Pred 62 rokmi s manželom kúpila jeden starý dom v Zell am See, synovi teraz hotelierka Gisela Holleis odovzdala malé impérium.
Tvrdí o sebe, že už je na dôchodku. A vo veku 95 rokov by to tak už naozaj malo byť. Ak ju však pozorujete v loby jej päťhviezdičkového hotela Salzburger Hof, veľmi rýchlo pochopíte, že všetko je inak. Pohľadom skontroluje každý detail, prehodí pár slov s recepčnou a je vám jasné, že hotelierkou bude navždy.
A aby tieto slová potvrdila, tak novinára štyridsiatnika púšťa prvého do dverí. Protesty o tom, že dámy majú prednosť, razantne zamietne. „Tu má prednosť vždy hosť,“ povie síce s úsmevom, ale vy pochopíte, že protestovať nemá zmysel.
Gisela Holleis už odovzdala žezlo svojmu synovi Wilfriedovi a teší sa na to, že sa k nemu pridajú aj vnúčatá, ktorých má päť. Užíva si roky na dôchodku v luxusnej vile a na dovolenkách? Nie. „Som v tomto hoteli. Žijem tu a bývam v služobnom byte. Nepotrebujem žiadnu vilu a prehnaný luxus,“ hovorí žena, ktorá desaťročia budovala svoj hoteliersky biznis.
Syn Wilfried s úsmevom odpovedá na otázku, ako sa dostal k hotelierstvu. „Narodením. Keby moji rodičia vlastnili firmu na mramor, dnes by som pracoval s mramorom. Vždy ma bavilo stavať a realizovať nové veci, a to je na tom to krásne. Zrekonštruoval či postavil som už osem hotelov; to bola vždy výzva. Ako dieťa chce človek robiť všeličo, ale ja som do tridsiatky študoval obchodnú administratívu a napísal tri knihy. Bol som na ceste k akademickej kariére. Moje knihy boli o hotelovom manažmente a ekonómii. Takže k téme.“
Gisela Holleis s manželom a neskôr aj so synom vybudovali malé hotelové impérium, ktoré okrem päťhviezdičkového hotela Salzburger Hof pozostáva z ikonického hotela Grand Hotel priamo pri jazere. Rodina má v portfóliu aj horský hotel Berghotel Rudolfshütte v Uttendorf Weissee a Hotel Kvarner Palace v chorvátskej Crikvenici. V roku 1895 postavil tento hotel bratislavský rodák – arcivojvoda Jozef Karol Ľudovít Habsbursko-Lotrinský. Rodina Holleisovcov hotel kúpila v roku 2013 a odvtedy ho zveľaďuje. Okrem hotelov majú aj vlastný pivovar a vinárstvo.
Pri veku 95 rokov je jasné, že začiatky podnikania siahajú do letopočtov, ktoré si málokto z nás pamätá. U Gisely Holleisovej je to konkrétne rok 1949, keď úspešne zmaturovala a začala si hľadať prácu. „Neexistoval tu prakticky žiadny turizmus. Videli sme však potenciál v tomto regióne, a tak sme na tom začali s elánom pracovať,“ spomína hotelierka na svoje začiatky.
Manžel bol stavebný inžinier. Ja som pracovala v turizme, a to sa ukázalo ako výborná kombinácia.
Jediným lákadlom pre turistov bola lanovka, ktorú tu postavili už v roku 1927. Gisela Holleis začala po návrate zo školy v Salzburgu pracovať v turistickej kancelárii. „Na začiatku podnikania som si v zime sama vozila turistov zo zahraničia, najmä z Francúzska. Zimné športy sa tu postupne stali veľmi populárnymi po druhej svetovej vojne. Okolo roku 1951 sem začali chodiť francúzski študenti. Postupne sa pridávali aj turisti z iných krajín,“ dodáva.
Po nabratí skúseností v cestovnej kancelárii sa rozhodla ísť vlastnou cestou. V roku 1963 spoločne s manželom kúpila starý dom, ktorý postupne začali prerábať. „Nemali sme v rodine žiadnu veľkú hoteliersku tradíciu, len naši starí rodičia mali malý penzión. Manžel bol stavebný inžinier. Ja som pracovala v turizme, a to sa ukázalo ako výborná kombinácia,“ spomína Gisela Holleis.
Bez kúpeľní
Na úvod nemali peniaze na to, aby hneď postavili hotelový komplex. V tom čase neexistovali ani pôžičky pre začínajúcich podnikateľov v turistickom biznise. „Aby ste správne pochopili situáciu, v tom čase tu neexistoval žiadny hotel, ktorý by mal v izbe kúpeľňu. K dispozícii bola iba tečúca voda, a aj to často iba na chodbe a nie v izbe, v ktorej boli hostia ubytovaní. Videli sme šancu robiť to inak a modernejšie.“
Marek Mucha pre Forbes Slovensko
Na začiatku hosťom ponúkali ubytovanie formou bed and breakfast. Po pár rokoch bola už v každej izbe kúpeľňa. „Izby boli kedysi menšie. Prvým pokrokom bolo to, že v každej bola sprcha. Požiadavky hostí rástli a časom sme naše malé izby začali zväčšovať tak, že sme dve izby spojili do jednej,“ opisuje zmeny v hotelierstve pani Holleisová. Po ôsmich rokoch si mohli dovoliť pristaviť aj kuchyňu. „Ale tam som ja nikdy nevarila,“ dodáva so smiechom. Denne pracovala aj 15 hodín, ale ako dodáva, bolo to potrebné.
Za pár rokov prebudovali starý dom s rozlohou tisíc štvorcových metrov na hotel s rozlohou šesťtisíc štvorcových metrov. Keď začínali, bolo v Zell am See do dvoch desiatok hotelov a ubytovní. Teraz je ubytovacích možností oveľa viac. „Na začiatku sme si nepovedali, že chceme vybudovať luxusný hotel. Začali sme so starým domom a tvrdo sme pracovali, no a takto sa to vyvinulo,“ dodáva.
Leto bolo v Zell am See veľmi silná sezóna, pretože tento región má v lete pre turistov bohatú ponuku. Ten, kto chce byť pri vode, si môže užiť pláže pri jazere. Tomu, kto túži po turistike, okolité kopce poskytujú nekonečné možnosti.
Hotelierka – vizionárka
Zimná sezóna je teraz oveľa dôležitejšia ako v minulosti. Pre milovníkov zimných športov je v okolí oveľa viac možností ako jedna lanovka pred 90 rokmi. „Zell am See bolo však vždy destináciou dvoch ročných období. Teraz máme tri lyžiarske strediská: Schmittenhöhe, priamo v Zell am See, len pár kilometrov ďalej Kitzsteinhorn, kde sa dá na ľadovci lyžovať celý rok, a tretí je Saalbach, kde sa konali Majstrovstvá sveta v alpskom lyžovaní 2025,“ hovorí syn Wilfried Holleis.
To, že pani Gisela Holleis má cit pre hoteliersky biznis, sa potvrdilo v 90. rokoch. Najskôr urobila rodina dôležitý nákup, ktorý ich portfólio obohatil o miestnu legendu. „Náš syn sa po štúdiu na vysokej škole vrátil domov a vtedy bol na predaj Grand Hotel, ktorý je miestnou legendou. Tak sme ho v roku 1990 kúpili. Bola to výhodná príležitosť a je to naozaj pekný hotel,“ vysvetľuje Gisela Holleis.
Teraz chcú veľa zarobiť a menej sa narobiť.
Jej syn dodáva, že schátraný hotel kúpili aj preto, aby ho zachovali pre ďalšie generácie. „Toto je naša stredoeurópska história. Kúpili sme ho schátraný, ale dnes je Grand Hotel taký, aký si ho želám. Budúci rok oslávime 130 rokov Grand Hotela v Zell am See, ako aj 130 rokov Hotela Kvarner Palace v Crikvenici. Pre mňa je dôležité zachovať toto dedičstvo.“
V 90. rokoch prišla aj do Zell am See jedna zásadná zmena turistického biznisu a Gisela Holleis bola na jej začiatku. „Začala som v našich hoteloch budovať wellness. To bola veľká novinka v tejto oblasti. V Tirolsku už boli viaceré wellnessy, ale tu v Salzbursku to bola novinka.“
Zamestnanci z cudziny
Hotelierka, ktorá sa biznisu v tom čase venovala už desaťročia, opäť raz správne odhadla trend, ktorý bude dôležitý do budúcnosti. Aj v turistickom stredisku, do ktorého ľudia chodia najmä kvôli nádhernému jazeru. Na začiatku však zápasila i s nedôverou kolegov z brandže. „Jeden z nich za mnou pravidelne chodil a pýtal sa, ako sa mi darí s mojím kúpaliskom. Teraz však viem, že to pre nás bola nielen veľká, ale hlavne veľmi dôležitá zmena,“ dodáva s úsmevom Gisela Holleis.
Marek Mucha pre Forbes Slovensko
Investícia do vybudovania wellnessu sa im dávno vrátila. „Bolo potrebné to urobiť. Rovnako ako keď sme na začiatku podnikania museli v izbách urobiť kúpeľne alebo keď sme museli vybudovať kuchyňu a reštauráciu.“
Zmenami prechádzali viaceré aspekty biznisu pod značkou Holleis. Výrazne sa napríklad obmenil personál pracujúci v hoteloch. Na začiatku pracovali pre rodinu Holleisovcov iba Rakúšania. „Pred 40 rokmi začali prichádzať ľudia z bývalej Juhoslávie. Teraz je to ešte pestrejšie. Ale stále máme napríklad veľa Chorvátov. Zo zahraničných pracovníkov sú s nami najdlhšie.“
Podľa Wilfrieda Holleisa v súčasnosti Rakúšania tvoria približne 10 percent zamestnancov. Ostatní pochádzajú zo všetkých kútov sveta, polovica zo strednej Európy, mnohí z Chorvátska a Maďarska. Majú aj zamestnancov ovládajúcich arabčinu kvôli arabským hosťom, ktorí si ich hotely obľúbili.
Aj skúsená hotelierka priznáva, že jednou z najťažších vecí je zohnať dobrých ľudí. „Je to ťažšie ako kedysi. Teraz chcú veľa zarobiť a menej sa narobiť,“ dodáva. Práve preto sa snažia zamestnancov motivovať viacerými benefitmi. „Máme tu však aj zamestnanca, ktorý je s nami viac ako 50 rokov.“
„Slovák“ Ibrahim
Pestrosť pôvodu zamestnancov vidno už na recepcii, kde nás víta Ibrahim. Je nám jasné, že je to jeden zo zamestnancov, ktorí sú tu pre arabských hostí. O to väčší je náš šok, keď nás privíta spisovnou slovenčinou: „Dobrý deň. Ahojte.“ Na naše prekvapené tváre reaguje s úsmevom a vysvetlením, že jeho žena je Slovenka. Odporučí nám koncert slovenského klaviristu Štefana Csikosa.
„Áno, máme aj zamestnancov zo Slovenska, napríklad nášho klaviristu, pána Csikosa, ktorý je naším hotelovým hudobníkom a pracuje u nás už 20 rokov. Má dcérku, ktorá je veľmi hudobne nadaná, malá ‚mozartka‘. Skutočne talentované dievča. Zo Slovenska máme aj skvelú masérku, pani Vierku. Je s nami už 10 rokov, hovorí veľmi dobre po nemecky a už je napoly Rakúšanka,“ vraví Wilfried Holleis.
Grand Hotel Zell am See
Vierku Kováčovú stretávame v hoteli Salzburger Hof. Kedysi podnikala, ale rakovina, ktorú prekonala, ju donútila spomaliť a zmeniť život. „Bavilo ma masírovať, ovládam jazyky. Našla som si tento hotel na internete a napísala som im, ale nikto mi neodpísal. Tak som dva roky pracovala na inom mieste. Jedného dňa som bola doma na Slovensku a na nákupe mi zazvonil telefón, v ktorom sa ozvala pani Holleisová,“ opisuje svoj príchod do Zell am See Vierka.
Európania aj americkí vojaci
Masérku osobne kontaktovala Gisela Holleis, vtedy takmer 90-ročná majiteľka hotela. Vierku ubytovala v hoteli a zároveň si ju otestovala tým, že jej na masáž nahlásila päť hostí a samu seba. „Na konci mi dávala peniaze, ktoré som odmietla s tým, že som predsa prišla na pohovor a neplatila som za ubytovanie. To ju asi oslovilo a prijala ma. Mám ju veľmi rada,“ dodáva Vierka a do očí sa jej tlačia slzy. Aj to je dôkaz toho, že pani Holleisová má so zamestnancami výnimočný vzťah.
Zell am See láka hostí v lete aj v zime. Zaujímavá je skladba ľudí, ktorí cestujú do tohto mestečka k malebnému jazeru obklopenému horami. Podľa Wilfrieda Holleisa sa dá vypozorovať akýsi 10-ročný cyklus: „Po druhej svetovej vojne sme boli svedkami niekoľkých 10-ročných cyklov, keď bol vždy iný národ fascinovaný destináciou Zell am See. Najprv to boli Francúzi, potom Švédi a o desať rokov neskôr, keď mali možnosť cestovať, aj Rusi. A teraz, o ďalších desať rokov neskôr, sú to Arabi. Som zvedavý, kto bude ďalší. Možno Indonézania alebo Indovia.“
Po druhej svetovej vojne sa do Zell am See vracali aj americkí vojaci, ktorí tu boli počas vojny. Legendárnou je scéna zo známeho seriálu Bratstvo neohrozených, v ktorej hrdinovia na sklonku vojny trávia svoj čas v hoteli pri rakúskom jazere. Áno, je to Grand Hotel pri Zell am See. Počas vojny slúžil ako sídlo 506. výsadkového pluku americkej armády. Teda vojakov, ktorí prešli peklom vylodenia v Normandii aj bitkou o Ardeny.
Rodinný biznis
Gisela Holleis pozná hoteliersky biznis ako málokto a vie, čo to znamená začínať od nuly. Synovi odovzdala nielen malé hotelové impérium, ale snaží sa mu odovzdať aj svoje skúsenosti. A o svoje vedomosti sa delí s ďalšími generáciami. „Už sa im však do ničoho nemiešam. Mám jedného syna a päť vnúčat. Syn je hlavou nášho biznisu a pridávajú sa aj vnúčatá.“ Jeden z vnukov, Valentin, má už teraz „pod palcom“ rodinný pivovar v Zell am See. Vnuk Alexander sa zase zaúča v oddelení rezervácií Grand Hotela.
archív W. Holleisa
Byť v spoločnosti 95-ročnej dámy, ktorá svoj život spojila s turizmom a hotelierstvom, je neopakovateľná skúsenosť. Aj v tomto veku je to aktívna žena, ktorá sa venuje svojej druhej najväčšej láske po rodine. Potvrdzuje to aj jej syn: „Vo svojich 95 rokoch má stále takú vitalitu a záujem o spoločnosť, že je to až neuveriteľné. Stále je v centre diania. Keď som tu, stretávame sa raz denne pri obede či večeri. Stále mi dáva nejaké nápady, ona žije pre hotelový biznis.“
Na záver sa pýtame na to, ktoré obdobie jej života bolo najkrajšie. „Najkrajšia časť môjho života? Neviem vybrať jednu. Celý život bol krásny a plný radosti. Pretože som pracovala s radosťou. Na prvom mieste a najdôležitejšia v živote je vždy rodina. A potom hotel a postarať sa o to, aby hostia boli spokojní…“
