Dosť pravdepodobne ste na stoličkách z Alby sedeli aj vy. Na letisku, v čakárni u lekára, na pošte alebo dokonca vo vlastnej kancelárii. Z rodinnej výroby v Škvorci ich už do sveta vyšlo 10 miliónov a kolieska sa im točia parádne.
Ostré nožnice sa zahryznú do pevnej látky a šikovné ruky z nej vystrihnú presný tvar. Tým sa potom očalúni mäkký sedák, ďalšie ruky pripevnia operadlo a kríž s kolieskami. Človeku by ani nenapadlo, koľko ručnej práce sa skrýva za takou samozrejmou vecou, akou je kancelárska stolička.
Tu v Škvorci neďaleko Říčan a v ďalších prevádzkach, o ktorých ešte bude reč, sa ich ročne vyrobí 120-tisíc a vzhľadom na to, že hlavným odbytiskom je český a slovenský trh, ich nájdete na každom kroku.
Sedia na nich úradníci ministerstiev alebo Pražského hradu, moderátori Českej televízie, zamestnanci Českej pošty, príslušníci armády, hasiči pri plánovaní záchranných akcií či študenti a profesori na mnohých českých univerzitách.
Multisedáky s niekoľkými plastovými alebo čalúnenými sedadlami vedľa seba spríjemňujú čakanie cestujúcim na letisku či pacientom v čakárňach Thomayerovej alebo Ústrednej vojenskej nemocnice.
„V Česku držíme v dodávkach stoličiek určite polovicu trhu, zvyšok si delia ďalší výrobcovia. Zahraničnú konkurenciu sem veľmi nepúšťame,“ hovorí majiteľ Milan Laube, ktorý rodinnú firmu Alba CR zakladal presne pred 30 rokmi.
Za ten čas sa mu podarilo vybudovať podnik s viac než 300-miliónovým obratom, ktorý zamestnáva 120 ľudí a priebežne rastie, len za tento rok o 12 percent. Radšej než o číslach však Milan Laube hovorí o ľuďoch. „Keď sú v poriadku vzťahy, finančný úspech príde ruka v ruke s nimi,“ vysvetľuje 58-ročný podnikateľ, z ktorého vyžaruje pokora, nenápadnosť a rešpekt k zamestnancom.
Zakladá si na dlhodobých vzťahoch, množstvo ľudí je s ním takmer od samého začiatku. Do podnikania sa pustil, ako sám hovorí, v divokých deväťdesiatych rokoch. Hneď po revolúcii vycestoval do zahraničia a s mladíckym elánom bažil po skúsenostiach.
V Nemecku a Rakúsku pracoval v hotelierstve, potom s kolegom začal predávať kancelársky nábytok a stoličky. A tie išli v začiatkoch kapitalizmu na dračku.
„Vždy som mal sen, že budem niečo robiť sám. Nechcel som len predávať, túžil som po výrobnej firme, ktorú budem tvoriť od začiatku,“ vracia sa do minulosti.
Hoci nebol vyučený čalúnnik ani stolár, pustil sa práve do výroby tovaru, ktorý poznal – stoličiek. Prenajal si dielňu v Žlíbku v Horných Počerniciach, pribral k sebe niekoľkých kamarátov a začali od nuly.
„Naozaj sme nevedeli, ktorá bije. Bolo to objavovanie niečoho úplne nového. Jazdili sme za subdodávateľmi, od ktorých sme predtým nábytok odoberali, a pozorovali sme, ako funguje výroba. Začínali sme s najjednoduchšími modelmi a postupne sme rozširovali ponuku,“ opisuje Laube.
Dodáva, že dnes ponúkajú kancelárske, konferenčné a pracovné stoličky, ale aj zdravotnícke kreslá, detské rastúce stoličky, záťažové stoličky pre pracovníkov v nepretržitých prevádzkach, napríklad v klientskych centrách alebo dispečingoch, či dizajnový nábytok do kuchyne, na terasu a záhradu alebo kresielka do reštaurácií a hotelov.
„Bez problémov si poradíme aj s atypickými zákazkami, ktoré pre našich zákazníkov radi robíme,“ hovorí Milan Laube. Už rok po tom, čo začal podnikať, sa rozhodol otvoriť druhú výrobu v Ostrave, odkiaľ by mohol pokrývať dopyt na Morave.
„Zo začiatku to vyzeralo ako trochu bláznivý nápad, ale ja som vždy presadzoval názor, že miestni sa majú starať o miestnych. A v dnešnej dobe sa to ukazuje ako strategické rozhodnutie, pretože logistika, hoci ju máme vlastnú, za posledné roky výrazne zdražela, takže sa nám toľko nepredražujú dlhé cesty z Prahy.“
V Ostrave si Alba sama vyrába aj polyuretánové diely, ktoré používa ako výplne do nábytku. Za dôležitý moment Milan Laube považuje kúpu areálu v Škvorci, ktorý mu v roku 2001 umožnil zamýšľanú expanziu.
„Bolo to prvýkrát, čo som si vzal úver. Areál ma nadchol, zaľúbil som sa doň na prvý pohľad a strašne som ho chcel. Potenciál som videl v tom, že budeme vo vlastnom a väčšie priestory nám umožnia rozšíriť výrobu,“ hovorí Laube, ktorý musel investovať aj do rozsiahlej rekonštrukcie areálu.
Na začiatku milénia získala Alba dôležitú zákazku, keď začala dodávať stoličky do reťazca Makro. Po troch rokoch spolupráce ju spoločnosť oslovila aj pre slovenský trh, čo pre Albu znamenalo ďalšie rozšírenie.
Milan Laube podľa rovnakej filozofie zriadil výrobný areál v slovenských Bučanoch, strategicky neďaleko skladov Makra.
Naposledy pribudla divízia čalúneného nábytku, ktorú Alba otvorila v roku 2022 v Letohrade. Tu vyrábajú pohovky, kresielka a ďalší sedací nábytok, ktorý sa využíva napríklad na recepciách, v reštauráciách alebo hoteloch. V Letohrade prebieha celý výrobný proces od strihania a šitia poťahov cez čalúnenie a kompletizáciu až po čalúnnickú prácu.
Svoj tovar predáva Alba výhradne cez distribútorov, teda interiérové štúdiá, realizačné firmy zabezpečujúce kompletné dodávky vybavenia do rôznych projektov, výrobcov kancelárskeho nábytku, ale aj obchody s nábytkom, reťazce a e-shopy. Dokopy majú takýchto partnerov viac než tisíc.
Ako vydržať s číslami
Strešnými svetlíkmi prúdi do tradičnej továrenskej haly príjemné zimné slnko. Teplo však zabezpečuje len zdanlivo, v skutočnosti sa oň starajú solárne panely. A pre mnohých ľudí je stabilné prostredie tým, prečo v Albe radi pracujú.
„Oceňujú ho najmä zamestnanci, ktorí predtým robili napríklad na montážach a za prácou museli cestovať. Tu majú pravidelnú pracovnú dobu, jedno miesto výkonu práce, nechávame im dovážať obedy, panuje tu rodinná atmosféra,“ opisuje Milan Laube, keď sa prechádzame medzi pracovnými stolmi a regálmi s látkami rôznych materiálov a farieb.
Vyrovnané sedáky čakajúce na kompletizáciu sú však v drvivej väčšine čierne. „Preferencia našich zákazníkov je jasná,“ usmeje sa majiteľ, ktorý sa s každým pozdraví alebo prehodí pár slov. S mnohými zamestnancami sa pozná aj viac než 20 rokov, fluktuácia je v Albe minimálna. Nájsť dobrých remeselníkov vraj problém nemajú.
„Po tom, čo Čína a India zlikvidovali český textilný priemysel, sa na trhu objavilo množstvo krajčírok. Problém nemáme ani s náborom čalúnnikov, hoci pre obe profesie platí, že ide skôr o starších ľudí, novú generáciu tieto remeslá príliš nelákajú. Naopak, stolárčina je pre mladých, povedal by som, o niečo atraktívnejšia,“ vysvetľuje v priestoroch malej stolárskej dielne, kde sa vyrábajú konštrukcie do sedačiek alebo menšie drevené diely stoličiek. Mimochodom, o rodinnej atmosfére nehovorí náhodou. Veľmi skoro po založení firmy sa k nemu v podnikaní pripojil jeho otec František Laube.
„Mňa bavilo budovať biznis, ale nikdy som nebol na papiere. Potreboval som, samozrejme, pevné zázemie, aby som mal voči úradom všetko v poriadku. Otec bol tou správnou osobou. Na rozdiel odo mňa dokázal s tými číslami vydržať a všetko držal na uzde. A že tých kontrol v takomto podnikaní je,“ poznamenáva Milan Laube a dokladá to jednou z krízových situácií.
„Keď nám vyhorela kotolňa, poisťovňa išla okamžite po všetkých papieroch, denníkoch kotolne a podobne, pretože nám logicky nechceli nič vyplatiť. Otec mal všetko v absolútnom poriadku, za čo som mu bol veľmi vďačný. Keď si človek najme niekoho z rodiny, môže mu úplne dôverovať.“
A v rodinných rukách firma podľa všetkého zostane, pretože v Albe už osem rokov pracuje majiteľova 28-ročná dcéra Sabina, ktorá vďaka holandskému manželovi nosí priezvisko den Brinker. Budovanie firmy sa, samozrejme, prelínalo s jej detstvom aj detstvom jej dvoch súrodencov, od útleho veku sem chodili na brigády.
„Všetky naše deti aj deti našich príbuzných prešli albáckou výrobou, aby spoznali, čo znamená pracovať rukami. Vo fabrike je množstvo práce od montovania stoličiek, čo je pomerne jednoduchá činnosť, cez rozbaľovanie rôznych komponentov až po strihanie látok. Skrátka, nie úplne odborné práce, ktoré sa dajú naučiť a rozhodne sú potrebné,“ konštatuje Milan Laube.
A Sabina na tieto chvíle s úsmevom spomína. „Pamätám si, že som mala asi pätnásť a mali sme jeden typ gauča, pri ktorom sa do sedáka veľkou ihlou prešívali gombíky. Ihla sa musela silou pretlačiť cez penu na druhú stranu a ja som mala z toho gombíkovania mozole.“
O tom, že by v rodinnej firme pokračovala, nebola vždy presvedčená. „Pôvodne som chcela byť veterinárka, pretože som veľká milovníčka psov. Na gymnáziu som však začala zisťovať, že moja láska k zvieratám neznamená, že s nimi musím pracovať,“ priznáva elegantná mladá dáma, ktorá aj napriek svojmu veku prekvapí zdravým sebavedomím a rozhodnosťou.
Ako dodáva, podnikateľské sklony mala vždy. Hneď v osemnástich si založila firmu a so svojím vtedajším priateľom rozbehla veľkoobchod s hygienickými potrebami pre hotelierstvo a gastronómiu. Kým jej spolužiaci zo strednej školy mali obednú prestávku, Sabina chodila na stretnutia s klientmi a ponúkala im svoje výrobky.
„Povedala by som, že som rýchlo dospela, bola som rozumná a túžila som sa postaviť na vlastné nohy,“ opisuje s tým, že po rozchode zostala táto firma jej partnerovi. Sabina sa však vrhla do inej oblasti a založila agentúru na stráženie a venčenie psov.
„Dokonca nám tu v areáli firmy chcela vybudovať psie ihrisko. Tento nápad nakoniec padol, ale malo to prínos, pretože nás prinútila upratať stavebný neporiadok za halou. Teraz tam máme krásny trávnik, ktorý sa dá kosiť kosačkou a nemusíme sa zaň hanbiť,“ poznamenáva s úsmevom otec, ktorý svoje deti vždy podporoval.
Svojim biznisovým aktivitám sa Sabina venovala počas štúdia financií na vysokej škole ekonomickej a popri tom ešte stíhala pomáhať v rodinnej firme. Počas dvoch rokov si v podniku prešla tradičným kolobehom od obchodného oddelenia a fakturácie cez logistiku, sklad, prípravu výroby až po nákupné oddelenie a učtáreň.
Priznáva, že ako dcéra majiteľa si musela medzi zamestnancami vydobyť pozíciu a dokázať, že vo firme nie je len z protekcie. Práca v podniku sa jej zapáčila a po škole sa tu rozhodla začať naplno. V pláne bolo, že bude postupne preberať post finančnej riaditeľky po svojom starom otcovi.
„Dedo je však aj vo svojich 84 rokoch veľmi aktívny, štyrikrát do týždňa jazdí do kancelárie cez celú Prahu, firma ho drží v kondícii. Dnes by tu s nami veľmi rád bol, ale zotavuje sa z náročnej operácie srdca. Aj tak je s nami v kontakte, na diaľku riadi učtáreň a potvrdzuje platby,“ smeje sa Sabina.
Medzitým sa teda pustila do rozvoja zahraničného obchodu, ktorému sa dovtedy nikto systematicky nevenoval a do zahraničia smerovali len tri percentá produkcie.
„Začala som nemecky hovoriacimi trhmi, pretože sme už mali niekoľko zákazníkov v Nemecku. Musela som zistiť, ako tamojšie prostredie funguje, a vyskúšala som niekoľko metód expanzie. Nakoniec sa nám osvedčilo to, že sme v Nemecku zriadili pobočku, máme tam obchodného zástupcu Nemca, nie Čecha. Je tam necelé dva roky a dopyt rastie,“ opisuje Sabina, ktorej sa s jedným z obchodných partnerov podarilo nedávno otvoriť aj showroom v Londýne. Export sa pod jej vedením vyšplhal na 10 percent tržieb, čo Sabina považuje za významný krok Alby medzi európskych hráčov.
„Veľmi nám pomohlo, že sme investovali do rebrandingu. Vedela som, že so starými webovými stránkami a logom na západných trhoch neuspejeme. Nový vzhľad, logo a prezentácia nám prinášajú ohlasy z rôznych krajín, aj keď na ne cielene nemierime. Bol to dôležitý krok, ktorý nám pomáha,“ poodhaľuje svoju stratégiu Sabina, ktorá je už popri svojom otcovi aj konateľkou firmy.
Jej rola šéfky exportu sa posúva k rozvoju firmy, zavádzaniu nových procesov, digitalizácii a stratégii. Radosť má napríklad zo služby Alba konfigurátor, ktorú spustili počas covidu. Distribútorom a zákazníkom umožňuje prispôsobiť parametre stoličiek a pripraviť obchodnú ponuku na pár kliknutí. „Nikto iný na trhu nemá takto prepracovaný nástroj,“ dodáva Sabina.
Zdravý prístup
Ako to pri rodinných firmách býva, osobné a pracovné vzťahy sa neustále prelínajú a niekedy to môže byť výzva. Milan Laube k tomu má jasný postoj. „Svojho otca som si aj z pozície majiteľa firmy vždy ctil ako autoritu, uznával som ho a nikdy som nešiel otvorene proti nemu. Keď nesúhlasil s niečím, čo som chcel urobiť, jednoducho som to neurobil. Vždy sme sa museli dohodnúť,“ opisuje svoj prístup.
„Nikto z nás nie je najmúdrejší, je dobré robiť dôležité rozhodnutia skupinovo, radiť sa s kamarátmi alebo blízkymi. Vždy nám to fungovalo,“ hovorí Milan Laube, ktorý rovnaký princíp uplatňuje aj voči svojej dcére.
„Racionálne sme dospeli k tomu, že vďaka svojmu vzdelaniu a jazykovému vybaveniu dostane na starosť export. Musím zložiť klobúk, urobila kus práce a pochopila veci, ktoré som ja dovtedy možno nechápal. Naša spolupráca funguje skvele,“ hovorí s uznaním.
Zároveň však poznamenáva, že dobré vzťahy sa začínajú už v detstve. Na začiatku podnikania, keď bol veľmi časovo vyťažený, si dal predsavzatie, že súkromný a pracovný život bude striktne oddeľovať.
„Robil som to najmä kvôli sebe, pretože som vedel, že ak mi mozog bude neustále pracovať, neoddýchnem si a nebudem výkonný. Naučil som sa, že keď si sadnem do auta a otočím kľúčikom, nechávam prácu za sebou a myslím na rodinu. Na malú Sabču, ktorá vždy pribehla, aby ma privítala,“ opisuje Laube situáciu, ktorá mu pomáhala uvoľniť paru aj adrenalín.
Neraz si hneď po práci zbalil padák a išiel si zalietať do Českého stredohoria. „Dokonale mi to vyčistilo hlavu,“ priznáva. Hranicu medzi prácou a súkromím si drží dodnes, hoci by aj vďaka moderným technológiám mohol byť s firmou v kontakte nepretržite.
„Kolegovia vedia, že večer a skoro ráno ma nemajú zaťažovať problémami. Treba však dodať, že na kľúčových pozíciách máme výborných a zodpovedných profesionálov, ktorí dokážu krízy riešiť aj bez nás.“ Podobne to má aj Sabina.
„Ako dieťa som vedela, že existuje Alba, ale nikdy to nebolo niečo, čo by nás obťažovalo na rodinných stretnutiach. Otec veľa pracoval, ale keď prišiel domov, venoval sa nám. Učil nás jazdiť na bicykli, lyžovať sa, precestovali sme kus sveta. A takto je to dodnes.“
„Prácu riešime v kancelárii, aby sme do toho nezaťahovali členov rodiny, ktorí to nepotrebujú počúvať alebo ich to až tak nezaujíma. V rodinnom prostredí sa venujeme rodine, v pracovnom práci,“ opisuje s tým, že celá rodina aspoň raz ročne dodnes vyráža na spoločnú dovolenku.
Za 30 rokov v biznise Milanovi Laubemu vykryštalizovali hodnoty, ktorých sa v podnikaní drží, a Sabina s nimi podľa vlastných slov úplne súhlasí.
„Obaja sme úprimní, nechodíme okolo horúcej kaše, snažíme sa hovoriť otvorene. Dávame svojim ľuďom dôveru, aby boli schopní riešiť problémy. Komunikácia je základ, musíme sa na veciach zhodnúť a dohodnúť, zapájať ľudí do rozhodovacích procesov. A čo sľúbime, či už voči zamestnancom alebo zákazníkom, to dodržíme. Aj keby sme na tom mali prerobiť,“ upozorňuje Laube.
Obaja márne spomínajú na chvíľu, keď by medzi sebou mali výraznejší konflikt. „Ani jeden z nás nekonáme v emóciách, snažíme sa byť racionálni,“ vysvetľuje Sabina.
A otec ju dopĺňa: „Nie som z tých, ktorí nevedia počúvať. Nerobím unáhlené rozhodnutia, pokiaľ si nevypočujem kompletný názor. Sabča má možnosť predniesť množstvo argumentov, prečo to chce takto, podporiť to napríklad vyjadrením kohokoľvek z firmy. Samozrejme, mám posledné slovo, ale to padne vždy po riadnej debate.“
Ján Berounský pre Forbes Česko
Sabina pritakáva, že možno práve táto vlastnosť je dôvodom ich pohodovej spolupráce. „Na stretnutiach Family Business Clubu na VŠE sa stretávam s nástupníkmi rodinných firiem a počúvam veľa príbehov o tom, ako to funguje inde. A nie vždy je to ako u nás. Mám veľké šťastie, že ma tu otec chce, rešpektuje ma, počúva ma, nie je konzervatívny a nepresadzuje zabehnuté riešenia.“
Milan Laube však priznáva, že v začiatkoch ju musel v jej plánoch usmerňovať. „Prišla zo školy plná entuziazmu, ako to už býva, a všetky informácie do mňa začala tlačiť vo veľkom. Nedovolil som jej robiť všetky zmeny naraz, povedal som jej, nech si vyberie dve a pustí sa do nich.“
„Ľudia sú od prírody konzervatívni, nemajú radi zmeny, úplne by to rozvrátilo firmu. Zamestnancom treba jemne, postupne ukazovať, čo im zmena prinesie do budúcnosti, aby ju prijali za svoju,“ hovorí skúsený šéf, ktorý je však názorom mladšej generácie úplne otvorený.
„Už to mám do dôchodku za pár a viem, že veci, ktoré nás učili v škole, sú dávno prežité. Som otvorený všetkému, čo mi Sabča hovorí a vysvetľuje. Chcem, aby mi to vysvetľovala. Nespomínam si, že by som jej povedal: ‚To je hlúposť‘. Vypočujem si ju a potom ju možno na porade svojou autoritou pred kolegami podporím. Skúsenosť staršej generácie a dravosť tej mladšej sa u nás vo firme rozhodne vyplácajú.“
Článok vyšiel na forbes.cz a autorkou je Anna Šaferová.
