Vlajková loď femínnej televízie je späť. Očakávaná štvrtá séria Bridgertonovcov opäť zavedie diváčky aj divákov do vášnivého aristokratického sveta, ktorý sa zaslúžene a príznačne stal globálnym transgeneračným fenoménom, za ktorý by sme sa nemali hanbiť.
Kto by nemiloval najpopulárnejšiu televíznu červenú knižnicu, navyše, keď je taká neobyčajne sexi a zároveň austenovsky cudná? V momente, keď Netflix koncom roka 2020 uviedol prvú sériu televíznej adaptácie bestsellerovej osemdielnej knižnej série zo začiatku milénia, sme sa stále nachádzali uprostred bujnejúcej covidovej paralýzy.
Stužkami ovenčený svet regentskej éry, prerastený robustne zdobenými kostýmami a buržoáznou estetikou, sa zdal byť ideálnym, upokojujúcim eskapistickým útočiskom. Trafili správnu notu aj dobový dopyt po efektnej a čistej zábave, útočiacej na tie najzákladnejšie pudy s láskavou tonalitou. Revitalizovali korzetmi zošnurovaný a rigidný obraz aristokracie, kde romantická línia vrcholila sotva jedným bozkom.
Seriál Chrisa Van Dusena ukázal, čo sa deje potom, keď sa nadčasové a univerzálne obľúbené romány Jane Austenovej skončia – čo si naše staré mamy pri čítaní Pýchy a predsudku mohli nanajvýš predstavovať. Tvorivý tím produkčnej spoločnosti angažovanej Netflixom, vedenej legendárnou showrunnerkou a producentkou Shondou Rhimes, vychádza hneď z niekoľkých základov.
Z dlhodobej a multigeneračnej obľuby červenej knižnice z prostredia britskej aristokracie, tentoraz podopretej už etablovanou literárnou predlohou rovnakého názvu, zo softpornových a následne na sieťach hojne diskutovaných sekvencií, z anachronických prvkov s popovým šmrncom a z maximálne diverzného obsadenia.
Ostatne, černosi v šľachtických kruhoch stále pohoršujú množstvo konzervatívcov – samozrejme, úplne smiešne a zbytočne.
Bridgertonovci vykresľujú utopický, rozprávkovo bulvárny svet, v ktorom sú rozdiely prameniace z odlišnej farby pleti odstránené. Zo strany producentov ide o záslužný, no zároveň biznisovo úplne pragmatický ťah. Vďaka etnickej rôznorodosti hereckého ansámblu totiž seriál oslovuje čo najširšie spektrum skupín. A ruku na srdce – koho dnes zaujíma historická presnosť.
Milostné pletky, klebety a intrigy točiace sa okolo ôsmich vznešených súrodencov, ktorých eskapády rámujú rozprávkovo prednášané bulvárne stĺpčeky, nevychádzajú z dobových prameňov ani z dobovej beletrie. Držia sa zakorenenej a skreslenej popkultúrnej predstavy o danej ére. Zažitý audiovizuálny obraz vzdialenej histórie navyše preháňajú cez súčasný filter.
V podstate ide o hravý cosplay, nie o historickú rekonštrukciu. Načačkanému a v mnohom bezduchému kostýmovému žánru seriál vdýchol nový dych, hoci rozhodne nejde o prvé revizionistické dielo. Základy položila Sofia Coppola s brilantne extravagantnou Máriou Antoinettou, len pár mesiacov pred Bridgertonovcami mala premiéru vrstvenejšia, drzejšia a inteligentnejšia Veľká.
Bridgertonovci prebásnili v kolektívnej kultúrnej pamäti tak dôverne skreslený regentský obraz pre tiktokovú dobu. Dôležitá je aj ich práca so soundtrackom, ktorý mainstreamové popové hity zasadzuje do klasických sláčikových aranžmánov. Móda, farby a odlišná spoločenská etiketa sú takisto priblížené dnešku. Ide o premyslený anachronický blend.
Prím tu, prirodzene, hrá zmyselnosť a erotika. Povestné sexuálne scény sú organické aj strojené, animálne aj citlivé, surové aj krehké. Dekadenciu a extravaganciu nesú najmä vedľajšie postavy. Ich súlože majú predovšetkým ornamentálny charakter, ktorý udáva tempo a postupne prikladá pod kotol v prospech priamočiareho softpornového spektákla.
Pri hlavných postavách je však sex kľúčovým a významotvorným prvkom, ktorý pomáha prehlbovať motivácie a psychológiu, prípadne nesie motív sebaprijatia s dôrazom na body pozitivity. Lásku a erotiku si zaslúži úplne každý. Pohľady za dvere spální čerstvých párov sú pritom prekvapivo komplexné.
Tvorcovia sa neboja telesných tekutín, no nezaujíma ich len erotika, ale intimita ako taká. Postavy sú spotené, zažívajú fyzicky nespútaný orgazmus alebo menštruujú. Napriek tejto uvoľnenosti však zostáva rétorika postáv cudná. Nedochádza k vulgarizmom ani k explicitnému pomenúvaniu samotného sexu, namiesto toho zaznievajú kvetnaté slovné obraty.
Nahota s ohľadom na ženskú cieľovú skupinu estetizuje predovšetkým mužské telá. Optika sa drží ženskej perspektívy. Mužské postavy sú predovšetkým objektmi ženského záujmu. Ony udávajú tempo. Otcovia sú už príznačne väčšinou po smrti.
Romantizujúcim spôsobom presladenú štylizáciu umocňuje sýta farebná paleta plná kontrastov, kompozície akoby vystrihnutej z rozprávkových knižiek, scénografia pripomína vypiplaný domček pre bábiky. Obrazovú plošnosť podčiarkuje aj práca s inscenáciou v priestore a s objektívmi, ktoré vytvárajú pocit plytkosti, a tým pádom silnejšej intimity a impresie. Všetko napomáha zmyselnej a komfortnej štylizácii.
Mileniáli aj generácia Z sa už za svoje „guilty pleasures“ nehanbia. Odmietajú elitárske rozdeľovanie kultúry a podporujú myšlienku, že za obľúbené filmy, seriály či knihy sa hanbiť nemusíme. Barikády medzi nízkym a vysokým umením sú dávno zbúrané. A je to len dobre – hoci za trpkú cenu znižovania nárokov na kritickú reflexiu, miznúceho dopytu po nej a postupnej rezignácie na pitvanie kultúry ako takej.
Tvorcovia vedia enormný divácky úspech náležite speňažiť. Na seriál je naviazaný celý rad kozmetických prípravkov, čajových súprav, sušienok, dekorácií či dokonca svadobných šiat. Seriál totiž sledujú takmer z osemdesiatich percent ženy. V merchovom svete pretekajúcom akčnými figúrkami či „nerdovskými“ predmetmi predstavujú tieto produktové spolupráce výraznú dieru na trhu, ktorú seriál zaplnil.
Touto produktívnosťou a istou hrou na istotu však seriál začal nepochybne trpieť. Tretia séria v niekoľkých ohľadoch pôsobila značne vyčerpane. Bridgertonovci už nie sú jedinými hráčmi a s ich úspechom prirodzene prišla konkurencia. Napriek kritickým výhradám však stále platia za jednoznačný ťahák, vrátane spin-offu Kráľovná Šarlota: Príbeh Bridgertonovcov.
Prvá séria sa podľa štatistík Netflixu pýši počtom presahujúcim 113 miliónov pozretí (celkovo siedme miesto platformy), tretia potom 106 miliónmi (deviata priečka). Kultúrnu relevanciu vášniví aristokrati pravdepodobne len tak nestratia. V pláne sú ešte minimálne štyri série.
A napokon – čo iné si dnes, opäť v čase rozpadajúcich sa istôt a všadeprítomnej skepsy, dopriať než dávku brakovo sebauvedomelej a pudovej melodrámy vyzdvihujúcej zábavu? Únik do nadržaných rozprávkových svetov nikomu neuškodí.
Článok vyšiel na forbes.cz a autorom je Martin Pleštil.
