Na rolu olympijského šampióna Ondreja Nepelu sa Josef Trojan pripravoval s odhodlaním profesionálneho športovca. Päť mesiacov, 140 hodín na ľade a nanovo objavený rešpekt k jednému z najnáročnejších športov vôbec. „Obaja radi staviame na pevných základoch,“ hovorí Trojan o svojej úlohe vo filme Gregora Valentoviča.
Podľa vzoru svojho predobrazu to zobral poctivo. Po desiatkach hodín tréningov sa herec Josef Trojan naučil základy krasokorčuľovania tak, aby všetky momenty na ľade pôsobili čo najautentickejšie a zábery, v ktorých ho na scéne nahrádza slovenský reprezentant Adam Hagara, dvanásty muž posledného európskeho šampionátu, si vyžadovali len minimum zásahov strihača.
Podarilo sa. Josef Trojan, ktorého diváci mohli tento rok vidieť aj vo filme Kafka režisérky Agnieszky Hollandovej, prenikol nielen do vnútra citlivého slovenského krasokorčuliara, ale najmä do jeho tela.
Do tela, ktoré svojmu majiteľovi prinieslo niekoľko titulov majstra Československa, Európy aj sveta, rovnako ako vzácnu medailu z olympijských hier v Sappore v roku 1972.
Hoci je príbeh tohto športovca zaujímavý z mnohých uhlov – nezhody s komunistickým režimom, nepriznaná sexuálna orientácia, strata blízkej kamarátky Hany Maškovej či smrť v dôsledku ochorenia AIDS –, s predstaviteľom Ondreja Nepelu sme sa rozprávali najmä o tom, ako prenikal do sveta divácky obľúbeného športu.
Tých zdrojov bolo niekoľko. Mal som k dispozícii pár rozhovorov – z nich sa dalo vycítiť, ako komunikoval a hovoril, hoci je to trochu zavádzajúce: človek s novinármi prirodzene rozpráva inak než v bežnom živote.
Mal som však možnosť vidieť aj krásny dokument Juraja Jakubiska, z ktorého som o niečo viac vycítil, ako sa Ondrej Nepela asi správal v súkromí. A potom tu boli výpovede rôznych kamarátov, známych či jeho trénerky Hildy Múdrej. Toto všetko je len pár dielikov skladačky, ale to najdôležitejšie je aj tak vždy scenár. To je jediná hodnota, na ktorej by vám ako hercovi malo záležať.
Ako vnímate Nepelovu krasokorčuliarsku persónu? Dá sa z dobových záberov pochopiť, ako sa správal na ľade?
Určite. Navyše jeho spôsob krasokorčuľovania, charakteristický prísnym držaním rúk, bol vtedy celkom bežný. Nepela to mal v sebe hlboko zakorenené – pri každej zmene pohybu alebo smeru jazdy držal ruky takmer až roboticky.
Vynikal totiž najmä v povinných cvikoch (tie boli súčasťou súťaží až do začiatku deväťdesiatych rokov – pozn. red.), no čo sa týka umeleckého dojmu, tam až taký silný nebol.
Keď som sa pozerala na majstrovstvá sveta v Bratislave 1973, ktoré sú vo filme, kde Nepela obhájil titul, rozdiel oproti dnešnému krasokorčuľovaniu je naozaj výrazný. Zohľadňovali ste to aj v tréningu? Učili ste sa korčuľovať podľa starej školy?
Áno, od začiatku som bol veľmi viazaný tým, ako Ondrej Nepela držal telo. Pri niektorých prvkoch, napríklad pri mohawkoch (pri tomto kroku korčuliar mení nohy aj smer jazdy bez zmeny hrany – pozn. red.), to bolo fajn – tam ruky slúžia ako vodováha. Inokedy mi to však komplikovalo tréning, pretože paže nekopírovali pohyb zvyšku tela.
Spomínate mohawky… Znie to tak, že ste do krasokorčuliarskej terminológie prenikli poriadne hlboko. Kam až ste sa v tréningu dostali? Čo všetko ste vyskúšali?
Vyskúšal som viac-menej všetky základné prvky, ktoré sa deti učia prvé tri roky. Ovládam prešľapovanie dopredu aj dozadu, zvládam trojky (základný krasokorčuliarsky obrat – pozn. red.) – tie ovládal Nepela úplne geniálne – a napríklad aj piruetu na dvoch nohách.
Zaujímavosťou je, že som trénoval na korčuliach pre tanečníkov, pretože sú mäkšie a nebolo ich potrebné tak veľmi „rozkorčuľovať“.
V priebehu piatich mesiacov ste absolvovali 140 hodín tréningu na ľade. Aké intenzívne to pre vás bolo?
Bolo to veľmi náročné. Našou ambíciou bolo, aby všetko, čo je medzi zložitejšími prvkami, ktoré za mňa robil slovenský reprezentant Adam Hagara, pôsobilo uveriteľne.
Aj vďaka filmu o Tonyi Hardingovej som vedel, ako sa dajú zábery zostrihať, preto mojou hereckou víziou bolo, aby sa do materiálu zasahovalo čo najmenej. Musel som sa teda naučiť nájazdy do skokov, výskoky aj výjazdy. Tak, aby sa strih odohrával naozaj len počas rotácie vo vzduchu. A to sa, myslím, podarilo.
Akú máte na to spätnú väzbu z krasokorčuliarskeho sveta?
Vlastne veľmi dobrú, nad očakávania. Na druhej strane som vedel, že za tie mesiace tréningu som naozaj urobil veľký kus práce. Z krasokorčuliarskej komunity mi chodia reakcie, že na záberoch od pása hore vyzerám ako skutočný pretekár.
Ešte by som sa vrátila k tréningu. Narazili ste na nejaký prvok, ktorý bol jednoducho nad vaše schopnosti?
Mám od narodenia trochu menej pohyblivé bedrá, takže všetko, čo si vyžadovalo ich vytáčanie, mi robilo problém a museli sme hľadať novú techniku, ako ich trénovať.
Najnáročnejšie zo všetkého však bolo asi kombinovanie prvkov dohromady, aby sme mohli zrekonštruovať Nepelovu jazdu z majstrovstiev sveta v Bratislave. Musím priznať, tam mi to občas nešlo do hlavy. A to celý život športujem.
Chápem to správne, že ste boli na konci tréningového procesu schopný zajazdiť niekoľkominútovú Nepelovu voľnú jazdu? Samozrejme, bez skokov a náročnejších piruet…
Áno, presne tak. Vo filme sa však, prirodzene, nepoužilo všetko.
„Nohy“ vám vo filme robil Adam Hagara, momentálne najlepší muž slovenského krasokorčuľovania. Čo vám počas nakrúcania dala skúsenosť s ním?
Aj keď je to najväčšia nádej slovenského krasokorčuľovania za dlhé roky, pri nakrúcaní bol veľmi pokorný a ohľaduplný. Navyše máme podobný zmysel pre humor, takže by som povedal, že sme sa skamarátili.
Plánujete v krasokorčuľovaní pokračovať?
Rád by som. Lenže teraz točím seriál zo športového prostredia, takže sa nesmiem zraniť. Preto sa snažím vyhýbať aktivitám, pri ktorých hrozí riziko.
Hneď ako skončím, určite sa pôjdem povoziť. A hoci je mi jasné, že profesionálni korčuliari za výkon platia zdravotnú daň, na mojej rekreačnej úrovni ide o veľmi komplexný a zdravý šport.
Budete aj skákať?
Určite. Ku koncu nakrúcania som skúšal aj toeloop.
Krasokorčuľovanie je všeobecne vnímané ako divácky veľmi atraktívny šport, pohyb, na ktorý sa príjemne pozerá. Prostredie tohto športu však často nebýva až také priateľské. Mali ste možnosť nazrieť aj trochu za oponu, do šatní?
Žiaľ, áno, ale myslím, že sa to netýka len krasokorčuľovania. Chodil som na otvorené tréningy, takže som zažil množstvo mamičiek, ktoré si na svojich deťoch dosť nevyberaným spôsobom realizovali nenaplnené ambície. A nechcem generalizovať, no všimol som si, že v kolektíve krasokorčuliarok často panuje veľká rivalita a niektoré priateľstvá sú len naoko.
Sledujete teraz krasokorčuľovanie pozornejšie než pred nakrúcaním Nepelu?
Sledujem! Len si spomeňme, čo sa stalo pred pár dňami, keď Ilja Malinin predviedol najlepšiu jazdu v histórii mužského krasokorčuľovania. Je neuveriteľné, akým spôsobom prepisuje možnosti tohto športu.
Páči sa mi, ako poňal svoje choreografie – nie sú klasické, baletné, ale vychádzajú skôr zo súčasného tanca. V uvoľnenosti sa to s Nepelovými nedá porovnať.
Film sleduje veľmi krátky úsek zo života Ondreja Nepelu. Jeho osud je však omnoho farebnejší. V čom vás jeho príbeh inšpiruje?
Povedal by som, že v pracovitosti. Tá bola vo veľkej miere ovplyvnená jeho trénerkou, ktorá dbala na to, aby mal perfektne zvládnuté základy. A on plnil všetko, čo mal. Rád pripomínam historku, keď trénerka Nepelovi zadala, aby jazdil osmičky (povinné cviky – pozn. red.). Lenže naňho zabudla – a keď sa po dvoch hodinách vrátila na ľad, zistila, že on ich stále precvičuje…
Máte túto pracovitosť spoločnú?
Povedal by som, že áno. Obaja radi staviame na pevných základoch. A ďalšia spoločná vlastnosť? Ani jeden z nás, trúfnem si povedať, by svoju prácu nenazval prácou, skôr radosťou.
V jednom z vašich rozhovorov som čítala, že sa chystáte do Londýna a rád by ste tam profesijne prerazili. Platí to stále?
Platí, rád by som sa tam na rok presunul, ale zatiaľ to len riešim. Idem tam s tým, že sa mi rysuje medzinárodné zastúpenie, čo je na západnom trhu kľúčové. Mať dobrého agenta znamená pomerne veľkú šancu na úspech.
Myslíte si, že vám veľká rola v Nepelovi môže v tomto smere otvoriť dvere?
To závisí od toho, ako sa film podarí predať do zahraničných distribúcií alebo na festivaly. Je však pravda, že Ondrej Nepela je rola, ktorá má potenciál zaujať aj mimo nášho regiónu.
Článok vyšiel pôvodne na českom Forbese a jeho autorkou je Petra Cieslar.
