Slovensko patrí k top hostiteľským krajinám pre stránky či úložiská, na ktorých sa zdieľa pornografický materiál týkajúci sa detí. Pritom až 50 percent fotografií alebo video materiálu, ktorý sa zneužíva na pornografické účely, pochádza priamo od ich rodičov.
Tento spôsob získavania pornografického materiálu má aj svoj názov – sharenting, čo je spojenie slov share (zdieľať) a parent (rodič). Keď teda nabudúce budete mať nutkanie zdieľať na Facebooku alebo iných sociálnych sieťach to, ako kúpete svoje dieťa, alebo ako nahé pobehuje po pláži, dvakrát si to rozmyslite, varuje expert na problematiku detskej pornografie a zneužívania detí na sexuálne účely, Roman Abrahám.
Pôsobil deväť rokov na polícii ako vyšetrovateľ a časom sa začal zameriavať na násilnú trestnú činnosť. V rámci nej sa špecializoval na oblasť zneužívania detí a detskej pornografie. V súčasnosti stojí na čele neziskovej organizácie ochranma.sk, ktorá slúži ako národná hotline na nahlasovanie, minimalizovanie a eliminovanie nevhodného a nelegálneho obsahu na internete, hlavne prípadov zneužívania detí, detskej pornografie, vykorisťovania a domáceho násilia na deťoch.
Ochranma.sk zároveň prepojil s celosvetovým združením INHOPE (International Assoctiation of Internet Hotlines), ktorá bojuje proti šíreniu sexuálneho zneužívania detí na internete na medzinárodnej úrovni. Slovensko okrem toho zapojil aj do siete európskych centier bezpečnejšieho internetu (Safer Internet Centers) INSAFE.
„Mojou snahou je vybudovať efektívny nástroj na znižovanie dopadu tejto trestnej činnosti – eliminovať už existujúcu detskú pornografiu online, zamedziť jej ďalšiemu šíreniu a vyčistiť slovenský internet od pedofilov číhajúcich na deti,“ uvádza Roman Abrahám na stránke ochranma.sk.
Ako vysvetľuje pre Forbes, prvý takýto prípad riešil ešte v čase, keď pôsobil ako policajný vyšetrovateľ. Podnet vtedy prišiel od matky asi 14-ročného dievčaťa. Tá sa na platforme Pokec dostala do kontaktu so sexuálnym predátorom, ktorý si najskôr získal jej dôveru a neskôr od nej začal požadovať sexuálne fotky.
KTO JE ROMAN ABRAHÁM
Roman Abrahám je expert na online bezpečnosť, kriminalitu a ochranu detí na internete. Ako zakladateľ občianskeho združenia Ochráň ma sa venuje boju proti šíreniu detskej pornografie a sexuálnemu zneužívaniu detí. Predtým pôsobil ako vyšetrovateľ policajného zboru a kriminálny operatívec, absolvoval školenia Europolu, Interpolu a CEPOL. Spolupracuje s medzinárodnými sieťami ako INHOPE a EU INSAFE.
Hotline ochranma.sk je financovaná z príspevkov individuálnych donorov ale aj korporátnych donorov. Medzi nimi sú telekomunikační operátori aj banky. „Bohužiaľ, toto všetko si musím zabezpečiť a obehať ja sám a zaberá to veľa času, ktorý by som mohol venovať osvete či ochrane detí,“ hovorí Roman Abrahám.
„Ide o typický postup sexuálnych predátorov na internete. To dievča sa v tom čase nachádzalo v zlom rozpoložení, s rodičmi si nerozumela a predátor to využil. Aj to je dôvod, prečo sa snažím šíriť osvetu o nebezpečenstvách číhajúcich na deti na internete a odhaľovať páchateľov v spolupráci s medzinárodnými organizáciami aj políciou,“ hovorí Roman Abrahám pre Forbes.
Násilná kriminalita nie je nič pre slabé žalúdky, nehovoriac o násilí na deťoch. Ako ste sa dostali k tejto problematike?
Mňa násilná kriminalita vždy zaujímala, už keď som študoval právo, som vedel, že sa jej chcem venovať. Prvé štyri roky na polícii som mal ako vyšetrovateľ na starosti všetky trestné činy s trestom do troch rokov odňatia slobody, neskôr som začal viac riešiť násilnú kriminalitu.
Môj prvý prípad v oblasti, na ktorú sa teraz špecializujem, sa týkal dievčaťa, mohla mať 14 alebo 15 rokov, ktorá sa na Pokeci dostala do kontaktu s osobou vystupujúcou pod falošnou identitou ako jej rovesník, ale v skutočnosti to bol sexuálny predátor. Postupne si u nej vybudoval dôveru a začal od nej pýtať nahé fotky. Podnet na polícii podala matka tohto dievčaťa.
Spomínate si ešte, ako tento prípad dopadol?
Áno. Páchateľ bol odsúdený na nepodmienečný trest odňatia slobody. Presný počet rokov si už nepamätám, no môžem povedať, že každý prípad tohto charakteru, ktorý som ako vyšetrovateľ realizoval, bol vedený vo väzobnom stíhaní a skončil nepodmienečným trestom odňatia slobody.
Vy ste sa na túto časť násilnej kriminality už na polícii začali špecializovať a stali ste sa dokonca národným špecialistom v tejto oblasti.
Áno, je to tak. Absolvoval som rôzne školenia na úrovni Interpolu, kde je databáza so 120 miliónmi súborov s detskou pornografiou. Chodil som aj na rôzne medzinárodné stretnutia do Europolu a ďalších podobných inštitúcií. Spomínam si, že raz sme v Europole dva týždne analyzovali obrovský objem materiálov s detskou pornografiou z rôznych častí sveta.
Prezerali sme niekoľko stovák až tisícok videí, na ktorých boli zneužívané maloleté deti dokonca aj novonarodené deti, a dialo sa to bežne aj zo strany blízkych rodinných príslušníkov. Takáto práca bola, samozrejme, psychicky veľmi náročná, ale naším cieľom bolo tieto videá a fotky analyzovať a snažiť sa vystopovať, kto sú tie zneužívané deti a pomôcť im.
To sa vám aj podarilo?
Áno. Za dva týždne sa nám takýmto spôsobom podarilo identifikovať desiatky detí z fotografií a videí. Bola to poctivá policajná práca, dá sa to vypátrať na základe rôznych detailov, napríklad aj podľa zvukov z rádia alebo televízie, alebo podľa rôznych značiek produktov na snímkach. Keď sme napríklad počuli vo videu španielčinu, analyzovali sme, či je to Latinská Amerika, alebo či hovoria európskou španielčinou.
Robo Homola
Podarilo sa z tých identifikovaných detí niektoré aj skutočne zachrániť?
Áno. Ku koncu projektu sme vedeli, že lokálni policajti na základe našich zistení zachránili okolo dvadsiatky detí. Po dvoch mesiacoch ich bolo viac ako 60.
Na svojej webstránke píšete, že jedným z ľudí, ktorí vás ovplyvnili a inšpirovali v tom, čo robíte, bol Denton Howard z organizácie INHOPE. Čomu sa organizácia venuje?
Je to európska nezisková organizácia, ktorá združuje všetky národné hotlinky pre nahlasovanie nelegálneho obsahu súvisiaceho so zneužívaním detí a detskou pornografiou. V tomto momente má INHOPE už 57 hotliniek v 52 štátoch. Sú tam zapojené všetky členské štáty EÚ, africké štáty, Severná Amerika aj Latinská Amerika, ázijské štáty. INHOPE pritom zohráva úlohu poskytovateľa platformy pre internú komunikačnú sieť.
Ako vás Denton Howard ovplyvnil vo vašej práci?
Pár mesiacov po odchode z polície som premýšľal o tom, ako ďalej. Vtedy som oslovil Dentona s nápadom, aby sme aj priamo na Slovensku zriadili takúto hotline, pretože v tom čase bolo Slovensko jediný členský štát EÚ, ktorý ju nemal. Denton ma v tom povzbudil aj vďaka tomu, že ma poznal a vedel, že mám v oblasti skúsenosti a vedel som, čo presne treba robiť. Od roku 2022 fungujeme ako národná hotline a máme uzavretú aj dohodu o spolupráci so slovenskou políciou.
Ako táto spolupráca funguje?
Keďže som deväť rokov pôsobil ako policajt, mám tam vybudované dobré kontakty, ktorým verím a s ktorými spolupracujem, keď v rámci svojej práce natrafím na prípad, ktorý by mali riešiť orgány činné v trestnom konaní. Mám kontakty na policajtov, ktorí riešia obchodovanie s ľuďmi, počítačovú kriminalitu a podobne. Vďaka tomu dokážeme veľa vecí veľmi rýchlo a efektívne riešiť.
Ako vyzerá vaša každodenná práca?
Za dva a pol roka, odkedy je ochranma.sk v štruktúrach organizácie INHOPE, nám prišlo na analýzu už približne 7 100 reportov, čo prestavuje 300 až 400 hlásení denne.
Maxim Tolchinskiy / unsplash.com
Ako si taký report môžeme predstaviť?
V každom reporte môže byť od jedného do stovky obrázkov s inkriminujúcim materiálom. Okrem materiálov, ktoré takto dostávame od INHOPE, nám chodia aj podnety od širokej verejnosti. Analyzujem ich a v prípade identifikácie posúvam na políciu na ďalšie konanie. Už to samo o sebe predstavuje dosť veľký objem práce. Napriek tomu by som bol rád, keby som mal kapacitu napríklad aj na aktívne vyhľadávanie prípadov. Rád by som napríklad dosiahol, aby som mal pri svojej práci možnosť využívať inštitút agenta.
Čo by to pre vašu prácu znamenalo?
Znamenalo by to, že by som si mohol založiť klamlivý účet podobne, ako to občas robia aj investigatívni novinári. Tvária sa, že sú nejaké mladé dievča, čiže potenciálna obeť a čakajú, kým ich nejaký predátor na sieťach osloví. Spomínam si na takýto prípad z nedávnej minulosti, keď si účet na Pokeci založil nejaký novinár. Do 24 hodín mal skoro 200 žiadostí o kontakt s tým, že niektoré z tých kontaktov mu v domnení, že je mladé dievča, písalo, aby im poslala svoje nohavičky, alebo sa odfotila nahá. Niektorí dokonca žiadali aj sex za finančnú odmenu.
Aký veľký je vlastne tento problém na Slovensku?
Je to obrovský problém a mnohí ľudia si to vôbec neuvedomujú. Zároveň je to latentná trestná činnosť, ktorá sa veľmi ťažko odhaľuje.
Prečo je to tak?
Napríklad aj preto, že obete sa o nej hanbia hovoriť. Je to tabuizovaná a veľmi nepríjemná téma. Mali sme napríklad hlásené aj prípady, kedy dieťa, ktoré bolo takto zneužité na internete, našlo v sebe odvahu a zdôverilo sa s tým svojim rodičom.
Lenže rodičia dieťaťu povedali, že je to jeho chyba a už sa o tom nikdy nechcú baviť. Práve preto je potrebné ľudí vzdelávať a vysvetľovať, robiť osvetu o tomto type trestnej činnosti, jednak na strane detí, ale aj na strane rodičov.
Viete povedať, približne koľko obdobných prípadov sa ročne rieši na Slovensku?
Takzvaný „nápad trestnej činnosti“ (počet zaevidovaných trestných činov, pozn. red.) sa počíta v stovkách. Ochranma.sk od roku 2023 do septembra 2025 zaregistrovala viac ako 32-tisíc prijatých reportov s viac ako 71-tisíc položkami, pričom 94 percent z nich tvoria obrázky a zvyšok video materiály. Až 84 percent z prípadov predstavovalo sexualizované pózovanie detí.
Alarmujúci fenomén je takzvaný sharenting – podľa dostupných dát až 50 percent detskej pornografie má pôvod v materiáloch zdieľaných rodičmi, či už ide o fotky z kúpeľne, pláže alebo rodinných albumov. Snímky sú následne zneužívané, šírené a prerábané na CSAM (child sexual abuse material).
Kde všade sa potom takýto obsah šíri?
Najčastejším typom stránok boli webové stránky (55 percent), nasledujú image hostingy (40 percent). Väčšina obsahu bola nekomerčná (59 percent), pričom treba povedať, že šírenie takéhoto materiálu bezplatne komplikuje vyšetrovanie a odhaľovanie finančných tokov.
Treba zdôrazniť, že tento problém sa reálne týka celého Slovenska, nie je to nijako regionálne obmedzené. Faktom je aj to, že v rámci Európy sa Slovensko z tohto pohľadu pohybuje na špici.
Máte k tomu aj nejaké oficiálne dáta?
Podľa údajov organizácie INHOPE sa na prvých dvoch miestach v rebríčku krajín, na ktorých úložiská sa nahráva obsah, pri ktorom je podozrenie na CSAM, v rokoch 2020 až 2024 držali Holandsko a Spojené štáty americké, čo odzrkadľuje zakorenené trendy v hostiteľských lokalitách.
Krajiny na tretej pozícii sa v tomto rebríčku v priebehu rokov menili. Slovensko bolo tretie v roku 2022, kedy na tomto poste nahradilo Rusko. V roku 2023 bol na treťom mieste Hongkong, a v roku 2024 opäť Slovensko. Lokalizácia sa zisťuje podľa IP adresy providera – majiteľa stránky.
Pri cloudovych úložiskách, ak sa z obsahu zistí, že IP adresa osoby, ktorá obsah nahrala, pochádza napríklad zo Slovenska, tento prípad sa odstupuje na Slovensko.
Top hostiteľské krajiny podľa správy organizácie INHOPE (z pohľadu reportov o obsahu, pri ktorých je podozrenie na CSAM)
Top hostiteľské krajiny podľa údajov organizácie INHOPE v rokoch 2020-2024 (z pohľadu reportov o obsahu, pri ktorých je podozrenie na CSAM)
| Pozícia | 2020 | 2021 | 2022 | 2023 | 2024 |
| 1. | Holandsko | Holandsko | Holandsko | Holandsko | Holandsko |
| 2. | USA | USA | USA | USA | USA |
| 3. | Rusko | Rusko | Slovensko | Hong Kong | Slovensko |
Sú tam všetky sociálne siete, teda Facebook, Instagram, Pokec, Tik-Tok, Snapchat, ale aj rôzne streamovacie alebo komunikačné platformy pre gaming či iný obsah ako Roblox alebo Twitch.
Ako sa s deťmi títo predátori nakontaktujú?
Veľmi jednoducho. Napríklad pri gamingových platformách si dieťa ako používateľ môže zaškrtnúť, že chce hrať v nejakom štvorčlennom tíme a chce si svoj tím doplniť, lebo tu v danom momente nemá žiadnych svojich on-line kamarátov. Vtedy sa môžu do tímu pridať rôzni cudzí ľudia a medzi nimi často bývajú aj sexuálni predátori. Mimochodom, stalo sa to dokonca aj môjmu synovcovi.
Aká to bola situácia a čo presne sa mu stalo?
Myslím, že hral nejakú hru, asi to bol Fortnite a zrazu ho oslovil nejaký človek, ktorý počas hry v mikrofóne počul, že môj synovec má detský hlas. Hneď mu začal vypisovať správy: Ahoj, ako sa máš? Koľko máš rokov? Nekúpim ti niečo?. Takto sa pokúšal začať si s ním budovať nejaký vzťah. Presne takto sa to deje. A dosť veľa detí tomu podľahne. Našťastie, môj synovec je v tomto veľmi dobre poučený, takže v jeho prípade predátor neuspel.
Riešil som napríklad tínedžera v maturitnom ročníku, ktorý zneužíval deti. Cez Pokec, kde vystupoval ako rovesník pod klamlivou identitou (grooming), od nich získaval pornografický materiál a následne to predával nejakým svojim zákazníkom, konzumentom takéhoto obsahu. V podstate to mal ako svoju „zárobkovú činnosť“. Alebo dedko, ktorý zneužíval svoju vnučku. Všetko sa to začalo nevinným hojdaním na kolene, potom ju obchytkával, veľmi rád vnučku kúpal. Je to hrozné, ale verte mi, stretávame sa aj s oveľa desivejšími prípadmi, ako je napríklad zneužívanie niekoľkomesačných bábätiek a podobne. Povedal by som, že práve takéto prípady sú to najhoršie, s čím som sa kedy stretol.
Už aj na Slovensku sa hovorí o ochrane maloletých v digitálnom priestore. V Austrálii nedávno pristúpili k obmedzeniu prístupu detí k sociálnym sieťam do určitého veku. Čo si o tom myslíte?
Vekový limit je pomerne ľahké obísť. Myslím si, že najlepšie riešenie by bolo, keby sa zaviedla na všetkých platformách, kde sa môžu ľudia navzájom kontaktovať, technológia, ktorá konkrétneho užívateľa neustále a proaktívne verifikuje. Niečo ako Face ID na telefóne.
Tieto technológie už predsa existujú. Prečo sa teda nepoužívajú?
Pretože mnohí hovoria, že prečo by mali niekde nahrávať svoje údaje, odtlačky prstov, alebo skenovať tvár, prečo by mali byť takto kontrolovaní, keď nič zlé nerobia? Vždy budú dva tábory. Má moje správy kontrolovať nejaký algoritmus, alebo nie? Predsa len, je to zásah do súkromia.
Je oprávnený, ak sa to má robiť v mene odhaľovania terorizmu, prostitúcie, alebo detskej pornografie? Ja si myslím, že áno, ale sú tu ľudia, ktorí s tým nesúhlasia a problém sa už pár rokov rieši aj na úrovni Európskeho parlamentu. Dva nezmieriteľné tábory budú stále. Jedni volajú po väčšej kontrole, druhí sú absolútne proti takémuto spôsobu vstupovania do súkromia.
A váš názor?
Ja som určite za. Obzvlášť, keď vidím štatistiky. Každý rok máme globálne okolo desiatky miliónov kusov novoobjaveného detského pornografického materiálu, či už fotiek alebo videí. A treba poznamenať, že asi polovica z nich pochádza priamo od rodičov cez už spomínaný „sharenting“.
Rodičia si to neuvedomujú, ale keď odfotia svoje dieťa, ako sa nahé čľapká vo vani, na dovolenke alebo niekde na pláži a zavesia si to na svoje sociálne siete, fotky sa veľmi ľahko dajú zneužiť ako pornografický materiál. A reálne sa to deje.
Rodičia si z toho robia naháňanie lajkov, lebo deti sú zlaté. Edukovaný a zodpovedný rodič by takéto niečo v žiadnom prípade nemal robiť. Podľa mňa majú byť spomínané fotky iba v rodinných albumoch, nie na sociálnych sieťach na verejne otvorených profiloch.
Každé dieťa je trochu iné a, samozrejme, dievčatá dospievajú skôr ako chlapci, ale v niektorých prípadoch ani to nemusí platiť. Debata s dieťaťom o hrozbách na internete môže prísť v desiatich alebo dvanástich rokoch, záleží od výbavy dieťaťa a rodiča, či celkovo rodiny a prostredia, v ktorom žijú. Podľa mňa je na individuálnom zvážení každého rodiča, v akom veku sa s deťmi o týchto hrozbách budú porozprávať.
Je potrebné s deťmi normálne, neinvazívne komunikovať a budovať si taký vzťah, aby dieťa malo v rodiča dôveru. A to aj v prípade, keď sa stane niečo zlé. Dieťa by malo vedieť, že sa na rodiča môže s dôverou obrátiť, že naňho rodič nebude kričať, nebude naň hádzať vinu, ale bude sa mu snažiť pomôcť.
Vráťme sa ešte k inštitucionálnemu postoju voči tejto problematike. Do akej miery už EÚ tieto problémy rieši?
EÚ určite tlačí na to, aby sa v online priestore vytvoril nejaký kontrolný mechanizmus, lenže to chcú zaviesť iba na sociálne siete. Podľa mňa je potrebné zaviesť to na všetky platformy aj webové stránky, kde môžu ľudia vzájomne interagovať. Prečo by sme mali obmedzovať len sociálne siete, keď takíto ľudia môžu obete „loviť“ aj na iných platformách?
Ak by sa nejaké takéto riešenie prijalo v Európskej únii, ako to bude fungovať v Amerike, alebo iných častiach sveta? Tie sociálne siete by s tým museli súhlasiť globálne, alebo nie?
Nie nevyhnutne. Spoločnosti ako Meta, ktoré prevádzkujú svoje sociálne siete po celom svete, dokážu zapnúť niektoré riešenia aj regionálne, alebo kontinentálne. Facebookové správy sú napríklad teraz kontrolované americkým algoritmom.
Každý obrázok prechádza cez algoritmy, ktoré to kontrolujú a keď im tam vyskočí niečo problematické, ide to na posúdenie živej osobe a následne sa to posiela aj na úrad medzinárodnej policajnej spolupráce.
Ako to máte vy osobne? Dovolíte svojim deťom používať sociálne siete?
Ja deti nemám, ale mám už spomínaného synovca. Ten je ohľadom používania sociálnych sietí dostatočne poučený. Ale ak by som mal vlastné dieťa, sociálne siete by som mu určite nezakazoval, ako to robia niektorí rodičia. Veľmi dobre vieme, že zakázané ovocie chutí najlepšie.
Ako by to teda rodičia mali riešiť?
Je treba stanoviť si nejaký úzus, jasné pravidlá, vysvetliť dieťaťu, čo je dovolené a čo nie. Je veľmi veľa rodičov, ktorí riešia svoju únavu a vyčerpanie z práce tým, že dieťaťu radšej dajú do ruky tablet alebo mobil, nech si tam pozerajú rozprávky. V podstate si na ňom tie deti môžu robiť, čo chcú. V mnohých prípadoch vedia deti tablet aj telefón ovládať lepšie ako ich rodičia. Okrem toho, deti od istého veku prirodzene rebelujú voči rodičom.
Takže základom je vzájomná dôvera a všetko ostatné je o stanovení si a dodržiavaní pravidiel…
Presne tak. Treba si s dieťaťom nastaviť jasné pravidlá. Splnil si si všetky povinnosti? Tak máš dve hodiny denne screen time. Existujú mnohé aplikácie, kde si ten čas dokáže rodič veľmi dobre odsledovať. A sú tu aj rôzne iné nástroje, napríklad zrkadlenie, kde si viete ako rodič odsledovať všetko, čo kto napíše vášmu synovi alebo dcére. Takýto controlling by som však používal iba do určitého veku.
Predsa len, takéto kontrolovanie už nemusí byť od istého veku najvhodnejšie, pretože by sa to dalo vnímať ako zásah do súkromia. Napríklad u starších tínedžerov, ktorí už majú svoje prvé lásky a podobne. Preto hovorím, že najlepším nástrojom sú otvorená komunikácia a jasné pravidlá. Ako rodič nechcete stratiť dôveru dieťaťa.
