Situácia na hranici Mexiko – Spojené štáty americké sa neustále mení. Potreby ľudí, ktorí chcú hranicu prekročiť, zostávajú podobné. Tehotné migrantky potrebujú okrem čistej vody a dávky železa aj bezpečné prostredie, láskavý prístup a podporu ľudí, ktorí rozumejú ich skúsenosti aj jazyku. Pôrodná asistentka Ximena Rojas García ich v Tijuane pozýva k sebe.
Odomkne béžové kovové dvere do domu, kde vytvorila priestor pre nový život. V prvej miestnosti sú dve postele, skrinka s lekárskymi pomôckami aj kyslíková bomba. Na stene visí okrúhly obraz, v jeho strede je zlatistožltá kukurica v spojení s bábätkom, akoby sa vznášali nad tmavomodrou hladinou mora.
Vo veľkej obývačke je spoločný stôl, gauč, detská kolíska i skrinka s bylinkami a nad kozubom je oltár so sviečkami, pletenou bábikou, vonnými tyčinkami, ako aj s vyobrazeniami žien z rôznych kultúr. Nad oltárom visia na stene odtlačky placenty. Ximena Rojas García tu zapaľuje sviečky vždy, keď k nej príde nejaká žena porodiť.
Mexičanka s dlhými tmavými vlasmi, oblečená v legínach a tričku s názvom svojej organizácie Partería y Medicinas Ancestrales (Pôrodníctvo a medicína predkov), sa teraz odoberie do vedľajšej izby, ktorá ponúka súkromie. V rukách má svoje niekoľkomesačné bábätko, chlapčeka, ktorý sa tiež narodil doma, podobne ako deti, ktoré prídu na svet v tejto miestnosti s nafukovacím bazénom, cvičebnými loptami, posteľou aj vlastnou kúpeľňou.
Certifikovaná pôrodná asistentka si nerobí presné štatistiky o tom, koľko detí tu prišlo na svet, ale tipuje, že to boli bábätká z niekoľko desiatok krajín. V Dome narodení, ako Ximena nazýva zariadenie len pár sto metrov od hranice so Spojenými štátmi, sa rodia predovšetkým deti migrujúcich rodín. Ximena pripraví miestnosť na vyšetrenie Haiťanky v 39. týždni, na odkladacom stolíku otvorí počítač na ultrazvuk. Skontroluje, či funguje.
Asi o hodinku je dom plný detí. Prichádza aj Ximenin starší syn, má dva a pol roka. S Haiťankou Teresou (pre zachovanie jej súkromia používame iba krstné meno) tiež prišiel jej prvorodený syn. Kým sa s ním otec hrá na dvore, žena v pokročilom štádiu tehotenstva leží na posteli, kde ju vyšetrí tím pôrodných asistentiek.
Noel Rojo
Ximena urobí ultrazvuk, počas ktorého sa ženy pýta, ako sa cíti. Hovorí k nej pokojným hlasom, so záujmom počúva. Ponúka jej možnosť, aby sa bábätko narodilo tu v dome. „Chcela by si?“ pýta sa Rojasová Garcíová. Teresa pritaká. „S vierou a láskou to pôjde. Komunikuj so svojím bábätkom…“ posmelí Teresu, ktorá so svojou rodinou už dlhšie žije v Tijuane. Keď videli, aké komplikované je dostať sa do USA, rozhodli sa usadiť na severe Mexika, podobne ako mnoho iných, nielen haitských rodín.
Ťažký prístup k zdravotnej starostlivosti
Práca s migrantkami, ktorú robí 43-ročná Ximena Rojas García dnes, sa začala na hranici medzi USA a Mexikom. Slávnu „stenu“ z vysokých stĺpov v Tijuane vidieť už z lietadla. Tiahne sa okolitými kopcami a potom cez mesto až do mora.
„Ľudia si myslia, že môžu rozdeliť more,“ usmeje sa Ximena a pokrúti hlavou. Na časti stĺpov sú mená tých, ktorým sa nepodarilo dostať na druhú stranu. Memento neúspešného hľadania lepšieho života. Kým na mexickej strane sa ľudia fotia pri delfínovi v nadmernej veľkosti, na druhej strane steny pracujú zvárači vo vojenských uniformách.
Zatiaľ čo na mexickej strane sú domy postavené pozdĺž hranice, na americkej strane vidieť najbližšie budovy až kdesi v diaľke. Jeden z najviac prekračovaných hraničných priechodov sveta, San Ysidro, akoby mnohým sľuboval dôstojnejšiu budúcnosť. Prekročiť ho nie je jednoduché, pre niektorých až nedosiahnuteľné.
Noel Rojo
Ximena patrí medzi privilegovaných ľudí, ktorí majú doklady na to, aby mohli žiť medzi dvomi krajinami. Pracovné aktivity má aj v Spojených štátoch, aj v Mexiku a v oboch krajinách napríklad aj prednáša. Väčšina jej pracovných aktivít aj jej domov je v Tijuane na mexickej strane. Rozhodlo o tom práve dianie na hranici pred približne desiatimi rokmi.
„Keď som v roku 2016 prekračovala hranicu, videla som na priechode čakať dlhé rady ľudí, medzi nimi aj ženy s malými deťmi či tehotné,“ spomína Rojasová Garcíová. Začala vtedy chodiť na hranicu ako dobrovoľníčka – najprv rozdávať vodu, základné potreby, merať tlak tehotným.
„Pýtala som si od nich dovolenie, či môžem popočúvať ich bábätko. Tehotné migrantky som kontrolovala na zadnom sedadle svojho auta,“ hovorí. Najprv chodila za ženami raz do týždňa, potom trikrát, až nakoniec každý deň. „Nikto za tieto ženy a deti vtedy nepreberal zodpovednosť – ani vláda USA, ani vláda v Mexiku,“ hovorí.
Migrantky, ktoré prechádzajú Mexikom, čelia mnohým výzvam. Nemajú prístup k čistej vode či k výživnej strave. Nemajú k dispozícii bezpečné a čisté bývanie a často ani čisté oblečenie. V prípade tehotných žien toto všetko predstavuje zvýšené riziko anémie či tvorby infekcií, ktoré môžu skomplikovať zdravý priebeh tehotenstva.
Mnohé ženy prichádzajú do Tijuany po dlhej ceste dehydrované, veľká časť z nich zažila pri presunoch nejednu traumu. „Migrujúci ľudia zažívajú opakovane rôzne formy násilia – zoberú im doklady, peniaze, všetko, čo vlastnia. Často ich oberie dokonca polícia,“ vraví Ximena. Mnohé ženy prišli o bábätko a práve ona im pomáha spracovať túto stratu. Iné pri migrácii otehotnejú v dôsledku sexuálneho násilia. „Prichádzajú vyľakané, mnohé s pocitom osamotenia,“ vraví Xanic Zamudio, pôrodná asistentka, ktorá sa zaúča u Ximeny.
Keď mala Ximena Rojas García 17 rokov, osobne zažila nepríjemnú skúsenosť so zdravotnou starostlivosťou počas svojho prvého pôrodu.
Po nejakom čase dobrovoľníckej práce Rojasová Garcíová založila organizáciu Pôrodníctvo a medicína predkov, ktorá ženám začala poskytovať prenatálne vitamíny alebo sprevádzať ich na konzultácie k lekárom či do nemocníc.
Tam sa migrantky stretávali s ďalšími prekážkami. V nemocniciach nehovorili ich jazykom. Hoci veľké množstvo migrujúcich ľudí prechádzajúcich Mexikom je zo Strednej Ameriky, Venezuely či Kuby a hovoria po španielsky, v rôznych obdobiach prechádzalo Mexikom aj veľa migrujúcich z Haiti či ľudia z rôznych afrických krajín. „Zažila som prípady žien, ktoré išli rodiť do nemocnice, ale keď tam prišli, nikto im nerozumel, a tak ich zobrali rovno do sály na cisársky rez,“ hovorí Rojasová Garcíová.
Spomenie tiež príbeh ženy, ktorá mala rizikový pôrod. V nemocnici jej však nerozumeli, a tak ju poslali preč. Jej prvá dcéra sa narodila na ulici, kde bola sama. Bežná je aj diskriminácia pre farbu pleti. Okrem toho, prístup k zdravotnej starostlivosti komplikovali pravidlá, podľa ktorých mohli v nemocniciach prijať iba ženy s číslom CURP, čo je v Mexiku obdoba nášho rodného čísla. Migrantky, ktoré cez Mexiko len prechádzali, neboli v krajine registrované a CURP nemali. Ximena stála pred riešením mnohých systémových výziev, ktorých sa nezľakla. „Som pôrodnou asistentkou pre migrantky, lebo verím, že prístup k zdravotnej starostlivosti je základným ľudským právom.“
Mamou v tínedžerskom veku
Keď mala Ximena Rojas García 17 rokov, osobne zažila nepríjemnú skúsenosť so zdravotnou starostlivosťou počas svojho prvého pôrodu. V nemocnici bola sama. „Lekári robili veľa úkonov, ktoré vôbec neboli potrebné. Rozprávali sa medzi sebou, ignorovali ma, akoby som bola len nejakým číslom alebo objektom,“ spomína. V momente, keď bábätko už bolo pripravené prísť na svet, lekári usúdili, že sa najprv musí dostať do sály, a bábätko podľa jej slov zatlačili naspäť.
„Je to veľmi nebezpečný manéver, môj syn pri tom mohol umrieť,“ hovorí spätne. „Všetko sa dialo bez môjho súhlasu, dokonca bez toho, aby mi poskytli informácie.“ Vraví, že jej bábätko bolo v poriadku, ale ona bola po pôrode emocionálne aj spirituálne úplne zničená. Jej mama vtedy zavolala miestnym liečiteľkám a podľa ich rád jej pripravila kúpeľ s bylinami.
Noel Rojo
„Po kúpeli som mala pocit, že som sa vrátila do svojho tela,“ opisuje Mexičanka narodená v štáte Veracruz, ktorá sa vo svojej práci inšpiruje tradičnou medicínou aj múdrosťami starých mám. Svoju úlohu vidí aj v tom, aby povolanie pôrodných babíc v Mexiku nevymizlo a taktiež aby tradičné pôrodné asistentky boli spravodlivo ohodnotené za svoju prácu. „Chcem, aby sa zachovali ich príbehy a aby sa vzdala česť našim učiteľkám, tradičným pôrodným asistentkám.“
Rojasová Garcíová po svojej traumatizujúcej skúsenosti vyštudovala pôrodníctvo a ošetrovateľstvo na univerzite v Mexiko City. Odtiaľ pokračovala na etnografických štúdiách, počas ktorých začala chodiť na exkurzie do terénu.
„Dostala som sa do pohoria Sierra de Puebla, ktoré hraničí so štátom Veracruz, neďaleko miesta, kde som sa narodila. Tam žili tradiční liečitelia a liečiteľky, ktorí ma vzali pod svoj patronát,“ opisuje svoju cestu. Pod svoju ochranu zobrali aj jej syna, ktorý ju neustále sprevádzal a robí to aj dnes. Kým ju sledujem, ako pripravuje celodennú konferenciu s tradičnými pôrodnými asistentkami z celého Mexika v kultúrnom centre v Tijuane, dnes už dospelý Ximenin syn, Emilio, so svojou rodinou jej poskytujú podporu. V Sierre Puebla vtedy spoločne s miestnymi zozbierali rastliny pre digitálnu knižnicu jej domovskej univerzity, ktorá sa používa dodnes.
Pôrod doma
Dnes Ximenin tím chodí pravidelne do táborov, kde migrujúci ľudia nachádzajú dočasný a v niektorých prípadoch aj trvalý domov. Ženy vyšetria, porozprávajú sa s nimi, poradia im, dajú im masáž – čokoľvek, čo potrebujú.
„Chceme, aby u nás našli bezpečné miesto,“ vraví Xanic Zamudio po tom, ako strávi dopoludnie v jednom z najväčších táborov v Tijuane. Slovom „miesto“ myslí skôr pocit bezpečia. Pôrodné asistentky z organizácie pomáhajú migrantkám cítiť sa lepšie aj tým, že poznajú ich situáciu a akékoľvek odporúčania poskytujú na základe nej. „Dávame im rady, ktoré zodpovedajú ich realite. Nemôžem im odporúčať, aby jedli lososa, keď žijú z prideleného jedla,“ vraví Zamudiová.
Za roky pôsobenia dosiahla organizácia aj niekoľko systémových zmien – teda prinajmenšom v Tijuane. Sú tu dnes kliniky, kam niekoľkokrát do týždňa chodia tlmočníci a tlmočníčky a prekladajú konzultácie migrantiek s lekármi. Vo vybraných zariadeniach prijímajú aj migrantky bez CURP-u.
Organizácia tiež pracuje na tom, aby nemocničný personál, ktorý sa stará o migrujúce ženy, rozumel traumám, ktorými prešli, a aby nespôsoboval ďalšie. „Hovoríme s vládou aj s nemocničným personálom o možnom vzdelávaní, ktoré by sa týkalo prístupu zameraného na traumu,“ hovorí Rojasová Garcíová s nádejou v hlase.
Zmeny, ktoré sa môžu zdať pomalé a malé, sa dejú v neustálej reakcii na zmeny v migračnej politike v USA, na ktoré zase reagujú migrujúci ľudia. S niektorými migrantkami pracuje organizácia dlhodobo, iné vidí iba raz. V konečnom dôsledku však ide o zmeny, ktoré už iste zachránili niekoľko životov.
Mnoho ďalších životov privítala Ximena a jej tím v Dome narodení. „Chcela som migrantky sprevádzať pri domácich pôrodoch, ale uvedomila som si, že ony nemajú domov,“ spomína. A tak prenajala dom.
„Pôrod je moment prerodu – pre dieťa, pre mamu, pre rodinu,“ myslí si Ximena. „Je to príležitosť spoločne sa vyliečiť, vyliečiť sa ako komunita, ako svet.“ Hovorí o pôrode, ktorý je rešpektujúci, o pôrode, ktorý tradičné pôrodné asistentky ako ona vnímajú ako rituál.
„Pôrodníctvo je starodávne povolanie. A na druhej strane je to aj politická záležitosť,“ vraví Mexičanka, ktorá sa považuje aj za aktivistku za ľudské práva. „Pôrodné asistentky nás svojím spôsobom bránia. Starajú sa o teritórium, starajú sa o naše telá, ktoré sú naším primárnym teritóriom,“ dodá.
