Tvár mala skrytú pod bielou plachtou, aby jej pokožka zostala cnostne biela. Otvory na oči jej prekrývali slnečné okuliare. V krajine ľadu mala na sebe blúzku s naberanými rukávmi, dlhú sukňu a kabát. Napriek tomu všetkému si írska horolezkyňa Lizzie Le Blond od tety vypočula, že jej lezenie po horách pohoršuje celý Londýn a že vyzerá ako „červená indiánka“.
Približne do konca 17. storočia považovali každého, kto sa chcel šplhať na vrcholy horských štítov, za čudáka. V tom lepšom prípade. V istom momente sa však z tých, ktorým sa to skutočne podarilo, stali dobrodruhovia a hrdinovia. Ak to boli muži.
Na lane vo viktoriánskej ére
Lizzie Le Blond, vlastným menom Elizabeth Hawkins-Whitshed, patrila k prvým ženským horolezeckým hviezdam. Možno aj preto, že na rozdiel od predchodkýň svoje dobrodružstvá živo dokumentovala, bola totiž aj fotografkou. Od 80. rokov 19. storočia si v Alpách pripísala asi dvadsať ženských prvovýstupov, a hoci v čase jej športových začiatkov malo už ženské horolezectvo takmer storočnú tradíciu, stále bola časťou spoločnosti považovaná za voľnomyšlienkarku.
Írska horolezkyňa pritom robila maximum pre to, aby nepoburovala prudérnych spoluobčanov. V roku 1908 dokonca pre iné lezkyne spísala návod, ako sa do hôr obliekať. Radila, aby sa na túru vydali v šatách. Prezliecť sa mali až vyššie v horách, keď zmiznú z dohľadu. Pozor, nie však do pohodlných nohavíc! Kolegyniam odporúčala obliecť si pumpky, na ktoré však musela ísť dlhá sukňa. Na nákresoch potom ukazovala, ako si sukňu uväzovaním „skrátiť“ asi ku kolenám, keď sú práve v ťažkom teréne, no tak, aby sa dala spustiť k členkom, keď sa objavia cudzí ľudia či nejaká dedina.
Keďže opálená pokožka bola v tom čase v lepšej spoločnosti považovaná za čosi nedôstojné, vo výškach sa Elizabeth pred slnkom chránila maskou, ktorá pripomínala pokrývku hlavy členov Ku-klux-klanu (bez špicatého zakončenia, nosila totiž elegantný klobúk).
Výskumníčka Clare Roche vo svojom texte o horolezkyniach viktoriánskej doby uvádza aj ďalšie dôvody, prečo ženy vo vysokých horách verejnosť dráždili. Napríklad preto, že sa neriadili odporúčaniami dobových lekárov, ktorí tvrdili, že pre normálne fungovanie ženského tela je potrebné sa vyhýbať intenzívnejšej fyzickej aktivite. Ako bolo určite aj horolezectvo.
No a najhorším prehreškom bolo, ak sa na expedíciu vydali ženy bez manžela, len v spoločnosti mužských horolezcov a šerpov. To naozaj klebetil celý Londýn.
Z chudoby cez Mt. Blanc
Horolezectvo bolo dlhé roky výsadou bohatých. Pre chudobných predstavovalo jednak nepochopiteľnú záhaľku, ale aj finančne nedostupný špás. Už v roku 1808 sa však objavila jedna výnimka z tohto pravidla. Marie Paradis bola chudobná slúžka z Chamonix, no vo svojich textoch ju spomína Mark Twain i Alexandre Dumas starší. Ako to?
V roku 1786 bola len osemročným dievčatkom, no určite ju neminula veľkolepá správa o tom, že na Mt. Blancu po prvý raz stála ľudská noha. Videla aj to, akú slávu to prinieslo horolezcom. Dve ďalšie desaťročia v sebe zbierala odvahu a možno ďalšie dva roky trvalo, kým presvedčila Jacquesa Balmata, horského vodcu z prvej expedície na Mt. Blanc, aby sa mohla o rovnaký výstup pokúsiť aj ona. Ako prvá žena.
Informácie o priebehu výstupu si protirečia. Niekde sa píše, že ju pred vrcholom museli niesť a že kolegov lezcov, ktorí ju sprevádzali, v jednom momente prosila, aby ju radšej zhodili do rokliny, než by mala ďalej znášať útrapy zimy a nadmorskej výšky. Inde sa uvádza, že cestu, hoci s ťažkosťami, zvládla sama. Tak či onak, 14. júla 1808 Paradisová ako prvá žena stála na vrchole Mt. Blancu. V sukni, samozrejme.
Paradisová to nerobila pre samotný športový výkon, vlastne netúžila ani po sláve – chcela sa najmä vymaniť z chudoby. Úspešným výstupom na Mt. Blanc sa jej sen splnil. Nestala sa síce boháčkou, no vďaka sláve si v Chamonix pod majestátnou horou otvorila chatu, v ktorej podávala jedlo hladným navrátilcom z expedícií. Jej výkon sa ďalšej žene podarilo zopakovať až po dlhých tridsiatich rokoch.
Až po Everest: posúvanie latky
Koncom 19. storočia sa už ženy šplhali na štíty pohorí po celom svete. Americká kartografka Fanny Workman sa v roku 1899 ako jedna z prvých žien vydala na expedíciu do Himalájí. Dva roky predtým absolvovala spolu s manželom 23-tisíc kilometrov dlhú cyklotúru do Indie – podobne ako pri lezení, oblečená v sukni.
Jej krajanka Annie Smith Peck zase v roku 1895 vystúpila na Matterhorn. Dobové noviny sa však venovali nielen jej výkonu hodnému uznania, ale najmä tomu, čo mala Pecková na sebe. Oblečené totiž mala krátke pumpky! Pohoršenie v tej dobe však už strácalo na sile, naopak, silnelo ženské hnutie, ktorého boli Workmanová aj Pecková súčasťou.
Workmanová v roku 1906 posunula latku ženských výstupov nad 6 000 metrov, keď stála na vrchole Pinnacle Peaku (6 930 m n. m.), v roku 1934 sa hranica možného posunula nad 7 000 metrov, nemecko-švajčiarska lezkyňa Hettie Dyhrenfurth vtedy dosiahla vrchol Sia Kangri (7 422 m n. m.).
Osemtisícovky však ženám zostávali neprístupné ešte ďalšie štyri storočia, teda o dve storočia dlhšie než ich mužským kolegom. Ženské prvovýstupy na ne vo svojej knihe Touhy a úděl famózne opisuje česká horolezkyňa a bratislavská rodáčka Dina Štěrbová. Píše, že po tragickom pokuse ženského tímu o výstup na Čho Oju z roku 1959 sa začalo diskutovať, či osemtisícovky nie sú nad ženské sily.
Predsudky prekonali až Japonky. Najskôr v roku 1974 vystúpil ich ženský tím na 8 163 metrov vysoký Manaslu. O rok neskôr stála žena aj na Mt. Evereste. Pred päťdesiatimi rokmi tam úspešne vyliezla Džunko Tabei. Vrch Čho Oju potom v roku 1984 pre ženy „odkliala“ práve Dina Štěrbová so spolulezkyňou Věrou Komárkovou.
Tatry: Laska a láska
A čo ženské horské prvenstvá u nás doma? Podobne ako o výstupe Paradisovej na Mt. Blanc, aj o túre poľskej šľachtičnej Beaty Laskej vo Vysokých Tatrách máme len veľmi strohé svedectvá. Nečudo, veď túra sa uskutočnila pred 460 rokmi, len sedem desaťročí po objavení Ameriky.
Dobové pramene dokladajú, že v júni 1565 sa Beata Laska v sprievode kežmarských mešťanov vydala k Zelenému plesu. Niektoré zdroje tvrdia, že bez manžela, za čo ju vraj dal Albert Lasky neskôr uväzniť. Iní tvrdia, že ju do žalára dostal pre jej peniaze a že s túrou to nemalo nič spoločné, pretože sa na ňu vydali spoločne.
Je to však prvý zdokladovaný prípad, keď sa žena vydala na túru v Tatrách. Zároveň to bol v tej dobe veľmi neobvyklý počin. Ako písal autor Robert Macfarlane v knihe Hory v hlave, ešte aj sto rokov po túre Beaty Laskej väčšina ľudí považovala hory za „pustatinu či vredy na koži Zeme“. Ich návštevu za zbytočné mrhanie energiou, ľahkovážny a nebezpečný počin.
Čo sa týka tatranských štítov, aj na tých si prvenstvá pripisovali najskôr muži. Už v prvej polovici 20. storočia sa však o pekné i náročné výstupy pokúšali aj ženy. Po vzniku prvej Československej republiky vystriedali maďarských šľachticov v tatranských strediskách českí mešťania. Už okolo rokov 1919 – 1920 do Tatier prvý raz zavítal aj český maliar Otakar Štáfl.
Možno to boli práve obrazy tatranskej krajiny, ktoré vystavoval v Prahe, čo zaujalo vtedy 19-ročnú Vlastu Koškovú. V roku 1926 sa zaľúbila aj do ich autora. O rok sa dvojica zosobášila a odišla do Tatier. Vlasta Štáflová sa okamžite začala venovať horolezectvu. Preč už boli časy lezenia v sukniach. Na fotografii novomanželov pri Štrbskom plese z augusta 1927 vidíme Vlastu v krátkych pumpkách a v košeli – s horolezeckým lanom cez plece.
Čoskoro sa jej podaril parádny výkon – spolu s horolezcom Alexandrom Škarvanom vyliezla na Ihlu v masíve Patria, ktorá potom nejaký čas na jej počesť niesla meno Veža Vlasty . Spolu s manželom, ktorý sa zasadil o vznik Symbolického cintorína pri Popradskom plese, však zahynuli na sklonku druhej svetovej vojny – doma v Prahe pri americkom nálete.
Fotky: Wikimedia, Library of Congress, SNG, Milan Čupka, archív Diny Štěrbovej, Podtatranské múzeum
