Energetika Nórska má v kontexte výroby elektriny najnižšie emisie skleníkových plynov na kontinente, keď ju poháňa len voda a vietor. Vďaka tomu patrí k hlavným zeleným premiantom Európy. Teraz sa však Nóri chcú od svojich susedov odstrihnúť a zároveň sa postaviť na novú, jadrovú nohu.
Ľadovcové fjordy, zelená tráva, zasnežené vrcholky skalnatých hôr, modré nebo nad hlavou. Pred vami more a za vami v masíve vysoká oceľová brána, za ktorou je kilometer dlhý tunel, ktorý vás dovedie do obrovskej jaskyne, ktorá je plná technológií.
Je v nej riadiaca miestnosť, z ktorej je dohľad na dve hučiace turbíny vodnej elektrárne, na ktorých lopatky práve dopadá voda z prečerpávacej nádrže vysoko na hrebeni hôr. To na Slovensku poznáme fakticky len z prečerpávacej vodnej elektrárne Čierny Váh, v Nórsku ide však o bežnú vec. Škandinávska krajina stojaca mimo Európskej únie hrá prím v európskej hydroenergetike.
Samá voda
„Nórsko má dokopy zhruba 1 800 vodných elektrární, ktoré tvoria deväťdesiat percent výroby elektriny,“ hovoril nám pyšne vedúci zmeny Magnus priamo v jednej z hydroelektrární, ktorú sme tento rok mali možnosť navštíviť a pozrieť sa priamo do jej útrob.
Nórske hydroelektrárne majú súhrnný výkon tridsaťtri gigawattov, čo je ekvivalent šestnástich jadrových elektrární Dukovany, ročne vyrobia takmer 140 terawatthodín (TWh) elektriny. Často sú zasadené práve hlboko v skalnatých masívoch, čo im okrem iného prináša bezpečnostnú výhodu – sú imúnne voči teroristickým aj vojenským útokom.
O zvyšok výroby elektriny sa v Nórsku starajú veterné elektrárne, krajina preto patrí k najzelenším energetikám na svete, z pohľadu uhlíkovej stopy hrá na starom kontinente aj prím, má ju vôbec najnižšiu. Nórom konkuruje len Albánsko, ktoré však mnoho emisií importuje z okolitých krajín, ako je Kosovo alebo Macedónsko.
Aj Nórsko však začína mať vo svojej energetickej sebestačnosti problémy, tamojších obyvateľov a podniky trápia cenové šoky, ktoré sa do krajiny „prelievajú“ zo zvyšku Európy. A taktiež kolísajúca zaťaženosť siete.
Razantná zmena
Severský štát preto po desaťročiach pokoja plánuje razantne zmeniť svoju energetiku. Chce sa oprieť o novú, stabilnú energetickú nohu s prívlastkom jadrová. A taktiež sa odstrihnúť od krajín Európskej únie.
Problémy nórskej energetiky, ktorá popri francúzskej a švédskej vždy patrila k najväčším európskym exportérom elektriny, môžeme rozdeliť do dvoch rovín – z pohľadu výroby elektriny a jej cenotvorby.
Krajina fjordov vždy bola vo výrobe elektriny viac ako sebestačná, vlani exportovala 17,9 terawatthodiny elektriny, čo je viac ako polovica ročnej spotreby Slovenska.
Situácia sa však postupne obracia, Nórsko čím ďalej viac dní v roku siaha po dovozoch elektriny z okolitých štátov vrátane tých na pevninskej Európe, pretože sa aj vplyvom klimatických zmien zhoršujú hydrologické podmienky.
Nedostatok vody
Voda je motorom vodných elektrární a tie pri jej nedostatku nemôžu vyrábať toľko elektriny, koľko treba. A práve tento rok je jej veľký nedostatok, tamojší hydroenergetici na konci leta hlásili najnižší stav vody v nórskych priehradách a nádržiach za posledných dvadsať rokov.
Nórske rezervoáre pritom nepoháňajú len samotnú škandinávsku krajinu, ale často slúžia ako obrovská akumulačná baterka aj pre ďalšie európske štáty. „Nízke hladiny vody v kľúčových južných nádržiach krajiny zvyšujú riziko nedostatku energie na trhoch s elektrinou v severozápadnej Európe,“ uviedla pred mesiacom agentúra Bloomberg.
Navyše, Medzinárodná poradenská spoločnosť DNV v stredu zverejnila čerstvú správu o výhľade energetickej transformácie Nórska (Energy Transition Outlook 2025), v ktorej predpokladá, že dopyt po elektrine v severskom kráľovstve sa do roku 2050 zdvojnásobí zo súčasných zhruba 150 terawatthodín na 300 terawatthodín.
Dopyt rastie
„Dopyt po elektrine z dátových centier, energeticky náročného priemyslu, elektrifikácie ropy a plynu a nabíjania elektromobilov rastie oveľa rýchlejšie ako nové kapacity,“ píše sa v správe s tým, že Nórsko sa týmto tempom už v roku 2033 stane v ročnom súčte importérom elektriny.
„Veterná energia na pevnine a na mori je jediným komerčne vyspelým a škálovateľným prostriedkom, akým dostatočne rýchlo a za prijateľné náklady navýšiť kapacitu,“ uvádza sa tiež v správe.
Aj preto sa v Nórsku horlivo diskutuje o tom, čo niekoľko posledných desiatok rokov bolo nemysliteľné. Uvažuje sa o výstavbe vôbec prvých jadrových blokov v krajine. Posledné plány tohto roku novo sformovanej nórskej vlády hovoria o tom, že by v krajine mohlo do roku 2050 vzniknúť až desať nových jadrových elektrární, ktoré by ročne vyrábali až sto terawatthodín elektriny.
Malé bloky
Nórsko sa však chce vydať cestou nie veľkých jadrových blokov, ale malých modulárnych reaktorov (SMR), ktoré sa svojím výkonom okolo troch stoviek megawattov (MW) radia skôr k stredným jadrovým reaktorom.
Tamojšia jadrová skupina Nórsk Kjernekraft už má vytypovaných niekoľko lokalít. Jedna je v priemyselnom parku Taftøy v strednom Nórsku, kde má stáť až päť SMR, ďalšia je situovaná na juhovýchode krajiny blízko hraníc so Švédskom, pri meste Halden, tretia lokalita sa nachádza na severe pri meste Vardø.
Že by Nórsko mohlo naozaj zamieriť k jadru, podporujú aj prieskumy verejnej mienky. Zatiaľ čo od sedemdesiatych rokov do začiatku tisícročia boli Nóri k jadrovej energetike skeptickí či priamo proti nej, v poslednom prieskume z minulého roka je 51 percent Nórov za jadrovú energetiku, 37 percent sa potom vyjadrilo proti.
Kritici a neistota
Súčasný plán je na túto doposiaľ nejadrovú krajinu však veľmi ambiciózny a okrem svojich priaznivcov má aj kritikov, ktorí poukazujú na nákladnosť celého projektu.
Otázkou tiež je, či sa malé modulárne reaktory presadia. Zatiaľ neexistuje jediný funkčný v komerčnej prevádzke, prísť na trh by mali až na začiatku budúceho desaťročia. A až potom sa naozaj uvidí, či budú dávať ekonomický aj iný zmysel.
Nórsko však nové zdroje energie potrebuje a na výber veľa nemá. Fosílnych palív sa zrieklo, aj keď ich v podobe plynu a ropy vo veľkom ťaží a exportuje do Európy, ktorá je jeho hlavným obchodným partnerom.
Vietor nestačí
Veterné elektrárne teda masívny nárast dopytu po elektrine neutiahnu, a aj keby, do budúcnosti by stále existovalo riziko občasného bezvetria, aké Európa zažila napríklad v uplynulom týždni. To by mohlo ohroziť energetickú bezpečnosť aj cenovú dostupnosť elektriny.
Cena elektriny Nórov trápi, pretože krajina je okrem troch podmorských káblov do Veľkej Británie prepojená aj troma ďalšími káblami s pevninskou Európou (konkrétne s Dánskom) a je súčasťou európskej energetickej burzy EEX, kde sa cena elektriny tvorí.
V Európe však v dôsledku vypínania uhoľných a v prípade Nemecka aj jadrových elektrární a nestability obnoviteľných zdrojov dochádza k čím ďalej tým častejším cenovým výkyvom. Na tie sú Nóri veľmi citliví, pretože na rozdiel od krajín, kde väčšina firiem aj domácností využíva dlhodobé tarify, deväť z desiatich nórskych zákazníkov kupuje elektrinu podľa aktuálnych spotových cien. Každé zdraženie sa teda prejaví v ich mesačných výdavkoch na energie.
Zatiaľ čo Nórsko bolo zvyknuté na spotové ceny elektriny pohybujúce sa okolo tridsať eur za megawatthodinu, dnes si čím ďalej tým častejšie musí zvykať na trojnásobné hodnoty, ktoré sa doň „prelievajú“ zo zvyšku kontinentu.
Trojnásobok a viac
Na začiatku posledného novembrového týždňa, keď v Európe zavládlo bezvetrie, ktoré vyhnalo ceny elektriny až k štyrom stovkám eur za megawatthodinu, Nóri platili 340 eur za megawatthodinu.
V Nórsku preto silnejú hlasy, ktoré podporujú „prestrihnutie“ káblov v podobe opustenia trhu EEX. Je to vec, ktorá je na stole politikov a zároveň ich núti premýšľať o tom, ako do budúcnosti zaistiť energetickú bezpečnosť a cenovo dostupnú elektrinu. „Počas špičky môže jedna sprcha stáť aj štyri eurá,“ vyhlásil na konci novembra nórsky minister energetiky Terje Aasland v rozhovore pre server Euractiv.
Spojenie z čias uhlia
Budúcnosť prepojenia Nórska s európskou sieťou sa stáva politickou témou aj v súvislosti s blížiacim sa rozhodnutím o obnove dvoch káblových spojení s Dánskom – Skagerak 1 a 2. Tie vznikli pred päťdesiatimi rokmi, keď dánska energetika bežala prevažne na uhlie. Dnes sa však otáča k nestabilným obnoviteľným zdrojom.
„Situácia sa od doby, keď boli v roku 1975 postavené prvý a druhý blok jadrovej elektrárne Skagerak, veľmi zmenila,“ uviedol Aasland v rozhovore pre Euractiv s pochybnosťami, či je súčasná spolupráca pre krajinu stále prospešná.
Autor článku je Jan Strouhal, Forbes.cz
