Rakúska spoločnosť Enery kúpila v októbri na Slovensku 32 fotovoltických elektrární. Riaditeľ slovenskej pobočky Enery a člen výkonného výboru Slovenskej asociácie udržateľnej energetiky (SAPI) Ján Horváth pre Forbes vysvetľuje detaily transakcie a situáciu v biznise s obnoviteľnými zdrojmi na Slovensku.
Chceme v tomto regióne rásť a posilňovať naše aktivity. Skupina Enery vznikla pred šiestimi rokmi a naše prvé kroky smerovali do stredoeurópskeho regiónu, do Česka a na Slovensko.
Prvú akvizíciu sme na Slovensku urobili pred šiestimi rokmi a následne sme sa pustili aj do projektov na zelenej lúke, ale neprestali sme sledovať ani akvizičné príležitosti.
Dohodli sme sa s predávajúcim, že hodnotu transakcie nezverejníme. Prepáčte, doplním, že okrem firmy Contour Global zo skupiny KKR vlastnil 49 percent aj švajčiarsky investičný fond Energy Infrastructure Partners.
Enery momentálne pôsobí v 11 krajinách strednej a východnej Európy. Cielime najmä na korporačných zákazníkov, ktorí majú vysokú spotrebu elektriny a žiadajú, aby bola udržateľná a cenovo konkurenčná.
V rámci týchto krajín by sme chceli do roku 2030 dodať našim zákazníkom 30 terawatthodín zelenej elektriny, teda energie z obnoviteľných zdrojov.
Presne tak. Niečo vieme zabezpečiť vďaka obchodovaniu s elektrinou, ale základ musia tvoriť naše vlastné zdroje energie. Keďže realizácia projektu trvá od dvoch do šiestich rokov, musíme na tom pracovať priebežne a každý rok pripravovať súbežne niekoľko projektov.
Medzi obnoviteľné zdroje patrí napríklad aj biomasa, bioplynové elektrárne. Vy sa sústredíte na slnko a vietor?
Áno, ale nielen to – prevádzkujeme aj vodné elektrárne a dopĺňame ich ďalšími aktivitami, ako sú batériové úložiská. Okrem výroby energie z obnoviteľných zdrojov sa zameriavame aj na poskytovanie riešení, ktoré umožňujú našim priemyselným zákazníkom elektrifikovať svoje prevádzky a prejsť na čistú energiu.
Realizovali sme seed investíciu do spoločnosti, ktorá vyvíja megawattové nabíjacie stanice pre ťažké nákladné vozidlá, čím pomáhame logistickým firmám odchádzať od dieselového paliva – a zároveň dosahovať úspory nákladov.
Ďalším príkladom je Renewabl, digitálna platforma umožňujúca hodinové párovanie záruk pôvodu. Táto platforma umožňuje priemyselným zákazníkom preukázať, že každá hodina ich spotreby elektriny pochádza z obnoviteľných zdrojov. Táto schopnosť je mimoriadne dôležitá pre spoločnosti vyrábajúce zelenú oceľ, zelený vodík alebo syntetické palivá, kde sa preukazovanie obnoviteľného pôvodu energie na hodinovej báze stáva regulačnou požiadavkou.
Celkový výkon 35 megawattov, ktorý majú všetky parky dokopy, nie je veľké číslo…
Nie. Ide o staršie elektrárne s výkonom pod jeden megawatt, ktoré vznikli v rokoch 2010 – 2011 v čase vtedajšieho solárneho rozmachu.
Enery
Z toho vtedy profitovali „naši ľudia“ prepojení na vládnu garnitúru…
My sme energetická firma, nekomentujeme politiku. Týchto 32 elektrární je rozmiestnených geograficky skoro rovnomerne v rámci celého Slovenska. Sú to zväčša inštalácie, ktoré vznikli na neúrodných pôdach s výmerou asi tri hektáre na jednu elektráreň.
Spolu sa teda bavíme o zhruba sto hektároch. Vygenerujú zhruba 35 gigawatthodín zelenej elektriny ročne. Dnes už sú solárne panely výrazne účinnejšie, takže by sme tieto parky radi neskôr zmodernizovali a dosiahli na rovnakej rozlohe trojnásobný výkon.
Aký má Enery po akvizícii podiel na slovenskom trhu?
Na slovenskom trhu má Enery tri ďalšie elektrárne s celkovým výkonom desať megawattov, po akvizícii sme dosiahli výkon 45 megawattov. Podobných fotovoltických elektrární s rozlohou viac ako jeden hektár je na Slovensku zhruba 550 až 600 megawattov výkonu. Dostali sme sa teda zhruba na sedem percent trhu.
A ak započítame aj menšie a strešné inštalácie?
Fotovoltika na Slovensku je rozdelená na tri segmenty – na strechách domácností by sme spočítali zhruba 50-tisíc zdrojov s celkovým výkonom 400 až 500 megawattov. Firmy majú, napríklad na strechách priemyselných hál, okolo dvetisíc zdrojov s celkovým výkonom zhruba 300 megawattov a spolu s naším segmentom „industrial scale“, ktorý má spomínaných takmer 600 megawattov, to bude spolu na celom Slovensku vyše 1 300 megawattov.
Má Enery ambíciu byť jednotkou na slovenskom trhu?
Ak nerátam vodnú elektráreň Gabčíkovo (v plnom výkone má výkon 720 megawattov, pozn. red.), po tejto akvizícii sme už v produkcii obnoviteľných zdrojov v podstate jednotka.
Čiže trh je extrémne fragmentovaný?
Áno. Aj väčšie zdroje sú roztrúsené medzi množstvo malých investorov, zhruba tristo vlastníkov má na Slovensku elektráreň s výkonom do jedného megawattu.
Je na trhu ďalší hráč, ktorý má ambíciu rásť a získať výrazný podiel?
Historicky tu bolo veľa subjektov, ktoré rozbehli štúdie uskutočniteľnosti na veterné parky, to hovoríme o období vyše 25 rokov dozadu. Dnes sú na území Slovenska tri megawatty inštalovaného výkonu, čo je päť fyzicky sa točiacich vrtúľ.
Pokiaľ viem, viacerí domáci investori, ale aj napríklad investori z Rakúska, z Nemecka, z Nórska, z Čiech či z Holandska, vstúpili alebo majú záujem pokračovať vo výrobe energie z obnoviteľných zdrojov.
Po roku 2021, keď sa uvoľnil stop stav, takmer desaťročný vládny zákaz pripájania nových zdrojov zelenej elektriny do sústavy, sa v biznise objavilo množstvo nových projektov – slovenské distribučné spoločnosti dostali stovky žiadostí o pripojenie s projektmi fotovoltických či veterných parkov. Kde sú?
Pokiaľ ide o veterné parky, v rôznych fázach posudzovania sú momentálne projekty s celkovým výkonom skoro 1 200 megawattov. Ide o viac ako 35 projektov roztrúsených po celom území Slovenska. Žiadny z týchto projektov však ešte nezískal právoplatnú EIA. Napriek tomu, že niekoľko už dávnejšie zrealizovalo povinné hodnotenie vplyvov, doteraz sú na čakacej listine rezortu životného prostredia.
Navyše, pripravujú sa dve akceleračné zóny na východnom a západnom Slovensku, ktoré chcú priniesť ďalších skoro 750 megawattov. Pripravuje ich Jadrová energetická spoločnosť Slovenska (JESS), ktorú spoluvlastní štát a česká ČEZ. Nedávno tie projekty predložila úradom na schválenie v rámci procesu EIA. To je tá „veterná“ časť.
A pokiaľ ide o fotovoltické zdroje?
Týchto projektov je kapacitne podobne veľa a nachádzajú sa v rôznych fázach povoľovacích procesov.
Len pre porovnanie – to je viac ako celé Mochovce, ktoré majú po spustení tretieho jadrového reaktora výkon zhruba 1 500 megawattov…
Áno. Po stop stave štát vyčlenil alebo zarezervoval pre investorov, ktorí by chceli budovať nové obnoviteľné zdroje, kapacitu zhruba 700 megawattov, ktoré môže štátna Slovenská energetická a prenosová sústava alokovať pre distribučné siete.
Všetky distribučné spoločnosti dostali z tých 700 megawattov nejaký podiel, napríklad Stredoslovenská 120 megawattov, Východoslovenská okolo 150 megawattov a Západoslovenská distribučná zvyšok. Neskôr toto číslo ešte trochu navýšili pre batériové úložiská. Ak sa bavíme o malých lokálnych zdrojoch, ako sú domácnosti, tam je trochu iný režim pripájania.
Boli vyčlenené a boli rezervované, ale boli aj pripojené?
Nie. Kapacita sa minula pre subjekty, ktoré si podali žiadosť o zapojenie do siete, ale väčšina z nich svoje projekty dodnes nezrealizovala.
Koľko bolo pripojených?
Asi 30 až 50 megawattov solárnych projektov.
Tých dôvodov je viac, rozdelil by som ich do troch blokov. V jednom sú povoľovacie procesy. Príprava projektov si vyžaduje povolenie viacerých úradov z hľadiska dosahu na životné prostredie (EIA). Ďalej je potrebný súlad projektu s územným plánom v danej lokalite a na záver aj stavebné povolenie.
V Čechách je územné a stavebné konanie spojené do jedného procesu, u nás je to možné až od apríla tohto roka. Reálne skúsenosti s aplikáciou tejto zmeny úrady ešte len získavajú. V Estónsku vieme veternú elektráreň pripraviť od štádia nápadu až po kolaudáciu aj za dva roky, fotovoltiku za rok.
V dĺžke trvania povoľovacích procesov v stavebníctve je Slovensko až v druhej stovke krajín sveta. Projekty tak majú veľa prekážok, pri ktorých sa investor môže rozhodnúť, že to vlastne nechce absolvovať.
Prestane sa snažiť na polceste o dokončenie projektu?
Áno, alebo skôr už niekde na začiatku. Druhá vec sú poplatky, kde sa bavíme o neslávne známom G-komponente, ktorý bol od uvoľnenia stop stavu opäť zvýšený – dvakrát. Ide o platbu za prístup do distribučnej sústavy, ktorá je vlastne skrytou daňou, pretože ju v cene odoberanej elektriny platí prakticky každá domácnosť a podnik.
Ak si investor naplánoval projekt a medzičasom mu G-komponent a tiež pripojovacie poplatky zmenili výnosnosť, často nemá dôvod ho realizovať. A práve ich neúmerná výška v porovnaní s okolitými krajinami cenu elektriny z veľkých zdrojov predražuje.
Akým podielom sa dnes G-komponent podieľa na cene elektriny?
Je to viac ako 20 eur za megawatthodinu. O túto sumu by firmy na Slovensku mohli mať nižšiu cenu elektriny a mohli by lepšie konkurovať tým v zahraničí, kde sa tieto poplatky neaplikujú. Rezortu hospodárstva sme predložili porovnanie z iných stredoeurópskych krajín, napríklad v Rumunsku je táto platba pod desať percent slovenskej.
Sieť na prenos elektriny v Európe je prepojená, takže ako podnikateľovi mi môže byť jedno, kde sa elektrina vyrobí. Budem teda radšej odoberať lacnejšiu zo zdrojov, kde v cene neplatím aj G-komponent, aby som ušetril?
Taká je logika. Viac sa mi vyplatí postaviť fotovoltický park na rakúskej hranici, aby som nemusel započítať aj G-komponent a mohol ponúkať elektrinu lacnejšie. Veľmi to znevýhodňuje slovenských producentov na európskom trhu a odberateľov z priemyslu tiež, pretože majú vyššie náklady ako konkurencia.
Prečo sa vám potom oplatí stavať projekty na Slovensku, keď priemyselníci radšej kúpia zelenú elektrinu tam, kde je najlacnejšia?
To je legitímna otázka. Podobné transakcie už na trhu sú, voláme ich takzvaný cross-border power-purchase agreement (cezhraničná dohoda o dlhodobom odbere energie, prekl. red.).
Okrem G-komponentu môžete započítať aj to, že v Rumunsku svieti slnko intenzívnejšie ako na Slovensku, takže elektrina zo slnka tam bude výrazne lacnejšia. Ďalší rozdielový faktor je veľkosť projektu, keďže pri väčších projektoch je možné dosiahnuť výrazné úspory z rozsahu.
Lenže do vzorca je potrebné doplniť aj to, ako ďaleko od miesta spotreby je zdroj elektriny. Pri cezhraničných prenosoch totiž môže výslednú cenu elektriny predražiť jej prenos, distribúcia a tiež riziko rozdielu cien elektriny na trhu výrobcu a odberateľa.
Poplatky za prenos elektriny teda môžu navýšiť jej cenu do tej miery, že je potom relevantný aj drahší domáci hráč?
Áno. A po druhé, vstupujú nám do toho ciele udržateľnosti výroby.
Čím ďalej je zdroj elektriny od miesta spotreby, tým vyššie sú náklady na prenos a tým viac zaťažuje životné prostredie a je menej „zelená“?
Presne tak. Ak chcete ako fabrika minimalizovať uhlíkovú stopu, vyberiete si ideálne zelenú elektrinu, ktorú produkuje zdroj na mieste vašej spotreby, takzvaný lokálny zdroj. O to sa snažíme – ponúknuť veľkým industriálnym hráčom zdroj obnoviteľnej energie v ich regióne, aby dokázali v rámci ESG reportingu vykázať čo najnižšiu produkciu emisií a podporu dekarbonizácie v mieste, kde podnikajú. Až keď miestni odberatelia nenájdu na lokálnom trhu dostatočné množstvo zelenej elektriny, hľadajú ju v zahraničí.
Vráťme sa teda k tomu, prečo sa nerealizovalo obrovské množstvo projektov, ktoré po uvoľnení stop stavu v roku 2021 mali priemyslu ponúknuť lokálnu zelenú elektrinu. Okrem povoľovacích procesov a vysokej ceny elektriny z dôvodu pripojovacích poplatkov a G-komponentu, ktorý sa navyše po zrušení stop-stavu dvakrát zvyšoval, sú aj iné dôvody?
Tretím dôvodom je nízka ambicióznosť Slovenska v určovaní si cieľov v oblasti ochrany životného prostredia a energetickej bezpečnosti. Chýba dlhodobá strategická podpora a informovanosť, preto táto oblasť podobne ako mnohé iné zápasí s neodbornými a vedecky nepodloženými informáciami. Tieto sa živelne šíria sociálnymi sieťami a znižujú spoločenskú akceptáciu obnoviteľných zdrojov.
Pritom práve odvetvie udržateľnej energetiky preukázateľne priťahuje nové investície do ekonomiky, je vysoko inovatívne a nízkonákladové. A v neposlednom rade priťahuje šikovných mladých ľudí, ktorí chcú, aby ich práca mala pozitívny vplyv na spoločnosť.
Asi naznačujete to, že súčasná vláda preferuje elektrinu z jadra. Premiér mal vždy blízko k jadrovej energetike a aktuálne presadzuje urýchlenú výstavbu novej jadrovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach. Potrebuje vôbec Slovensko viac zdrojov zelenej elektriny, keď Európska komisia akceptovala elektrinu z jadra ako prechodne neutrálnu z pohľadu dosahu na životné prostredie? Po dokončení štvrtého reaktora v Mochovciach bude elektriny z jadra dostatok pre kompletnú spotrebu Slovenska.
Na začiatok treba povedať, že slovenský energetický mix je po odstavení uhoľných elektrární v Novákoch a Vojanoch skutočne veľmi nízko emisný. Máme tu dobré dedičstvo vodných a jadrových elektrární a v SAPI to vnímame ako dobrý základ pre budúcnosť.
Jadro a voda poskytujú stabilnú dodávku elektriny, takzvaný base load, a zabezpečujú stabilitu siete, no súčasné tempo elektrifikácie zo strany priemyslu a firiem sa zdvojnásobí, čaká nás elektrifikácia v doprave, vo výrobe tepla a takisto významný nástup dátových centier. So súčasným mixom by nám už okolo roku 2040 chýbalo zhruba 20 terawatthodín.
Dovtedy už môže teoreticky stáť nová jadrová elektráreň.
Áno, teoreticky, ale aj keby stála už dnes, pri súčasných predikciách zvýšenia spotreby elektriny nám stále bude chýbať okolo 10 až 15 terawatthodín. Navyše, o 15 až 20 rokov budú mať najstaršie reaktory v Jaslovských Bohuniciach vyše 50 rokov.
Čiže sa bude pomaly riešiť ich vyraďovanie z prevádzky…
Áno. Po odstavení sa chýbajúci objem ešte zvýši. Spomínali sme tiež dlhé povoľovacie procesy na Slovensku, ktoré pri výrazne jednoduchších projektoch, ako sú veterné elektrárne, trvajú päť až 10 rokov. Koľko bude trvať len príprava a schválenie nového jadrového zdroja, ktorý dnes nemá ani štúdiu uskutočniteľnosti? Väčšina jadrových elektrární, ktoré sa za posledných 25 rokov postavili, mala výrazný časový sklz a zvyčajne sa dvoj- až trojnásobne predražila.
A nesmieme zabudnúť na cenu elektriny. Jadrové elektrárne sú také náročné a drahé na výstavbu, že megawatthodina elektriny napokon vyjde aj na 200 eur, čo je aktuálne dvojnásobok trhovej ceny.
Ktorý investor by bol ochotný investovať miliardy do elektrárne, ktorá bude produkovať takú drahú elektrinu? Bez garancie štátu, že bude cenu elektriny dotovať alebo ju odoberať, teda sa na ňu poskladajú všetci. Nikto. Pritom pri veterných elektrárňach vieme dnes megawatthodinu vyrobiť za 50 až 60 eur, pri slnku 70 až 90 eur v závislosti od krajiny. Ideálne by preto bolo súčasné jadro a vodu doplniť vetrom a slnkom.
Pre poriadok by sme však mali do ceny elektriny z jadra započítať aj cenu za udržiavanie stability celej sústavy. V čase, keď nesvieti slnko a nefúka vietor, by totiž bez jadra či uhlia celá sieť „pokľakla“, čo by spôsobilo škody v miliardách eur. Počítate s tým?
V súčasnosti je legislatíva nastavená tak, že za nedodanie sľúbenej elektriny do siete, teda takzvanú odchýlku, zodpovedá každý, kto ju spôsobuje, teda aj výrobca z obnoviteľných zdrojov. V našom prípade to znamená, že ak nefúka a nesvieti, zodpovedáme za odchýlku v systéme.
Musíme to mať zohľadnené a rozpočítané v našom biznis modeli a v cene elektriny. V časoch, keď obnoviteľné zdroje začínali a bolo ich málo, tento mechanizmus nebol až taký potrebný, takže zodpovednosť za odchýlku prevzala spoločnosť SPP a výrobcovia nemali žiadne sankcie.
Dnes je potreba stability siete oveľa vyššia a stabilizačné prvky, napríklad batériové úložiská, sú súčasťou takmer každého nového projektu. Trh sa s tým vysporiadal týmto spôsobom. Pribúdajú dokonca batériové úložiská, ktoré investori ponúkajú ako zdroj na stabilizáciu siete.
Navyše, za posledné roky sa výrazne zlepšili predikčné modely, napríklad analýza počasia. Takto vieme presnejšie predpovedať odchýlku od naplánovanej produkcie a opäť sme efektívnejší.
Čo v prípade, že v takmer celej Európe nesvieti a nefúka? Dokážu nové nástroje zabrať natoľko, že kompletne prevezmú doterajšiu úlohu uhoľných a jadrových elektrární? Ak nie, stále je potrebné počítať v cene elektriny z jadra aj hodnotu pre stabilitu systému. Zrejme aj na tom dnes zarába napríklad Daniel Křetínský, ktorý lacno kupoval vyraďované uhoľné elektrárne v Nemecku, lebo stavil na to, že ešte nejakých 10 až 20 rokov bude ich stabilizačná funkcia pre sieť nevyhnutná.
Áno, bavíme sa o elektrárňach, ktoré často používajú ako palivo naftu či mazut a fungujú podobne ako záchranné služby. To znamená, že dostávajú zaplatené už za to, že sú pripravené zapnúť generátory elektriny v prípade núdze.
Tú istú úlohu však postupne preberú batériové úložiská. Rozvoj v tomto biznise je rýchly, možno o päť rokov budú efektívnejšie nové technológie, napríklad skladovanie energie do soli alebo do vody. Nástrojov bude časom oveľa viac, ale momentálne vidíme obrovský dopyt práve po batériových úložiskách.
Skoro každý projekt, ktorý dnes pripravujeme, počíta s tým, že elektráreň vie vďaka úložiskám dodávať elektrinu ešte štyri hodiny po tom, ako zapadne slnko. Náklady na odchýlku nútia investorov k tomu, aby našli inovatívne cesty k úsporám. To platí pre takmer celý trh.
Vráťme sa k jadru. Napriek tomu, že Európska komisia zaradila elektrinu z jadra medzi prechodne neutrálne zdroje z pohľadu dekarbonizácie a ESG reportingu, viaceré firmy na Slovensku mali záujem vyslovene o elektrinu z obnoviteľných zdrojov. Spomeňme napríklad čínsko-švédsku automobilku Volvo, pre ktorú to bola jedna z podmienok príchodu na Slovensko. Vnímate tento dopyt?
Existuje globálna iniciatíva Re100, ktorá združuje podniky s celoročnou spotrebou elektriny nad sto gigawatthodín.
Patria tam automobilky, prevádzkovatelia obrovských serverových parkov ako Amazon či Apple a podobne. Účastníci tejto iniciatívy sa zaviazali, že do roku 2040 budú svoje prevádzky zásobovať len energiou z obnoviteľných zdrojov.
Teda slnko a vietor?
Áno. Samozrejme, stále je tu snaha zaradiť jadro, aspoň dočasne, na úroveň obnoviteľných zdrojov, ale jadrové elektrárne sú problematické z hľadiska výstavby, bezpečnosti prevádzky, paliva, jeho likvidácie či likvidácie elektrárne po skončení jej životnosti. Momentálne neevidujeme záujem klientov o jadrové zdroje. Uvidíme, ako sa to bude vyvíjať.
Na Slovensku je však rozhodne veľa investorov, ktorí majú záujem len o elektrinu z obnoviteľných zdrojov. Potrebujú ju však teraz alebo o rok či o dva. A ten biznis funguje tak, že málokedy sa robí zdroj len tak, do zásoby. My začíname rokovania s možnými odberateľmi zdroja dva až tri roky predtým, ako odhadujeme, že bude zdroj pripojiteľný do sústavy.
A na výstavbu a jej financovanie potrebujeme aspoň čiastočne PPA (power-purchase agreement, pozn. red.), teda zmluvu o dlhodobom odbere elektriny od klienta, ktorá nám potom rieši aj úverové financovanie a vtedy vieme ísť naplno do výstavby.
Jeden taký projekt ste nedávno postavili pre pivovar spoločnosti Plzeňský Prazdroj Slovensko vo Veľkom Šariši pri Prešove. To je údajne prvý projekt zdroja obnoviteľnej energie postaveného pre priemyselného klienta na Slovensku. Ako to funguje?
Postavili sme v Iliašovciach pri Levoči fotovoltický park a uzavreli s klientom dlhoročný kontrakt na dodávku zelenej elektriny, ktorá pokryje takmer sto percent jeho spotreby. Zvyšok si obstaral sám cez solár v areáli podniku.
Enery
Pripravujete pre niekoho ďalšie podobné projekty?
Rokujeme s viacerými spoločnosťami. Dúfam, že v krátkej dobe ich budeme môcť zmedializovať.
