Slovensko hovorí o novej jadrovej elektrárni za 15 miliárd dolárov, no podľa energetického analytika Michala Šnobra sú tieto čísla ilúziou. Skutočné náklady sa v cene elektriny neukážu – zaplatia ich ľudia ako spotrebitelia alebo daňovníci.
„Slovensko je jedna z posledných krajín, kde bol uvedený do prevádzky nový jadrový blok v Mochovciach (tretí a štvrtý blok, pozn. red.) po dlhej dostavbe,“ hovorí v rozhovore pre Forbes Michal Šnobr, energetický analytik. Teraz sa v krajine hovorí o výstavbe nových jadrových blokov v Jaslovských Bohuniciach.
Je vysoko pravdepodobné, že elektráreň bude stavať americká spoločnosť Westinghouse. Premiér Robert Fico nedávno podpísal dohodou o spolupráci v jadrovej energetike. Cena výstavby má byť približne 15 miliárd dolárov.
„Politici nie sú nútení riešiť reálne varianty. Populisticky ukazujú najoptimistickejšie očakávanie. Verejnosť, samozrejme, tlieska, pretože nemá žiadne odborné znalosti z jadrovej energetiky a nevidí realitu jadrovej energetiky v Európe, ale aj v USA v posledných 10 rokoch,“ vraví Šnobr v rozhovore.
Premiér Robert Fico nedávno navštívil USA, kde podpísal dohodu o výstavbe jadrovej elektrárne s americkou administratívou. Elektráreň tak pravdepodobne bude stavať firma Westinghouse. Potrebuje Slovensko novú jadrovú elektráreň?
V súčasnosti sa javí, že všetky ďalšie varianty sú v Európe pomerne komplikované. Je definitívne jasné, že uhoľná energetika končí. S plynovou energetikou je to, samozrejme, veľká otázka.
Prečo?
Politici zatiaľ nevnímajú realitu tak, ako by mali. Stále to vyzerá, že od paroplynových elektrární v rámci celej Európy vrátane nášho regiónu sme príliš ďaleko.
Čo to spôsobuje?
V Európe je dnes ohlásených množstvo projektov na výstavbu atómových elektrární, keďže všetci sme sa upli na jadrovú energetiku vrátane Slovenska. Týmto projektom sa hovorí renesancia jadrovej energetiky. Pre mňa preto nie je až tak otázkou, či Slovensko potrebuje novú jadrovú elektráreň, ale kedy ju bude potrebovať.
Hrozí pri tomto upnutí sa nejaké riziko?
Áno. Súvisí s tým, že 30 rokov sa v Európe jadrové elektrárne nestavali a ak sa stavali, tak s veľkými problémami. Keď si vymenujeme projekty, o ktorých sa hovorí, môžeme začať slovenským, poľským či maďarským. Hovoríme tiež o Veľkej Británii, Švédsku, Bulharsku a ďalších krajinách. Obávam sa, že ani Európa, ani výrobcovia technológií nie sú v kondícii, aby boli schopní zvládnuť takéto množstvo projektov.
Povedali ste, že otázka nie je, či Slovensko potrebuje jadrovú elektráreň, ale kedy. Aká je teda odpoveď?
Ak bude vývoj vyzerať tak, ako vyzerá v Európe teraz, bude záležať od toho, ako rýchlo budú odstavované staré jadrové zdroje. Nehovorím teraz len o Slovensku, ale aj o okolitých krajinách. Od toho bude závisieť, ako rýchlo budeme potrebovať nové zdroje.
Má aktuálne Slovensko výhodu?
Slovensko je jedna z posledných krajín, kde bol uvedený do prevádzky nový jadrový blok v Mochovciach (tretí a štvrtý blok, pozn. red.) po dlhej dostavbe. Bol dokončovaný ešte s investíciami pôvodne z obdobia pred rokom 1989. Nie je to teda úplne čistá investícia, ako sú ohlasované projekty dnes.
Súčasná jadrová energetika je úplne iná. Vyzerá to tak, že v celom regióne rozhodne to, ako rýchlo budeme schopní odstavovať uhlie a ako rýchlo ho nahradíme paroplynovými zdrojmi. Myslím si, že o budúcnosti nového jadra môžeme uvažovať v horizonte 15, skôr 20 rokov od dnešného dňa.
Znamená to, že je dnešné ohlasovanie novej jadrovej elektrárne skôr politickým gestom?
Určite je to predovšetkým politika. Neplatí to len pre Slovensko, ale aj pre Českú republiku a ďalšie štáty. Investície ohlasujú politici, pretože zatiaľ sú v energetike bezradní a v jadre vidia nejaké východisko bez rizík ich politickej kariére. Pre politikov je to veľmi jednoduché riešenie, pretože oni to radi ohlásia a práve preto, že aj keby všetko išlo dobre, jadrová elektráreň začne vyrábať elektrinu o 15 až 20 rokov.
Čo to znamená?
Znamená, že počas ich funkčného obdobia a pravdepodobne aj politickej kariéry neponesú dôsledky toho, čo hovoria dnes. Hovoria o nekonečne vzdialenom riešení a nemusia riešiť obrovské riziká, ktoré si tieto projekty z podstaty veci nesú. Myslím si, že je to vo veľkom o politike, o určitom populizme v oblasti energetiky, ktorý sa šíri naprieč celou Európou.
Dá sa na základe dnešných dát odhadnúť začiatok výstavby novej elektrárne?
Môžeme sa inšpirovať Českou republikou. V roku 2024 sa uvažovalo, že niekedy na konci tejto dekády, v roku 2029, by sa mal ukončiť proces príprav na stavbu jadrovej elektrárne. Na prelome súčasnej a nasledujúcej dekády by sa malo začať stavať, optimisticky sa v Česku neustále hovorí o piatich až šiestich rokoch. To je nereálne.
Prečo?
Politici nie sú nútení riešiť reálne varianty. Populisticky ukazujú najoptimistickejšie očakávanie. Verejnosť, samozrejme, tlieska, pretože nemá žiadne odborné znalosti z jadrovej energetiky a nevidí realitu jadrovej energetiky v Európe, ale aj v USA v posledných desiatkach rokov.
Ak to prekopírujeme na Slovensko a pustíte sa do príprav jadrového projektu, mohol by sa najskôr začať stavať niekedy v prvej polovici 30. rokov. To je veľmi optimistické. Dnes už bude záležať aj na kapacitách výrobcov technológií, pretože projektov je v Európe ako húb po daždi.
FOTO: Profimedia
Je vôbec cena, o ktorej sa dnes hovorí – 15 miliárd dolárov – ekonomicky obhájiteľná?
Stavba jadrovej elektrárne fakticky v biznis podmienkach, a to dvakrát podčiarkujem, nie je ekonomicky obhájiteľná. Ak by sme hovorili o nejakej rentabilite a návratnosti v horizonte 35 až 40 rokov, čo je asi najdlhší termín pre biznis, nie je to obhájiteľné. Mimochodom, Európska komisia dáva do notifikácií 40 rokov.
Ak by sme dôsledne započítali do investície nielen náklady na technológiu a stavbu, ale aj finančné náklady pri biznis projekte, predstavujú finančné náklady pri jadrových projektoch až dve tretiny celého projektu.
Skúsme to vysvetliť na príklade.
Ak sa napríklad v Českej republike hovorí o cene dvoch blokov vo výške 400 miliárd korún, čo je v prepočte zhruba 16 miliárd eur, hovoríme čisto o technológii a v historických cenách bez reality inflácie a finančných nákladov. V prepočtoch jadrovej energetiky ide približne o tretinu celkových nákladov. Ceny, o ktorých hovoria politici, sú preto nereálne. Samozrejme, v budúcnosti to vyvolá tlak na štátne rozpočty.
Prečo?
Je to veľmi zaujímavý a často využívaný trik vlád – a nejde len o Slovensko, ale aj Českú republiku a celý región. Skutočnú cenu elektriny, ktorá vyjde z takto náročnej finančnej investície, nebudú platiť spotrebitelia v cene elektriny, ale budú ju platiť tí istí spotrebitelia ako daňoví poplatníci v rámci štátnych rozpočtov.
Premiér Fico hovorí, ako keby sa suma 15 miliárd dolárov stratila vo vzduchu a niekto to zaplatí, občanov sa to nedotkne. Je to tak?
Nie, to nie je pravda. Niekto to bude musieť zaplatiť. Vidíme to na projekte Hinkley Point vo Veľkej Británii, ktorý je postavený na biznis modeli. Realita bude taká, že ak to zaplatia spotrebitelia, zaplatia to v cenách, ktoré budú násobkom dnešných cien elektriny na trhu.
Ak to majú zaplatiť daňoví poplatníci, zaplatia to v rámci rozpočtov jednotlivých krajín, aj keď nebude jasné, aké sú skutočné náklady. Náklady sa nikde nestratia, niekde sa musia objaviť.
Čo sa teda v praxi deje?
Vlády a politici aktuálne využívajú politickú linku tak, že ak to bude v rámci štátneho rozpočtu, nebude to vidieť, čím zabezpečia lacnú elektrinu spotrebiteľom. O tom, že spotrebiteľ tú obrovskú cenu jadrovej elektrárne zaplatí v rámci štátnych rozpočtov, sa mlčí.
Nie je to teda akési balamutenie ľudí?
Je to, samozrejme, balamutenie so všetkým. Hovorím to opakovane a dlhodobo. V Českej republike expremiér Petr Fiala tvrdil, že nová jadrová elektráreň bude pre spotrebiteľov generovať elektrinu za 90 eur za megawatthodinu. To síce môže byť pravda, hoci to podľa mňa nebude 90, ale možno o niečo viac. Minimálne rovnakú alebo ešte vyššiu cenu zaplatí daňový poplatník. Ak to vezmeme do dôsledku, daňový poplatník je tá istá osoba ako spotrebiteľ elektriny.
Je to teda trik?
Áno, je to trik, ako v podstate pred verejnosťou urobiť z projektu jadrovej energetiky niečo rozumné alebo vysvetliteľné a podporované.
Prebieha v Európe o jadre dnes relevantná debata?
Iná otázka je, či Európa naozaj nedôjde do bodu, kde takéto drahé a veľké investície bude musieť zrealizovať, pretože jej nič iné neostane. Potom sa tá otázka komplikuje vzhľadom na vývoj rozpočtov jednotlivých európskych krajín. Natíska sa otázka, či na to štáty vôbec majú, či už niektoré nie sú predĺžené. Budú schopné tak náročne investovať okrem investícií do zbrojenia, infraštruktúry, zdravotníctva a tak ďalej? Musíme si uvedomiť, že sú to investície, ktoré v týchto krajinách neboli realizované posledných 30 rokov.
Ak si zoberieme terajší rozpočet, o ktorom sa hovorí, 15 miliárd dolárov, čo je približne desatina slovenského HDP, bude mať Slovensko na to?
Myslím si, že Slovensko, rovnako ako ďalšie krajiny, sa nás tým budú musieť veľmi výrazne zamyslieť. Chýba mi diskusia, či už na Slovensku, v Českej republike, alebo v ďalších krajinách. Skutočná politická a vážna diskusia na úrovni makroekonómov, ministerstiev financií, či sú vôbec do budúcna takto náročné investície zvládnuteľné v kontexte ďalších výdavkov rozpočtu.
Existujú takéto diskusie?
Takúto diskusiu som nezaznamenal ani na Slovensku, ani v Českej republike, ani v iných krajinách, ktoré tieto investície plánujú. Myslím si, že to začne byť téma až vtedy, keď to začne štátne rozpočty zaťažovať a bolieť. Hovorím preto, že je to obrovské riziko do budúcna. Môže sa stať, že s projektmi môžeme začať, môžeme začať investovať, ale postupne zistíme, že z pohľadu vývoja štátnych financií, zadlženia, vývoja úrokov, netvrdím, že sa to stane, ale môže sa stať, nebudú tieto investície zvládnuteľné.
Na Slovensku sa to javí ako hotová vec, keď premiér Fico podpisoval dohodu v Spojených štátoch.
Všade sa to javí ako hotová vec. Nie je štát v Európe, ktorý by chcel stavať jadro a pochyboval by o tom. To je súčasná taktika. O realite sa nehovorí.
Môžu byť na pozadí tejto dohody, ktorú naša vláda podpísala, aj iné veci, napríklad nejaké bezpečnostné záruky?
Určite. Slovensko prežíva situáciu zákazu dovozu ruského plynu od roku 2027 s pomerne nemalými sankciami pre tých, ktorí to budú porušovať. Všetci vieme, že najmä pre krajiny ako Slovensko, Maďarsko a ďalšie je tento zákaz pomerne náročne zvládnuteľný. Určite sa to prejaví v cenových podmienkach, určite to nejakým spôsobom ohrozuje energetickú bezpečnosť. Myslím si, že na úrovni slovenskej vlády a Spojených štátov dochádza k nejakým rokovaniam, garanciám, snahe riešiť problém.
Čo do toho ešte spadá?
Zároveň vidíme z toho, čo prebieha v Českej republike, že v hre v Európe sa udržali v podstate len dvaja hráči, ktorí môžu jadrovú energetiku ponúknuť. Je to francúzska spoločnosť EDF prostredníctvom Framatomu a Westinghousu. Kórejčania sa definitívne vďaka tlaku Westinghousu s Európou rozlúčili, dobrovoľne odišli z európskeho trhu. Jediný projekt, ktorý by mali zrealizovať, je ten v Českej republike.
To je teda dôvod, prečo Slovensko podpisovalo dohodu s Američanmi a nie s Kórejčanmi, o ktorých sa hovorilo pred rokom?
Áno, nepochybne. My sme to v Českej republike zažili. Do tendra na pôvodne jeden blok jadrovej elektrárne Dukovany sa prihlásili tri firmy. Kórejčania, Westinghouse a francúzska EDF boli vo finále, boli vyzvaní k podaniu ponuky.
Nakoniec prišlo prekvapenie. Westinghouse vôbec ponuku nepodal, týchto krokov sa zdržal. Až následne, po vyhlásení víťaza súťaže v Českej republike, sme sa dozvedeli úplný opak, než sa propagovalo v médiách. Tvrdilo sa, že v spore medzi Westinghousom a Kórejčanmi o využitie pôvodne amerických jadrových technológií v zahraničí majú Kórejčania navrch.
Výsledok je presne opačný. Kórejčania vycúvali zo všetkých rozbehnutých tendrov v Európe, oznámili ukončenie účasti na jadrových projektoch v Európe. Zostal len Westinghouse a EDF. Samozrejme, dá sa očakávať, že Kórejčania sa následne môžu podieľať v nejakých subdodávkach, ale ako kľúčový subjekt garantujúci dokončenie jadrových elektrární sú z Európy definitívne preč.
Vždy hovoríme o cenách jadrovej elektrárne k roku 2020 alebo 2024. To znamená, že opäť pred verejnosťou skresľujeme hodnotu týchto projektov. Akoby dnes niekto išiel stavať rodinný dom a dostal odpovede, že keby dom staval v roku 2020, stál by toľko.
Aký model financovania by bol pri Slovensku, ale aj v iných krajinách, najlepší? Vo svojom podcaste „Štěpení“ ste chválili poľský model.
Tých modelov je viac. Keď prichádza na rad žiadosť o notifikáciu v rámci Európskej únie, Poliaci uspeli s notifikáciou, ktorá je absolútne rozdielna od tej, ktorú mala Česká republika. Tú si Česká republika nechala prepadnúť, už neplatí.
Česi mali model, v rámci ktorého sa vytvorila špeciálna spoločnosť vlastnená štátom. Štát bude prvých 15 rokov do uvedenia bloku do prevádzky požičiavať peniaze zadarmo a bude platiť úroky.
Poliaci išli úplne iným spôsobom – 100-percentne ovládajú takú spoločnosť, ktorú účelne založili. Táto spoločnosť si bude požičiavať sama a poľská vláda len dáva garancie, záruky tým, ktorí tieto peniaze poskytnú. Je to čistejší a jasnejší model, do budúcna umožní započítať finančné náklady do hodnoty projektu.
Potom prišli ešte Švédi, ktorí chcú žiadať o notifikáciu a prišli s ďalším vynovením tohto modelu. Opäť tak, že bude financovať 100 percent štát. Európsku komisiu chcú žiadať o model takzvanej zlomovej zmluvy (contract for difference). To znamená, že zlomovú cenu stanovenú na základe predpokladanej rentability a návratnosti projektu nebudú stanovovať teraz, ako to chcú urobiť Poliaci, rovnako to urobila pri notifikácii Česká republika. Túto cenu, pri ktorej bude zabezpečená návratnosť projektu v rámci rozdielovej zmluvy, určia až v okamihu, keď sa jadrový blok bude rozbiehať, teda začne vyrábať elektrinu.
Vidíte v tom pozitíva?
Eliminuje to ďalšie blúznenie, ktoré tu vzniká. Vždy hovoríme o cenách jadrovej elektrárne k roku 2020 alebo 2024. To znamená, že opäť pred verejnosťou skresľujeme hodnotu týchto projektov. Akoby dnes niekto išiel stavať rodinný dom a dostal odpovede, že keby dom staval v roku 2020, stál by toľko. To, že dnes bude stáť úplne inú cenu, by mu zostalo zatajené. Je to jeden z ďalších trikov, ktoré sa v jadrovej energetike voči verejnosti využívajú.
Bude vôbec Westinghouse schopný postaviť elektrárne, či už v Poľsku, alebo na Slovensku?
Nebude. Musíme si uvedomiť, že Westinghouse je dnes súkromná spoločnosť so súkromnými akcionármi. Táto spoločnosť už zbankrotovala v rokoch 2017 až 2018 v Spojených štátoch pre ich domáci projekt v Južnej Karolíne VC Summer, kde skrachoval aj po ťažkostiach s ďalšími projektmi.
Spoločnosť štartovala úplne odznova, bola zachránená. Od tej doby žiadny projekt nepostavili. Nadviazali spoluprácu s radou ďalších amerických firiem, ktoré určite môžu niečo dodať.
Westinghouse sa teda mení?
Westinghouse sa skôr stáva inžinierskou firmou, dodávateľom jadrového paliva, dodávateľom riadiacich systémov. Veľmi pochybujem, že sú dnes v kondícii, aby sa postavili za takúto zákazku ako takú. A keby aj, rozhodne nie pri niekoľkých projektoch v Európe, ako sa aktuálne tvária.
Myslím si, že všetci, ktorí v Európe sledujú vývoj, si budú musieť projekty a ich časti a subdodávky medzi sebou rozdeliť. Budú to práve Francúzi, Američania, respektíve aj Kórejčania. Kapacita stavať a dodávať tieto technológie je vo svete obmedzená.
Môže to dopadnúť na Slovensku podobne ako s Enelom, ktorý staval Mochovce?
Určite je vysoká pravdepodobnosť, že jadrová energetika, respektíve tá renesancia, vývoj a stavba nepobeží tak ideálne, ako si to dnes politici predstavujú. Všetky projekty v Európe, ktoré sa realizovali posledných 20 rokov – či už francúzsky Flamanville, fínsky Olkiluoto, britský Hinkley Point – na začiatku sršali optimizmom a politickou populistickou podporou. Nakoniec sa ukázalo, že realita bola úplne iná finančne aj dobou stavby. V tomto zrejme plánujeme pokračovať.
Sú to predsa západné firmy v zmysle našej zahraničnej politickej orientácie. Naša vláda to hrá na všetky „štyri svetové strany“. Je možné, že práve tieto firmy dajú našej vláde ultimátum alebo podmienku, že nebude môcť takým spôsobom sabotovať Európsku úniu, ako ju momentálne sabotuje?
Myslím si, že je to zásadné rozhodnutie. Vidíme, ako vyzerá projekt Paks v Maďarsku, kde sa už okolo roku 2015 až 2016 rozhodlo, že do stavby blokov v Pakši budú stavať a dokonca aj financovať Rusi.
Realita dneška ukazuje, že prekonať všetky zložité regulácie, ale aj nejaké obmedzenia a blokády zo strany Európskej únie je veľmi ťažké. Platí to všeobecne nielen pre Maďarsko, ale pre všetky krajiny. Nemyslím si, že je to niečo iné, než využitie západných technológií v krajinách v rámci Európy.
Navyše, ak sme si už teraz povedali, že za rozhodnutím Slovenska priamo jednať so Spojenými štátmi, prípadne Westinghousom, pravdepodobne má ešte ďalšie pozadie. Je to logický vývoj z tohto pohľadu. Otázkou je, nakoľko je firma schopná projekt zrealizovať. Vzhľadom na to, čo sa ponúka, by asi Westinghouse bol blázon, keby nepodpisoval zmluvy o spolupráci bez záväzkov. Robí si podiel na trhu. Veľmi by som vyčkal v zmysle toho, čo budú schopní do budúcna zrealizovať.
Môže to byť aj dôvod, prečo sa premiér Fico chystá za Emanuelom Macronom, francúzskym prezidentom?
Nepochybne. Myslím si, že to, čo sa bude diať v jadrovej energetike, ak sa naozaj začne stavať, nebude len o Westinghouse.
FOTO: SITA / Radovan Stoklasa
O kom to bude?
Bude to o EDF a prípadne aj o nejakých subdodávkach Kórejčanov. Ak má dôjsť k nejakým stavbám a majú sa zlepšiť parametre dodávok, cien a doby dokončenia, myslím si, že neostane nič iné, než aby všetci títo výrobcovia alebo producenti technológií spolupracovali oveľa bližšie, než si to ešte nedávno pripúšťali.
Aj napriek tomu sa stále rozprávame, že ak by aj všetko išlo hladko, reálny začiatok výstavby je zhruba prvá polovica 30. rokov. Samotná stavba trvá 10 a viac rokov. Mohla by teoreticky niekedy v roku 2045 jadrová elektráreň v Bohuniciach produkovať elektrinu?
Áno, presne tak. My sme s projektom v Dukovanoch začali v podstate už veľmi dávno. Nedávno bol v Česku uzavretý tender a zatiaľ stále nemáme notifikáciu. Nemáme dostatok dát na to, aby sa spracovávali ďalšie dokumenty v Českej republike spôsobom, akým to má prebiehať.
Bolo nedávno oznámené, že čo sa týka subdodávok, prebehne minimálne 240 tendrov, kde budú musieť české, slovenské a ďalšie firmy cenovo dokázať, že ich ponuka je prijateľná a pre Kórejčanov postačujúca. Bude to pomerne komplikovaný proces.
Naozaj sa dá počítať s tým, že od okamihu, keď sa krajina rozhodne, začne žiadať, začne proces notifikácie v Európskej komisii, začnú sa dokončovať všetky schvaľovacie projekty a podobne, musí ubehnúť päť až šesť rokov, aby v tej krajine bol premiér, ktorý následne zodpovie nad papiermi, respektíve obrovskými zložkami, ktoré bude mať na stole, či sa začne stavba jadrovej elektrárne.
V kontexte Českej a Slovenskej republiky sa rozprávame minimálne o premiérovi o jedno volebné obdobie neskôr.
Slovenské elektrárne spustili debatu o výstavbe takzvaných malých modulárnych reaktorov. Do akej miery je tento projekt reálny?
To je otázka dnešných dní. V Českej republike to vnímame ešte intenzívnejšie než možno vy, pretože spoločnosť ČEZ investovala priamo do firmy Rolls-Royce, ktorá sa vývojom týchto malých modulárnych reaktorov zaoberá. V 30. rokoch by mali v podstate uzrieť svetlo sveta. Aj v Česku politici sľubujú nejaké prvé projekty malých modulárnych reaktorov.
Čo ten reaktor vôbec je?
Pomaly sa vlastne vraciame k niečomu, čo sme už zažili, či už vy na Slovensku, my v Česku, ale aj v ďalších krajinách, napríklad v Maďarsku. Malý modulárny reaktor sa dnes v podstate hovorí reaktorom s výkonom 300 megawattov alebo dokonca mierne väčším.
Vraciame sa do doby, keď sa na Slovensku stavali Jaslovské Bohunice, v Česku Dukovany a v Maďarsku pôvodné bloky Paks – čo bola ruská technológia s výkonom 440 megawattov.
Potom, samozrejme, prišla trochu megalománia, keď sa začali riešiť bloky s výkonom tisíc a Francúzi mali dokonca výkon 1 600 megawattov. Teraz sa skôr zdá, že sa z tých mamutích blokov nad tisíc megawattov vrátime späť tam, kde sme boli – na výkony 300, 400 a do 500 megawattov.
Veríte týmto projektom?
Aktuálne projekty, ktoré sa sledujú, zatiaľ vyzerajú tak, že ešte chýba veľa vývoja a výpočtov, aby sa tieto projekty dali zrealizovať.
Chápem, že každá energetická firma, ktorá nejakým spôsobom ovláda časť výroby – platí to pre Poľsko, Slovensko, Českú republiku a všetky ďalšie krajiny – sa o malé modulárne reaktory zaujíma. Nemáme teraz nič konkrétne, čo by nás uistilo a ubezpečilo jednak, že to bude lacnejšie a tiež rýchlejšie, než si dnes predstavujeme.
Poďme ešte k plynu. Ceny plynu aj napriek počasiu, ktoré bolo v Európe v posledných týždňoch, najmä začiatkom januára a do polovice mesiaca, vyskočili na svoje stropy. Dosiahli už tieto ceny svoj strop?
Musíme rozlišovať dve veci. Jedna vec sú krátkodobé kontrakty, spotové ceny, ktoré naozaj letia nahor. Letia nahor tak, ako sa vyčerpávajú zásobníky postupne v Európe práve s tým, že nikto nečakal také chladné počasie. Stav zásobníkov ide rýchlo dolu, čo, samozrejme, zvyšuje nervozitu. Ceny na krátkodobom trhu naozaj rastú veľmi intenzívne.
Na druhej strane, keď sa pozriete na dlhodobé kontrakty, znamená to napríklad celoročnú dodávku v roku 2027, tam sa držíme síce na minimách, ktoré tu boli pred pár týždňami alebo mesiacmi, ale zároveň tie ceny nie sú nijako vysoké.
Dodávka pre rok 2027 sa stále pohybuje pod sumou 30 eur za megawatthodinu, zatiaľ čo krátkodobá dodávka za február až marec tohto roku sa pohybuje okolo 40 eur za megawatthodinu.
Čím je to dané?
Je to dané aj tým, že plyn sa zdražuje v Spojených štátoch veľmi výrazne. Cena plynu v Spojených štátoch sa za posledný mesiac takmer zdvojnásobila. Je to opäť reakcia na vývoj počasia, pretože aj v Spojených štátoch niektoré krajiny nečakane v tejto dobe čelia snehovým búrkam a pomerne chladnému počasiu.
Uvidíme, ako z tohto Európa a Spojené štáty vyjdú za pár mesiacov, ak bude chladné počasie pretrvávať. Ten krátkodobý vzrast ceny plynu sa môže začať veľmi výrazne premietať aj do dlhodobých kontraktov. To by už bolo, samozrejme, pre trh závažnejšie, ale zatiaľ to tak nevyzerá.
FOTO: Forbes Česko/Jan Strouhal
Podcenili štáty možný príchod zimy?
Nemyslím si. Podľa mňa sme boli pripravení. Zásobníky boli naozaj plné, cena plynu klesla v Európe na minimum. Počas roku 2025 a na začiatku roku 2026 spadla z cien medzi 35 až 40 eur za megawatthodinu až k sumám 27 – 28 eur.
Radovali sme sa z extrémne nízkych cien. Dostali sme sa na dohľad cien, na ktoré sme boli trochu zvyknutí pred energetickou krízou v roku 2022, keď boli ceny ešte o dosť nižšie. Dostali sme sa blízko k cenám 25 eur za megawatthodinu, čo bolo ešte nedávno takmer nemožné.
Prečo sa teda táto cena zvyšuje?
Teraz sa cena zvyšuje práve preto, že spotreba plynu je väčšia. Zaťažujú to predovšetkým drobní spotrebitelia, ani nie tak priemysel. Odbery sú výrazne väčšie, cena plynu je výrazne vyššia.
Zatiaľ to nemalo nejaký panický vplyv na dlhodobé kontrakty, ale ak by mala zima a mrazy pokračovať aj počas februára – čo nevieme a uvidíme – nemožno vylúčiť, že vplyv bude dlhodobý. Panika rozhodne nevzniká.
Vidíme len, že stavy zásobníkov sú v oveľa horšom stave, než boli pred rokom. Rozdiel môže byť aj 20 percent – že sme niekde o 20 percent nižšie v zásobníkoch, než sme boli pred rokom. S prichádzajúcou zimou vo februári sme boli úplne v pohode a v pokoji. Teraz s napätím čakáme, aké bude počasie vo februári.
Nemohli sme sa pripraviť lepšie?
Zásobníky štátov východnej Európy sú plné z 90 percent, teraz máme okolo 50 percent. Ak budú mrazy pretrvávať, plyn v zásobníkoch bude rýchlo ubúdať. Myslím si, že to môže mať vplyv aj na dlhodobé kontrakty. Rozhodne nevzniká žiadna panika. Pozorne by som určite sledoval aj americký trh, pretože tam cena plynu taktiež letí na krátkodobých kontraktoch veľmi nahor.
