Atlétka z Nitry uspela na podujatí s miliardou divákov. Aj to aj napriek tomu, že pre štyri únavové zlomeniny počas troch rokov bola častejšie u lekára ako na štadióne.
Set! – anglický pokyn štartéra umlčí v piatok 19. septembra nielen takmer 70-tisícový štadión, ale aj približne miliardu divákov pri obrazovkách. Taký je odhadovaný dosah svetového atletického šampionátu. Nasleduje výstrel a presne 53 sekúnd, ktoré Emme Zapletalovej menia život.
Rodáčka z Nitry za sebou necháva dve olympijské medailistky a získava bronz na majstrovstvách sveta v jednej z najzaujímavejších atletických disciplín. Atraktivitu šprintu na 400 metrov prekážok podčiarkuje fakt, že víťazka z Tokia Femke Bol vyhrala už tretí raz anketu Európska atlétka roka.
Emma ešte viac ako umiestnením zaujala cestou, ktorú musela prejsť. Štyri únavové zlomeniny znamenali tri roky nútenej prestávky. Ročná pauza pre zranenie je v športe bežná, história si však nepamätá veľa prípadov, keď atlét psychicky zvládne trojnásobne dlhšiu vynútenú prestávku a dokáže sa vrátiť.
Emma stále pôsobí skromne, no o to odhodlanejšie dokázala prekonať množstvo životných prekážok. Vysvetľuje, že ak niekomu chcela niečo dokázať, tak iba sebe. Práve pre jej bojovnosť ju Forbes vyhlásil za osobnosť roka. Ocenenie symbolicky patrí aj tým, ktorí jej pomohli v najdôležitejšom behu cez životné prekážky.
Nitrianska atlétka si namiesto sebaľútosti a výhovoriek vybrala vykročenie z osobného komfortu. Pochopila, že ak chce patriť k svetovej špičke, nemôže sa uzatvárať pred vyspelým svetom, ale musí sa ním inšpirovať. Nový zahraničný tréner Bram Peters jej pomohol pochopiť, že nestačí trénovať viac a tvrdšie. Dôsledne treba analyzovať vplyv každého kroku.
Za bežných okolností by to bol možno iba príbeh zo športovej rubriky, v súčasnej zložitej situácii sa javí ako návod pre krajinu, ktorej ekonomiku tiež trápi opakovaná únavová zlomenina.
Ja som sa nezameriavala na ľudí, ktorí mi už neverili. Išla som stále svojou cestou. Mala som v hlave svoje myšlienky a sústredila som sa na to, ako sa ja cítim, a na to, čo chcem ja. Vôbec som neriešila ľudí okolo seba, ktorí mysleli negatívne a hovorili, že sa už nevrátim na dráhu.
Podržalo vás aj Vojenské športové centrum Dukla. Bolo veľmi náročné obhájiť svoju pozíciu?
V období zranení bol ešte riaditeľom Dukly Matej Tóth, ktorý ma pozná a bez toho, aby som mu povedala, aké sú moje ambície do sezóny, vedel, že mám potenciál vrátiť sa a byť dobrá. Vedel, že mi môže dať výnimku na základe toho, že už som niečo dokázala, bola som majsterkou Európy do 23 rokov. Dal mi šancu.
Keď prišiel nový riaditeľ, mala som s ním pohovor, ale našťastie to už bolo v sezóne, keď som zabehla slovenský rekord na „hladkej štvrtke“, tak som mu mohla ukázať, že som po zraneniach na dobrej ceste. Dal mi šancu a za to som veľmi vďačná, že som v Dukle počas tých zdravotných problémov a zranení zotrvala.
Zdroj: Forbes/Robo Homola.
Mnohí ľudia, keď si potrebujú vyčistiť hlavu od práce, si idú zabehať. Ale práve to sa s únavovými zlomeninami nedá.
Bolo to náročné, ale alternatívne som športovala. Nemohla som behať, ale mohla som plávať, taktiež som chodila do posilňovne s dôrazom na hornú časť tela. Bolo náročné neprepadnúť sa do ľútosti a smútku, že nemôžem behať. Pomohol mi aj jazvečík Teddy, v tom čase bol ešte malé šteniatko. To, že sa oň musím postarať, mi pomohlo nemyslieť na to, že mám štvrtú únavovú zlomeninu a nedostala som sa na olympiádu do Paríža.
Snažila som sa aj viac chodiť do prírody a tráviť čas v bubline, aby som sa odstrihla od sveta, mala čistú hlavu a snažila sa žiť v prítomnosti, čo mi pomáhalo nemyslieť na to, čo bolo a čo bude. Hoci som musela riešiť aj to, čo bude ďalej.
Dokázali ste v tom čase pozerať atletiku?
Ani veľmi nie. Keď som si zapla atletiku, tak sa mi zle pozeralo a väčšinou som po pár sekundách vypla televízor. Počas olympiády som si pozrela finále 400 metrov prekážok, štartovala moja kamarátka Femke Bol, a verila som, že môže uspieť vo veľkom súboji so Sydney McLaughlinovou-Levroneovou. Pozrela som si aj Gabiku Gajanovú (semifinalistka na olympiáde v Paríži a strieborná na ME v Ríme na 800 metrov – pozn. red.). Ale inak, úprimne, keď som si mala vybrať, tak som si radšej pozrela športovú gymnastiku. Pri sledovaní atletiky som mala nedobré emócie. Až tak veľa pretekov som nevidela, keď som bola zranená.
Váš priateľ Miroslav Úradník je tiež atlét – chodec. Dlhšie má problémy s nezrovnalosťami v biologickom pase, podobné, aké mal kedysi Matej Tóth. Ocitli ste sa ako pár úspešných atlétov v situácii, keď z rozdielnych dôvodov nemôžete robiť šport, ktorý vás baví. Vedeli ste sa o to viac navzájom podporiť?
Určite áno. Vždy sa vieme navzájom podporiť, obaja žijeme športom. Vieme sa vnútorne navzájom pochopiť. Snažili sme sa odstrihnúť od toho negatívneho a tráviť čas v prírode, starali sme sa o psíka. Zhodou náhod sme vtedy prerábali byt. Keď sme nemohli športovať, aspoň sme si budovali nové bývanie. Vtedy nás to zamestnalo, napríklad teraz si vôbec neviem predstaviť venovať sa niečomu takému: upratovať, majstrovať. Využili sme ten správny čas, keď sme mohli.
Poďme si spraviť malý myšlienkový experiment. V Tokiu ste štartovali aj v roku 2021 na olympiáde, ktorá bola pre covid posunutá o rok. Tá nevyšla úplne podľa vašich predstáv. Ak by vám vtedy niekto povedal, že o tri roky získa na dlhých prekážkach medailu iba jeden z tejto štvorice, koho by ste tipovali? V ponuke by boli olympijská víťazka a svetová rekordérka McLaughlinová-Levroneová, predchádzajúca svetová rekordérka Dalilah Muhammad, svetový rekordér a olympijský víťaz Karsten Warholm a ešte Emma Zapletalová. (Na aktuálnych MS v Tokiu štartovala Levroneová v inej disciplíne a Muhammadovej s Warholmom sa vo finále nepodarilo získať medailu.)
Seba určite nie. Keď som bola na olympijských hrách v Tokiu 2021 a nastupovala do semifinále, vtedy tam bola šanca na finále. Ale po všetkých tých zraneniach by som si nepomyslela, že budem mať z tejto štvorice bronzovú medailu ja. Aktuálne v Tokiu som tipovala Američanky a Femke. Ale do finále som šla s tým, že všetko je možné a môže sa udiať všeličo. Pred finále som už rozmýšľala, že bronzová medaila môže byť a nie je to nereálne, len musím zabojovať. Prekvapilo ma, že som to dokázala vzhľadom na to, aká tam bola konkurencia.
Spomínaná Holanďanka Femke Bol je viacnásobná majsterka sveta, v hale sa jej dokonca podarilo prekonať dlhoročný svetový rekord Jarmily Kratochvílovej. No v Paríži prekvapila v negatívnom zmysle. Dobehla až tretia, čo málokto čakal. Aj to ukazuje, aká je 400 metrov prekážok nevyspytateľná disciplína.
Pozerala som to aj preto, lebo som v kútiku duše verila, že by mohla Levroneovú ak nie predbehnúť, tak aspoň s ňou zviesť zaujímavý súboj. Prekvapilo ma, že skončila až tretia. Ale presne také sú prekážky a aj celkovo šport. Aj keď si favorit, nie vždy je ideálny deň. Nie vždy vyjde taktika. Videla som, ako sa chytala za hlavu, hneď išla za rodičmi. Myslím, že mala určite slzy v očiach, spokojná určite nebola, aj keď mala bronzovú medailu. Šport je plný emócií – či už pozitívnych, ale aj negatívnych. Ale to je na tom pekné, že sa to tak strieda. A najkrajšie je, keď sa to potom pozitívne otočí.
V Európe ste aktuálne dvojka v disciplíne, ale s dôležitou poznámkou, že líderka Femke Bol prechádza do disciplíny na 800 metrov. Budúci rok sú navyše majstrovstvá Európy. Asi si uvedomujete, že ste výraznou favoritkou.
Áno. Hoci každá sezóna je iná. To, že som tento rok druhá najlepšia Európanka, neznamená, že budúcu sezónu to bude tak isto. Vždy sa niekto môže výrazne zlepšiť, môže sa objaviť nejaká nová prekážkarka. Tak to bolo aj v mojom prípade, keď som sa vrátila po troch rokoch zranení. Určite sa budem snažiť pripraviť na sezónu a zlepšovať to, čo dokážem ovplyvniť. Môžem spraviť maximum, ale nikto nezaručí, či to bude stačiť na prvé miesto na Európe, alebo či niekto nebude lepší. Nič nie je zadarmo a budem musieť ďalej tvrdo makať.
Budete favoritkou nielen majstrovstiev Európy, ale aj na Diamantovej lige (atletická obdoba Ligy majstrov), kde Američanky neštartujú až tak často.
Áno, to je pravda. Nie síce často, ale štartujú. Mne sa tento rok podarilo byť dvakrát druhá a porazila som aj Američanky. Ťažko povedať, ako to pôjde počas budúcej sezóny, ale určite by som sa veľmi tešila, keby sa mi podarilo vyhrať Diamantovú ligu a prípadne dokonca finále Diamantovej ligy. Je môj sen získať trofej Diamantovej ligy, lebo je veľmi krásna a bola by som šťastná, keby som ju mala doma na stole.
Zdroj: Robo Homola.
Aby ste v Tokiu získali bronz, museli ste prebehnúť vo finále 10 náročných prekážok, ale zďaleka to neboli najťažšie prekážky vo vašom živote. Ročná pauza pre zranenie je u atlétov celkom bežná. Dva roky po sebe je už relatívne veľa, o troch ani nehovorím. Čítal som, že ste ani tak nezvažovali koniec kariéry. Napriek tomu sa opýtam, ktorý moment bol zlomový.
Najnáročnejší bol ten tretí rok. Ako ste povedali, jeden rok sa stane, zraneniu sa úplne nedá vyhnúť. Takže to som hodila za hlavu a pokračovala ďalej. Druhýkrát to už bolo upozornenie, že to nie je dobré. A keďže zakaždým išlo o to isté zranenie, začala som to intenzívnejšie riešiť. Ale keď sa to zopakovalo ďalšiu sezónu, tak už bolo jasné, že je niečo zlé. Mentálne ma to položilo.
Chcela som sa vrátiť po dvoch rokoch a ísť na olympiádu, to sa mi nepodarilo a namiesto toho som opäť bojovala so zranením a zostala doma. Zlomový moment nastal po štvrtej zlomenine, keď som začala uvažovať, čo ďalej s kariérou a ako pokračovať, aby sa to už nevrátilo. Zranenie sa vracalo vždy v rovnakom čase. Postupne prišla myšlienka zmeniť trénera. To bol ten zlomový moment, keď som sa z dna odrazila hore. Bol to pre mňa nový impulz a odvtedy išlo všetko dobrým, pozitívnym smerom.
Na Slovensku občas počúvame – nazval by som to – krčmové aforizmy typu: „Je to v psychike. Keď nevládzeš, pridaj. Kým vládzeš povedať, že nevládzeš, znamená to, že ešte vládzeš.“ Aj váš prípad ukazuje, že nemusí vyhrať ten, kto zabehne na tréningu viac úsekov ako ostatní.
Áno, trénovať treba s rozumom a niekedy nejde o to trénovať čo najviac, ale trénovať rozumne a kvalitne. Neplatí, že čím viac odbehnem, tým budem lepšia. Musí to byť v rovnováhe. Tréner musí presne trafiť tréningy, aby ma posúvali vpred, a presne odhadnúť, kedy stačí a kedy môžem odbehnúť ešte jeden úsek. Tréner, ktorý teraz so mnou spolupracuje, vie veľmi dobre odhadnúť, kedy ešte ísť a kedy stačí. A má medzinárodné skúsenosti. Môžem sa naňho spoľahnúť, že tréningový plán bude dobre nastavený.
Sú to veľké posuny. V podstate za ten rok som sa zlepšila o sekundu 28 stotín od maxima, ktoré som dosiahla v roku 2021 na majstrovstvách Európy do 23 rokov. Dostať sa na rovných 53 sekúnd je naozaj veľké zlepšenie. Postupne som sa zlepšovala a vyvrcholilo to tam, kde malo: na majstrovstvách sveta, na posledných pretekoch sezóny.
Pomohlo, že harmonogram roka bol viac natiahnutý a šampionát bol až v septembri?
Som rada, že to tréner tak naplánoval, neprekážalo mi, že sezóna bola dlhá. Prvé preteky boli koncom mája a posledné až koncom septembra. Je to nezvyčajne dlhá sezóna. Tréner to naplánoval tak, že sme mali v sezóne aj nejaké tréningové bloky. V júni bolo viac pretekov, v júli len dvoje, aj na tie som išla z tréningu. Všetko do seba dobre zapadlo, vôbec som nebola po sezóne fyzicky unavená.
Zdroj: Profimedia.
Aká bola cesta k novému trénerovi?
Najskôr som oslovila trénera Gabriely Gajanovej Louisa Heyera, či mi nevie poradiť, čo robiť, aby sa mi už nevracali tie zranenia. Postupne sme otvorili aj tému zmeny trénera a naznačila som, že by som šla do zahraničnej skupiny. Opýtal sa Brama Petersa, keďže ho poznal, a keď súhlasil, dal mi jeho číslo. Peters súhlasil, ale keď som k nemu šla, tak prechádzal z holandskej reprezentácie do belgickej. Nakoniec dostal od zväzu súhlas, že môže trénovať aj mňa ako zahraničnú atlétku.
Ale bola tam podmienka, že za ním môžem ísť osobne až po halovej sezóne. Polovicu prípravy som musela trénovať sama. Spolupracovať sme začali v októbri, ale prvý raz som sa s ním stretla až v januári na sústredení. Dlho sme fungovali iba cez plány a cez telefón, ale nebol to problém. Vedeli sme sa aj tak zladiť a analyzovať tréningy. Teraz, keď som sa dostala na vyššiu úroveň, aj on hovorí, že už treba pracovať viac spolu a zamerať sa na detaily, ktoré ma môžu ešte posunúť vpred.
Zvažovať ste zrejme museli veľa faktorov.
Vedela som, že to musím spraviť, ale zároveň som vedela, že keď chcem nového trénera, musím hľadať v zahraničí. Zmena nastala v období, keď som mentálne nebola úplne silná a po zranení som sa najlepšie cítila doma. Ťažko som si pripúšťala myšlienku, že si musím nájsť trénera v zahraničí a aj tam trénovať a odísť z domova. Ale našťastie potom sme to s trénerom dokázali zladiť: môžem byť aj doma a nemusela som úplne opustiť domov.
Čo ste zmenili s novým trénerom? Zrejme ste začali od hlavy. Máte v rámci skupiny aj mentálnych koučov?
Tréner je aj môj mentálny kouč. Ja som v minulosti často spolupracovala tu na Slovensku s mentálnou koučkou, ale postupne som sa už naučila pracovať sama so sebou. Aj počas majstrovstiev sveta v Tokiu ma najlepšie mentálne pripravil tréner. Vedel presne, čo mi má povedať, aby som čo najlepšie bežala rozbehy, semifinále, finále. On zohral veľmi dôležitú úlohu v tom, ako som bežala, a samotný bronz je výsledkom aj toho, ako ma mentálne pripravil. Pred finále mi povedal, aby som urobila nejaký zázrak.
On vie, ako mi „nachystať hlavu“. Aj pri tréningoch, keď na mne vidí, že niečo nie je v poriadku – či už ma niečo bolí, alebo som nervózna –, príde sa porozprávať. Aj keď mi nevyjde tréning a ja to beriem zle a napíšem mu to, tak mi to hneď vysvetlí. On je pokojný a potom som aj ja pokojná. Počas celej sezóny som mala pohodu. Užívala som si to, fakt som nebola pod stresom a napätím.
Robíte si teraz viac zdravotných testov?
Až teraz v ďalšej príprave. Keď so mnou začínal, ešte ma úplne nepoznal a nevedel, na akej úrovni som. Teraz už budeme pracovať viac na detailoch a môžeme zaradiť aj rôzne testovania. Ale ešte predtým ako som začala s novým trénerom, som kontaktovala silovo-kondičného trénera Romana Švantnera, či mi nevie pomôcť, ako sa posunúť ďalej a hlavne ako zastaviť zranenia.
Urobil mi silové testy a zistil, že nie som dosť silná. To mohla byť jedna z príčin, prečo sa mi tie zranenia môžu vracať. Záťaž počas tréningov a pretekov je vysoká, svaly na to nie sú dostatočne pripravené a potom sa prenesie záťaž na kosti a môžu sa zlomiť. Teraz na tom vďaka testom vieme lepšie popracovať a zabrániť ďalším potenciálnym zraneniam.
To je dosť, myslím si, že aj viacero chalanov môže mať problém s takou váhou. Femke je neskutočne silná, aj keď vyzerá útlo a je ešte vyššia ako ja.
My sme si vás na rozhovor vybrali nielen pre medailu, ale aj pre celý váš príbeh, ktorý ste museli podstúpiť počas troch rokov stálych problémov. Dostávate už teraz pozvánky na motivačné prednášky?
Ponuky na motivačné prednášky ešte nie. Samozrejme, už ma volali na prednášky na základné školy, aby som porozprávala deťom svoj príbeh. Aj od médií dostávam veľa otázok, ako som to dokázala mentálne zvládnuť. Nie je bežné nevzdať sa po štyroch zlomeninách. Ja mám radosť aj z toho, akých ľudí mám okolo seba, že mi v tom pomáhali, ale som rada, že som mala takúto disciplínu, snažila sa myslieť pozitívne a pripraviť sa mentálne, aby som sa na dráhu vrátila.
Čo bol váš hlavný cieľ? Medaila z vrcholného podujatia, alebo skôr dokázať ostatným, že ste schopná dostať sa napríklad do finále majstrovstiev sveta?
Nemyslím si, že by som mala niečo dokazovať ostatným. Je to skôr moja vnútorná sila, že ma atletika veľmi baví. Našla som sa v tom, robí ma to šťastnou. Nejde len o výsledok, baví ma celá cesta k výsledkom. Od každodenných tréningov po objavovanie hraníc: čo dokáže moje telo a čo dokážem ja. Som si vedomá potenciálu, že to mám v sebe a môžem dosahovať dobré výsledky. Som schopná dať do toho veľa a veľa obetovať. Chcela som hlavne sebe dokázať, že ani napriek zraneniam sa nevzdám a na dráhu sa vrátim.
Zdroj: Robo Homola.
Vaším vzorom je Matej Tóth. Máte aj vzory mimo športovej oblasti?
Matej Tóth je môj vzor, nielen čo sa týka športovej oblasti. Dosiahol vynikajúce výsledky, ale aj ako človek je výrazná osobnosť. Z podnikateľov sledujem Milana Dubca.
Aktuálne ste už veľmi známa. Je to ešte príjemné, alebo to, že vás spoznávajú ľudia, už začína byť únavné?
Neprekáža mi to, vlastne je to milé, keď sa niekto chce odfotiť alebo si odo mňa pýta autogram. Skôr to vždy poteší, je to pozitívne. Čo sa týka popularity, asi si to ešte stále úplne neuvedomujem. Je zaujímavé, čo sa dokáže udiať za 53 sekúnd v živote jedného človeka. Zrazu som sa ocitla takmer vo všetkých médiách. Vtedy som si povedala: vau, tak asi je to fakt veľký úspech.
Naučili vás tri roky nútenej nečinnosti myslieť viac na budúcnosť? S úspechmi na majstrovstvách sveta či Diamantovej lige sú spojené aj odmeny. Jedna možnosť je minúť ich relatívne „zbrklo“ na darčeky pre seba, druhá možnosť je šetriť, lebo stať sa môže hocičo. To najlepšie viete sama.
Určite áno. Snažím sa financie, ktoré som tento rok zarobila, len tak nerozhádzať a neminúť ich na nejaké „somariny“, ale šetriť a rozmýšľať do budúcnosti. Predsa len, keď skončím s atletikou, bude pokračovať normálny život. Určite si nekúpim kabelku za 10-tisíc. Sú to zarobené peniaze – ja si ich veľmi vážim, som vďačná za to, že ich môžem takto zarobiť, a nechcem ich len tak minúť. Majú pre mňa veľkú hodnotu, je za nimi obrovské množstvo tvrdej práce a driny na dráhe.
Investujete?
Nemám na to ešte dosť peňazí, ale postupne áno. Určite je lepšie mať v budúcnosti aj takýto príjem a napríklad mať hodnotu uchovanú v investičných nehnuteľnostiach. A aj takýmto spôsobom si finančne pomáhať.
Tu vás asi ovplyvnil Milan Dubec.
Nielen mňa, ale aj môjho priateľa.
Okrem behania si dnes vedia športovci zarobiť aj vďaka sociálnym sieťam. Uvažujete nad tým?
Tak spolovice. Určite by som bola rada, keby som mala dobrý Instagram. Prioritný je šport – je náročné časovo zladiť manažovanie Instagramu, robenie videí a fotiek s tréningom a každodenným režimom športovca. Čo sa týka nejakých reklám, zo skúseností som zistila, že tomu treba venovať čas, nestačí iba jedna fotka alebo video. To video treba aj zostrihať a vymyslieť. Snažím sa aj s marketingovými partnermi, aby toho nebolo príliš veľa a aby to bolo stále v rovnováhe.
Študujete trénerstvo. Chceli by ste sa neskôr venovať trénovaniu, alebo nevylučujete zásadné otočenie kariéry?
Rada by som bola trénerka. Všetky skúsenosti, ktoré naberiem počas aktívnej športovej kariéry, by som chcela zúročiť a odovzdať ďalšej generácii. Na druhej strane, tréner má veľa povinností a veľa cestuje s pretekármi. Po dlhej športovej kariére možno viac ocením, keď budem viac času doma s rodinou a nebudem musieť cestovať na sústredenia a preteky v role trénera. Ale určite by som chcela zostať v športe. A čo sa týka inej kariéry, môj malý sen je mať vlastnú kaviareň.
Dvojnásobná česká majsterka sveta taktiež na 400 metrov prekážok, Zuzana Hejnová, sa venuje rôznym motivačným školeniam. Tento rok sa prihlásila do reality šou Survivor. Ako vnímate takýto odklon?
Motivovať ľudí a najmä mládež by sa mi páčilo. Osobne by som sa do reality šou neprihlásila. Je to však, samozrejme, vždy na človeku, aký je typ. Vždy to je individuálne. Úprimne, ani neviem, aká to je reality šou. Je odvážna, asi ju to baví, ja taký typ človeka nie som.
Je tu aj iný typ kombinácie športu a reality šou. V roku 2024 sa na konci sezóny svetový rekordér na 400 metrov prekážok Karsten Warholm a svetový rekordér v skoku o žrdi Mondo Duplantis stretli na exhibičných pretekoch na 100-metrovej trati. Viete si predstaviť napríklad súboj s Gabrielou Gajanovou na 600 metrov?
Možno z recesie. No asi nie 600 metrov s Gabikou. Bežať 600 metrov spočíva viac vo vytrvalosti z osemstovky ako v rýchlosti zo štvorstovky, skôr možno 500 metrov. V prípade 100 metrov Duplantisa a Warholma platí, že diváci vždy radšej sledujú čo najkratšie vzdialenosti. Ja nie som úplne typ človeka, ktorý by vedel robiť šou. Skôr sa považujem za jednoduchého človeka, myslím si, že by mi to asi nesedelo.
Pôvodne ste začínali s hádzanou. To je kolektívny šport, atletika je viac individuálna. Odhliadnuc od úspechov, vyhovuje vám viac?
Mňa bavil aj kolektívny šport, najmä tímový duch. Ale keď sa prenesiem v duchu do atletiky – keď bežíme štafetu, tak je to tiež kolektívny šport, bežíme štyria za jedného, ako jeden tím. Ale v kolektívnom športe ide aj o to, že každý môže výsledok pokaziť ostatným. Samozrejme, že nie naschvál.
Čo sa týka atletiky, na štarte som už iba ja a potom sa môžem hnevať na seba, ak si to pokazím. Nemôžem obviňovať nikoho iného. Je to už iba moja zodpovednosť. Ale aj beh je tímová práca. Na dráhe síce som sama, ale za výkonom je tréner, fyzioterapeut, manažér. Je to celý tím, ktorý sa o mňa stará a snaží sa, aby som podala najlepší výkon. Nie je to kolektívny šport, ale je tu tímový duch a práca viacerých ľudí, aby jeden človek podal čo najlepší výkon.
Máte rada matematiku?
Nie, čísla mi úplne nejdú. Osobné rekordy si pamätám, ale ak mi tréner povie nejaký čas na tréningu, radšej si to zapíšem. Prepočítavanie mi úplne nejde. Matematiku nemám rada.
Nejde, myslím si, o matematiku, o schopnoť vedieť dobre počítať, ale ide o to, ako čo najlepšie vyriešiť danú situáciu bez straty času.
Svojím spôsobom je to aplikovaná matematika.
Keď atlét beží po vonkajšej čiare, beží o trocha viac. Nábeh na prvú prekážku je 45 metrov, takže sa môže nazbierať aj meter navyše. Ale ak to vychádza technicky lepšie, tak to dáva zmysel. Taktiež som sa tento rok pohrala s nábehom, ak som začala bežať normálne, musela som tiež trocha brzdiť pred prekážkou, aby som sa zmestila a aby mi to vyšlo, ako má.
Museli sme s trénerom rozmýšľať, ako to upraviť. Povedal mi: v strednej časti viac „sfrekvenčni“ krok, potom ti to pred prekážkou už vyjde plynulejšie. Bežala som prekážky na 15 krokov a dostávala som sa blízko pred prekážku, čo nie je ideálne. Aby som nemusela brzdiť a drobčiť, musela som sa pohrať s krokom. Pre laika to na prvý pohľad vyzerá jednoduchšie, ale je to hotová veda. Treba to trafiť, aby to čo najlepšie vyšlo a aby sme na prekážkach nestrácali veľa času a prebehli ich čo najefektívnejšie.
Ako hovoria atléti: cez prekážky sa neskáče, cez prekážky sa behá.
Áno, to je podstatné. Keď sa skáče, potom je tam veľká strata. Možno keď atlét urobí zásadnú chybu, vtedy prekážku už iba ako keby preskočí.
Foto: Robo Homola pre Forbes
Je to veľká zmena, teraz som zvyknutá po ôsmu prekážku ísť na 15 krokov tú istú nohu, potom ďalšie dve prekážky na 16 krokov a tak som striedala nohy. Štrnásť krokov znamená striedanie nôh, ale mám nohy dosť rovnocenné, nerobí mi problém odrážať sa ani z druhej nohy. Keďže sme s bývalým trénerom Petrom Žňavom trénovali obe nohy, mám ich viac-menej vyrovnané. Až taký problém by mi to nemalo robiť, ale určite je to veľká výzva. Ale za tou výzvou je veľký potenciál, že by som mohla bežať pod 53 sekúnd. To by bolo ideálne.
Čo sa týka doplnkov výživy, kontrolujem si, aký je to výrobca a čo doplnky obsahujú.
Nevyhnutnou súčasťou športovej prípravy sú aj kade plné ľadu, do ktorých sa športovec musí ponoriť, najmä počas šampionátov, aby utlmil zápal medzi kvalifikáciou a finále a zabránil tomu, čo sa ľudovo volá „svalovka“. Zvykli ste si na ľadové kúpele, alebo je to so sebazaprením?
Zvykla som si na to, mne to neprekáža. Po tréningu alebo po pretekoch mi to pripadá už normálne. Nie som úplne milovníčka zimy a studených spŕch, ale vidím v tom efekt, že mi to pomôže pri regenerácii. Niekedy ani neviem, ako mi prejde čas v studenej vode, inokedy tam trpím a už odrátavam čas. Ale viem, že to je súčasť regenerácie.
Na prvé sústredenie ste išli už v polovici novembra. Aké budete mať Vianoce?
Vianoce strávim určite doma. Vzhľadom na to, že som často odcestovaná, vždy ocením čas strávený doma s rodinou.
Hovorili ste, že po medaile prišli dva druhy emócií. Priamo po finále to boli predovšetkým endorfíny. Ceremoniál už bol trocha iný, tam už boli aj slzy dojatia. Ja z pohľadu diváka takéto okamihy nazývam pokora víťazov. Na športovcoch vidieť, ako po opadnutí endorfínov začnú premýšľať, čo sa im podarilo a že stačila jedna chyba a dopadlo by to inak. Čo vám behalo hlavou?
Keď už som mala medailu na krku, bol to okamih, keď už som bola sama so sebou. Áno, plakala som, mala som radosť z toho, že som si splnila športový sen – získať na seniorskom šampionáte medailu. Tá medaila má za sebou veľký športový príbeh. Tri roky som bola zranená, ani tak som sa nevzdala. Vrátila som sa, zmenila som nejaké veci a medaila mi pripomenula tú cestu. Nebolo to ľahké, nevedela som, čo bude s mojou kariérou. To bol moment, keď som si to celé uvedomila, akú má tá medaila pre mňa hodnotu.
Keď sledujem atlétov na sociálnych sieťach, mám pocit, že si navzájom veľmi prajú. Je to aj tým, že je to šport posudzovaný na základe objektívnych kritérií? O umiestnení rozhoduje výsledok, nie je priestor na to, či vás napríklad poškodí rozhodca.
Áno, je to pravda, prajeme si. Každá atlétka a každý atlét to má vo svojich rukách, je len na ňom, ako on odbehne preteky. Zažila som to aj s Femke. Ona sa túto sezónu veľmi tešila z mojich výsledkov. Bolo to na Diamantovej lige v Chorzówe, aj v Zürichu. Prvé objatie bolo také symbolické, po behu. Ale potom prišla, keď už videla na tabuli, že som druhá, že som bežala osobný rekord, znova za mnou prišla a gratulovala mi. Ona je mega superhviezda, ale stále má v sebe takú ľudskosť. Je príkladom pekného priateľstva v športe. Aj Belgičanka Naomi Van den Broeck, s ktorou sme spolu trénovali a sme aj dobré kamarátky, pred šampionátom sme spolu aj bývali v izbe. Mala som pocit, že sa teší, ako keby vyhrala ona. Sú to také vzácne úprimné kamarátstva.
Dlhšiu verziu rozhovoru si môžete prečítať v printovom vydaní Forbes.
