Vladimíra Briestenská v Pakistane založila startup, kde zároveň aj vychováva dcéru a posúva ženy k finančnej slobode. No za svoj domov stále považuje Slovensko.
Bývalá analytička, konzultantka, mentorka a dnes technologická podnikateľka. Slovenka, ktorá žije v Karáči, kde vedie startup Neem, vychováva dcéru a pomáha (nielen) ženám získať finančnú slobodu. S miestnymi chodí do komunít, školí ich o tom, ako neskončiť v dlhovej pasci, a verí, že skutočná inklúzia nevzniká v klimatizovaných zasadacích miestnostiach, ale v rozhovoroch na prahu niečieho domu. „Túžila som sa vrátiť do kontextu rozvojových krajín. Vždy som sa v takom prostredí cítila viac sama sebou.“
Pakistan je krajina, ktorú si mnohí predstavujú cez stereotypy: terorizmus, moslimská ortodoxia, bezpečnostné riziká. Pre Vladimíru sa však stal domovom. Vďaka náhode aj presvedčeniu. Najprv prišla pracovná príležitosť, potom partner, dnes manžel. A napokon misia: ukázať, že aj ľudia v marginalizovaných komunitách môžu ovládnuť svoje financie, postaviť sa na vlastné nohy a stať sa samostatnými.
„Ak sa žena rozhodne odísť zo vzťahu, mnohé z nich premýšľajú nad tým, či majú finančné zabezpečenie. Či si môžu dovoliť platiť nájom. Či majú prácu, ktorá im dáva samostatnosť. Chcela som im dať nástroje, aj cez technológie, aby mali možnosť voľby.“
Jej startup Neem dnes cez B2B2C model poskytuje fintechové riešenia tým, ktorých tradičný bankový systém často prehliada: ženám, roľníkom, personálu na okraji systému. Rozhovor s Vladimírou je rozprávaním o posúvaní hraníc – mentálnych, kultúrnych aj tých vlastných. O tom, ako sa adaptovať na krajinu, kde k vám na večeru zavíta desať ľudí bez ohlásenia a výchova dieťaťa je spoločenský projekt. O tom, ako sa vyrovnať s obmedzenou slobodou pohybu, keď ste zvyknutí ísť si po práci zabehať. Ale aj o tom, ako vybudovať startup v krajine, ktorú investori považujú za „príliš rizikovú“ – a aj tak zostať.
Čo aktuálne nazývate „domov“? A čo pre vás slovo domov znamená po toľkých rokoch v zahraničí?
Hneď ako prvé mi napadlo Slovensko, čo je v mojom kontexte veľmi zaujímavé. Keď sa povie domov, tak to mám spojené s rodičmi. Tam, kde sú oni. Napriek tomu tak vnímam momentálne aj Pakistan a určite pár ďalších miest, v ktorých som žila a mala svoje zázemie. Je prirodzené mať viacero domovov. A aj keď to znie ako klišé, považujem sa za globálnu obyvateľku. Ale keď sa povie slovo domov, napadnú mi naše hory, dolina okolo Strážovských vrchov, kde som vyrastala. A to aj napriek tomu, že teraz mám zázemie v Pakistane – mám tu manžela, dieťa, ako aj prácu a priateľstvá.
Vladimíra Briestenska považuje Pakistan za svoj druhý domov. Foto: Archív Vladimíry Briestenskej
Čo vás priviedlo práve do Pakistanu a následne tam aj udržalo?
V období, keď sa to dialo, som bola pripravená na túto fázu svojho života. A myslím si, že to je veľmi dôležité povedať. Úplne konkrétne to bola pracovná príležitosť, čo ma sem doviedlo a čo sa spájalo aj s človekom, ktorý je dnes mojím partnerom a manželom. Ale v tom čase sme boli biznisoví partneri. On bol však akcelerátorom toho, že „poď do Pakistanu, je tu tá pracovná príležitosť“. V tom období som niekoľko rokov žila v Európe a mala som pocit, že potrebujem ísť späť do kontextu rozvojových krajín. Vždy som sa cítila v tom prostredí viac sama sebou, že toto je to prostredie, kde by som mala pracovať, žiť.
Takže rozhodnutie prišlo rýchlo?
Ak ste tomu vo vnútri otvorení a príde príležitosť, tak rozhodnutia sú veľmi rýchle. Samozrejme, že som to skonzultovala s rodičmi a vtedy s mojím partnerom, ktorý ma podporoval. Rodičia boli trošku v šoku, hoci už boli zvyknutí… Ale keď poviete „Pakistan“, tak všetci prevrátia oči.
A vy ste sa báli?
Samozrejme, boli tam aj obavy. No vnútri som sa rozhodla veľmi rýchlo, pretože som sa túžila vrátiť do týchto končín a do kontextu rozvojových krajín. Dnes to vnímam ako obrovský dar. Mám možnosť sa každý deň učiť od miestnych ľudí a kultúr. O svete, o hodnotách aj o sebe samej. Ich pohľad na život, ako prekonávajú výzvy, ma inšpiruje a zároveň mám aj ja možnosť niečo priniesť – svoju perspektívu, skúsenosti. Keď prídu ťažšie chvíle, pripomínam si, že toto je etapa, ktorá mi prišla do života nie náhodou, a cítim za ňu vďačnosť.
Ako si spomínate na svoje prvé dni?
Hneď som zistila, že život je tu úplne iný v porovnaní s tým, čo sa prezentuje v médiách. V tom období bol Pakistan ešte stále silno spájaný s terorizmom a s tým, že je to moslimská krajina. To sú dva hlavné obrazy, ktoré si ľudia uchovali z médií. Buď je to bezpečnostné riziko a terorizmus, alebo náboženstvo. A ja som tu zrazu zažila neuveriteľnú rôznorodosť. Jazyky, kultúry, etniká, jedlo, krajina ako taká. Má púšte aj osemtisícovky. Sama som si uvedomila, že je to niečo úplne iné ako to, čo som čítala, a to je veľmi pozitívne.
Aké kultúrne rozdiely ste si najviac uvedomovali?
Pochádzam z menšej rodiny a na Slovensku sa väčšinou držíme v menších jednotkách a viac pri sebe. V Pakistane som zistila, že tu sa ľudia nepýtajú, či môžu prísť na návštevu a večeru. Oni proste prídu. A príde desať ľudí. Vždy majú všetci navarené a otvorené dvere. Žije sa tu komunitne a to sa mi veľmi páči a vyhovuje mi to. Samozrejme, že som sa na to musela adaptovať, ale vnímam to ako veľké pozitívum tejto krajiny a kultúry. Je pravda, že všetci sú vrúcni a vítajú vás doma. A obzvlášť ak ste cudzinec. Tu sa o vás postarajú, ak sa stratíte na ulici, a to je úplne paradoxné oproti tomu, ako sú táto krajina a kultúra vnímané v západnom svete.
A niečo negatívne, na čo ste si museli zvyknúť?
Keď som vyrastala v Európe a žila napríklad v Bruseli, bola som zvyknutá prísť po práci domov, zhodiť veci a išla som si zabehať. Áno, aj na Slovensku sa ženy boja na istých miestach, ale tu je sloboda pohybu obmedzenejšia, chýba tu takáto infraštruktúra. Ak pracujete v biznisovom prostredí, väčšina vášho života sa odohráva v interiéri. Kompenzujem si to chodením do parkov, ale aj to treba plánovať, nie je to prirodzené a to na mňa dolieha.
Naša dcéra sa narodila v Karáči a rozhodli sme sa, že ju budeme prvých pár rokov vychovávať tu, aj keď v nej budujem aj slovenskú identitu. Ale ak sa hovorí, že tu vychováva dieťa celá dedina, tak to je pravda. Tu je prirodzené mať ľudí, ktorí vám s dieťaťom pomáhajú, a takisto prirodzený bol aj môj návrat do práce – asi po mesiaci, bez akéhokoľvek pocitu viny. V Európe, a obzvlášť na Slovensku, by to bolo ťažšie. Áno, máme pestúnku a Maya s nami chodí aj do práce.
Mnohí moji priatelia tu vychovávajú svoje deti komunitne. A sú na to veľmi hrdí.
Niekomu sa to môže zdať ako privilégium, tu je to samozrejmosť. Rodina je veľmi silno zapojená do výchovy. Mnohí moji priatelia tu vychovávajú svoje deti komunitne. A sú na to veľmi hrdí. Deti sú tu vychovávané skupinou ľudí, ktorá im dáva veľa lásky a pozornosti, a tento vplyv možno cítiť.
Váš startup Neem sa zameriava na poskytovanie finančných služieb pre marginalizované skupiny. Prečo práve táto téma a prečo práve cez fintech?
Je to taký kompromis. Nielen sociálny rozmer, ale aj ten finančno-technický. Každý z nás, ak robí vo svojom živote nejaké dôležité rozhodnutie, tak sa musí pozrieť na svoje finančné prostriedky, schopnosť s nimi pracovať a kumulovať ich. Použijem príklad: ak sa žena rozhodne odísť zo vzťahu, tak mnohé z nich premýšľajú nad tým, či sú schopné to urobiť, či majú finančné zabezpečenie a finančnú slobodu.
Dokážem si zaplatiť nájom? Mám prácu, ktorá mi dáva samostatnosť? Chcela som im dať možnosť, aby sa vzdelali a aby dokázali pracovať s financiami. Vedia, ako si môžu vziať pôžičku, rozbehnúť vlastný biznis, čokoľvek, čo môže mať pozitívny vplyv na kvalitu ich života. A toto tradičné banky neriešia, nie sú pre ne cieľová skupina. Nemajú dôvod im ponúkať finančné produkty a vzniká tak obrovská priepasť. Takže my sme sa rozhodli nájsť cestu a sprístupniť im tieto služby.
Naša technológia už vie pracovať aj s úplne základnými telefónmi, aj v odľahlých miestach. Hoci tu ľudia žijú skromne, majú prístup k telefónom a internetu.
Kto je teda vaším typickým používateľom?
Pracujú s nami biznis klienti, ale aj jednotlivci. Naším klientom je napríklad platforma, ktorá ľuďom v Pakistane poskytuje medicínske služby online. A cez našu službu sme im dokázali poskytnúť finančné služby ako digitálne platby, pôžičku, prístup k poisteniu. Bežný človek, ktorý je z marginalizovaných skupín, väčšinou nepôjde do nejakej banky alebo poisťovne.
Bežný človek, ktorý je z marginalizovaných skupín, väčšinou nepôjde do nejakej banky alebo poisťovne.
Ale využíva služby – kuriérsku, logistickú, zdravotnícku alebo poľnohospodársku spoločnosť, kde získava poradenstvo. Ani o nás by bežný človek nevedel, ale pozná nás práve cez tieto medicínske či farmárske platformy, s ktorými pracuje. Čiže je to B2B2C biznis model. Cez firmy a platformy ku koncovým zákazníkom.
A čo bariéry?
Väčšina platforiem, s ktorými pracujeme, nemá pobočku v odľahlých častiach regiónu, takže fyzicky nemali prístup k službám a produktom. V niektorých oblastiach si dokonca ani nevedia predstaviť, že by tam žena vôbec vstúpila. My musíme chodiť do komunít za nimi. Robíme školenia, rozprávame sa s ľuďmi, delia sa s nami o problémy. Ak by sme to robili len cez nejaké marketingové nástroje z klimatizovanej kancelárie, asi by sme nikdy nezistili, čo naozaj potrebujú a čo pomáha. To je skutočná inklúzia. A následne je úžasné vidieť, ako si ľudia dokázali vybaviť finančné prostriedky, získali nejaké úspory, rozbehli biznis, postavili sa na vlastné nohy.
Rozmýšľali ste nad expanziou mimo Pakistanu – prípadne aj smerom na Slovensko?
Nie, dnes nie. Náš tím má jasno v tom, že Pakistan je trh, na ktorý sa chceme sústrediť a ktorý má obrovský potenciál. Jediné momenty, keď sme zvažovali expanziu, boli pod tlakom investorov. Lebo znova – investor sa pozerá na Pakistan z pohľadu rizík. Vníma krajinu ako potenciálne politicky nestabilnú a kladie si otázku, či dokážeme vybudovať dostatočne škálovateľný biznis, prípadne jednorožca.
Vladimíra považuje za dôležité chodiť priamo za svojimi zákazníkmi. Foto: Archív Vladimíry Briestenskej
My sa snažíme ísť proti prúdu. Bolo obdobie, keď sme sa pozerali na Saudskú Arábiu, širší Stredný východ, prípadne Nepál či Bangladéš. Ale vrátili sme sa späť k základu: nemáme na to kapacitu. Bolo by to len plytvanie možnosťami na niečo, čo sa snažíme vybudovať tu. Povedali sme si, že ak prídu investori, ktorí nás budú tlačiť do expanzie, nie sú to správni investori pre nás.
A čo Slovensko – mohla by vaša služba fungovať aj u nás?
Neem ako taký nie, pretože sa reguluje v Pakistane. Ak by sme prišli na Slovensko, znamenalo by to úplne iný regulačný systém. Ale model, na ktorom náš biznis funguje, by sa dal uplatniť. Aj na Slovensku existujú skupiny ľudí, ktorých prístup k finančným službám nie je úplne ideálny. Vidím, že sa to mení. Napríklad moja mamina využíva služby digitálnej banky cez telefón a vie s tým pracovať. Úžasne to sledujem a cítim, že aj na Slovensku sa veci posúvajú k lepšiemu.
Ako vnímate rozdiel medzi „financovaním“ a skutočnou finančnou inklúziou? Čo dáva ľuďom skutočnú kontrolu nad ich budúcnosťou?
Nehovorí sa o tom priamo ako o finančnej gramotnosti alebo o finančnej inklúzii. Pre ženy z týchto komunít to znamená niečo iné – každodennosť. Vedia riadiť svoj malý biznis, doručiť svoje výrobky zákazníkom, zinkasovať za ne peniaze, uložiť ich tam, kde treba, a vybaviť si pôžičku, keď ju potrebujú. Vzdelanie má v rodinách obrovskú hodnotu. Keď má niekto vyššie vzdelanie, napríklad zo súkromnej školy, je to veľká vec. Na všetko pozerajú z praktickej stránky. Máme v rodine svadbu? Kde vezmeme peniaze? Požičiame si? Aký bude úrok?
Foto: Archív Vladimíry Briestenskej
Mnohí ľudia si požičiavajú a tie úroky sú tu aj na úrovni 120 percent, a tak sa dostávajú do dlhovej špirály, z ktorej niet úniku. Takže finančná gramotnosť tu neznamená učebnicové pojmy. Znamená vedieť, že mám alternatívy. Vedieť, čo má moje rozhodnutie za dôsledky. A neocitnúť sa v pasci. Ale vnímam, že sa to zlepšuje. Dostáva sa to do komunít, vznikajú nové biznisy, ktoré majú práve tieto ženy ako cieľovú skupinu . Pracujú inovatívne, vzdelávajú sa, majú pozitívny vplyv.
Zakladať technologický startup v Pakistane ako cudzinka, aj keď s lokálnymi spoluzakladateľmi, nie je úplne bežný príbeh. Čo bol pre vás ten najväčší risk?
Prísť a zostať. Je to úsmevné, ale v tom to celé je. A je to niečo, čo sa dá aplikovať aj na iné oblasti života. Často narazíme na nové, komplexné a neisté situácie, ale keď vo vnútri cítiš, že je to správny krok, jednoducho do toho choď. Zvyšok je už len skladačka, ktorá do seba zapadne.
