Vyznamenal ho prezident, jeho nadriadeným je kráľ. A prestížny americký časopis Musical America ho v polovici decembra vyhlásil za Dirigenta roka 2026.
Dirigent Jakub Hrůša práve v Londýne oddirigoval predstavenie a od historickej budovy tamojšej Kráľovskej opery, kde je hudobným riaditeľom, prechádza na protiľahlú stranu ulice. Do pubu. Držiteľ medaily Za zásluhy ide na zaslúžené pivo.
Bez taktovky v ruke sa Jakub Hrůša podobá kúzelníkovi, ktorý odložil čarovný prútik. Aj on zjavne stráca moc, v jeho prípade ide o moc nad ľuďmi a nad hudbou. „Môžete, prosím, stíšiť muziku, aby sme sa lepšie počuli?“ „Nemôžem. Toto je pub a je piatok večer.“
Pár desiatok minút predtým ovládal najslávnejší český dirigent súčasnosti orchester londýnskej Kráľovskej opery a určoval ráz Janáčkovej Veci Makropulos. Zožal za to skvelé recenzie aj nadšené ovácie návštevníkov, ktorých sa do honosnej sály zmestilo 2 200; aj toto početné publikum mal maestro vo svojej moci.
Lenže kúzlo, ktorým omámil vyše dvetisíc ľudí, ani trochu nezaberá na čašníka v preplnenom hostinci oproti Kráľovskej opere. Zázrakom je už to, že sa našiel zastrčený kút, kde sa môže Jakub Hrůša usadiť, tým sú všetky priania vyčerpané.
Vľúdne, no rezolútne je odmietnutá žiadosť o stíšenie rockových gitarových riffov, do ktorých sa ešte mieša rozjarený hlahol hostí v stave úmernom tomu, že sa piatok čoskoro preklopí do soboty. Fakt, kto je v tomto dome „dirigentom“, je ešte zdôraznený, keď čašník vytiahne s utierkou aj vlastnú žiadosť, ktorá je na rozdiel od tej Hrůšovej v okamihu vyplnená:
„Nedostanem sa cez vás, mohli by ste utrieť dosku stola?“ Utreté, podčiarknuté! V živom organizme krčmy sa témy na dialóg liahnu rýchlosťou nalievaných drinkov a zasa prekotne zanikajú, rovnako ako drinky miznú; následný rozhovor podá pre toto prirovnanie dôkaz.
V rovnakej zostave – autor textu, fotograf a Jakub Hrůša – sme sa pri výčape už stretli. A to v októbri 2021 v bavorskom Bambergu, kde je Hrůša šéfdirigentom uznávaných symfonikov. Teraz sedíme v Londýne, tam je brniansky rodák od septembra hudobným riaditeľom Kráľovskej opery, čo je podľa šéfa Českej filharmónie Davida Marečka rovnaký úspech, ako keby český futbalový tréner viedol Real Madrid.
Práve Českú filharmóniu Hrůša ako šéfdirigent prevezme v roku 2028, takže si žartom sľubujeme, že budúcim pivom bude plzeň pri Rudolfine. Teraz je tu britská IPA bez peny a oproti Nemecku jeden spoločník pribudol – Hrůšova manželka Klára.
Nad pohárom s rauchbierom alias údeným pivom, špecifickou špecialitou v Bambergu, sa Klára skutočne fyzicky nevyskytovala, v istom zmysle tam však prítomná bola: dirigent dlho a s veľkou vďakou rozprával, ako mu žena vytvára zázemie, bez ktorého by svoj talent prakticky nemohol rozvinúť.
Slová z Bambergu boli v Londýne potvrdené. Po predstavení, vrelej ďakovačke a krátkom stretnutí s VIP osobnosťami v zákulisí dokráčal 44-ročný dirigent do svojej kancelárie, pričom najprv minul na chodbe po svojej ľavici zarámovanú fotografiu Rafaela Kubelíka, ktorý ako jediný Čech pred ním riadil Kráľovskú operu v 50. rokoch minulého storočia.
V doteraz príliš nezabývanom priestore, prezrádzajúcom, že majiteľ sa doň nasťahoval len nedávno, sa unavený Hrůša prezliekal a v priebehu toho sa ho manželka tlmeným a súcitným hlasom pýtala, či s niečím nepotrebuje pomôcť. Klárina kooperácia sa však netýka len skladania manželovej prepotenej košele. Zďaleka nie!
„Som právnička a mám dojem, že umelci sa majú sústreďovať na umenie, zatiaľ čo právnici môžu urobiť zvyšok. Jakub je tak odborníkom na všetky hudobné a umelecké výzvy, ja som zodpovedná a kompetentná v právnych aspektoch a daňových súvislostiach Jakubovej umeleckej činnosti, v otázkach zmlúv, stratégie plánovania a podobne. Cítim to ako budovanie spoločného diela.“
„Od detstva som hrala na husle a pri štúdiu som pôsobila v študentských orchestroch, teda k hudbe a hudobnej prevádzke mám veľmi osobný vzťah. S medzinárodným vývojom Jakubovej kariéry sa ukázalo, že moje pôvodné smerovanie, stať sa v Česku správnou sudkyňou, nie je s týmto nastavením zlučiteľné, tým pádom som sa pracovne začala viac orientovať na hudobný priemysel, autorské práva a s tým súvisiacu administratívnu stránku. Po justičných skúškach som sa stala advokátkou a v rámci postgraduálneho štúdia som okrem iného študovala práve tieto veci tu, v Londýne.“
Presne podľa pravidiel krčmového bájnenia uhne zrazu hovor o Klárinej starostlivosti k bohviečomu a v rámci bohviečoho padne od pýtajúceho sa niekoľko nepresných výrazov z hudobnej terminológie. Hrůša ich najprv s trpezlivým pedantstvom opravuje, ale keď je taktovka prekrstená na dirigentský prútik, mávne s úsmevom a naoko rozčúlene rukou: „Tak, a už sa s vami nebavím!“
Nie je. Je odtiaľto, z Londýna.
Bývalo to tak. Pretože som sa však usadil v Londýne, už si ich kupujem tu. Áno, mával som zvyk, že zakaždým, keď som bol v Tokiu, kúpil som si tam niekoľko taktoviek. V Japonsku som býval dvakrát-trikrát za rok, lenže teraz už ďaleko menej, preto som prešiel na dostupnejšie zdroje.
Všimli ste si na taktovke srdiečko? Nie? Možno tam ešte nebolo. Každopádne je to ružové srdiečko na navliekacej korálke, ktoré mi dala dcéra a ja si ho na taktovku navliekam pre šťastie. Iba na samotné predstavenie ho dávam dole, aby to nikoho nerušilo. Inak som ale zistil, že vyhotovenie taktovky je viac-menej nepodstatné, a tak je vlastne úplne jedno, kde si ju kúpite.
Som spokojný, ale ešte viac som si užil premiéru. Mám premiéry rád, majú v sebe úžasnú atmosféru. Ani pred nimi necítim stres, skôr akési rozochvenie. Celý deň sa točí okolo premiéry, je ňou veľmi ovplyvnený. Nie že by som bol v nejakom tranze alebo niekde mimo, ten deň je skrátka veľmi vzácny, sviatočný.
Vec Makropulos ako podstatná vec? V istom ohľade tá najpodstatnejšia, pretože ide o veľkolepú, mrazivú a umelecky rozmachnutú úvahu nad nesmrteľnosťou.
Z londýnskeho javiska sa táto úvaha rinula pochopiteľne v češtine, pretože operu zložil Leoš Janáček na motívy novely Karla Čapka; s materčinou autora, ktorá je rodným jazykom aj čerstvého hudobného riaditeľa, zápasili zahraniční speváci (s jedinou výnimkou Daniela Matouška v role Janka) veľmi zdarne.
Ešte zdarnejšie sa Jakub Hrůša vysporiadal so zložitou partitúrou diela, na ktoré sedí jeho charakteristika: „Janáček je veľmi komplexný skladateľ a vo Veci Makropulos je vôbec najkomplexnejší.“ Ako sa teda Hrůša vyhotovenia Janáčkovho nekompromisného umenia na jednej z najslávnejších svetových scén zhostil?
„Absolútnym vrcholom predstavenia je výkon Jakuba Hrůšu a orchestra, ktorí si vychutnávajú Janáčkovu úchvatnú partitúru s jej rytmami, opakujúcimi sa motívmi a žiarivými dychovými fanfárami. Na Makropulos sme čakali dlho, ale stálo to za to!“ napísal recenzent denníka The Times.
„Hrůša odhaľuje hlboké kontrasty a žiarivé farby Janáčkovej partitúry, predvedenej v neprerušenom 90-minútovom toku,“ pridal sa k veľkej chvále aj jeho kolega z The Guardian.
„Hudobná úroveň bola mimoriadne vysoká – Jakub Hrůša inšpiroval orchester k jeho najlepšiemu výkonu a umožnil, aby každý takt znel absolútne presvedčivo,“ pripojil sa k stavbe pyramídy chvály aj hodnotiteľ z The Stage.
Pyramídu zavŕšil server Bachtrack: „Hudobné vyhotovenie bolo ohromujúce. Ak mal niekto pochybnosti o voľbe Jakuba Hrůšu do funkcie hudobného riaditeľa Kráľovskej opery, dvojica vrcholných inscenácií Tosca a Vec Makropulos ho musela hneď na začiatku sezóny úplne umlčať.“
Ako keby sa odborná kritika predbiehala v tom, kto vystrúha lepšiu poklonu. Pritom vyhotovenie opery môže pre niekoho vyznieť kontroverzne až provokatívne – za Čapka a Janáčka neexistovali četovacie platformy a online zoznamky, ktorými hrdinovia londýnskej inscenácie komunikujú, čím je posúvaný dej, rovnako ako je posúvaný explicitnými erotickými scénami.
Veď aj na premiére jeden z nespokojencov bučal, aby vyjadril rozhorčenie práve z režisérskeho poňatia; po hudobnej stránke nemal ani on námietky, zrejme nikto ich nemohol mať.
Napriek tomu musí byť bučanie protivné, nie?
Je to protivné. V divadle síce ide o legitímny prejav nespokojnosti, ale dnes už to nie je bežné a väčšinou sa to používa len vtedy, keď je niekto naozaj strašne nahnevaný. Tento konkrétny človek bučal, keď pri ďakovačke prišla na javisko režisérka a jej tím, z toho sa jasne poznalo, že mieril na ňu. Bohužiaľ, bučal v pauzách aj pri predstavení a takýto výrazný zvukový prejav počuje celé divadlo. Sedí v ňom viac ako dvetisíc ľudí, dve Rudolfina, a stačí jediný nespokojný muž, absolútne zanedbateľný zlomok publika, a celé prostredie je tým ovplyvnené.
Aj vy a orchester, ktorý riadite?
Ovplyvnilo nás to v tom, že sme museli zabrať, aby sme sa preniesli cez to, že sa to jednému človeku nepáči, pričom názor jedného človeka je absolútne irelevantnou výpoveďou, či je predstavenie podarené, alebo nie. Pri javiskovom klaňaní okrikovali nadšení ľudia toho bučiaceho, niekoľko desiatok či stoviek ľudí kričalo „Bravo!“, prijatie bolo veľmi príjemné.
Vo finále mi bučanie nevadí, pretože bolo adresné a netýkalo sa mojej práce ani zodpovednosti, ale hovorím si, že s tým naozaj ten človek mohol počkať na koniec, mohol sa toho zdržať v priebehu predstavenia. Navyše od neho išlo o akési estetické zhodnotenie, nie zhodnotenie výkonov účinkujúcich – tie boli bezpochyby vynikajúce.
A ako to máte vy? Ako sa všeobecne staviate k netradičným poňatiam predstavení, ktoré sa môžu rozchádzať s vaším osobným vkusom?
Som ochotný stáť za silným umeleckým názorom, pokiaľ dáva zmysel a je kvalitne vyhotovený, aj keď mi esteticky nekonvenuje. Ako hudobný riaditeľ nemám rozporovať javiskové stvárnenie. Ak už do veci ideme spolu, ide mi o spoluprácu vo vzájomnom rešpekte. Réžiu som v subtílnych maličkostiach navyše ovplyvňoval, to je normálne. Mám určite stáť aj za určitou pestrosťou názorov, štýlov v repertoári. Predstavte si, že by som hral napríklad len českú hudbu alebo len hudbu 20. storočia, to by bola hlúposť. Mám byť oporou pre najrôznejšie typy kvalitnej divadelnej práce.
Makropulos to spĺňa?
To je presne ten prípad. A vôbec nezáleží na tom, že ja by som v ideálnom svete týmto spôsobom Janáčka nevykladal. Nie som však režisér, teda nemám v pravom slova zmysle kompetenciu do toho hovoriť. Mal by som do toho čo hovoriť, keby som videl, že réžia je slabá, nezmyselná, že provokuje za každú cenu a škodí tým dielu. To sa absolútne nedeje.
Zostáva otázka, či je to náležité, či to sedí k Janáčkovi, či by sa to nedalo robiť inak, ale to sú otázky vkusové, estetické a ja nie som na to, aby som to definitívne posudzoval. Po hudobnej stránke, za ktorú mám zodpovednosť, som presvedčený, že to je mimoriadne kvalitné predstavenie, to pri vedomí náročnosti diela môžem sebaisto povedať.
Zaujímajú ma s dovolením praktické veci. Musíte napríklad sledovať dej opery, aby ste sa doň s hudbou trafili?
Celá energia javiskového konania je v absolútne úzkom prepojení s hudbou. Čiže nie je to tak, že by som len sledoval, čo sa deje na javisku – ja dianie spoluvytváram. Nad energiou predstavenia má dirigent absolútnu moc, ktorú samozrejme nesmie zneužiť. Keby som tam pospával, celé vyznenie zničím a nikto ho už nezachráni.
Koľko v živom predstavení vy a hudobníci s odpustením nasekáte chýb?
Niekedy veľa. Ale dôležité je, aký je to typ chyby. Omyl sa tu a tam stane. Záleží aj na náročnosti diela, a Janáček je veľmi náročný. Bolo by preto neľudské nepomýliť sa, aj keď ja som sa práve dnes nepomýlil ani raz.
Takže to nie je neľudské, ale ľudské.
Ale dirigentské chyby nie je v pravom slova zmysle počuť… Predovšetkým by odo mňa bolo naivné predstavovať si, že je možné mať všetko pri každom predstavení dokonalé. Záleží na inteligencii účinkujúcich, aby sa nedopúšťali chýb ohrozujúcich vyznenie diela. Samozrejme občas niekto nastúpi trošku skôr, popletie slovo, najmä v neznámom jazyku, urobí iné gesto, ocitne sa na inom mieste javiska. To sú drobnosti. Pre mňa je najpodstatnejšie, aby živé vyhotovenie akéhokoľvek diela bolo ľudské. Nezaujíma ma strojový výkon.
Pretože je chladný?
Podstatou toho, čo robíme, je práve ľudskosť. Absolútne úžasne vyvedený umelecký výkon síce nie je bežným ľudským prejavom, napriek tomu musí zostať ľudský, a pokiaľ sa ľudskosť občas prejaví určitým chybovaním, napríklad z riskovania, vítam to. Chybu, ktorú by robil spevák notoricky, mu označím, porozprávame sa o nej, odstránime ju. Ale chyba z toho, že si účinkujúci počína odvážne, riskuje, nehrá všetko na istotu, to je perfektná chyba robiaca divadlo živým. V imperfekcii je v tomto zmysle krása.
Myslím, že v tejto súvislosti ste pred časom citovali svojho slávneho predchodcu v Kráľovskej opere Rafaela Kubelíka, že z každej hudby musí byť trochu cítiť chlievec.
To je práve tá ľudskosť. Keď sa stretávame priamo ako napríklad teraz tu my, a nie cez monitor počítača, potom nielenže nejako vyzeráme, hovoríme, počúvame sa, ale tiež nejako voniame, nejako sa pozeráme, máme nejaký body language, to všetko patrí k ľudskosti. Tá sa podľa mňa z nášho sveta čím ďalej tým viac vytráca.
Vytráca? Čo tým presne myslíte?
Jednak je všetko možné online, jednak sa všetko príliš leští, štylizuje, uniformuje… Samozrejme, aj v divadelnom predstavení sú prvky ilúzie a štylizácie veľmi dôležité, ale je tam tiež určitá pravdivosť v tom, že sa nič principiálne neopravuje, že sa pritakáva priebehu predstavenia, vlastne realite života. V predstavení sa niečo rodí, niečo prebieha, niekam to dôjde, potom sa istá etapa musí ukončiť, dostaví sa nostalgia, opadne energia a adrenalín, stav sa zmení na určitú prázdnotu – to všetko sú dojmy a situácie veľmi podobné tým životným, dojmy koncentrované do jedného večera.
Myslím, že za tým môže byť strach z nepríjemného priznania, akí sme nedokonalí. Nedokonalosť pripomína zraniteľnosť, pominuteľnosť. Takže túžba po dokonalosti či naleštenosti je vlastne obava.
Z čoho?
Hľadám správne slovo, pretože toto je dosť vážna otázka… Je to obava zo seba samého, z pravdivosti. Človek tým uteká od pravdy o sebe samom.
Odpusťte, toto vlastne nie je otázka. Len nahlas premýšľam, či a prípadne ako nám v boji proti týmto obavám môže pomôcť hudba.
Pri živom predstavení považujem za veľmi cenné, že je to svojím spôsobom dojímavý zápas o čo najkrajší možný výsledok. Alebo o najsilnejší, alebo o najlepší. Výkon musíme predviesť tu a teraz a za pomoci výhradne ľudských princípov. Navyše, ak v divadle hrá istú nezanedbateľnú rolu ilúzia, v hudbe, ktorú my hráme, už ani žiadna ilúzia nie je. Absolútne nie. Hudba je dokonalá pravda, dokonalá realita okamihu. A je úžasné, že sa v tejto realite okamihu dá docieliť takého veľkého kúzla, účinku, dopadu.
Hudba je dokonalá pravda, dokonalá realita okamihu.
Emilia Marty, Ellian Mac Gregor, Ekaterina Myškin, Elsa Müller, Eugenia Montez a samozrejme Elina Makropulos… Pod odlišnými menami, avšak pod rovnakými iniciálami prechádza storočiami femme fatale, hlavná postava Janáčkovho diela, ktoré rezonovalo Londýnom.
Toto dielo je presne o tom, o čom Hrůša hovorí naproti neoklasicistickej budove opery a za akustického sprievodu „činelov“ o seba ťukajúcich pivových pohárov. Dielo je o strachu zo zraniteľnosti, pominuteľnosti, o strachu z (ne)smrteľnosti.
V Čapkovom origináli je elixír mladosti, vďaka ktorému Elina Makropulos žije od čias cisára Rudolfa II., na konci zničený, takéto vyznenenie ctil aj Janáček. Britské predstavenie k tomu pristúpilo inak, s podvratnou chytrosťou: hrdinkina priateľka si listinu s receptom ponechá, hoci si vypočula Elinine varovanie.
„Čo je memento dnešnej dobe, a možno nielen tej dnešnej,“ nakloní sa Hrůša nad pintou piva, „veľmi kritické memento pre ľudstvo vôbec. Kopa ľudí na intelektuálnej úrovni kývne, že by sa mali vykašľať na chiméry o dlhovekosti, ale keď tú možnosť človek má, predsa neodolá.“ Nie, teraz žiadna longevity!
Zemitá nálada pubu nič také neponúka, a to je potešujúce. Je naopak ponúkaná blažená neopakovateľnosť bohémskych či prchavých okamihov; tlmené prítmie v hostinci sa rozjasňuje, čím sa dáva najavo, že sa blíži čas posledných objednávok.
Namiesto elixíru mladosti tak nejde odolať elixíru, po ktorom by sa malo dobre spať, tento elixír čoskoro pristáva na stole a s ním dávne i celkom čerstvé spomienky. Jedna z tých čerstvých sa týka tohtoročného 28. októbra. Uprostred finišu skúšok na premiéru Veci Makropulos letel Hrůša na otočku do Prahy, aby si od prezidenta prevzal medailu Za zásluhy.
Ceremoniál si užil, dojali ho príbehy ďalších ocenených, išlo o veľmi príjemnú skúsenosť. Dávnejšia spomienka sa ako vták cez kopec prenesie cez nános štyroch rokov.
Ide o spomienku na spomienku, pretože pri stretnutí v Bambergu dirigent líčil, ako kedysi s Berlínskymi filharmonikmi – podľa mienky mnohých najlepším orchestrom na svete – nacvičoval Dvořákovu symfonickú báseň Zlatý kolovrat na motívy Erbenovej balady a mal neodbytné nutkanie prerozprávať im dej.
Urobil tak a… „Myslím si: Tak, chlapče, teraz neviem, čo bude. Chvíľa ticha – a potom mi muzikanti spontánne aplaudovali! Skladbe ten exkurz jednoznačne pomohol. Viete, niekedy, keď sa skladba už na skúške zrazu vylúpne, nádherne zaznie, vhŕknu mi spontánne slzy do očí.“
Urobili ste už niečo podobné aj v Kráľovskej opere?
Áno, ale človek si pri tom musí dať pozor – nesmie byť veľmi ukecaný a musí vystihnúť okamih, kedy má zmysel niečo povedať. Keď sú všetci pripravení pracovať na hudbe, nikto nemieni počúvať prednášky. Avšak môže vzniknúť určitý moment, v ktorom zrazu inšpirácia plynúca zo samotného hudobného konania trošku vyschne. V tom prípade treba urobiť čosi na spôsob otvorenia okna v zatuchnutej miestnosti a to sa niekedy podarí tak, že niečo začnete vykladať alebo niečo priblížite o skladateľovi, o jeho svete, názoroch alebo aj o jeho chybách. Nie banálne, nie bulvárne.
Rozprávali ste londýnskym hudobníkom o Janáčkovi?
Hovoril som im, aké bolo pre Janáčka veľmi dôležité, aby boli jeho diela ako život sám, ako príroda.
Čo to znamená?
Aby boli v plnej kráse, ale pominuteľné. Hudbu Janáček prirovnával k prúdu, ktorý sa nezastaví. Usiloval sa o to, aby jeho hudba nebola široká, dôstojná a lenivo plynúca veľká rieka, aby vždy pôsobila ako horská bystrina. Takéto prirovnanie hudobníkov ohromne podnecuje, jedna takáto veta vie vyriešiť sto interpretačných problémov. Vykladať, že sa narodil vtedy a vtedy a chodil do školy tam a tam, to si každý prečíta na Wikipédii…
Môj predchodca v Českej filharmónii Václav Neumann hovoril, že je tisíckrát cennejšie nájsť jedno či dve slová, ktoré vystihujú ducha či už celého diela, alebo miesta, vety, dejstva, problému, že je to cennejšie než o tom istom popísať stohy papiera s mnohými analýzami.
Do akej miery vlastne môžete ovplyvniť, aby sa v londýnskej opere interpretovali diela českých autorov?
Makropulos je čiastočne moja práca, ale neznamená to, že bezo mňa by sa tu Janáček nehral. Janáček patrí k najlepším operným skladateľom všetkých čias, aj keď v anketách verejnosti vždy víťazí Mozart, Puccini alebo Verdi. Ide však o to, dať priestor aj náročnejším autorom, ktorí nechceli len baviť, ale trochu publikom zatriasť.
Nie je riziko nasadzovať takých skladateľov do repertoáru?
Rozumiem otázke, ale už úplne presne nerozumiem tomu, prečo sa ma na to pýtate.
Pretože sám hovoríte, že Puccini je stráviteľnejší než Janáček a vy ste zrejme ako hudobný riaditeľ spoluzodpovedný za spokojnosť obecenstva.
Čo je dôležitejšie? Hrať zabehnuté kusy, aby si ľudia prišli na svoje a uisťovali sa v tom, čo poznajú, alebo im priniesť niečo, čo napríklad doteraz nepočuli, a rozšíriť im obzory? Podľa mňa má zmysel oboje a moje prvé dve predstavenia v role londýnskeho hudobného riaditeľa, Tosca a Vec Makropulos, sú dokonalou ukážkou tejto snahy o vyrovnanosť.
Makropulos je pochopiteľne v češtine a tu v drvivej väčšine účinkujú zahraniční umelci – mali ste pri skúškach tendenciu opravovať im výslovnosť?
Mali sme podobné stretnutie pri pive ako my teraz a ja som si tam uvedomil, aké je pre zahraničných spevákov stresujúce vedieť, že pred nimi sedí chlap, ktorého z každej drobnej nuansy bolia uši. Pritom mi verte, že netrénovaný človek by sa z takej úlohy – naučiť sa spievaný text v češtine – pomiatol, také zložité to je.
Sme tu svedkami úžasnej, absolútne dychberúcej profesionality a oddanosti umeniu. Napríklad predstaviteľ doktora Kolenatého, čo je najukecanejšia rola široko-ďaleko, sa text učil dennodenne dva roky. A čo hovoríte na to, že sa niekto dva roky učí rolu, aby ju potom mohol šesťkrát predviesť pre publikum, pretože toľkokrát sa Makropulos bude hrať?
Čo tomu hovorím? Asi to, čo ste pred pár sekundami povedali vy: dychberúca profesionalita.
Ten človek sa neodváži vyliezť na pódium a robiť nedokonalú prácu. Poznám českých alebo slovenských spevákov, ktorí občas majú tendenciu vyvyšovať sa nad zahraničných, že im niečo uniká v boji s jazykom. Ale sme zase pri imperfekcii. Iste, ja som prísny dráb, ktorý spevákov do poslednej chvíle provokuje k čo najlepšiemu výkonu, ale súčasne pred nimi hlboko skladám klobúk.
Ste prísny dráb?
Musím ním do určitej miery byť, ale musím byť zároveň ľudský. Nemôžem robiť len to, aby sme boli všetci v pohodičke a každý mal dobrú náladu, avšak zlé je aj trieštiť a nevidieť, ako sa pri tom ten druhý cíti. Musím na ľudí, ktorých ako líder vediem, tlačiť, avšak nesmiem zájsť tak ďaleko, aby mali výhradne pocit nekomfortu. Ako som už hovoril: Mám veľkú moc, ale nesmiem ju zneužiť.
Táto práca s mocou je vrodená, alebo ste sa ju naučili?
Čo myslíte?
Že to zrejme bude kombinácia obojakého.
Áno, pričom výkon profesie sa dá neustále vylepšovať. Človek sa môže stále zdokonaľovať v profesionalite a pritom nachádzať ľudskejšie spôsoby, ako to robiť. Tieto dve veci nie sú v rozpore, a aj keby boli, treba hľadať také spôsoby, ktoré tento rozpor zrušia. Toto je úloha na celý život.
Niektorí kolegovia dirigenti zostarnú a rezignujú, nejako odpadnú, vyhoria a tým bohužiaľ prestávajú byť relevantní. Pretože dirigent má za úlohu podnecovať kvalitu v ľuďoch, ktorí hudbu hrajú, aj v ľuďoch, ktorí ju počúvajú. Všetkých musí strhávať do oblastí, ktoré sú nebežné, zvláštne, krásne, mimoriadne, slávnostné, originálne, jedinečné. A s týmto strhávaním by dirigent nikdy nemal prestať.
Ale ani vy predsa nemáte istotu, že raz nevyhoríte.
To nemám, ale myslím si, že najlepšia metóda, ako sa tomu brániť, je nestratiť zo zreteľa ľudí. Druhý človek je nekonečný zdroj inšpirácie. Keď sa uzavriete sám v sebe, vo vlastnom ideáli, hrozí vyhorenie. Keď vo vašom svete zostanú prítomní ostatní, vyhorenie je podľa mňa takmer vylúčené.
Pohľad výčapníka ešte nie je vyčítavý, je to s ním však rovnaké, ako keď za zákrutou húka vlak: zostaňte na mieste a čoskoro ho uvidíte. Blíži sa záverečná hodina a ouvertúra káravého pohľadu naznačuje, že by sme mali ísť. Jeden pohľad je však v hostinci od začiatku do konca nemenný: Klára Hrůšová hľadí na hovoriaceho manžela láskyplne.
Veľmi láskyplne. Popis jej pohľadu sa možno javí čítankovo a nenápadito, napriek tomu je to ten najpresnejší popis, aký môže byť. O mužovi, s ktorým má dcéru a syna, Klára tiež láskyplne hovorí a v rovnakom duchu znie jej konštatovanie, aké majú obaja šťastie, že robia to, čo milujú:
„Celá naša rodina žije hudbou. Tým pádom Jakubovu prácu nikdy neberieme úkorne a myslím si, že to je veľké šťastie nášho vzťahu.“ Poslucháč by musel byť nakazený hanebným vírusom nevraživosti, aby to páru pred sebou neprial.
A keďže ním nakazený nie je, následná replika vychádza výhradne z akejsi túžby po drobnej kvapke, ktorá verifikuje inak bezchybný a vzácny obraz. Napokon, nehovorilo sa tu predtým o imperfekcii posväcujúcej ľudskosť?
Takže: „Nehovorte, Klára, že vás Jakub ničím neštve! Aspoň v nejakej drobnosti, napríklad že je bordelár.“ „No, tak bordelár nie je vôbec…“ Po istom úsilí Klára Hrůšová predsa niečo nájde:
„Je pozadu s kapitolami! Jakub je náš hlavný domáci rozhlasový herec a v dôsledku jeho zaneprázdnenosti sa niekedy stane, že musíme s deťmi dlho čakať na pokračovanie.“
Čo ste rodine čítali naposledy, Jakub?
Dočítali sme Grófa Monte Christo, asi 1 300 strán. Začali sme 18. apríla, v lete sme mali pauzu, skončili sme 31. októbra. Dá sa povedať, že audioknihy sú moje hobby, načítal som dokonca životopisnú knihu o Bedřichovi Smetanovi, tá sa dá kúpiť na CD. Mám tiež akúsi skupinu, do ktorej sa môžu záujemcovia o moje predčítanie prihlásiť. Primárne však predčítam manželke a deťom a niekedy som, ako Klárka správne hovorila, kvôli pracovným povinnostiam v sklze.
Okrem dirigenta zastávate v Kráľovskej opere funkciu hudobného riaditeľa. Koľko času vám zaberie takzvaná úradničina?
Nerobím žiadnu úradničinu!
Pardon, nemyslím to zle.
Nie, nehovoríte nič zle, len vám oponujem. Ako hudobný riaditeľ sa prakticky neustále stretávam s ľuďmi, mám obrovské množstvo jednaní a všetko slúži jedinému: aby sa prispelo ku kvalite hudby v tomto opernom dome. A každá metóda, ktorá k tomuto zlepšeniu prispieva, je dôležitá, žiadnej sa neštítim.
Všetky vás bavia?
Za podmienky, že k lepšiemu výsledku skutočne vedú. Nebavia ma, ak ide o nejakú rutinnú činnosť, ktorá sa robí len preto, aby sa vykázala. A úprimne povedané, po nejakej dobe by malo k správnemu šéfovi na mieste, ktoré zastávam, patriť odstránenie činností, pri ktorých sa rozpozná, že k ničomu nevedú. Samozrejme, jadro mojej lásky, môjho entuziazmu väzí v predstavení, ale bol by som sebec alebo dieťa, keby som si myslel, že si môžem iba užívať finálny produkt bez toho, aby som pri smerovaní k nemu prispieval tak, ako treba.
Máte asi aj reprezentatívne povinnosti, však?
Plním ich rád. Kvitujem, že vedenie je uvážlivé a nezahlcuje ma týmito povinnosťami príliš, ale keď už, stretávam sa s ľuďmi, ktorí sú zaujímaví, veľa sa od nich dozviem, obohacuje ma to. Ide tiež o donátorov, na ktorých dobrej vôli tento operný dom do určitej miery závisí, a je teda dôležité sa s týmito významnými ľuďmi stretnúť.
Mýlim sa, že vás po stretnutí s českým prezidentom čaká stretnutie s britským kráľom?
Nemáme dátum, ale myslím si, že ma skôr či neskôr skutočne čaká. Kráľ je patrónom opery, jej majiteľom, v podstate mojím nadriadeným. Na stretnutie s ním sa veľmi teším.
Článok vyšiel na forbes.cz a autorom je Filip Saiver.
