Newyorské javisko, prvý americký film a desiatky castingov, na ktorých sa musíte vedieť predať. Herečka Natália Germáni hovorí o tom, prečo Slováci zbytočne pochybujú o svojej hodnote a ako sa naučila hrať podľa globálnych pravidiel.
Keď sa slovenská herečka ocitne na javisku newyorského divadla a dve hodiny bez prestávky v angličtine stvárňuje Miladu Horákovú, nejde len o ďalší kariérny zárez. Je to dôkaz, že vstup na najkonkurenčnejší trh sveta si vyžaduje neskrývané ambície a neotrasiteľnú odvahu. Americká kariéra slovenskej herečky Natálie Germáni nie je ale romantická predstava. Je to každodenná práca, disciplína a schopnosť ustáť neistotu.
V rozhovore otvorene hovorí o tom, prečo sa Slováci v zahraničí často podceňujú a ako sa ona sama naučila zbaviť „komplexu malosti“.
Ako vyzerá herectvo, keď ho prestaneme vnímať len ako umenie, ale aj ako firmu, ktorá musí prežiť výpadky, štrajky a obdobia ticha?
Naposledy sme spolu hovorili v čase premiéry filmu Jej telo a spomínali ste, že sa budete sústreďovať na americký trh. Ako ste na ňom pokročili?
Od získania pracovných víz minulý rok v apríli som mala možnosť intenzívne pracovať na viacerých projektoch v USA. Na jar som naskúšala a uviedla off-Broadway predstavenie Show Trial, v ktorom som stvárnila hlavnú ženskú postavu Milady Horákovej. Išlo o dvojhodinové predstavenie hrané v angličtine bez prestávky, čo bolo pre mňa po viac než siedmich rokoch návratom k divadlu a zároveň mimoriadne silnou a hodnotnou skúsenosťou.
A čo sa týka hraného filmu?
Po lete som natočila svoj prvý americký film vo vedľajšej úlohe – First Shift, ktorý bude mať premiéru budúci rok. Následne som dostala ponuku na ďalší filmový projekt, ktorý sme však z časových a finančných dôvodov museli odmietnuť. Pravidelne sa dostávam do užších výberov, často do druhého či tretieho kola, tesne pred finálnym rozhodnutím. Jeden projekt, o ktorý som mala veľký záujem a kde som bola vo finálnej dvojici, sa aktuálne nakrúca v Chicagu.
Vo filme stvárnila atlétku. Foto: Film Jej telo
Momentálne zvažujú moju účasť vo viacerých projektoch a situácia sa mení prakticky zo dňa na deň. Dostávam veľmi pozitívnu spätnú väzbu od casting režisérov aj od môjho manažéra, s ktorým máme jasnú stratégiu – nejde o rýchlosť ani o prijatie akejkoľvek ponuky, ale o cielený výber projektov a typov postáv, aby sa moje portfólio prirodzene vyprofilovalo. V tomto má moju absolútnu dôveru.
Zároveň sa od budúcej jesene Show Trial vracia na javisko ako súčasť hlavnej sezóny divadla The Tank v New Yorku. Verím, že časovo všetko zapadne a aj tento projekt bude ďalším krokom v mojom profesionálnom raste.
Výhody self-tapov vnímam vo viacerých rovinách. Ako žena, matka dvoch detí a niekto, kto funguje medzi dvoma krajinami a neustále kombinuje prácu s rodinným životom, ich považujem za výraznú úľavu. Technicky som sa ich naučila zvládať na úrovni, pri ktorej presne viem, ako vytvoriť kvalitný a profesionálny výsledok, a zároveň mi šetria obrovské množstvo času.
Verím, že časovo všetko zapadne a aj tento projekt bude ďalším krokom v mojom profesionálnom raste.
Hoci osobný kontakt v miestnosti má svoju nenahraditeľnú energiu, moja skúsenosť je, že emócia a herecký výraz dokážu fungovať aj cez obrazovku. Absolvovala som viacero castingov, kde self-tape a následné online kolá viedli až do finálneho výberu. Napokon aj samotný film divák vníma prostredníctvom obrazovky, nie naživo ako divadlo. Z môjho pohľadu preto ide o pozitívny posun a myslím, že práve týmto smerom sa bude filmový trh, aj u nás, čoraz viac uberať.
Komplex malosti
V rozhovoroch často spomínate, že Slováci sa v zahraničí zbytočne podceňujú. Kedy presne ste sa vy zbavili tohto „komplexu malosti“ a začali ste si pýtať miesto pri stole ako rovnocenný hráč?
Myslím, že som sa tohto pocitu zbavila už dávno, len som nikdy nebola zvyknutá hovoriť o svojich úspechoch nahlas. V Európe som to vnímala ako niečo nadštandardné, čo pôsobí ako vychvaľovanie. Keď som však prišla do amerického prostredia, kde je bežné proaktívne spomínať aj malé úspechy a vedieť ich prezentovať, začala som vnímať svoju hodnotu inak. Uvedomila som si, že mám za sebou dlhú cestu a množstvo zaujímavých projektov – festivalových filmov, ktoré rezonujú najmä v zahraničí. Tento krok ísť do zahraničia ma preto posunul aj v tom, ako vnímam seba a svoju profesionálnu hodnotu.
Môže to vyzerať aj tak, že v zahraničí vyzeráme ako blázni, lebo si neveríme. Ako tento náš národný rys brzdí rozvoj slovenského filmového biznisu? A premieta sa to napríklad aj do honorárov?
Z pohľadu tvorcu nás často brzdí tlak ísť na istotu. Robiť filmy, o ktorých je jasné, že prilákajú divákov alebo prinesú zisk. Málokto má odvahu veriť si natoľko, aby sa pustil do neistých projektov, o ktorých sníva roky, a tak mnohé krásne nápady zostávajú nedokončené. Veľký optimizmus však cítim pri mladej generácii, ktorá prináša autentické príbehy zo svojho života a prostredia. Skúsenosti ukazujú, že keď je film dobrý a úprimný, dokáže si nájsť svoju cestu k divákovi a úspechu aj bez vysokého rozpočtu. A práve v tejto slobode vidím obrovský potenciál.
Ako dnes vyzerá tvorba honoráru herečky vašich rozmerov? Od čoho to závisí a v akých približných sumách sa dokážete pohybovať na Slovensku, v Čechách a v USA?
Tvorba honorárov je veľmi subjektívna záležitosť a závisí od mnohých faktorov. Z mojej skúsenosti sa odráža od počtu projektov, ktoré som absolvovala, od mediálnej pozornosti a od kvality práce, ktorú robím. Môj honorár tak prirodzene reflektuje celú moju doterajšiu kariéru a rozhodnutia, ktoré som spolu s mojím manažmentom počas mojej cesty urobila. Čo sa týka porovnania Slovenska, Česka a Ameriky, v rámci Slovenska a Česka som na tom prakticky podobne. Posledné roky však dostávam väčšinou ponuky z Českej republiky, čo si veľmi vážim.
Herečka Natália Germáni bola v roku 2023 nominovaná na ocenenie Český lev aj na cenu Slnko v sieti. Výrazné filmové úlohy získala aj v rozprávkach Princezná zakliata v čase 1 a 2. Foto: archív N. Germáni
Pravdepodobne je to čiastočne spôsobené tým, že na Slovensku je veľa dlhodobých seriálových projektov, na ktoré ma moja agentúra ani neponúka kvôli cestovaniu, zatiaľ čo film sa dá natočiť za mesiac či dva – a práve tieto projekty mi prichádzajú z Čiech. V Amerike je situácia odlišná. Po covide a celonárodnom štrajku sa veľa projektov presunulo do kategórie ultra low budget, kde honoráre zodpovedajú zhruba našim domácim podmienkam. Pri väčších produkciách sú honoráre, samozrejme, výrazne vyššie a v konečnom dôsledku závisia od rozsahu a typu projektu, do ktorého sa zapojíte.
Ako vnímate tlak na „dokonalosť“ v dobe, kedy sa od herečiek vyžaduje nielen talent, ale aj stopercentný digitálny obraz a vplyv?
Tlak tu určite existuje a kulminuje, ale ja ho osobne nevnímam príliš silno. Možno mám jednoducho šťastnú povahu pre tento biznis, alebo som sa narodila pod šťastnou hviezdou, ale nikdy som nebola do ničoho tlačená a nikto mi nehovoril, že by som mala byť iná – ani vzhľadom, ani prístupom. Možno je to práve tým, že som svoja a nepotrebujem sa meniť pre nič, len kvôli sebe. Vždy sa snažím byť autentická a sama sebou, a zdá sa, že toto nastavenie funguje. Tlak tu však bude vždy, a myslím si, že je len na nás, ako ho spracujeme a využijeme vo svoj prospech, namiesto toho, aby nás zlomil.
Ovplyvňuje počet followerov na Instagrame vašu vyjednávaciu pozíciu pri veľkých filmových projektoch, alebo ide stále o talent?
Určite to má svoj vplyv, aj keď to nie je (väčšinou) hlavné kritérium pri obsadzovaní. Pre každého tvorcu– či už ide o film, seriál alebo iný projekt – je výhodou, keď má herec silnú fanúšikovskú základňu. Takáto prítomnosť na sociálnych sieťach môže pritiahnuť nových divákov, zvýšiť dosah projektu a zároveň poskytnúť prirodzenú mediálnu podporu. Pre mňa osobne to nikdy nebolo formálnou podmienkou, ale určite je to bonus, ktorý tvorcom a hercom pomáha, najmä keď chcú svoj projekt dostať k širšiemu publiku.
Presne vyvážené
Ako filtrujete príležitosti, aby ste si udržali auru exkluzivity a nestali ste sa „tvárou každého seriálu“?
Všetko závisí od budovania spoločnej stratégie s mojím manažmentom a mojimi dlhoročnými manažérkami. A, samozrejme, aj od mojej aktuálnej situácie, keď veľa cestujem a nie som doma. Momentálne to vnímam ako prirodzenú selekciu. Rozhodujem sa, či má zmysel niečo prijať a či dokážem finančne zvládnuť obdobie bez toho projektu, aby som si zároveň zachovala neokukanú tvár. Každý rok je ako skladačka: záleží na tom, koľko som točila predchádzajúci rok, aké projekty vyjdú von a ako sa všetko poskladá do mozaiky tak, aby to bolo presne vyvážené. Ani príliš málo, ani príliš veľa.
Ak by ste mali investovať milión eur do jedného segmentu filmového priemyslu, čo by to bolo?
Myslím si, že veľkou príležitosťou pre slovenský filmový priemysel je vytvorenie moderných ateliérov. Tam by sa mohli točiť zahraničné produkcie a prilákať tak množstvo filmárov. Máme nádherné lokácie, talentovaných hercov a veľmi šikovný štáb vo všetkým možných departmentoch, ktorí sú pre zahraničné projekty relatívne cenovo dostupní. Chýbajú nám však tie veľké ateliéry, a pritom sme v perfektnej polohe uprostred Európy. To by mohla byť skvelá výhoda – skutočne otvoriť dvere medzinárodným projektom.
Veľkou príležitosťou pre slovenský filmový priemysel je vytvorenie moderných ateliérov.
Ako sa dá budovať herectvo ako stabilná firma? Máte vytvorené finančné rezervy na kreatívne pauzy a dá sa to vôbec v meste, ako je New York?
Presne tak, ako sa pýtate, je to vlastne taká mozaika. Mám a vždy som mala vytvorené finančné rezervy, aby som vďaka nim mohla žiť a pracovať bez stresu a tlaku. Snažím sa mať presný prehľad o tom, čo ma čaká v nasledujúcom roku. Pričom počas roka vždy prichádzajú projekty, o ktorých dopredu neviem – a tie sú krásnym bonusom. Pre mňa je to kombinácia toho, čo chcem a túžim robiť, a toho, čo musím spraviť, aby som zvládla finančne ustáť všetko, čo so sebou tento priemysel prináša.
