Slovenský knižný trh má pár istôt. Ide o autorov, na ktorých knihy čakajú tisíce čitateľov a čitateliek. V prvej lige sú mená ako Karika, Pronská, Červenák… Sú však dve mená, ktoré predstavujú absolútnu istotu – Dominik Dán a Táňa Keleová-Vasilková. A tento článok je o nekorunovanej kráľovnej slovenských kníhkupectiev.
Ukázala čitateľom a vydavateľom, že knihu s prívlastkom bestseller, na ktorú budú čakať desiatky tisíc zákazníkov, môže napísať aj slovenská autorka. A platí to dodnes. Každá jej kniha sa radí na popredné miesta rebríčka predajov a už v predpredajoch prichádzajú objednávky v obrovských množstvách.
„Veľmi.“ To je začiatok odpovede marketingového manažéra kníhkupectva Martinus Juraja Šlesara na otázku, aká dôležitá je Táňa Keleová-Vasilková pre slovenský knižný trh. Šlesar upozorňuje na to, že práve ona bola prvá bestsellerová autorka zo Slovenska, ktorá dokázala ďalším, že aj slovenskí spisovatelia môžu mať bestsellerové predaje porovnateľné s tými zahraničnými.
„Vypracovala sa z neznámej ženy na materskej dovolenke na autorku predávajúcu desaťtisíce kusov kníh ročne. Na Slovensku je len málo takých, ktorých fenomén sa dá porovnávať s Táňou Keleovou-Vasilkovou,“ vysvetľuje Šlesar.
Podobný názor má aj riaditeľka nákupu najväčšej slovenskej siete kníhkupectiev Panta Rhei Ľudmila Magurová, podľa ktorej je Keleová-Vasilková jednoznačne jedným z najdôležitejších pilierov slovenského knižného trhu. „Jej knihy sa už viac ako dve desaťročia držia medzi najpredávanejšími titulmi v domácej beletrii, čo je v našich podmienkach výnimočné. Patrí k autorom, ktorí formovali čitateľské návyky Sloveniek, mnohé z nich sa k čítaniu vrátili alebo ho objavili práve vďaka nej.“
Ako sa teda začal príbeh obyčajnej ženy, z ktorej sa stala najúspešnejšia slovenská autorka? Prvú knihu napísala Táňa Keleová-Vasilková po jemnej manželovej výčitke.
„Bola som na svojej druhej materskej dovolenke a práve som letovala s dvoma malými deťmi na chalúpke, na samote. Manžel za nami chodieval na víkendy a zakaždým mal za úlohu kúpiť mi nejakú novú knihu. A raz, keď odchádzal a ja som za ním ako vždy zakričala: ‚A nezabudni na knihu!‘, otočil sa a vyhlásil: ‚Kedy už konečne nejakú napíšeš?‘ A tak som napísala. Ceruzkou do bloku. Bolo to veľmi milé a, samozrejme, neisté. Ale už vtedy som vedela, že chcem písať. Jednoducho som sa len potrebovala trocha rozkývať,“ spomína autorka na spisovateľské začiatky.
Stretnutie na Bibliotéke
Svoju prvotinu sa autorka rozhodla nezamknúť do šuflíka. Ponúkla ju vydavateľstvu Ikar, a konkrétne zakladateľke a vtedajšej riaditeľke Gabriele Belopotockej, ktorá sa doteraz na prvé stretnutie s kľúčovou autorkou veľmi dobre pamätá.
Keby som bola iná povaha, chytili by ma depresie a možno by som si prestala aj veriť, aj písať.
„Na to sa, samozrejme, nedá zabudnúť. Pani Vasilková navštívila náš stánok na veľtrhu Bibliotéka v roku 1998. Temperamentná mladá dáma mi vehementne vysvetľovala, že sa chce stať spisovateľkou vydavateľstva Ikar. Mne to, samozrejme, polichotilo. Doniesla svoj rukopis, ktorý mal vyše 500 strán, a nechala ho v našom stánku.“
Belopotocká si spomína na to, že sa jej páčil autorkin entuziazmus. A tak rukopis začala čítať ešte v ten večer. „Musím priznať, že text ma pomerne rýchlo presvedčil. Bol veľmi svižne a zaujímavo napísaný, takže do týždňa pani Vasilková dostala odpoveď, že knihu vydáme. Veľmi sa potešila a hneď sa pustila do písania ďalšej.“
Juraj Štefanovič
Celé sa to však mohlo skončiť inak, ak by autorka, ako sama hovorí, bola „iná povaha“. Rukopis totiž dala ako prvej čítať svojej mame. „To bola veľká chyba. Moja mama bola totiž učiteľka. Takže keď mi vrátila prečítaný rukopis, bol ako červené more. Doslova. Keby som bola iná povaha, chytili by ma depresie a možno by som si prestala aj veriť, aj písať. Lenže to by som nebola ja,“ dodáva spisovateľka.
Plač znamená výborné
Úspech neprišiel okamžite. Ale už po dvoch knihách sa autorka stala medzi čitateľmi obľúbenou. Z prvého rukopisu s názvom Túžby, ktorý Ikar vydal v roku 1999, sa do dnešného dňa predalo viac ako 50-tisíc kusov.
Samotná autorka k svojmu úspechu okrem písania obľúbených kníh prispela aj tým, že sa aktívne začala stretávať so svojimi čitateľkami, chodila na besedy a rozprávala sa s nimi.
„A tak sa veľmi rýchlo stala jednou z najpopulárnejších spisovateliek na Slovensku. Veľmi sme sa tešili z jej úspechu a podporovali ju vo všetkom. V zásade je tento náš vzťah do dnešného dňa rovnaký,“ dodáva Belopotocká.
V mojich príbehoch sa môže nájsť každá žena.
Výnimočný vzťah s vydavateľkou potvrdzuje aj autorka. „Prvým človekom, ktorý teraz číta moje knihy, je moja priateľka Gabika Belopotocká. Veľmi často pri čítaní rukopisu plače. A keď plače, obe vieme, že je to výborné.“
Pre Keleovú-Vasilkovú bolo vydavateľstvo Ikar prvou a jedinou voľbou. Neskúšala šťastie na viacerých frontoch ako iní autori. „Oslovila som Ikar, pretože som snívala o tom, že mi budú knihy vychádzať v tomto vydavateľstve, a zostala som mu verná. Zatiaľ nikdy nebol dôvod vydavateľstvo meniť,“ dodáva autorka.
Tajomstvo úspechu
Slzy čitateliek sú pri takzvaných ženských románoch určite dobrým znamením, že autorka brnkla na citlivú strunu. Iba to by však na desaťtisícové predaje a úspech, ktorý trvá už štvrťstoročie, nestačilo.
Čo teda stojí za úspechom značky TKV? „Autenticita a ľudskosť. Táňa Keleová-Vasilková vykresľuje život taký, aký je, bez pátosu, ale s pochopením a nádejou. Vie sa dotknúť emócií, ktoré čitateľky prežívajú, a jej príbehy im prinášajú útechu aj povzbudenie. Čitateľky sa v jej knihách jednoducho nájdu. A to je niečo, čo sa nedá naplánovať, to sa musí cítiť,“ ponúka svoj názor na tajomstvo úspechu Magurová z Panta Rhei.
Podobne to vidí aj Šlesar z Martinusu: „S najväčšou pravdepodobnosťou ide o kombináciu uveriteľných hlavných hrdiniek jej románov, s ktorými sa čitateľky vedia stotožniť, a familiárneho prostredia, v ktorom sa jej príbehy odohrávajú, pričom nemalou mierou prispieva k úspechu určite aj autorkin ľahký štýl písania a schopnosť vystavať dej, ktorý čitateľky hneď chytí a nepustí až do konca knihy.“
Zdá sa však, že najdôležitejšou ingredienciou v recepte na fenomenálny úspech Keleovej-Vasilkovej je to, že sa v románoch dokáže priblížiť obyčajným ženám. A tie sa zase dokážu stotožniť s jej hrdinkami a ich prežívaním.
Je to o nás
Potvrdzuje to aj vydavateľka, ktorá prečítala všetky autorkine knihy. A podľa nej dej a postavy v jednotlivých románoch vychádzajú zo života „našich“ žien. Na jej besedách často odznievalo: „Jaj, veď toto je môj životný príbeh!“ Ženy sa v jej knihách našli. „Táňa píše tak, že sa jej čitateľky vedia s postavami stotožniť. Cez jej knihy môžu prežiť mnoho emócií, preto je taká obľúbená. Doposiaľ vydala 43 románov a predala skoro milión 700-tisíc kusov výtlačkov,“ vysvetľuje Belopotocká.
Archív TKV
Samotná autorka tvrdí, že taký fenomenálny úspech svojich kníh nečakala. „Ani som si naň nepomyslela, čestné slovo. Chcela som len písať dobré knihy,“ hovorí a dodáva, že v 90. rokoch minulého storočia bol knižný trh zavalený prekladmi cudzojazyčnej literatúry.
A hoci prekladovú literatúru zo začiatku oceňovala, rýchlo pocítila, že jej niečo na slovenskom knižnom trhu chýba. „Začalo mi chýbať niečo iné, niečo nám bližšie. Príbehy o nás a z nášho prostredia. Všetko, čo mi chýbalo v prekladových knihách, som dala do svojich,“ vysvetľuje úspešná autorka a dodáva: „V mojich príbehoch sa môže nájsť každá žena. A mám aj svoj spôsob písania. Píšem, ako rozprávam. Žiadne vyumelkované alebo dlhé vety.“
Komerčný úspech
Takmer dva milióny predaných kníh už znamenajú výrazné tržby pre kníhkupectvá a komerčný úspech aj pre vydavateľstvo. Vydavateľka Belopotocká priznáva, že úspešní autori pomáhajú Ikaru prežiť a vydávať aj knihy, na ktoré by vydavateľstvo inak nemalo financie.
Písanie milujem, stále ma teší a napĺňa rovnako ako na začiatku.
Aj Belopotocká upozorňuje na to, že úspech vydavateľstva nestojí iba na jednej autorke, hoci produkuje jeden bestseller za druhým. „Vydavateľstvo Ikar vydáva ročne vyše 350 nových titulov. Žijeme na Slovensku, ktoré má päť miliónov obyvateľov, v týchto podmienkach sa vydavateľstvo musí naozaj obracať, aby prežilo a prosperovalo.“
Ak by na knižný trh neprišla novinka od Táne Keleovej-Vasilkovej, ovplyvnilo by to čísla a tržby kníhkupectiev? „Jednoznačne áno. Každý jej nový titul dokáže citeľne ovplyvniť výsledky sezóny, najmä v segmente domácej beletrie. Má mimoriadne verné čitateľky, ktoré si jej knihy kupujú pravidelne, a jej prítomnosť v našich predajniach je pre túto cieľovú skupinu dôležitá,“ hovorí Ľudmila Magurová z Panta Rhei.
Ikar
Podobnú silu má Dominik Dán. Podľa riaditeľky nákupu v Panta Rhei je možné týchto dvoch autorov porovnať. Dominik Dán má podľa nej silnú mužskú základňu, zatiaľ čo Táňa Keleová-Vasilková je ikonou ženskej beletrie. Spája ich však to, že sú obaja fenoméni, stabilne predávaní, čitatelia na ich nové knihy čakajú a ich mená samy osebe garantujú úspech.
Podľa Juraja Šlesara majú dánovky výrazne širšiu fanúšikovskú základňu, navyše Dominik Dán už 20 rokov vydáva dve knihy ročne. „Táňa Keleová-Vasilková síce dlhšie, ale s menšou frekvenciou a menej pravidelne. To má, samozrejme, vplyv na čísla, ale stále patrí medzi najdôležitejšie autorky vo svojom žánri.“
Písanie
Zdá sa, že zatiaľ je autorka pri chuti. Sama priznáva, že píše každý deň okrem víkendu a na tvorbu nepotrebuje žiadnu špeciálnu prípravu v podobe osnov či poznámok k dejovej línii. „Jednoducho si pri zaváraní džemov alebo prechádzke so psom premyslím, o čom by som chcela písať v novej knihe… A sadám si k počítaču. Píšem spontánne a počúvam pri tom hlasy svojich hrdiniek. Nič si nenormujem. Ani to, koľko strán za deň napíšem, ani kedy príbeh dopíšem. Jednoducho píšem a píšem a potom mi naskočí husia koža a ja viem, že som na poslednej strane. Že prišiel čas sa s hrdinkami rozlúčiť. Vždy mi chvíľu chýbajú, aspoň kým si nevytvorím nové,“ vysvetľuje Keleová-Vasilková.
Slovenskými kolegyňami sa pri písaní neinšpiruje, pretože, ako priznáva, slovenských autorov nečíta. Naopak, rada si prečíta fantasy príbeh a počas minulého leta objavila autorku Lucindu Rileyovú, od ktorej prečítala všetko, čo už zosnulá autorka počas života napísala.
Odpoveď na otázku, dokedy bude písať, zatiaľ nehľadá. „Plány sú veľmi zvláštna vec a hlavne neistá. Človek si môže naplánovať, čo uvarí v nedeľu na obed, sobotňajšiu prechádzku či stretnutie s priateľmi, prípadne dovolenku. Hoci ani tá nie vždy vyjde. Čokoľvek sa predsa môže prihodiť. Takže ja si radšej plány nerobím. Písanie milujem, stále ma teší a napĺňa rovnako ako na začiatku. Ale dokedy? Naozaj netuším. Nie som veštkyňa.“
Jedna vec je však istá. „Kým pani Vasilková bude písať, my budeme radi jej knihy vydávať,“ uzatvára vydavateľka Belopotocká.
