Nielen gastronomický, ale priam umelecko-gastronomický zážitok. Taký je koncept dvojhviezdičkového michelinského projektu Atama, ktorý v Sársku vytvoril nemecký šéfkuchár Martin Stopp a primecut studio. V rozhovore vysvetľuje, ako sa dnes na tej najvyššej úrovni v gastronómii môžete odlíšiť, ako si vybudovať osobný vzťah s hosťami, ale aj s investormi, ako aj to, aká je úloha obloženého chlebíčka vo fine diningu.
Zrejme to, že sa nebojím zodpovednosti. Platí to už od mojej mladosti. V poslednej reštaurácii pred Atamou som mal pomerne veľký úspech, „vyvarili“ sme si dve (michelinské) hviezdičky. Bol som tam takmer 10 rokov a hovoril som si, že som už niečo dosiahol, hviezdičky, gastronómiu, ktorú majú ľudia radi… Stoly sme mali stále vypredané. Rozmýšľal som, či zostanem ďalších 20 rokov na rovnakom mieste a či mi to stačí. Uvedomil som si, že nie.
Áno, nový koncept pre budúcnosť, pridať sa k tým, ktorí posúvajú hviezdičkovú gastronómiu. Chcel som, aby sa zážitok neskončil na tanieri, ale aby na hostí zapôsobilo všetko, celý koncept. S bratislavskou brandingovou a business creation agentúrou primecut studio sme to vymysleli tak, aby podnik prepájal priestor, príbeh a veľkú úlohu sme nechali aj mojej individualite.
Poznáme sa už dlhšie, priamo na projekte Atama sme úzko spolupracovali asi dva roky. Na začiatku sme si zadefinovali podstatu: precíznosť a modernitu, čo definuje mňa, Martina Stoppa, a základy mojej kuchyne.
Potom sme tvorili priestory – rôznorodé a pôsobivé. Značku sme budovali rovnakým spôsobom, od typografie cez jazyk, dizajn, web až po obsah. Každý krok sme vnímali ako časť celku, konceptu.
Výsledkom boli dve michelinské hviezdičky už pár mesiacov po otvorení, titul Otvorenie roka podľa Michelinu, nedávno sme sa stali aj top nováčikom v nemeckom rebríčku reštaurácií. Samozrejme, že sme šťastní z toho, čo všetko sme dokázali vďaka tvrdej práci, nadšeniu, ale aj schopnostiam a dobrému plánovaniu. Podstatné je, že sme vytvorili viac ako reštauráciu.
Naša architektúra prepája všetky zložky, a tak pôsobia spolu: priestory, moja kuchyňa, vrelý prístup k hosťom. Chceli sme sa posunúť od starých škrobených spôsobov k autentickosti, snažiť sa o perfektné momenty a zážitok pre hostí.
Čo charakterizuje vašu kuchyňu?
Má veľa nuáns, aj preto interiér pomáha vytvárať napätie. Jednotlivé priestory sme prispôsobili našim ponukám, čo je pre hviezdičkovú reštauráciu nezvyčajné. Nemáme jednu ponuku, ale dve menu, ako aj moderný barový koncept s tastingovým menu párovaným s koktailmi.
Srdcom konceptu je fine dining, v rámci ktorého ponúkame aj alternatívu – jednak naše „Menu pre zmysly“, kreatívne, prekvapujúce kombinácie, ako aj „Menu pre dušu“, ktoré sa nesie v duchu tradičnej kuchyne, sezónneho kuchárskeho remesla, zredukovaného na ušľachtilý produkt. Ide nám o súhru kontrastov.
Tom Maurer
Foto: Tom Maurer
Zjavne je to premyslený koncept. Ako ste ho tvorili, aký to bol proces?
V zásade mi bolo už pri prvom stretnutí jasné, kam sa chcem vydať s kuchyňou a ako má Atama pôsobiť. Hľadal som však zhmotnenie, konkrétny rámec, ten sme s partnermi aj vytvorili. Atama je spoločné dielo mnohých ľudí, ktorí projektu od začiatku verili: investorov, partnerov aj poskytovateľov služieb.
Zásadnú pozíciu malo primecut studio: rozmýšľali, budovali aj „bojovali“ spolu s nami. Keď už dosiahnete, že sa všetko – architektúra, dizajn, produkt, hostiteľ, umenie a atmosféra – prepojí, vznikne zážitok, na ktorý hostia nezabudnú. Potom už nepotrebujete na vysvetlenie veľa slov, ľuďom stačí intuícia a budú chápať.
Akú pozíciu má v celom koncepte kuchársky rukopis?
V predchádzajúcich reštauráciách som cítil, že jedlá mali iba jednu dimenziu. Ako kuchár sa v takom prípade presadzujete vďaka tomu základnému – vlastnému remeslu a budovaniu osobného rukopisu.
Niektorí kuchári majú svoj štýl, ktorý viete opísať tromi slovami, a to aj tí najväčší. Napríklad: japonská kuchyňa s prvkami francúzskej. Ja som sa so „zaškatuľkovateľnosťou“ vždy trápil, vždy som sa zaujímal o iné kultúry a kuchyne, kým som pochopil, že to je vlastne môj štýl: kuchyňa, ktorá stále prekvapuje a ktorá sa nedá predpovedať.
Vnímal som to aj na návšteve na Slovensku: pracovali sme s bryndzou z regiónov, ale pridali sme aj ázijské vplyvy. V Atame sme vytvorili rámec, ktorý neumožňuje spojiť hocičo s hocičím, ale prepájať to, čo má zmysel.
Tom Maurer
Martin Stopp, Atama. Foto: Tom Maurer
Pochádzate zo Sárska, časti Nemecka blízkej Francúzsku. Aký to malo vplyv na váš kuchársky život?
Pomerne veľa som cestoval, sedem až osem rokov, pracoval som vo Švajčiarsku, potom v Berlíne, neskôr som sa vrátil domov. V Nemecku sa autentická regionálna kuchyňa občas trochu vytráca, hoci máme regióny ako južné Nemecko, Bavorsko, ktoré si ešte držia svoje „klasiky“. Ja do sárskej kuchyne rád siaham aj preto, že si ju stále menej vážia aj v dobrých meštianskych reštauráciách (gutbürgerliche Küche, cuisine bourgeoise, pozn. red.).
Receptúry z domácej kuchyne (Hausmannskost), ale na vysokej úrovni, to robíme aj my ako poďakovanie Sársku. Sám seba vidím trochu aj ako ambasádora našej malej krajiny a dokazujem svetu, že aj jednoduché jedlá môžu byť lahodné.
Napríklad?
Ako sa volajú tie knedličky, ktoré sme v Bratislave jedli s mäsovou plnkou. Sú to pirohy? Čosi podobné máme aj my, ale plnka je odlišná, sekané mäso s kapustou, to je typicky sárske jedlo. Volá sa Gefillde. My robíme plnky, ktoré sa odlišujú – nielen s foie gras, ale napríklad aj s homárom či hľuzovkami.
Vždy ide aj o hru s očakávaniami. Celý zážitok sa začína priestorom, atmosférou, personálom, ktorý hosťa privíta, následne dostane do ruky menu. Je to hra: poviete Sárčanovi, že dostane Gefillde a potom je to niečo celkom odlišné, hneď vidíte úsmev na tvári. Keď robíte menu, vytvárate očakávania a pracujete s napätím.
Čo okrem Gefillde definuje Sársko? Rieka Mosela, víno?
Francúzsky vplyv je najsilnejší. Držíme sa od iných nemeckých krajín trošku bokom (smeje sa). Sársko nemá najvyššiu kúpnu silu v Nemecku, ale Sárčan je ochotný za jedlo zaplatiť veľa peňazí. Aj to je francúzsky vplyv, že na stole býva veľa chodov. Sárčan je vychutnávač, verí v umenie žiť (fr. savoir-vivre).
Tom Maurer
Foto: Tom Maurer
Ako sa povie savoir-vivre po nemecky?
Das Leben leben. Žiť život, vychutnávať si ho. V Nemecku sú aj regióny, v ktorých nemajú kulinársku identitu, povedzme v Dolnom Sasku či na Porúrí. U nás v Sársku je najväčšia hustota michelinských hviezdičiek na počet obyvateľov vo vidieckom prostredí, mimo metropol ako povedzme Paríž. Konkrétne k nám prichádza aj veľa Luxemburčanov a Francúzov.
Koncept ste začali tvoriť už po pandémii. Mysleli ste teda aj na mladú generáciu a budúcnosť?
V hviezdičkovej gastronómii sa toho v poslednom čase opäť deje veľa. Kedysi znamenala jedna hviezdička, že máte stále plno. Keď ste mali dve, tak to už skutočne bolo „niečo“ a o troch ani nehovorím.
Hviezdičkoví kuchári sa tak naučili arogancii. Mali vypredané, reštaurácie sa však vzďaľovali à la carte, posúvali sa k jednému fixnému menu. Hostia začali mať mnohé veci akoby predpísané. Od hostí sa mnohé reštaurácie vzdialili, mnohí kuchári varili „pre vlastný úspech“.
To ma vždy hnevalo, navyše sa k tomu pridal aj trend odklonu od ušľachtilých produktov. Vegetariánstvo sa stalo in, čo je samo osebe v poriadku, ale ceny stúpali, a to dokonca enormne. Príliš dlho sa nad tým nikto nepozastavoval.
Aké je to teraz?
Obrátilo sa to. Hostia začínajú už aj vo dvoj- a trojhviezdičkových reštauráciách dbať na to, čo za svoje peniaze dostanú. Dôsledkom je, že aj takéto podniky už zďaleka nemajú automaticky vypredané. Vždy som hovoril, že ak si pýtate 300 eur za menu a potom položíte na tanier zeler, cesnak, mrkvu a hosťovi nadiktujete, že to má zjesť, tak tú vysokú cenu už neviete odôvodniť.
Atama je veľká, máme 50 až 60 hostí, čo je na hviezdičkovú reštauráciu veľmi veľa. Chceme ľuďom ukázať, ako sa to dá robiť inak: mať hviezdičky, ale zároveň byť prístupný. Je to aj preto, že tovar máme taký, aby mal ekonomicky čo najväčší zmysel.
Tom Maurer
Foto: Tom Maurer
Nemáme rozdelenie na bistro a gourmet dining. Máme jednu úroveň na bare aj v reštaurácii, aj v à la carte , aj v gourmet, vždy sú to dve hviezdy. Musíme optimálne spracúvať suroviny, napríklad zo špičiek sviečkovice sa pripraví tátarsky biftek na bar, vonkajšia časť sa hodí do à la carte, vnútorná do fine diningu.
Máme obmedzený kôš tovarov, ale široký výber. Omáčku k jeleňovi, sauce Rouennaise, máme aj à la carte k inému jedlu. Hosť ju nájde v menu trikrát, a to vždy v inej forme. Máme necelých 60 hostí a v kuchyni osem ľudí, takže si vieme zabezpečiť efektivitu v náročnosti a zároveň hosťovi ponúknuť široký výber.
Viete nám priblížiť aj investíciu?
Rodina Holzerovcov, naši investori, má farmaceutický biznis Ursapharm, vlastnia druholigový futbalový klub SV Elversberg, reality, a gastronomickú skupinu Place2b, ktorej dcérou je Atama. Logistiku, procesy na pozadí, personalistiku a účtovníctvo preberá skupina, ja vediem Atamu operatívne aj koncepčne.
Aké dôležité je porozumenie s investorom?
Musíte priniesť výsledky a potrebujete dôveru, mohol som sa realizovať od výstavby cez interiér a zariaďovanie. Dôležité je, že aj rodina sa za koncept môže hrdo postaviť.
Vďaka investorom sme, aj čo sa týka lokality, aj veľkosti, mohli dosiahnuť istú atraktivitu. Mohli sme koncept robiť aj v menšom, ale s investorom pripraveným určovať trendy je to lepšie.
Potrebujete však investora, ktorý má rovnakú víziu. Aj v Nemecku poznáme také podnikanie, pri ktorom sa stretne veľa peňazí a málo porozumenia pre gastronómiu. Vlastne to tak býva pomerne často. Ak si len tak poviete: „Urobme si gastro!“, zamestnáte nesprávneho človeka a nemáte dobrý koncept, môže sa celý projekt rýchlo skončiť neúspechom.
Množstvo rozhodnutí musí sedieť: najmä musíte ten svoj „obchod“ aj zaplniť. Sme na správnej ceste, máme počty hostí, aké sú pre hviezdičkovú reštauráciu v Sársku nezvyčajné. Hostia z nás majú radosť.
Martin Stopp
Foto Tom Maurer
Aj kvôli vašej otvorenosti?
V princípe ide o zážitkový svet. V gastronómii už prevláda menej strojená atmosféra, ale ešte zďaleka nie skutočne uvoľnená. Od hosťa sa stále očakáva, že musí „spolupracovať“. To je podľa mňa hrozné. Veď hosť platí veľa peňazí, mal by sa cítiť ako doma.
My preto zamestnávame len takých ľudí, ktorí naozaj stoja za Atamou. Profesionálne schopnosti a perfektné remeslo sú dôležité, ale oveľa dôležitejšie je, aby ste boli autentickí. Možno to nebude vždy stopercentné, ale bude to tak, že aj „klasickí“ hostia, ktorí majú očakávania, aj mladšie publikum sa budú cítiť dobre.
O zážitkovosti sa hovorí už dlho, ale v praxi je to asi ťažšie, však?
Je to tak, musíte do toho vložiť aj pocity a vášeň. Nie je však nevyhnutné robiť hviezdičkovú gastronómiu, je to len jeden zo spôsobov, ako môžete hostí nadchnúť. Putovanie za hviezdičkovými kuchármi, ktorým akoby hostia chodili skladať poklony – mne to príde trochu nudné.
Otázka skôr znie, ako sa odlíšite? Hoci si myslím, že aj moja kuchyňa sa odlišuje, len vďaka tomu by to asi bolo ťažké. Potrebujete aj jedlo, ktoré zostane v pamäti, aj niečo osobnejšie – detail, vtip či moment, keď si ako hostiteľ spomeniete, čo vám hosť minule rozprával, spýtate sa, ako sa mu darilo, kým ste sa nevideli. Získate tak hostí na vašu stranu – to aj chceme dosiahnuť vo všetkom, čo robíme. Prístupnosť patrí k nášmu krédu.
Najhoršie je kopírovať druhých či samého seba. Každé tri mesiace meníme jedálny lístok. Málokedy opakujeme jedlo aj o rok bez toho, aby sme niečo zmenili.
Ako sa dá udržať alebo stupňovať stály vývoj a pokrok?
Tri hviezdičky a ešte viac mettbrotov! (smeje sa). Ty ho robíš, on ho robí, všetci ho robia, všetky sú rovnako dobré, ale ja ho robím tak, že je trendový, lebo ja som ten hviezdičkový kuchár. Viete, mettbrot, to je chlebíček s mletým bravčovým, teda nič jednoduchšie sa už skutočne nedá urobiť.
Ale o to ide – čím máš väčší úspech, tým väčší záujem je o ten tvoj mettbrot. Treba teda bojovať o tri hviezdičky a zachovať si autentickosť.
Tom Maurer
V decembri pripravil Martin Stopp so svojím tímom pre Forbes Charity Night degustačnú večeru. Konala sa v Zoya Museum v Modre. Foto: Tom Maurer
Akú úlohu má pre vás medzinárodnosť? Spájanie kultúr?
Sú to všetko malé kamienky, ktoré posúvajú vpred koncept, ako aj mňa. Od nášho mettbrotu až po inovatívne kreácie v menu: sú to spôsoby, vďaka ktorým sa o nás hovorí doma aj v zahraničí.
Spolupracujeme napríklad s novou streamovacou platformou Flavoury, kde popri stovke kuchárov, vrátane tých dvoj- a trojhviezdičkových, rozprávame svoj príbeh a ponúkame recepty na doma. Je to ako Netflix pre hviezdičkovú gastronómiu. Začiatkom roka 2026 vyjde na platforme naše video.
Aký recept ste pripravili?
Currywurst!
Nemeckú klasiku?
Pre mňa je to hlavný nemecké rýchle občerstvenie. Trochu však ustupuje, aj preto to bol dobrý nápad – jedlo s homárom, teda hummerwurst. Keď vás čaká ako kuchára niečo nové, tak jednoducho niečo musíte vymyslieť. Myslím, že podstatou je, aby ste sa zamerali na spotrebiteľa, varili s miestnymi surovinami a receptami, ktoré dokáže človek spracovať aj sám doma. V Atame sa snažíme naladiť na každého jedného hosťa osobitne, potom si nás zapamätá.
Na Slovensku asi nechýbajú ambície, ale zdá sa byť ťažké dostať čo i len jednu hviezdičku. Čo s tým?
Potrebujete úvodný impulz, jednu postavu, ktorá si razí cestu, idol, ktorý priťahuje ľudí. Potom ešte koncept a, samozrejme, chuť pustiť sa do toho. Na Slovensku som videl vysokú profesionalitu a veľký potenciál. Nemusíte mať vždy investora, musíte byť dobrý v remesle a autentický, vedieť, čo robíte, a vedieť, čo chce Slovák. Trh tu predsa musí byť!
Ak máte rukopis, jednu hviezdičku dosiahnete vďaka výborne zvládnutému remeslu a citu pre koncept. To sa dá relatívne „ľahko“. Dve hviezdičky, to je už ťažšie, tri, tam zasa už oproti dvom nie je rozdiel v remesle, tam ide o nuansy dokonalosti, úplnú samostatnosť v štýle a Wiedererkennungswert, teda nezameniteľný rukopis. To znamená, že reštaurácia sa musí jasne odlišovať od iných!
Ako ste vyrástli na kuchára vy?
V mladých rokoch bola pre mňa dôležitá štácia, na ktorej som sa učil u hviezdičkového kuchára. Tam som sa nadchol, ale musíte mať najmä ten ťah k tvorbe vlastných vecí. Je mnoho kuchárov, ktorí boli na skvelých pozíciách, ale vlastné podniky nemali. Inak by po svete boli asi tri milióny hviezdičkových reštaurácií. Musí vo vás niečo byť.
Foto: Tom Maurer
Čo by ste povedali mladému Martinovi Stoppovi? Urobili by ste s odstupom času niečo inak?
Mohol som ako mladý ísť ešte na jednu alebo dve medzinárodné štácie niekde ďalej. Mimoriadne dôležité je, aby ste sa z komfortnej zóny vydali preč, do zahraničia. Do kariéry treba vložiť trochu potu, krvi a odriekania. A potrebujete aj sebareflexiu, tá je asi najdôležitejšia.
Alebo spätná väzba?
Spätnej väzby v kuchyni zažijete dosť, či sa vám to páči, alebo nie. Každý šéfkuchár má vlastnú hierarchiu a postupy, každý kuchár „robí vývar inak“. Ja hľadám takých mladých kuchárov, ktorí sa dokážu prispôsobiť a v niečom začať od nuly. Ako hviezda sa jednoducho nenarodíte.
Aké boli vaše ciele, aby ste stali superstar?
Nikdy som nechcel byť hviezdičkový kuchár a hierarchia sa mi veľmi nepáčila. Mal som síce šťastie na šéfkuchárov, ale vždy som si hovoril, že ak by som mal byť hviezdičkový kuchár, tak inak, po svojom.
Už ste spomínali domácu kuchyňu. Čo dala vám?
To je prvok, spôsob, vďaka ktorému môže byť Atama prístupná, ako aj spôsob, ako osloviť aj toho hosťa, ktorý má voči hviezdičkovej gastronómii predsudky. V Nemecku sa hovorí: „Hviezdičková kuchyňa ťa nenasýti.” Je to škrobené a snobské. Vďaka našej Hausmannskost sa nám darí prilákať aj ľudí s takýmto prístupom. Potom ich môžeme presvedčiť, že sa mýlia.
Chcem ďalej prehĺbiť základnú myšlienku menu pre zmysly a menu pre dušu. Menu pre zmysly je vizionárske a avantgardné, menu pre dušu maximálne zredukované a vždy hľadá ten najlepší produkt. Okrem toho je dnes veľkou témou aj klasické remeslo. Ďalšou je vegetariánska až vegánska kuchyňa. Myslím si, že sú to smery, ktorými sa budeme aj my čoraz viac rozvíjať.
Čo spravia s jedlom zmeny, ktoré prináša zmena klímy?
Pociťujeme ich výrazne, najmä v rybách. Je to aj koncepčná dilema. Momentálne je trh v citlivej fáze vo vnímaní ceny a s niektorými špičkovými surovinami sa musíme rozlúčiť. Už sa to nedá zvládať, je to nezaplatiteľné – dvojnásobné či trojnásobné ceny oproti úrovni spred niekoľkých rokov.
Kaisergranat, nórsky homár, carabiniero, podobné produkty – áno, naša filozofia, je síce taká, že chceme v ponuke ukázať špičkový produkt, ale chceme si zachovať aj prístupnosť. Menu by sme museli predávať za viac ako 300 alebo 400 eur, ak by sme s produktmi chceli zaobchádzať tak ako pred 10 rokmi. Aj tu je nutná kreativita, to je tiež trend.
Vlastný nápad?
Ak nemáte tvorivosť, je kuchárstvo také „nemé remeslo“. V tomto prípade vás ďalej dostane pracovitosť. Úspešní sú aj kuchári, ktorí sú relatívne bez nápadu, ale sú remeselne špičkoví. Majú za sebou dlhšiu prácu u šéfkuchára, ktorý ich vyformoval, ale nedostanú sa celkom na vrchol. Rozhodujú ctižiadostivosť a nadšenie. Dokonalému remeslu sa priučíte u dobrých kuchárov.
Musíte byť u špičkových kuchárov odmalička?
Nemusíte. Ja som vyrastal v rodičovskej reštaurácii Zum Frauenwald, to je dobrý podnik, domácky a s nohami na zemi. Ako dieťa som pomáhal v kuchyni, o 12 rokov starší brat sa učil za kuchára, spravil majstrovské skúšky, pracoval aj v Berlíne. On bol môj idol, už dávno mi bolo jasné, že chcem byť kuchár. Prešiel som veľa štácií. Aj hviezdičkových, ale aj takú Cantine Luxemburg.
To bola síce kantína na vyššej úrovni, ale kantína. Aj tam som sa niečo naučil, napríklad to, že ak stále varíte pre tých istých ľudí, vytvoríte si širšie menu. Nemôžete trikrát za týždeň podávať to isté, v dobrej kantíne sa opakujete možno raz za osem týždňov. Stále tam treba myslieť na hosťa – to bola skvelá skúsenosť. Ďalšie štácie boli klasická aj moderná francúzska kuchyňa, fúzia, ázijská kuchyňa. Veľa rôznorodosti, dnes sa mi to všetko spája.
Koľko ste mali hostí v kantíne?
Bolo ich 200 až 300, stále to boli rovnakí hostia z banky. Currywurst sa mohol opakovať, ale inak bolo potrebné variovať. Práve som sa vtedy stal otcom, chcel som vidieť, ako dieťa vyrastá, pomerne rýchlo som však zistil, že táto práca pre mňa nie je. Emocionálne ma zaťažoval absolútny nedostatok nadšenia ľudí, ktorí tam pracovali.
Keď chceš mať o tretej voľno, no 20 minút predtým nepracovať a stáť pri dverách, to je smutné. „Prístup úradníka“, povedali by sme v Nemecku. Ja som vždy pracoval s ľuďmi, ktorí radi urobia krok navyše.
Vrátim sa k otázke z úvodu. Ste kuchár, manažér, vizionár, viac osôb počas dňa?
Áno, plním veľa úloh. To som vždy chcel.
A hviezdičkový kuchár teda až tak nie?
Emocionálne to pre mňa také výnimočné nie je. Samozrejme, som hrdý, že sme za tri mesiace dosiahli dve hviezdičky, ale držím sa pri zemi. Som rád, že sa neobmedzujem na svoje menu, „ja a moja pinzeta“, koncept v duchu málo hostí, malý výber, dôraz iba na detaily. To nie je pre mňa, byť „iba“ hviezdičkový kuchár.
Ale to, čo všetko robíme my, čo ponúkame, a k tomu ešte aj tie dve hviezdy, to už je niečo, na čo môžem byť naozaj hrdý.
Dosiahli ste to až rekordne rýchlo.
Mali sme racionálny plán a pracovali sme systematicky. Priznávam, že som počas tých dvoch rokov nemal veľa času na oddych a premýšľanie. Kreatívna dielňa v kuchyni, takže na tri mesiace sa zavrieť a urobiť si pauzu od stavebnej fázy, to nešlo. Nové veci sa robili za pochodu a osvedčené sa nasadzovali.
Teraz už mám trochu času ísť do kuchyne. Ukáže to tímu, že aj so šéfkuchárom, ktorý nestojí od rána do večera v kuchyni, sa dá pracovať. Dostať tím na túto úroveň perfekcionizmu, to je to výnimočné – delegovať a dôverovať aj na úrovni dvoch hviezdičiek.
Aké ste mali emócie, keď ste dostali dve hviezdičky?
Keď už bolo jasné, že všetky „jednohviezdy“ sú rozdané – totiž je to tak, že si pozvaný, ale nevieš, čo dostaneš –, tak v tom momente zo mňa predovšetkým opadol stres. Všetci sme boli nesmierne šťastní a všetci okolo nás, ktorí nás počas vývoja podporovali, boli pri tom. Ich blahoželania pre mňa znamenali veľa.
Na záver klišé otázka: je život s dvomi hviezdami iný?
V tom dôležitom nie. Musíte ustrážiť, aby sa do tímu nedostala arogancia. Podnikanie sa zmení, prichádza veľa hostí z diaľky, sú ochotní zaplatiť viac. Pridávajú sa aj zaujímavé podujatia, pozvánky… Vďaka tomu vidíte, že koncept je úspešný.