Vždy v pohybe, vždy s jasným cieľom. Martina Zedníková, spolumajiteľka spoločnosti Nutrend, kráča životom s neuveriteľnou energiou a prirodzeným ťahom na bránku. Každý jej deň má presný rytmus, každá hodina svoj zmysel. Tempo, ktoré ju celé roky poháňalo vpred, ju však nakoniec prinútilo zastaviť.
Energia, elegancia a ženská sila z nej doslova sálajú. Keď nás Martina Zedníková v to jesenné ráno víta na recepcii wellness hotela Nutrend World, ktorý v Olomouci vybudovala s manželom Richardom paralelne s miliardovou továrňou na zdravú výživu, a podáva nám na privítanie pohárik šampanského, je okamžite zrejmé, že okolo nej vládne poriadok.
Harmonogram dňa – zahŕňajúci prehliadku hotela a továrne, raňajky, obed, rozhovor a návštevu dvoch pre ňu kľúčových miest – nám napokon poslala s týždňovým predstihom. Všetko pôsobí precízne, ale nenútene. Je vidieť, že pre túto skúsenú podnikateľku nie je skvelá organizácia len nástrojom k úspechu. Je to spôsob, ako všetko udržať v rovnováhe.
„Od detstva som bola veľmi aktívna a tvorivá. Nikdy som veľa nespala, takže som stále niečo vymýšľala,“ vysvetľuje svoj životný štýl pri raňajkách v hotelovej reštaurácii žena, ktorá je dlhoročnou členkou nášho rebríčka Najvplyvnejšie ženy Česka, ale rozhovory poskytuje len veľmi výnimočne.
Od útleho veku pretekala. Najprv vo volejbale a atletike, potom v kulturistike, kde si niekoľko rokov držala titul vicemajsterky Českej republiky. Neskôr organizovala veľké športové a fitness podujatia, kde sa jej húževnatosť a disciplína prepojili so starostlivosťou.
„Tie súťaže vyžadovali úplnú presnosť – choreografiu po sekundách a vizuálnu aj zvukovú dokonalosť,“ odhaľuje prvé čriepky skladačky. Práve vtedy si osvojila schopnosť plánovať, organizovať a mať systém, ktorá ju sprevádza dodnes.
Až 30 rokov bola dušou spoločnosti Nutrend. Prvá v práci, posledná odchádzajúca. S firmou prešla premenou z analógového sveta faxov do digitálnej éry sociálnych sietí. Bola neúnavná, systematická a dokonalá vo všetkom, čo robila. Až jedného dňa prišiel zlom. Covid, ticho, zastavenie.
Zrazu sa ukázalo, že aj žena v behu musí niekedy spomaliť, aby znova našla samu seba. Dnes už Martina nebeží za výkonom, ale za rovnováhou. Našla ju v sedle koňa – v mieste, kde sa stretáva disciplína s pokorou, sila s pokojom.
„Kone ma naučili znova dýchať. Nedá sa na ne ponáhľať, nemôžete ich premáhať. Musíte cítiť a dôverovať,“ hovorí. A práve tam, medzi stajňou, deťmi a prírodou, objavila nový rytmus života. Beh, ktorý oslobodzuje.
Zvonku pôsobíte ako žena, ktorá všetko precízne zvláda. Dovolíte si niekedy nebyť dokonalá?
Bolo to pred dvoma rokmi. Tesne po covide, ktorý nás pripravil o veľa peňazí aj partnerov. Do toho sme dostavali novú výrobnú halu a bez skúseností sa učili podnikať v hotelierstve a gastronómii. Dovtedy som išla naplno, 30 rokov v kuse, bez prestávky. Bola som tá, ktorá všetko rieši a drží pohromade. Lenže potom sa svet zastavil – a so mnou aj to tempo, ktoré ma tak dlho poháňalo. Dostala som sa do fázy, kedy ma všetko ubíjalo. Zrazu som si myslela, že to nezvládnem. Chcela som utiecť. A v jednej chvíli som to naozaj urobila – odišla som na skúšku ku koňom.
Dnes ste však späť a vyzerá to, že v plnej sile…
Áno. Nejaký čas som sa pohybovala medzi ľuďmi, ktorí sa venujú rôznym konským šou a cestujú s nimi po Európe. A tam som pochopila, že ja taká nie som. Že nechcem utekať, ale znova nájsť rovnováhu. Musela som si prejsť tou prázdnotou, únavou a vyhorením, aby som zistila, že sa svojho života nechcem vzdať, len ho žiť inak. Prestať zachraňovať všetko sama a naučila som sa viac delegovať. To bol môj ozajstný zlom.
Ako sa táto tichá revolúcia premietla do firmy?
Kompletne. Vyčerpaný bol v tom čase totiž aj manžel. Počas covidu sme veľa premýšľali nad tým, čo vlastne znamená byť majiteľmi. Pochopili sme, že už nemusíme byť pri všetkom. Obaja sme dospeli k záveru, že nastal čas predať riadenie profesionálnemu manažmentu.
To asi nebolo jednoduché…
To rozhodne nie, ale nešlo to inak. Nutrend je naše tretie dieťa. Než sme došli od myšlienky k činu, ubehlo celých päť rokov. Počas covidu sme mali viac času nahliadnuť do hĺbky procesov a potrebovali sme dať riadeniu nový poriadok. Nie všetci boli ochotní prispôsobiť sa modernejšiemu štýlu riadenia, a tak sme museli urobiť razantný krok – vymeniť väčšinu pôvodného top manažmentu. To, že sme sa s niektorými ľuďmi museli po 20 rokoch rozlúčiť, som niesla veľmi ťažko, ale potrebovali sme svieži vietor do plachiet a zároveň si nájsť svoju novú rolu vo firme a v živote.
Ako to vyzeralo v praxi?
Ja som sa z roly šéfky marketingu presunula k budovaniu vzťahov so zamestnancami aj zákazníkmi a k rozvoju značky. Manžel sa sústreďuje na víziu, stratégiu a biznis. Dnes sme s Rišom na vrchole pyramídy ako majitelia, pod nami sú dvaja výkonní riaditelia a pod nimi strategický manažment, top manažment, majstri a zamestnanci. Už skrátka neriadime detaily, ale určujeme smer. Aj keď sme tých správnych ľudí hľadali niekoľko rokov, vyplatilo sa to. Priniesli nám totiž okrem iného nadšenie.
Nešlo prehliadnuť, že aj vo výrobe s každým žartujete a bavíte sa ako starí priatelia…
Áno, vzťahy sú pre nás veľká priorita. Veľa na nich spolu s HR oddelením pracujeme. Aj keď sme z bežnej prevádzky vystúpili, stále sme vo firme každodenne prítomní. Ktokoľvek zo zamestnancov nás môže kedykoľvek zastaviť, porozprávať sa s nami či vyriešiť, čo ho trápi. A keď nám chýbajú ľudia alebo sú chorí, pokojne sa stretneme na linke a osobne im pomáham napríklad baliť.
Je to skvelý mentálny relax a zároveň máme možnosť prehĺbiť naše vzťahy. Chceme, aby sa naši zamestnanci cítili dobre a aby ich manželky alebo manželia tolerovali, keď treba byť vo firme dlhšie. Snažíme sa myslieť aj na ich rodiny, takže organizujeme rôzne spoločné podujatia, napríklad Family Day s programom pre celé rodiny. Naposledy nám prišlo 800 ľudí. Aj keď máme skoro 500 zamestnancov, cítime sa skôr ako rodinná firma než korporácia.
S manželom tvoríte podnikateľský tandem už vyše tri dekády. Čo podľa vás stojí za tým, že váš tandem funguje tak dlho a úspešne?
Máme s manželom veľké šťastie, pretože sa skvele dopĺňame a podporujeme. Povedala by som, že sme zohratý tím. Keď som na dne ja, zdvihne ma, a keď potrebuje on, som tu pre neho zase ja.
Začínali ste v 90. rokoch, čo bolo dosť špecifické obdobie, zvlášť pre ženy, ktorých medzi podnikateľmi veľa nebolo. Ako ste sa v tom prostredí cítili?
Nikdy som nemala pocit, že by som bola niečo menej len preto, že som žena, ale myslím, že to v mnohom súvisí s tým, s kým žijete – môj manžel ma vždy bral ako rovnocenného partnera. Nikdy u nás neplatilo, že niečo nemôže robiť žena alebo že by muž mal mať navrch. Naopak, Rišo často hovorí, že ženy sú disciplinovanejšie, majú menšie ego a väčší cit pre detail. Samozrejme, verím, že by sa mali ctiť prirodzené ženské a mužské úlohy – máme každý svoju energiu a silu. V biznise som sa však málokedy stretla s predsudkami.
Ani ja, ani žiadna z kolegýň sme nemali pocit, že by nám bolo niečo upierané len pre pohlavie. Skôr naopak, mnohokrát sa ukázalo, že práve ženský prístup je v niektorých situáciách obrovskou výhodou, avšak občas sa naozaj našli muži, ktorí mali spočiatku problém rešpektovať ženu v silnej pozícii. Skúšali obchádzať moje právomoci, ale manžel bol v tomto skvelý. Vždy ich vrátil späť na zem a pripomenul im, že rozhodnutia idú cezo mňa. Vďaka jeho postoju som si vybudovala rešpekt aj slobodu, mohla som si dovoliť povedať: „Nehnevajte sa, ale s vami sa baviť nebudem, nie ste pre mňa partnerom na diskusiu.“
Mužská a ženská rola, to je dnes veľká téma. Vy pôsobíte veľmi sebavedomo a emancipovane. Nebol to niekedy problém?
Od malička som bola zvyknutá robiť veci po boku otca. Viem vziať do ruky motorovú pílu, zatĺcť klinec, jednoducho si poradiť. Takže áno, chvíľu mi trvalo, kým som si sama uvedomila, že hoci je skvelé byť samostatná, je dôležité nechať priestor aj tej ženskej energii. Vzťah je potom úplne iný.
Čo ste si s manželom za tie roky v podnikaní aj osobnom živote navzájom odovzdali?
Manžel ma naučil, že nič nie je nemožné. Keď som sa ho pýtala, čo sa odo mňa naučil on, dospeli sme k tomu, že to máme veľmi podobné – podľa neho som ho naučila, že láska hory prenáša.
Váš prístup k životu aj podnikaniu pôsobí veľmi energicky. Čo vás dnes najviac motivuje k tomu, aby ste išli ďalej a tvorili?
Motivuje ma samotný život. Je príliš krátky na to, aby som čakala. Každý deň beriem ako novú šancu niečo posunúť, niečo vytvoriť. Tá vnútorná energia, chuť ísť ďalej, tá ma nikdy neopúšťa. Koľkokrát sa v noci prebudím a nemôžem sa dočkať, kým vstanem a zasa začnem žiť.
Súvisí ten každodenný príliv síl aj s vaším životným štýlom?
Určite áno. Bez pohybu, zdravého jedla a pravidelného režimu by to jednoducho nešlo. Nikdy som neprestala športovať, len už necvičím kvôli výkonu alebo diétam, ale z radosti, kvôli zdraviu a rovnováhe. Nedokážem si predstaviť, že by som trikrát týždenne nešla na ranný tréning. Každé ráno začínam strečingom. A silový tréning? Ten by podľa mňa mal robiť každý, nielen kvôli svalom, ale aj preto, že posilňuje kosti a pôsobí ako skvelá prevencia osteoporózy.
Nemáte niekedy chuť trénovanie vynechať?
Jasné. To viete, že sa mi nechce vstávať ani prechádzať do posilňovne, ale viem, že po prvých 15 až 20 minútach, kedy sa telo zahreje a ide do vyššieho výkonu, príde ten skvelý pocit harmónie a energie, ktorý dodáva silu. A potom, samozrejme, strava. Bez kvalitného dobrého jedla to nejde. Ste to, čo jete. Aj preto sme začali okrem fitness stravy vyrábať potraviny, ktoré sa dajú použiť, keď nestíhate variť.
Ktoré produkty Nutrendu pravidelne používate? Je medzi nimi nejaký váš gamechanger?
Svoj deň si neviem predstaviť bez Magneslife instant drinku, ktorý obsahuje dennú dávku horčíka, alebo bez Omega 3 plus kapsúl s vitamínom D. Inak skúšam všetky naše produkty, pretože sa podieľam na ich vývoji, ale tieto sú pre mňa naozaj srdcovky.
Dokáže vás v tej záplave pozitivity aj niečo vyviesť z miery?
Asi manipulácia a lož. Mám rada priamosť. Pokiaľ niekto nedokáže vyjadriť svoj pohľad, trochu ma to vytáča.
A ako to riešite?
V súkromnom živote sa s takýmito ľuďmi prestanem stretávať. V pracovnom sa ich snažím motivovať a dostať ich na správnu cestu. A buď to zvládnu, alebo sú kolektívom časom prirodzene vylúčení.
Kto bol pre vás inšpiráciou, keď ste boli dieťa? A koho považujete za vzor dnes?
Vždy som vzhliadala k záchranárom alebo k osobám, ktoré sa nejakým spôsobom starali o zem či o ľudí. Naozaj veľkým hrdinom a vzorom pre mňa bol prekvapivo Old Shatterhand alebo lekári zo Sanitky. Záchranárov, či už ľudí, alebo zvierat, obdivujem dodnes a aj vo mne to vlastne vzbudilo túžbu byť tiež hrdinom.
Zachraňujete zvieratá a pomáhate, kde sa dá, k čomu sa ešte dostaneme, ale kde sa vo vás vzal ten hlboký cit pre spravodlivosť a pomáhanie druhým?
Myslím, že čiastočne mám empatiu vrodenú. Vždy som tak nejak prirodzene cítila, že musím pomáhať. Ľudia koľkokrát chodili okolo niekoho ležiaceho na zemi a ja som mu jednoducho musela pomôcť. Nedalo mi to. A robím to dodnes – nenechám nikoho ležať v priekope a učím to aj deti. Tomu zmýšľaniu určite pomohli aj vzťahy v rodine, ktoré sme mali vždy krásne a spravodlivé. Moja maminka ma učila, aby som neklamala. Vždy hovorím, že každý musí začať najprv u seba. Môžete hovoriť tisíc slov, ale pokiaľ nejdete príkladom, nikoho neinšpirujete.
Venujete veľkú pozornosť vzťahom. Čo pre vás znamenajú?
Áno. Zo všetkého najdôležitejšie sú pre mňa rodinné vzťahy, pretože rodinu máte len jednu. Keď je niekto v rodine pohádaný, vždy sa snažíme odpustiť, nájsť k sebe cestu. V tom sme s manželom zajedno a vedieme k tomu aj deti.
32 rokov spoločne v biznise aj doma. Nepoznamenalo to nejako váš vzťah?
Máme s manželom obrovské šťastie v tom, že už keď sme sa stretli, boli sme veľmi podobne naladení. Sme obaja celkom múdri, vždy medzi nami bola láska, uznanie, úcta aj priateľstvo. V tom čase som mala 19 rokov, on bol o štyri roky starší. Brali sme sa až po 15 rokoch. Prežili sme spolu veľa dobrého aj zlého. Kľúčové však je na vzťahu neustále pracovať. Už len keď vezmete do úvahy to, že každý sa časom meníme, máme rôzne nálady, rôzne pohľady. Samozrejme, s vekom prichádza určitá múdrosť, poučíte sa z chýb. Dôležitá je však tolerancia, žiadna manipulácia a dať druhému slobodu.
Vy ste už niekoľkokrát naznačili, že sloboda je pre vás veľmi dôležitá…
Jednoznačne. Už ako dieťa ma trápilo, že nemôžem slobodne ísť tam, kam chcem, takže pre mňa je sloboda absolútna priorita. Vôbec sa napríklad nebojím toho, že manžel má kamarátky – naopak, teší ma, že si dodnes píšu a občas zájdu na víno. Môjmu mužovi verím a ešte mu to aj prajem. A rovnako tak to má aj on. Všetkým odporúčam, aby partneri mali svojich vlastných priateľov a čas pre seba.
Dlho sme na tom pracovali a ja verím, že najväčším dôkazom lásky je, keď si ľudia vzájomne dovolia slobodu. Každý by mal ísť tam, kam ho srdce ťahá. Je absurdné, keď niekto dostane dlho očakávanú príležitosť a partner mu ju zakáže. Manžel vie, že s tým by u mňa nepochodil. Keď je žena spokojná, cíti sa spokojne aj muž. Sloboda druhého nám umožňuje cítiť radosť, ktorú potom môžeme rozdávať ďalej.
Čo by ste robili, keby ste nepodnikali? Mali ste nejaký detský sen?
Ako dieťa som chcela byť veterinárkou, kým som pochopila, že odbor skrýva aj nepríjemné stránky. Vyrastala som však so športom, takže ma lákala aj kariéra športovej inštruktorky. Vyštudovala som telesnú výchovu a chcela organizovať eventy, team buildingy a starať sa o zdravie ľudí. S manželom sme už vtedy mali dve fitcentrá s kaderníctvom a masážami, kde sme začali organizovať poradenstvo a skupinové lekcie, dokonca tam chodili aj študenti z Olomouckej univerzity, kde som učila voľnočasový šport a kulturistiku. A podnikala by som vždy. Ešte predtým, než som sa zoznámila s manželom, som už mala vlastnú kaviareň.
Od šiestich rokov ste trénovali volejbal, potom ste pre skoliózu prešli na posilňovanie a neskôr ste v kulturistike aj pretekali. Pamätáte si na okamih, kedy ste prvýkrát pocítili, že húževnatosť a disciplína vybudované športom vám dávajú výhodu?
Asi práve v čase, keď som vrcholovo pretekala v kulturistike. Hnevalo ma, že sa v Česku ešte nepretekalo vo fitnesse, tak som vypracovala kritériá a celú disciplínu navrhla Zväzu kulturistiky a fitness ČR. Za túto prácu som získala ocenenie a nakoniec som organizovala aj medzinárodné fitness súťaže – veľkolepé akcie náročné na organizáciu, čas aj precíznosť. Práve vďaka nim som si osvojila disciplínu a estetické cítenie, ktoré ma sprevádza dodnes.
Je to len krátka doba, ale súčasný stav si naozaj užívam. Predtým som bola v práci od rána do večera. Napriek tomu sme sa deťom dostatočne venovali a s manželom sme nevynechali žiadnu aktivitu a dôležitú chvíľu, v ktorej nás deti potrebovali. Po transformácii firmy mám oveľa viac času aj na seba, a tak sa pokojne počas dňa dostanem ku koňom a vyjdem si na prechádzku do lesa. Môžem sa ešte viac venovať dcére, ktorá preteká v parkúre, a vďaka tomu často jazdíme spoločne na preteky mimo Olomouca. Na to som predtým toľko priestoru nemala.
Pripravujete svoje deti k tomu, aby raz prevzali firmu?
Veríme, že si svoju vlastnú cestu musia nájsť samy. Pri dcére som si pôvodne myslela, že pôjde v mojich šľapajach do marketingu, ale začala sa viac zaujímať o výživu a chcela by sa stať fitness trénerkou. Zároveň ju baví psychológia a humanitné odbory. Je na strednej škole s týmto zameraním, takže som zvedavá, kam ju to nasmeruje. Verím, že sama nájde spôsob a cestu, ako sa do firmy zapojiť. Syn je v deviatej triede a sám si vybral odbor hotelierstva a gastronómie, takže by sa mohol časom zapojiť do nášho Nutrend Worldu. Myslím, že skvelou možnosťou, ako deti zapojiť do firmy, je nechať ich prejsť celým podnikom od základov a postupne si vypracovať vlastné skúsenosti a pozíciu.
Počas dňa nám spolumajiteľka Nutrend Worldu stihne predstaviť aj svojho manžela Richarda, ktorého stretávame v reštaurácii pri rýchlej káve, kým pokračujeme k ďalšiemu bodu programu. „Červeno-biele logo. Od začiatku sme mali jasnú víziu. Tieto farby reprezentujú energiu a silu,“ vysvetľuje Richard Zedník v rýchlosti výber farieb, ktoré sa prelínajú nielen logom športovej výživy a doplnkov Nutrend, ale aj fasádou hotela.
Vzápätí sa vydávame do záchrannej stanice Zastavme utrpenie v neďalekom Žerotíne, ktorú Martina zo všetkých síl podporuje. Nielen finančne, ale aj právne a prakticky. Keď sa o tomto projekte rozhovorí, je až do špiku kostí cítiť, že jej na zvieratách hlboko záleží, rovnako ako na ľuďoch a bezpráví, ktoré sa im deje. Pre záchranu zvieraťa neváha zájsť ani tam, kde by iní už dávno rezignovali.
„Keď niekde vidím za bránkou týraného psíka a viem, že je to vážne, so záchranou nečakám. Párkrát sme sa preto dokonca dostali do konfliktu so zákonom a políciou, ale ja jednoducho nemôžem inak, obzvlášť keď ide o život a rolu hrá každá minúta,“ priznáva Martina počas cesty do záchrannej stanice.
„Našťastie, spolupracujeme so skvelou advokátskou kanceláriou, ktorá nám naše kroky pomáha obhájiť,“ dáva kredit pražským advokátom z Havel & Partners.
Pomáhate dlhodobo – nielen ako firma, ale aj osobne. Čo pre vás vlastne znamená pomoc druhým? Je to skôr srdcová záležitosť alebo určitá životná filozofia?
Mám okolo seba veľa ľudí, ktorí sú na rovnakej vlne – snažia sa robiť dobro a byť dobrí. Myslím, že si takých ľudí priťahujem. Pre mňa je dôležité pomáhať tam, kde viem, komu tá pomoc ide. Nechcem posielať peniaze do neznáma, potrebujem vidieť príbeh a zmenu. Preto sa osobne zúčastňujem projektov a navštevujem organizácie, ktorým pomáham, a poznám ľudí, ktorí tie projekty vedú. Dáva mi zmysel pomáhať tu, okolo nás. Ale najväčšie dobro sa podľa mňa deje v každodennosti medzi ľuďmi, ktorých poznáte.
Zdá sa, že u vás sa všetko prepája – biznis, rodina, zvieratá, charita, šport. Je to prepojenie ľudí a aktivít, čo vás najviac napĺňa?
Áno, všetko v živote súvisí. Keď niečo robíte srdcom, prepája sa to samostatne – stretnete niekoho, kto môže pomôcť, vznikne tak nový projekt. To prepojenie ma baví. Vždy hovorím: chytiť príležitosť za pačesy a nepremárniť okamih. Kľúčom k úspechu je byť otvorený, všímavý a ísť do vecí naplno.
Mnoho ľudí sa snaží oddeliť prácu od osobného života. Vy to však máte prepletené – firma, rodina, projekty… Ako sa vám darí v tom všetkom nájsť rovnováhu?
Mám to vymedzené tak, že vlastne všetko, čo robím, mi dáva zmysel. Takže sa to neoddeľuje, ale dopĺňa. Rodina je pre mňa súčasťou firmy, firma súčasťou života. Naše deti s nami pracujú, pomáhajú, spoznávajú prostredie, rastú v tom. Učím ich, že nič nie je samozrejmé, že všetko, čo robíme, má byť s pokorou. A keď sa pýtate na rovnováhu, asi ju hľadám v prítomnom okamihu. Mám v sebe silno zakorenené to, že každý deň môže byť posledný. Nie v negatívnom zmysle, ale v tom, že má zmysel žiť naplno, teraz. Neodkladať veci, nebáť sa, neschovávať sny na „až raz“. To ma ženie dopredu, ale zároveň mi to dáva pokoj. Pretože keď niečo robíte s čistým zámerom, srdcom a láskou, rovnováha sa dostaví sama.
Po krátkej návšteve záchrannej stanice, kde na vhodného majiteľa čaká pár desiatok psov, sa presúvame na poslednú zastávku dnešného programu – ku koňom, vďaka ktorým sa Martina Zedníková vrátila sama k sebe aj k svojmu svetu okolo Nutrendu.
Až tu je vidieť, ako naplno rozkvitá vo svojom živle – prepojená s prírodou, so zvieratami a s tým, čo je jej naozaj blízke. Po tom, čo nás zoznámi so svojimi koňmi, usádzame sa na deku hneď vedľa ich výbehu a dokončujeme poslednú časť rozhovoru.
„Snáď vám nebude vadiť, keď sa porozprávame priamo tu na deke. Dnes je tak krásne, že je škoda to nevyužiť,“ uisťuje sa ešte predtým.
Predtým boli moje myšlienky neuveriteľne rozbehnuté do všetkých strán, ale vďaka kontaktu s koňmi, prírodou a so sebou samou som sa opäť naučila plne koncentrovať. Pri koňoch nemyslím na nič, len si užívam krásu prírody, pokoj a vnímam svojho koňa. Cítim, že je medzi nami istá telepatia ako koniec koncov všade v prírode. Má to terapeutické účinky.
Čo vás priviedlo ku koňom?
Po koňoch som túžila od detstva, ale nikdy som nemala príležitosť. Keď mala dcéra Zuzanka asi rok, jazdili sme pomáhať do detských domovov. Raz som tu u nás usporiadala pre deti z domova párty a prišla pani s poníkom, aby ich povozila. Dcére sa to páčilo, tak sme k pani začali dochádzať za každého počasia. Neskôr sa k nám pridal aj syn Aďo. Ten sa však rozhodol prejsť na športové trampolíny a parkúr, ibaže bez koňa.
Dcéra však pokračovala v jazdectve a v jej deviatich rokoch sme obe začali trénovať s trénerom. Ja som sa po rokoch znova posadila na koňa a začala sa venovať aj jazdeckému umeniu. Až raz prišla možnosť kúpiť si vlastné kone. V tej chvíli som sa normálne rozplakala od šťastia a Zuzka so mnou. Vďaka dcére dnes vlastne žijem svoj sen, o ktorom sa mi ani nesnívalo, a snažím sa ho odovzdávať ďalej.
Ako?
Spoluorganizujem konské tábory pre deti nielen z detských domovov. Máme krúžok jazdectva, kde je asi 50 až 60 detí. V lete robíme aj tábory, ktoré vediem. Mám pri sebe odbornú licencovanú trénerku, ktorá robí tréningy, ja sa starám o program. Učíme deti spoznávať bylinky, vyrábame tričká, lapače snov a ďalšie veci. Sme špinaví, ale nikto to tam nerieši, čo je neuveriteľne oslobodzujúce. Je to prímestský tábor, ale zo štvrtka na piatok tam všetci spíme, robíme táborák a zemiakové placky. Milujem to detské nadšenie.
Napĺňa vás ešte niečo ďalšie?
Určite šport a dobrodružstvo. Milujem hory a divočinu, adrenalínové športy, paragliding. Mám za sebou hory v Mexiku aj šesťtisícovku v Himalájach.
S toľkými úspechmi za sebou… Máte aj sen, ktorý si ešte chcete splniť?
Máme tu okolo firmy nakúpených veľa pozemkov. Jedným z mojich veľkých snov je vybudovať tu pre deti zamestnancov škôlku. Je to pre mňa spôsob, ako sa dostať bližšie k deťom, pretože tie sú naša budúcnosť. Každá generácia niečo prináša – mladí aj starší majú svoje príbehy. Rada motivujem, inšpirujem a pripomínam, že žijeme v nádhernej dobe a krásnej zemi, aj keď niektorí to pochopia až neskoro. Pre širokú verejnosť by sme na našich pozemkoch chceli postaviť byty a veľkú záhradu s napojením na cyklotrasu na neďaleký Svatý kopeček. V hoteli by som rada spoločne s manželom vybudovala zážitkové izby. Chceme si jednoducho urobiť okolo seba taký náš malý svet.
A v osobnom živote?
Vyše dva roky som sa snažila dostať na kurz Elly Šamánkovej, dievčaťa, ktoré učí komunikovať so zvieratami. Kurz zvykne byť beznádejne plný, ale mne sa po dvoch rokoch podarilo získať miesto v decembrovom kurze. Vo februári budúceho roka ma s Ellou čaká expedícia za divokými zvieratami v Mexiku, kde budeme v oceáne komunikovať s veľrybami alebo delfínmi. To bol vždy môj veľký sen.
Článok vyšiel na forbes.cz a autorkou je Jana Divínová.
