Tri desaťročia sa zaoberá výskumom verejnej mienky, pred pár rokmi však napísala aj knihu o – na verejnosti málo známych – účastníčkach vzdoru proti komunistickej normalizácii v Československu 70. a 80. rokov. Sociologička Oľga Gyárfášová hovorí o tom, ako sa mení postavenie žen v slovenskej spoločnosti, a o tom, či mladá generácia tuší, čo sa u nás dialo pred polstoročím.
Jednoduchým a dosť výpovedným ukazovateľom je podiel žien v národnom parlamente. My ich máme necelých 23 percent. V absolútnom vyjadrení sme si vo voľbách 2023 na 150 poslaneckých kresiel zvolili 33 poslankýň, 17 je z jednej politickej strany. To je pokrok oproti 90. rokom, vo volebnom období 1998 – 2002 ich bolo len 17.
Stále je to však oveľa menej ako v iných európskych krajinách. Jednotlivé politické strany tiež majú k zastúpeniu žien v politike rôzny prístup. Jedna relevantná strana uplatnila takzvaný zipsový systém, na kandidátke striedala mužov a ženy. Rozhodli sa tak bez toho, aby ich „nútila“ napríklad Európska únia alebo iná „externalita“.
Iná, tiež relevantná strana, naopak, obsadila prvou ženou až 33. miesto kandidátky. Každoročný index rodovej rovnosti EIGE zaraďuje Slovensko v politickej reprezentácii žien, účasti na rozhodovaní a riadení z 27 krajín Európskej únie za rok 2024 na tretie miesto od konca.
Za nami sú len Cyprus a Maďarsko. Pozícia Maďarska súvisí aj s tým, aké ideologické zameranie má dominantná politická sila. V Maďarsku už pätnásť rokov vládne iliberálny ultrakonzervativizmus Viktora Orbána, ktorý rodovej rovnosti nie je naklonený.
Počas viac ako 35 rokov po páde komunizmu vidíme v smerovaní k rodovej rovnosti, rovnoprávnym príležitostiam a zastúpeniu žien vo verejnom živote pozitívny trend. Ale pokrok je slimačí. Ide o dobrý príklad toho, že kultúrne vzorce či hodnoty sa menia len veľmi pomaly. A to bez ohľadu na to, či príde veľká politická zmena.
Jeden ošúchaný citát, ktorý sa sem hodí, sa pripisuje sociológovi Ralfovi Dahrendorfovi. Svojho času povedal, že politická zmena sa môže udiať v priebehu dní, ekonomická v priebehu mesiacov, ale kultúrna trvá roky až desaťročia. To zažívame v slovenskej spoločnosti. Rodové stereotypy či názory na postavenie žien patria k tomu hlbšiemu kultúrnemu podložiu a jeho zmena sa nedá urýchliť.
Zodpovedá zastúpenie žien v politike aj situácii v iných oblastiach spoločnosti?
V mnohých oblastiach, napríklad v zastúpení na trhu práce, vzdelávaní, či v stave zdravia máme v porovnaní s inými krajinami dobré umiestnenie. Sme porovnateľní so skupinou stredo- a východoeurópskych krajín, ktoré majú demokraciu už takmer štyri desaťročia, ale rozdiely v hlbších hodnotových orientáciách – v otázkach ľudských práv, tolerancie inakosti či zásad rovnosti – sú oproti väčšine západnej Európy stále viditeľné. Ako región zaostávame a medziročné posuny sú nepatrné.
Existujú aj iné zaujímavé indikátory. Rodový platový rozdiel, rozdiel v priemernej mzde mužov a žien, je stále okolo 18 percent. Vplýva naň mnoho štrukturálnych okolností a životných stratégií, ktoré príjmy žien znižujú. Neznamená to, že by identická práca ženy bola zaplatená inak ako práca muža, veď zákaz platovej diskriminácie máme už zakotvený aj v ústave.
Problém je, že ženy častejšie pracujú v nízkopríjmových zamestnaniach a častejšie majú absencie, keď sa starajú o deti a členov rodiny. Tretí faktor je známy „sklený strop“, neviditeľná, ale zásadná prekážka, ktorá ženám bráni dosiahnuť vyššie riadiace pozície. Hoci existuje mnohoraká podpora pre rovnosť a diverzitu, čím vyššie ideme v riadiacej hierarchii, tým je žien menej.
Foto Robo Homola
V ktorých oblastiach sa postavenie žien vyrovnáva rýchlejšie?
Vývoj v žiadnej oblasti nie je lineárny. Makro pohľad aktuálne ukazuje, akoby v spoločnosti pôsobili dva protichodné trendy. Jedným je pokračovanie vyrovnávania postavenia žien, napríklad v rodičovskej starostlivosti či starostlivosti o domácnosť. Tu vývoj pomaly napreduje k väčšej vyváženosti.
Na druhej strane, počas posledných desať až pätnásť rokov vidíme aj protichodný trend, posilnenie konzervatívnych, proti-rodových postojov, presadzovanie návratu k tradičnému postaveniu žien, v duchu rakúskeho klišé o „troch K“, Kinder, Küche, Kirche – deti, kuchyňa, kostol.
Z politického prostredia prichádza snaha emancipačný vývoj v kultúrnych otázkach zastaviť alebo dosiahnuť regres. Do kultúrnej výbavy spoločnosti patria aj rodové stereotypy, sú stále prítomné, ultrakonzervatívna politika ich posilňuje a vo veľkej miere zneužíva či inštrumentalizuje na mocenské ciele.
Vo Forbese zostavujeme rebríček najbohatších ľudí Slovenska aj najdôležitejších firiem v krajine. Ženy v oboch figurujú okrajovo, v jednotkách percent. V prípade firiem pritom ide o nadnárodné koncerny, ktoré majú genderové politiky.
Áno, mnohé nadnárodné spoločnosti k nám prinášajú aj progresívnejšiu firemnú kultúru s dôrazom na diverzitu a rovnosť príležitostí. Firmy však nie sú izolovaný systém, ich politiky a možnosti odzrkadľujú aj to, ako sú doriešené úplne praktické podmienky, ktoré ženy buď povzbudzujú, alebo odrádzajú od toho, aby sa uchádzali o pozíciu topmanažérky.
Ak sa napríklad porady konajú večer, môže to byť bariéra pre ženy, ktoré majú deti. Keď bola pred pár rokmi v predstavenstve VÚB banky pani Kohútiková, bola jediná žena a veľmi jej záležalo na zlepšení podmienok pre ženy a podpore ich kariérneho rastu. Často zdôrazňovala, že ženám chýba sebavedomie a odhodlanosť ísť „do toho“.
Foto Robo Homola
Robili sme vtedy prieskumy a rozhovory s pracovníčkami a identifikovali sme aj niektoré konkrétne kroky, ktoré sa podarilo presadiť. Je mužské a ženské správanie v zlomových kariérnych situáciách iné? Nechcem zovšeobecňovať, schematizovať, ale ľudia z HR na základe osobných skúseností hovoria: nestáva sa, aby si muž priznal, že niečo nevie alebo na niečo nemá, kým ženy majú častejšie sklon sa podhodnocovať.
Ďalšou skúsenosťou z HR je, že ak pozícii prislúcha plat povedzme tisíc eur, muž si vypýta 1 300 a žena 700. Dôvod však nie je len ten, že by nemala dostatočné sebavedomie. Vie, že ak dieťa ochorie, k lekárovi s ním pôjde ona. Ak bude treba riešiť zdravotné problémy starších príbuzných, opäť to bude častejšie na nej.
Ide aj o reálny odhad, aké limity môže v práci čakať. V jednej dávnejšej ankete, myslím, že v týždenníku Trend, zaznela otázka, čo všetko žena potrebuje, aby prerazila sklený strop. Popri systémových opatreniach a múdrych „receptoch“ často zaznelo „mať chápajúceho partnera, ktorý ju podporí“. Často sa hovorí, „za každým úspešným mužom hľadaj ženu“, ale určite to platí aj naopak.
Dobrou správou je, že spoločenské vzorce, napríklad v deľbe práce pri starostlivosti o rodinu, sa v posledných rokoch menia – vďaka kultúrnym zmenám, ale aj vďaka stimulom vo verejnej politike, napríklad zavedeniu otcovskej dovolenky alebo rodičovskej pre otcov. Medzi mladými kolegami vidím mnoho pozitívnych príkladov. Všeobecne ale platí, že kým sa otázka postavenia žien nestane relevantnou témou aj pre mužov, veci sa zásadne nezmenia.
Dlhé roky sú politickou témou „kvóty“, akoby však zostávali bez diskusie, iba v polarizovanej pozícii „za“ – „proti“.
Rodové kvóty, to je občas až hysterizujúca téma. Keď sa povie „kvóty“, mnohým sa otvára nožík vo vrecku. Tvrdia, že je to niečo umelé, znevýhodňuje to mužov, deformuje kritériá výberu. Navyše, v našom historickom kontexte ešte stále vyvolávajú spomienku na štátny socializmus a komunistickou stranou nanútené kvóty. V novšej podobe, ale rovnako negatívnej, sú asociované s relokáciou migrantov v roku 2015. To, samozrejme, neprospieva vecnej, nezaťaženej diskusii.
Kvóty sú síce najrýchlejším riešením „podreprezentácie“ žien či inej menšiny, ale sotva môžu byť účinné, ak prídu ako príkaz zvonku. Musia vyplynúť z poznania, že rovnoprávnosť je hodnota sama osebe. Môžu aj poškodiť, ak spoločnosť na tento typ usporiadania ešte „nedorástla“. Bude ich brať ako niečo, čo niekto zvonku nanútil.
Na druhej strane, ak spoločnosť – alebo jej relevantná časť – dospeje k poznaniu, že rovnosť je prínosom pre všetkých, nebude povinné kvóty potrebovať. Umožňujú vyrovnanejšie rodové zastúpenie, ale vyžadujú aj aktívnejšie získavanie vhodných kandidátok a asi aj istý tlak voličov, ocenenie vo voľbách.
Existuje z pohľadu vývoja spoločnosti nejaký vhodný okamih na zavedenie kvót?
Kvóty sú len časť problému. Ide o súhru mnohých faktorov. Rodová nerovnováha vyplýva aj z nedostatku infraštruktúrnej a spoločenskej podpory pre zosúladenie pracovného a osobného či rodinného života.
Foto Robo Homola
Ženám v exponovaných pozíciách sa často vyčíta, že zanedbávajú rodinu a výchovu detí. Dvojité až trojité bremeno a tlak spoločenského alebo aj politického prostredia môžu mať za následok rezignáciu.
Sú známe štatistické poznatky z nejakej krajiny, aký účinok reálne má zavedenie kvót?
Áno, je mnoho príkladov a skúseností. Viaceré západné demokracie mali alebo majú kvóty platné zo zákona, alebo si ich stanovia samotné strany. Francúzsko je jednou z priekopníckych krajín, povinnú paritu pre strany zaviedlo v roku 2000 a jej nedodržanie je sankcionované. Zastúpenie žien v parlamente zvýšilo na takmer 40 percent a pohybuje sa okolo tohto čísla.
Španielsko zaviedlo podobný systém, Švédsko vďaka dobrovoľným kvótam prekračuje 45 percent žien v parlamente. Za týmto úspechom však stojí širší kultúrny záväzok k rodovej rovnosti. Podobne je to v Dánsku. Nemecko má kombinovaný systém legislatívnych a dobrovoľných kvót v politike aj biznise. Iné je to v krajinách strednej a východnej Európy.
Možno prekvapí, že jednou z mála krajín regiónu, ktorá zaviedla legislatívne kvóty, je Poľsko. Zákon stanovuje minimálne 35-percentné zastúpenie. Podiel žien v parlamente sa zvýšil na viac ako 30 percent, účinnosť kvót je však obmedzená obchádzaním. Ženy sa často ocitajú na nezvoliteľných miestach kandidátok.
Ako nástroj sú teda rodové kvóty účinné, viedli k tomu, že zvýšený podiel žien sa stal normou, niečím prirodzeným. Ale darí sa im len v priaznivom spoločenskom prostredí.
Nepôsobí proti širšiemu zastúpeniu žien aj nedostatočná tradícia, a tak – aspoň zatiaľ – jednoducho nie je dosť kandidátok?
Asi nie je jednoduché nájsť 75 žien na kandidátku. Aj v prípade Progresívneho Slovenska, ktoré zostavilo kandidátku s rovnakým počtom žien a mužov, mali spočiatku viac kandidátov ako kandidátok. Ale dali si tú námahu nájsť 75 žien. A o to práve ide. Povzbudiť ženy, dať im spoločenský kredit, že táto strana o ne stojí.
Po nežnej revolúcii sa hovorilo – veď ženy ani nechcú ísť do politiky! Chýbali motivujúce vzory, nemohli nimi byť súdružky Litvajová či Kabrhelová. Ženy ako nasledovaniahodné príklady v nových pomeroch chýbali. V poslednom čase robí užitočnú prácu aj Forbes, sila motivujúcich príkladov či rolových vzorov je v spoločnosti dôležitá.
Boli moderné slovenské političky ako Iveta Radičová a Zuzana Čaputová, ktorej ste robili externú poradkyňu, úspešné? Svoje mandáty napríklad neobhájili.
Predovšetkým ide o dva celkom rozdielne prípady. Prezidentka sa rozhodla znovu nekandidovať a mala na to veľa vážnych dôvodov. Napriek tomu jej mnohí vyčítali, že keď raz do politiky išla, nemala nárok rezignovať na snahu o znovuzvolenie.
December 2019. Foto: Ondřej Pýcha.
Také rozhodnutie však nemôže byť meradlom úspechu či neúspechu. Spomeniem príklad novozélandskej premiérky Jacindy Ardernovej. Nečakane rezignovala na začiatku druhého funkčného obdobia v roku 2023. Bola pritom mimoriadne úspešnou premiérkou. Presadila napríklad zákaz automatických zbraní, čo bolo predtým nepredstaviteľné, aj viaceré klimatické zákony. Úspešne viedla krajinu v pandémii, stranu doviedla k jasnému volebnému úspechu.
V istej chvíli si však uvedomila, že nemá toľko vnútornej sily a energie, aby vykonávala najzodpovednejšie povolanie na svete, a tak rezignovala. Treba tiež zdôrazniť, že bola vystavená obrovskému hejtu, vyhrážkam, konšpiráciám – podobnému tlaku, akému čelila prezidentka Čaputová.
Bola teda prezidentka Čaputová úspešná politička? Aký bude jej odkaz?
Ak zoberieme ako ukazovateľ úspechu znovuzvolenie, je pravda, že k tejto „skúške úspešnosti“ nedošlo. V prípade prezidentského úradu, ktorý nie je exekutívny, je ťažšie vyhodnotiť, ktoré rozhodnutia budú mať dlhodobý vplyv. Z konkrétnych prezidentkiných činov iste zavážili početné podania na Ústavný súd, bolo ich až 16. Mnohé rozhodnutia priniesli vyjasnenie aplikácie ústavného práva a fungovania politiky.
Dbala tiež na kvalitu legislatívneho procesu, niekoľkokrát využila právomoci pri personálnych otázkach, nevymenovala niektorých vládnych nominantov, naopak, vymenovala kompetentnú úradnícku vládu. A nad rámec týchto krokov ukázala aj istý typ líderstva – presvedčila, že slušnosť nemusí znamenať slabosť, ukázala nekompromisnú oddanosť liberálnej demokracii a podporu pre menšiny.
Politiku chápala a vykonávala ako službu, v mori konšpirácií a hoaxov stála na strane racionality a vedy. A v neposlednom rade bola príkladom nebývalej morálnej a hodnotovej integrity. Takých politikov a političiek máme ako šafranu. Ak má hlava štátu byť etalónom spomenutých vlastností, tak áno, bola úspešná politička.
Čo dobré zostalo a zostane po Zuzane Čaputovej a Ivete Radičovej okrem vedomia, že „možné to je“, že žena sa na vrchol politiky dostať môže?
To by naozaj nebolo dosť. Myslím si, že dedičstvo oboch je v spoločnosti zasiate, ostáva a verím, že aj ostane prítomné. Obe sú naďalej hlasom vo verejnom priestore. Iveta Radičová ako premiérka síce nerealizovala celý štvorročný mandát, ale stihla presadiť napríklad mnohé systémové protikorupčné opatrenia, najmä zverejňovanie zmlúv. To je dodnes prekážkou pre netransparentné praktiky.
Foto: SITA, AP
Majú slovenské strany šancu uspieť s programom pre ženy?
Určite. Aj keď často to nie sú verejné politiky, čo rozhoduje o voľbe pre tú-ktorú stranu. Liberálne orientovaná politika, presadzujúca posilnenie rovnosti príležitostí, je však oceňovaná, najmä mladými či mladšími voličmi. Treba tiež priznať, že slovenské strany nemajú jasný program, ktorý by hovoril najmä o ženách. Napokon, je predsudok či mýtus, že rovnoprávne postavenie je „niečo pre ženy“. Takto to vôbec nie je, je pre ženy aj pre mužov.
Keď sa pozrieme na konkrétne príklady – čo sa v postavení žien na Slovensku podarilo po revolúcii zlepšiť?
A čo by sa ešte mohlo zlepšiť? V rámci politík? Napríklad platí zákaz diskriminácie na základe pohlavia, hoci niekedy len na papieri. Právničky by vedeli rozprávať, ako dlho trvalo, kým vyhrali súd proti zamestnávateľovi, ktorý vyhodil zamestnankyňu preto, že bola žena či staršia žena. Aktuálne sa pripravuje aj zmena dôchodkového systému s prihliadnutím na pracovné trajektórie žien. Zavedenie bude síce trvať dlho, ale je to konkrétny krok správnym smerom.
Nastavenie sociálnych politík má na situáciu žien značný vplyv – napríklad minimálne dôchodky, príspevok na bývanie, príspevok v hmotnej núdzi, ako aj ohrozenie chudobou sa veľmi často týkajú jednočlenných dôchodcovských domácností. A to sú väčšinou ženy, lebo taká je demografia.
Oblasťou, v ktorej by sa mal viac uplatňovať rodový mainstreaming, je zdravotníctvo. Vyšetrenia či liečebné postupy by mali zohľadňovať aj potreby žien. Príkladov, kde sú stále deficity, je veľa, za všetky spomeniem dostupnosť predškolských zariadení a vzdelávania aj pre deti so špeciálnymi potrebami – aby neboli odkázané na to, že ich mamy robia doma alebo ich vozia kilometre do školy, ktorá ich zobrala.
Často sa zvykne – zjednodušene – hovoriť, že ženy by si mali navzájom pomáhať, byť voči sebe solidárne. Aj slávna americká politička Madeleine Albright povedala, že v pekle je špeciálne miesto pre ženy, ktoré nepomáhajú ženám. S názorom v duchu presvedčenia „buďme homogénna skupina len preto, že sme ženy“ však nesúhlasím. A aj v realite bude medzi poslankyňami z opačných strán politickej barikády oveľa väčší rozdiel ako medzi mužom a ženou v jednom poslaneckom klube.
Bývalá ministerka zahraničia Spojených štátov amerických Madeleine Albright. Foto: SITA/AP/J. Scott Applewhite
Dnešná spoločnosť je silne polarizovaná. Čo to znamená pre ženy?
Názorové rozdiely sa neprejavujú medzi pohlaviami, to určite nie. Polarizácia je hlboká, až natoľko, že má atribúty afektívnej polarizácie, sýtenej silnými emóciami. Spoločnosť sa delí na antagonistické skupiny, ktoré sa nevedia spolu ani rozprávať, a názorový stred sa tak úplne vyprázdňuje. Vôbec pritom nezastávam názor, že ideálne by sme mali žiť v nejakej idylickej jednote. Ak však polarizácia prekročí únosnú mieru, má negatívny vplyv na demokraciu, sociálnu kohéziu, dôveru v štát a aj ďalšie faktory.
A čo polarizácia prináša pre ženy? Vyprofilovalo sa tu niekoľko silných ženských líderiek, najmä v občianskom sektore, kde je ich viac ako v politike. Sú aj veľmi odvážne, majú presnú predstavu, čo robiť, a pre mnohé témy väčšiu empatiu. Aj za mnohými iniciatívami, napríklad na pomoc Ukrajine, stoja silné ženy. Možno práve takéto ženské líderstvo je nositeľom nádeje, a nie frázy, že ženy by v duchu „mäkších interakcií“ mali akosi „obrusovať hrany“ polarizovanej spoločnosti.
Niektorí dnes hovoria o novej normalizácii. Vy ste o nej, presnejšie o živote žien počas tohto obdobia, napísali knihu. Čo ste sa počas rozhovorov dozvedeli?
Áno, vydala som knihu rozhovorov s desiatimi ženami približne z mojej generácie o ich živote v rokoch normalizácie, o tom, ako vzdorovali režimu i represii. Boli aktérkami „spoločenstva vzdoru“, nepodrobili sa, ale v kolektívnej pamäti spoločnosti nedostali miesto, ktoré im patrí. Chcela som zviditeľniť ich príbehy, ukázať formy ich vzdoru i podoby zraniteľnosti.
Ako na knihu o 70. rokoch reagovali mladí ľudia?
Stredoškoláci s prekvapením, často hovorili: „Ale veď moji starí rodičia mi vraveli, že vtedy sa tu žilo dobre!“ Pestuje sa tu mýtus o „dobrom živote za komunizmu“, časť politikov ho zámerne živí.
Otázky sa týkali konkrétnych skúseností s výsluchmi na Štátnej bezpečnosti. Milá bola otázka, či Štátna bezpečnosť využívala na výsluchy viac ženy, „lebo ony sú ukecanejšie“. Ale boli aj otázky o tom, ako to ženy zvládali, keďže častou hrozbou a vydieraním boli represie voči rodine a deťom.
Napokon, keďže väčšina diskusií prebiehala v roku 2024, najčastejšou otázkou bolo: „No dobre, a dnes teda zažívame druhú normalizáciu?“
Zažívame?
Vidíme podobné mechanizmy vynucovania si lojality, poslušnosti. Byť nekonformný či kritický sa nemusí vyplatiť. Ale je tu aj veľa podstatných rozdielov, najmä veľký priestor slobody a nezávislosti daný tým, že žijeme v demokracii. Pôsobia tu nezávislé médiá, rozvetvená občianska spoločnosť, súkromný sektor, politická pluralita a ďalšie faktory. Navyše, sme súčasťou západných demokratických zoskupení. To všetko vytvára inú, možno nádejnú, konšteláciu.
Zistili ste z rozhovorov s mladými ľuďmi, že historická pamäť je neprenosná? Existuje niečo ako historicky daný odpor proti autokracii?
Tak by som to neformulovala. Pre mladých ľudí je sloboda samozrejmosťou a to je dobre. Možno to oslabuje schopnosť rozpoznať jej ohrozenia a znižuje odolnosť voči jej „ukrajovaniu“. Spoločnosť však tvoria všetky generácie, mladí aj starí. Iste, medzigeneračné odovzdávanie skúseností má limity, ale to neznamená, že by sme sa ho mali vzdať.
Na súčasnom Slovensku je frustrujúce ani nie tak opakovanie toho, čím sme už prešli, ale vedomie, že „máme na viac“ – že sa prepadáme v mnohých ukazovateľoch, materiálnych i nemateriálnych, a že súčasná vládna garnitúra robí všetko pre to, aby naša krajina nebola najlepšou možnou verziou seba.
