Kombinácia dlhodobých, presne cielených sankcií a vojenského tlaku môže významne oslabiť aj veľmi tvrdé režimy, ako je Irán.
Využívanie ekonomických a finančných nástrojov ako prostriedku politického nátlaku je dlhodobým trendom, ktorý sa však v posledných rokoch výrazne zintenzívnil. Uviedli to analytici, ktorých oslovila ČTK. Podľa nich sa štáty čoraz častejšie snažia presadzovať svoje strategické záujmy prostredníctvom ekonomických závislostí, sankcií či kontroly kľúčových komodít, pričom samotné ekonomické nástroje spravidla nestačia a musia byť kombinované s ďalšími formami tlaku.
Podľa Vlastislava Břízu z Fakulty sociálnych vied Karlovej univerzity tento prístup nezačal až v roku 2022, keď Rusko napadlo Ukrajinu, ale siaha niekoľko desaťročí do minulosti. Ako jeden z kľúčových príkladov uvádza Čínu, ktorá si podľa neho systematicky budovala ekonomickú dominanciu prostredníctvom cielene dotovaných, dampingových cien vybraných komodít.
„Cieľom bolo zaplaviť svetové trhy lacnými výrobkami a vytvoriť závislosť ostatných štátov na dovoze z Číny. V dôsledku toho v Európe aj Severnej Amerike v posledných zhruba 20 rokoch zanikli celé priemyselné odvetvia, ktoré neboli schopné cenovo konkurovať dotovaným čínskym výrobkom,“ uviedol Bříza. Vzniknutá závislosť podľa neho umožňuje Číne uplatňovať ďalšie nátlakové prostriedky.
Pavel Havlíček z Asociácie pre medzinárodné otázky pripomenul, že využívanie ekonomických závislostí a nástrojov nátlaku bolo zrejmé už v rokoch pred plnohodnotným ruským vpádom na Ukrajinu. Ruská agresia proti Ukrajine však podľa neho tento trend výrazne urýchlila a zároveň zvýraznila zraniteľnosti medzinárodného systému. Tie sa podľa neho týkajú nielen energetiky, ale aj potravinovej bezpečnosti, technologickej výmeny a prístupu k moderným technológiám. Vzťahy v medzinárodnom systéme sa ďalej vyostrili aj v súvislosti s čínskou podporou Ruska.
Na príklade západných sankcií proti Rusku Havlíček ukazuje, že ekonomický tlak funguje, hoci sa jeho dopady prejavujú postupne. Poukazuje na vážne problémy ruskej ekonomiky, napríklad zvýšenie dane z pridanej hodnoty z 20 na 22 percent či zavádzanie nových daní, vrátane zdanenia nákupu nehnuteľností. Podľa neho sankcie vedú k dlhodobému technologickému a investičnému zaostávaniu Ruska. Situáciu navyše zhoršuje samotná vojna a ničenie kritickej infraštruktúry, najmä v priemysle a energetike.
Podľa analytika Milana Mikuleckého však v dnešnom globalizovanom a minimálne bipolárnom svete dvoch superveľmocí, Spojených štátov a Číny, nemôžu sankcie samy osebe plne nahradiť vojenskú silu. Poukázal na príklad Severnej Kórey, ktorá aj napriek dlhodobým sankciám zostáva schopná samostatnej existencie a vývoja pokročilých zbraňových systémov, hoci za cenu veľmi nízkej životnej úrovne obyvateľov a vďaka podpore Číny a Ruska.
Naopak, kombinácia dlhodobých, presne cielených sankcií a vojenského tlaku môže podľa Mikuleckého významne oslabiť aj veľmi tvrdé režimy, ako je Irán. V jeho prípade viedol súbeh ekonomického tlaku a podlomenia vojenských schopností zo strany vonkajších aktérov k oslabeniu režimu.
Podľa Břízu ekonomické nástroje samy osebe väčšinou nestačia na zásadnú zmenu správania autoritárskych či polodiktátorských režimov, ako sú Rusko alebo Severná Kórea. Účinný tlak podľa neho vyžaduje kombináciu viacerých prostriedkov, vrátane politických, ekonomických aj nepriamych vojenských nástrojov, napríklad dodávok zbraňových systémov.
Bříza aj Havlíček sa zhodujú, že účinnosť ekonomického nátlaku sa líši podľa konkrétneho štátu a jeho štruktúry závislostí. V prípade Ruska je kľúčová závislosť od vývozu fosílnych palív, ropy, plynu a jadrových technológií, ktoré tvoria významnú časť príjmov štátneho rozpočtu. Zastropovanie cien ruskej ropy podľa Havlíčka viedlo k finančným problémom a tlaku na udržateľnosť verejných financií.
