a cirkulárne oceliarne z piatich krajín zamierili do českého vlastníctva. Ďalej sa však pozeráme aj na ďalšie oceliarske príležitosti a máme ambíciu rásť.
Už z názvu je zrejmé, že primárnym zdrojom energie nie je uhlie, respektíve koks, ale elektrina. Oceľ sa vyrába tavením oceľového šrotu, ktorý sa do pece nasype, elektródy z čistého grafitu potom vytvoria pomocou silného prúdu elektrický oblúk, ktorý šrot zahrieva a postupne taví. Pre lepšie využitie energie a riadne premiešanie roztaveného kúpeľa sa používa aj zemný plyn.
Jan Berounský
Celý proces – od umiestnenia šrotu po dokonalé roztavenie a dokončenie tavby – trvá asi 45 minút. Oceľ sa potom odleje do panvice, ktorá sa posúva na takzvané konti liatie, kde je tekutá oceľ vlievaná do kryštalizátorov, v ktorých tuhne.
Inými slovami, tu sa oceľ nevyrába, ale skôr taví?
Ide len o slovičkárenie, aj tu sa vyrába.
Jednoducho, vysoké pece musia ohriať a pretaviť dvakrát väčšiu hmotu ako tie elektrické.
Vysoké pece majú pomerne veľký odpad. Ako je to pri oblúkovej?
Na jednu tonu ocele v prípade elektrickej oblúkovej pece potrebujeme zhruba 1 100 kilogramov oceľového šrotu. Pri vysokej peci na výrobu tony surového železa, z ktorého sa v oceliarni vyrába oceľ, treba asi 1500 kilogramov železnej rudy, 500 kilogramov koksu, 150 kilogramov vápenca a ďalšie prísady, takže v súčte sú potrebné viac ako dve tony vstupného materiálu.
Jednoducho, vysoké pece musia ohriať a pretaviť dvakrát väčšiu hmotu ako tie elektrické.
Odrážajú sa tieto čísla aj na produktivite zamestnancov?
Áno, ak vyjadríme produktivitu ako množstvo vyrobenej ocele na jedného zamestnanca. V takom prípade je tá naša v porovnaní s vysokopecným spôsobom výroby ocele minimálne dvojnásobne efektívnejšia. Investícia do oblúkovej pece je vysoká, ale prevádzka v dlhodobom horizonte prináša výrazné úspory.
V Česku – a nielen tu – je, samozrejme, problém s vysokými cenami elektriny, ale aj s tým sa dá pracovať.
Napríklad využitím flexibility? Zapínate ju podľa toho, aké sú ceny elektriny aktuálne?
Je to presne tak. Elektrickú pec môžete vypnúť aj zapnúť v podstate okamžite, čo pri vysokých peciach nie je z ich podstaty možné. Môžeme reagovať na aktuálne ceny. Keď je cena vysoká, pec môžeme vypnúť a počkať na priaznivejšie hodiny.
A v prípade záporných cien elektriny, s ktorými sa čoraz viac stretávame, môže pec slúžiť ako marič energie.
Z pohľadu emisií to vychádza ako?
Pri oceli vyrobenej vysokopecným spôsobom dosahujú emisie oxidu uhličitého na tonu ocele aj vyše 2 200 kilogramov. V našom prípade je to zhruba 300 kilogramov na tonu, sedemkrát menej. V 7 Steel Nordic je ten rozdiel ešte výraznejší.
Zatiaľ čo v Česku aj v Británii sa časť elektriny vyrába stále fosílne, čo sa do emisií, samozrejme, počíta, v Nórsku je elektrina z obnoviteľných zdrojov, ako je voda a vietor. Nórsko je v tomto ohľade také zelené perpetuum mobile.
Forbes Česko
Oceliarne vášho typu sú závislé od šrotu. Nehrozí jeho nedostatok?
V rozvinutých ekonomikách, ako je tá západná, máme už dostatok šrotu na to, aby tu mohol cirkulovať a my sme ho mohli dookola taviť. V menej rozvinutých krajinách je situácia horšia, niektoré jednoducho nemajú čo šrotovať. Aj preto sa zo šrotu už stáva obchodný artikel, ktorý sa z Európy vyváža.
Aby sme udržali sebestačnosť, mali by sme si trh viac chrániť a zaobchádzať s ním ako s dôležitým komponentom na výrobu úplne strategickej suroviny, akou je oceľ.
Koľko šrotu ročne potrebujete na plynulú výrobu?
V oboch našich oceliarňach spolu využijeme ročne zhruba dva milióny ton.
Patríte k najväčším recyklátorom šrotu vo Veľkej Británii. Zaisťujete si ho sami?
Ide o mix. V našej recyklačnej divízii neskupujeme šrot od drobných zberačov, ale od stredne veľkých zberných dvorov a následne ho spracovávame. Z dvoch tretín šrot odoberáme aj od veľkých dodávateľov, ako sú firmy špecializované na likvidáciu áut. Auto zbavia všetkých prevádzkových kvapalín, skiel, sedačiek a predajú nám ho.
Tu v Cardiffe máme jeden z najväčších drvičov vo Veľkej Británii. Každých tridsať sekúnd dokáže premeniť jedno auto na drobné, zhruba šesťcentimetrové kúsky šrotu.
Tu v Cardiffe máme jeden z najväčších drvičov vo Veľkej Británii. Každých tridsať sekúnd dokáže premeniť jedno auto na drobné, zhruba šesťcentimetrové kúsky šrotu, ktoré sú tak pripravené na roztavenie v oblúkovej peci.
Napríklad v Číne tento zdroj nemajú. Nemajú tam zatiaľ dostatok starých áut na zošrotovanie. Preto v rozvíjajúcich sa krajinách dominuje vysokopecný spôsob výroby.
Európski oceliari sa často sťažujú, že šrot tu skupujú ázijské firmy, ktoré ho späť dovážajú v podobe ocele. Obávajú sa budúceho nedostatku a volajú po tom, aby sa stal v Únii strategickou surovinou. Vnímate problém aj vo Veľkej Británii?
Teraz je produkcia ocele vo Veľkej Británii pomerne nízka a elektrickým spôsobom tu vyrábame iba my. Ak hovoríme čisto o britskom trhu, vidíme prebytok šrotu, ktorý sa dokonca aj vyváža. Ale, samozrejme, hneď ako sa tu spustia oceliarne Tata Steel, ktoré práve prechádzajú na elektrické pece s ročnou kapacitou tri milióny ton, môže sa všetko rýchlo zmeniť.
V Škandinávii je situácia podobná?
Áno, ten pomer je veľmi podobný. V Škandinávii recyklujeme hlavne v južnom Švédsku, máme tam trochu menší drvič, ako je tu. V 7 Steel Nordic však máme aj tím, ktorý sa zaoberá demoláciami starých stavieb, z ktorých získavame kvalitný šrot.
Dokonca dokážeme sledovať celý kolobeh, napríklad z búraného domu môžete použiť rovnakú oceľ na rovnakom mieste na nový dom. Presne tak funguje udržateľná cirkulárna produkcia.
Mala by Európa svoj šrot chrániť? Ako vás počúvam, všade ho je dostatok.
Oceľ je kráľovná materiálov, vidíme ju všade – v stavbách, dopravnej infraštruktúre, obnoviteľných zdrojoch, obrannom priemysle. Európa by naozaj mala začať svoj šrot brániť.
Forbes Česko
Európska únia chce oceliarstvo transformovať, aby sa výroba vysokoemisnej ocele dostala do pozadia a vyrábalo sa v elektrických peciach, musí však potom, samozrejme, zaistiť dostatok vstupnej suroviny, čo je práve šrot. Ak chceme recyklovať a vyrábať zelenú oceľ, nemôžeme sa ho zbavovať.
Teraz je síce šrotu dostatok, ale treba mať na pamäti, že oceliarstvo je cyklické odvetvie a elektrických pecí bude pribúdať. V momente, keď sa zvýši dopyt, musia byť stále k dispozícii zdroje.
Ako reagujú zákazníci na zelenú oceľ? Aké pre nich prináša výhody?
Tých výhod je celý rad. Konkrétne v škandinávskych krajinách, ale aj tu vo Veľkej Británii sa čoraz častejšie pýtajú, aký je pôvod ocele, aké environmentálne zaťaženie nesie.
Naše produkty majú takzvané EPD, čo je environmentálna produktová deklarácia, ktorá sleduje celý reťazec emisnej stopy. Ide o pomerne zložitú a prísnu certifikačnú metódu, na ktorú zákazníci veľmi dbajú. Napríklad v Škandinávii vláda finančne nepodporí projekt, v ktorom by nebola zelená oceľ.
Týmto spôsobom vlastne podporujú cirkulárnu výrobu a to mi pripadá fér. Keď vlády zavádzajú environmentálne pravidlá, majú byť prvými, kto ich dodržiava.
Zelené certifikáty sú jedna vec, druhým zásadným parametrom je cena. Zelená oceľ zrejme nebude lacnejšia ako klasická.
Z logiky veci by mala byť lacnejšia. Ako som hovoril, máme vysokú produktivitu na zamestnanca, vstupného materiálu pri elektrickej peci potrebujete oveľa menej. Náklady teda šetríte aj tým, že nemusíte veľa materiálu skladovať, prevážať a podobne.
Dnes je však cirkulárna oceľ drahšia, pretože do Európy mieri lacnejšia klasická oceľ z ázijských krajín. V podstate ide o dumpingové dovozy, dotované čínskou vládou. Ani na domácom trhu by neboli jej výrobcovia bez vládnej podpory schopní predávať za takú cenu, za akú dnes predávajú tu.
Forbes Česko
Trh v Európe je skrátka pokrivený. Vlády by tu mali vytvárať podmienky pre profitabilnú domácu výrobu, zabezpečiť udržateľné ceny energií a zaviesť opatrenia na ochranu trhu. To považujem za oveľa efektívnejšie ako rozdávať dotácie na všetky strany.
Je možné dosiahnuť stopercentne zelenú oceľ?
Stopercentne zelená oceľ neexistuje. Najbližšie sme k nej v Nórsku, kde výrobu poháňajú vodné elektrárne vo fjordoch. Naša 7 Steel UK je stále z pohľadu energetiky závislá od plynu, ale do budúcnosti plánujeme využívať aj vodík, čím našu tunajšiu oceľ ďalej ozeleníme.
O vodíku sa v priemysle veľa hovorí, málo sa však prakticky využíva. Aká ďaleká budúcnosť je to vo vašom prípade?
Prvý projekt, ktorý zaistí, že v našej plynnej zmesi bude dvadsať percent vodíka, už je rozbehnutý. Ide o ohrievaciu pec vstupného materiálu našej valcovne tu v Cardiffe. V Sev.en Global Investments bol inovatívny projekt schválený krátko po nadobudnutí oceliarní, teraz prebiehajú projektové výberové konania a spustenie by malo prebehnúť v prvom polroku 2027.
Vodíku teda v Sev.en GI veríte?
Vodík je podľa mňa stále perspektívny, len v začiatku okolo neho bolo zbytočne prehnané očakávanie, ktoré teraz trochu opadlo. Musia sa však ešte vyriešiť niektoré technické problémy a rozptýliť obavy, že atómy vodíka, ktoré sú veľmi malé, dokážu prejsť cez oceľovú rúru.
Je však pravdou, že vodík stále nie je taký populárny, ako sa možno očakávalo, ale to všetko príde. Vodíka je na svete dostatok a energia z neho je skutočne čistá.
Z pohľadu ekonomiky zatiaľ výroba vodíka nedáva mnohým firmám zmysel.
Vodík sa môže elektrolýzou vyrábať v noci, keď nie je taká vysoká spotreba elektriny a je lacnejšia. Vyrobený vodík sa dá skvapalnený uložiť do oceľových nádob, a tým ukladať energiu. Mohlo by to fungovať ako prečerpávacie elektrárne. V noci energiu načerpám, cez deň ju spotrebujem.
Je však pravdou, že vodík stále nie je taký populárny, ako sa možno očakávalo, ale to všetko príde. Vodíka je na svete dostatok a energia z neho je skutočne čistá.
Zvyšuje sa teda dopyt po zelenej oceli?
V tejto chvíli to tak nevidím, ani celkový dopyt po oceli ako takej sa nezvyšuje. V poslednom čase sa zišlo niekoľko nešťastných okolností. Dopyt už od covidových rokov klesol a stále sa nezdvihol na predcovidové úrovne.
Klesol aj pre vysoké úrokové sadzby, ktoré znížili objem hypoték aj celkovú výstavbu. Do toho prišiel americký prezident Donald Trump so svojimi clami a ruská agresia proti Ukrajine.
Tu v Británii došlo k zníženiu dopytu aj preto, že v roku 2017 bol v Londýne veľký požiar domu, ktorý si vyžiadal 72 obetí. Briti zareagovali tým, že sprísnili podmienky na stavbu. Takže okrem toho, čo postihlo celú Európu, výstavba v Británii klesla aj kvôli dlhším a prísnejším stavebným predpisom.
Exportujete oceľ?
Ak ide o škandinávsku časť našich oceliarní, tie pôsobia najmä na domácom trhu – v Nórsku, Fínsku, Dánsku alebo Švédsku. Historicky niečo málo dodávali aj do Španielska, predovšetkým preto, že predchádzajúci vlastníci boli Španieli.
Aj v Británii je drvivá väčšina výroby určená pre domáci trh. Dáva to zmysel aj z pohľadu zelenosti a cirkularity. Výrobky nemusíme ďaleko dovážať, uplatnia sa blízko miesta výroby.
Ako vidíte budúcnosť oceliarskeho trhu v Európe?
Som mierny optimista. Nedávno navrhnuté nové opatrenia na ochranu európskeho oceliarskeho priemyslu výrazne obmedzujú dovoz do Európy, začínajú klásť dôraz na udržateľnú produkciu a pripravuje sa aj obmedzenie vývozu šrotu z Európy.
Toto sú kroky, po ktorých výrobcovia dlho volali a konečne postupne prichádzajú. Dúfajme, že ich uplatnenie zaistí, že výroba v Európe bude stabilná a produkcia z väčšej časti sebestačná.
Bez ocele nemôže existovať automobilový priemysel, obranný priemysel, energetika, ťažba a spracovanie surovín, stavebníctvo a mnoho ďalších odvetví. Bez ocele sa jednoducho nezaobídeme a nemôžeme si dovoliť, aby sme pri takomto strategickom materiáli boli odkázaní na dodávateľov zo vzdialených štátov, ktorým sa závislosť Európy od ich dodávok môže hodiť aj politicky.
Autor článku je redaktor Forbes.cz Jan Strouhal.
