Jeho meno na Slovensku nie je verejne známe, ale vo svete patrí medzi vôbec najlepších detských kardiochirurgov. Martin Kostolný sa z Bratislavy cez Mníchov presunul do Londýna, kde sa špecializuje na najkomplexnejšie vrodené srdcové chyby a vykoná podskupinu operácií, ktorej sa globálne venuje len niekoľko desiatok lekárov.
Na operačnej sále londýnskej Great Ormond Street Hospital zachraňuje Martin Kostolný životy aj s diagnózami, pri ktorých neraz neexistuje „štandardný postup“, keďže každé srdce je anatomicky unikátne a chirurg musí vymyslieť riešenie v reálnom čase.
Špecializuje sa na najkomplexnejšie vrodené srdcové chyby u novorodencov a malých detí, ročne absolvuje viac ako dve stovky špičkových zákrokov a jeho pracovisko dlhodobo dosahuje výsledky lepšie, než aké predpokladajú rizikové modely.
Popri práci v Londýne ho pozývajú na operácie aj do nemocníc po celom svete. Zároveň však zdôrazňuje limity profesie, tlak spojený s rozhodovaním na operačnej sále a fakt, že ani pri najvyššej odbornosti neexistuje priestor na istotu či sebaklam. Kardiochirurgiu opisuje ako tímovú prácu, v ktorej zohráva rolu nielen technická zručnosť, ale aj schopnosť uvedomovať si vlastné hranice.
Príde mi neprirodzené chváliť sa, ale je to pravda (pousmeje sa). Aj keď si pozriete časopisy ako Newsweek, figurujeme ako jedna z vôbec najlepších detských nemocníc. Dôvodom je predovšetkým kardiochirurgia a neurochirurgia, v ktorých je GOSH historicky veľmi rešpektovaný.
Naše hodnotenie sa zakladá na výsledkoch, zohľadňuje sa napríklad prežitie pacientov, ktoré sa posudzuje pomocou takzvaných rizikových modelov. Briti pristupujú k takýmto veciam veľmi pedantne a poctivo – každý rok kontrolujú, či sa neprikrášľujú parametre. Organizácia, ktorá na to dohliada, sa volá National Institute for Cardiovascular Outcomes Research (NICOR). Pravidelne vykonáva audity výsledkov a tieto údaje zverejňuje aj pre širokú verejnosť. Podľa nich má naše pracovisko za posledné roky najlepšie výsledky. Patríme medzi centrá s výsledkami lepšími, ako sa očakáva na základe rizikových stratégií.
Hodnotenia nemocníc sú verejne dostupné, ale interne vedieme aj hodnotenia jednotlivých lekárov. Pri nich však sledujeme viac parametrov, napríklad aj výskyt štrnástich pooperačných komplikácií. Každého pol roka od nášho dátového analytika dostávame kompletný záznam, a keď sa objaví nejaký problém, s kolegami si ho prediskutujeme.
V rámci Anglicka sú moje individuálne výsledky veľmi dobré. Porovnávať sa však so zvyškom sveta je ťažké. Viem, že v hodnoteniach mojich mentorov sa pri mojom mene objavovalo „jeden z desať najlepších“ či „jeden z troch najlepších“. Asi je pravda, že v odbore patrím medzi špičkových pracovníkov nielen v Anglicku, ale aj medzinárodne.
Na vašom pracovisku ste ten, kto robí najťažšie výkony?
Áno, niektoré operácie, ktoré vykonávam, sú zriedkavé, zložité, preto ani nemá význam, aby ich robil každý. A tiež je pravda, že s takou špecializáciou nás celkovo nie je veľa. Napríklad v Británii je dokopy okolo desať kardiocentier a lekárov, ktorí robia podobné výkony ako ja, nebude viac než päť.
Skúsim jednou vetou načrtnúť vašu prácu: malí pacienti často vážia iba dva – tri kilogramy, ich srdce má približne veľkosť vlašského orecha a cievy majú priemer jeden až dva milimetre.
Prirovnanie s vlašským orechom sa zvykne v tejto súvislosti často spomínať, ale je to zvyčajne taký veľký vlašský orech. Líši sa aj veľkosť ciev: tie hlavné, ako aorta a pľúcnica, majú rozmer okolo osem milimetrov, a tie extrémne jemné, s priemerom okolo jeden a pol milimetra, sú koronárne artérie, ktoré vyživujú srdcový sval.
Vonkajšie operácie srdca novorodenca a presúvanie aj tých menších ciev však môžu byť svojím spôsobom technicky jednoduchšie. Zložitejšie býva pracovať vo vnútri srdca. Riešite nejaký defekt, keď sú napríklad komory či cievy neprirodzene usporiadané a je zložitejšie sa k nim dostať. To spektrum operácií, ktoré robíme, je však veľmi široké a vždy sa objaví niečo nové.
Napríklad. Pľúcna atrézia je vrodená chyba, pri ktorej chýba alebo je úplne uzavretá pľúcna chlopňa, takže krv nemôže ísť normálnou cestou do pľúc. Pľúca sú preto zásobované náhradnými cievami, ktoré vzniknú z veľkých tepien. Operácia je veľmi zložitá – chirurg musí tieto cievy pozbierať, spojiť a vytvoriť normálnu cestu krvi do pľúc.
Komplexné dvojkomorové rekonštrukcie sú zase operácie, pri ktorých sa aj pri veľmi zložitých chybách srdca chirurg snaží zachovať obe srdcové komory funkčné. Znamená to presné prestavanie vnútra srdca a ciev, aby jedna komora pumpovala krv do pľúc a druhá do tela.
Ale ešte náročnejšie sú komplexné korekčné operácie pre zložité kombinované vady.
Ben Brooks
Kým sa stanete detským kardiochirurgom, ktorý môže samostatne robiť tie najzložitejšie výkony, trvá to približne dvadsať rokov. Platí, že vo vašej profesii sa zvyčajne top kariéra rozbieha až po štyridsiatke?
To určite sedí. Keď som začal pracovať v Anglicku, mal som 36 rokov. Boli tam niektoré operácie, ktoré som dovtedy nerobil, ale rýchlo som si ich doplnil. V štyridsiatich rokoch som si hovoril, že zrejme už viem všetko zvládnuť. Vekom totiž postupne prichádza aj akýsi nový rozmer – nielen technický, ale aj mentálny. Vždy sa spoliehate na svoje ruky a zrak, ale skúsenosti či sebaistota sa naberajú až časom.
Keď vývoj na operačnej sále nie je ideálny – a to sa občas stane každému –, musíte vedieť reagovať. Musíte vedieť, ako situáciu napraviť a urobiť optimálne rozhodnutia. Zákroky sú navyše časovo limitované, aby sme srdce bezpečne zastavili a opäť ho uviedli do chodu. Až okolo 45. roku som si ako chirurg plne uvedomoval, čo všetko sa môže na sále stať, a ja o tom nielen viem, ale dokážem sa v kritických situáciách aj správne rozhodovať.
Neraz ale zrejme neexistuje „štandardný postup“, keďže každé srdce je anatomicky unikátne a chirurg musí vymyslieť riešenie v reálnom čase.
Povedzme také defekty predsieňovej prepážky majú štandardné chirurgické postupy, pacient sa napojí na mimotelový obeh a defekt sa podľa jeho veľkosti buď uzavrie záplatou, alebo sa zošije priamo. Ale iste, aj tu sa vždy môže objaviť niečo nečakané. Nie každý deň, ale pravidelne sa vám stane, že narazíte na niečo, čo ste dovtedy nevideli. Musíte mať skúsenosti, odborné poznatky a schopnosť vysporiadať sa aj s takými situáciami.
Jedna chyba chirurga však nie je len „komplikácia“ – môže mať fatálne následky.
Určite, milimeter hore-dole môže znamenať katastrofu.
Veľa technicky zručných chirurgov zrejme preto psychicky nezvládne tento typ práce.
Ťažko povedať, ako sa jednotliví chirurgovia vyrovnávajú s vypätím, ale určite vám ho nepriznajú. Keby ste urobili prieskum medzi kardiochirurgami, podstatná časť z nich by si myslela, že je superhviezdou. Každý sa však inak vyrovnáva so situáciami, keď operácie nejdú podľa plánu. Nie je to ako vo filme, kde po sebe na sále kričia – štandardy sú pokojnejšie. Jeden menej hovorí, druhý si podupáva nohou, každý má svoj spôsob zvládania napätia.
Je tiež pravda, že neúspech má dôsledky – v prvom rade pre pacientov a ich rodičov, čo je, samozrejme, najhoršie, ale je to náročné aj pre lekára. Chybu s negatívnym výsledkom urobíte raz či dvakrát a tretí raz môže byť ohrozená vaša kariéra. Už pri tej prvej chybe sa však môže na poradách diskutovať, či by ste určitý typ operácie mali vôbec naďalej robiť. Tlak je obrovský.
Vy sám ročne urobíte okolo 200 až 250 operácií. Ako zvládate ten nápor?
Môj počet operácií je v Anglicku nadpriemer. Ale zase v Indii sú prípady, že v tamojších centrách robia aj tridsať výkonov denne. Chirurgovia sa tam ale špecializujú len na jeden typ operácie.
Ja asi mám kvázi šťastnú povahu. Ak si pomôžem názorom iných, tak moji kolegovia pri pravidelných hodnoteniach vravia, že mám na nich upokojujúci vplyv. Málokto ma videl nervózneho alebo ma počul zvýšiť hlas na sále.
Na zvládanie tlaku je pre mňa dôležité aj silné rodinné zázemie, a pomáha mi tiež šport. Každý deň chodím do práce na bicykli a cez víkend mávame s kamarátmi niekoľkohodinové cyklistické výjazdy po anglickom vidieku.
Mali ste v práci fázy, ktoré vás vykoľajili z toho pokoja?
To má každý. Našťastie, u nás máme prežívanie pacientov na úrovni 99,5 percenta, takže zlých výsledkov je minimum. Zvyknem hovoriť, že ideálny stav je ten, keď pacienta po mojom výkone už neuvidím. Veľa operácií je však takých, že aj po úspešnej korekcii sa musí v dospelosti vrátiť na ďalší zákrok. Ale klopem na drevo, ešte som nezažil moment, v ktorom by som mal pocit, že sa mi končí kariéra.
Operujete každý pracovný deň?
Štyri dni do týždňa: tri v mojej domovskej nemocnici GOSH a jeden deň v súkromnej klinike The Portland Hospital, ktorá patrí pod globálnu sieť HCA Healthcare. Štvrtok mám vyhradený na administratívu a výskum. Operačné dni však bývajú veľmi dlhé. Napríklad včera som začínal o ôsmej ráno poradou a domov som prišiel až o pol deviatej večer.
Máte vôbec čas na osobný život?
Špeciálne v kardiochirurgii je to tak, že vždy máte pacienta, ktorého ste operovali. A niekedy za ním musíte zájsť aj vo voľnom čase. Aj v zmluve mám stanovené, že do pol hodiny budem v nemocnici, keď vznikne komplikácia. Alebo večer zazvoní telefón, že musíte prísť, lebo treba urobiť transplantáciu.
Je potom aj na rodine, ako to zvláda. Spočiatku môže byť príťažlivé, že manžel je chirurg, musí ísť do nemocnice, je potrebný. Ale rokmi… Vždy je niečo dôležitejšie a rodina musí byť silná, aby to vydržala.
Koľko dní dovolenky si vlastne môžete dovoliť?
Nie je to až také zlé, britský systém je celkom fajn – máme 32 dní dovolenky. Čím som starší, tým viac sa ju snažím celú vyčerpať. Keď som bol prvý rok v Nemecku, nastúpil tam nový šéf, kapacita, uznávaný profesor, a prvý rok si nezobral ani jeden deň dovolenky. Mal som vtedy tridsať rokov a bolo to pre mňa inšpirujúce. Keď som nastúpil do Londýna, spravil som to podľa jeho vzoru. Dnes si klopem na čelo, lebo okrem mňa si to nikto nebude pamätať a uškodil som tým jedine sám sebe. Spätne vidím, ako je dôležité aj vypnúť.
Vráťme sa na chvíľku do vašich študentských čias. Pochádzate z rozvetvenej lekárskej rodiny, bolo teda prirodzené, že ste aj vy šli na medicínu?
Na gymnáziu sa ma dlho držala predstava, že zo mňa bude archeológ. Bavili ma historické knihy a dodnes ma história zaujíma. Až približne v treťom ročníku na strednej škole mi napadlo, že to možno nebude úplne ideálna kariérna voľba. Mali sme triednu učiteľku, ktorá moju úvahu posunula do realistickej roviny – naznačila mi, že je to síce pekný sen, ale nie každý archeológ robí terénny výskum a chodí na výpravy.
Pociťovali ste aj nejaký tlak rodiny, aby ste pokračovali v tradícii?
Nie, nič také nebolo. Ja som napríklad pomerne dlho nevedel, akú špecializáciu si mám zvoliť. Otec aj starý otec boli chirurgovia. Otec ma dokonca od kariéry chirurga až odhováral, že sú v úvodzovkách ľahšie medicínske odbory.
Čo vás napokon nasmerovalo ku kardiochirurgii?
Na Lekársku fakultu Univerzity Komenského v Bratislave som nastúpil v roku 1987. Keď sa po revolúcii otvorili hranice, vďaka tomu, že som vedel po nemecky, získal som ročné štipendium na univerzite vo Viedni. Ako medici sme tam pôsobili aj na urológii v Allgemeines Krankenhaus (AKH), chodili sme sa na operácie pozerať aj pri nich asistovať a po tej skúsenosti som vážne uvažoval nad touto špecializáciou.
Lenže po mojom návrate v roku 1992 sa v Bratislave otvorilo detské kardiocentrum, mali sme tam z fakulty stáž a bol som nadšený. Fascinovalo ma, že otvoríte srdce, niečo spravíte vlastnými rukami a výsledok sa hneď dostaví. Zároveň musíte rozmýšľať, vedieť, ako tá krv prúdi, vedieť čítať „biochemický jazyk krvi“. Po promócii som tam nastúpil a bola to veľmi dobrá voľba.
Kardiocentrum vtedy spolupracovalo s nemocnicou Boston Children’s Hospital, odkiaľ do Bratislavy chodili špičkoví lekári, ktorí nám pomáhali zlepšovať sa a zaviesť niektoré operačné či vyšetrovacie metódy. Pod vedením primára Hrašku sme tvorili mladý tím lekárov, mali sme chuť učiť sa a bola tam celkovo výborná atmosféra.
Ako sa potom stalo, že ste odišli do mníchovskej nemocnice Deutsches Herzzentrum?
Mladý chirurg v prvom rade potrebuje čo najviac operovať. My sme vtedy v Bratislave boli všetci mladí a všetci sme chceli operovať, ale logicky bol ten počet zákrokov limitovaný. Európska asociácia kardiochirurgov v tom čase ponúkala štipendiá v zahraničí a mňa lákala nová skúsenosť. Pôvodne som chcel ísť do Anglicka, ale povedali mi, že vybavovanie povolení je tam zložitejšie a jednoduchšie je to v Nemecku.
V roku 1999 som preto odišiel na študijný pobyt do Deutsches Herzzentrum. Ako nový šéf tam práve nastúpil profesor Lange a bývalo zvykom, že nový šéf si so sebou privedie svojich spolupracovníkov. Z jeho predchádzajúceho pôsobiska s ním prišlo päť až šesť lekárov, ale snažil sa kliniku ešte rozšíriť a hľadal ďalších kolegov. A ponuku som dostal aj ja.
Ako dlho ste pôsobili v Mníchove?
Bol som tam šesť rokov a počas toho obdobia som si urobil aj druhú atestáciu. Bolo to obrovské a veľmi kvalitné pracovisko – ročne sa uskutočnilo približne dvetisíc operácií. Lenže časom ma lákalo rozšíriť si obzory a vidieť, ako sa robí medicína aj inde.
Prihlásil som sa preto do programu mojej súčasnej londýnskej nemocnice Great Ormond Street Hospital, ktorá umožňuje polročné až dvojročné pobyty lekárom z celého sveta. Pôsobil som tam v roku 2003 ako Senior Registrar a v roku 2006 som prijal ponuku na pozíciu lekár-konzultant.
Podľa toho, čo som si dohľadal, je výber do GOSH extrémne selektívny a nedostanú sa tam priemerní chirurgovia. Ako výber prebieha?
Určite musíte mať predpoklady. Približne päťdesiat percent hodnotenia tvorí schopnosť operovať, z druhej polovice sa však zohľadňujú aj vedomosti, perspektíva, publikačná činnosť či ochota venovať sa akademickej práci.
Ja som najskôr získal dvojročný kontrakt, aby si ma otestovali, až potom ma čakalo „veľké“ interview. Komisia pre trvalé miesto lekára-konzultanta má zvyčajne päť až šesť členov – okrem špecialistov z odboru je tam aj akademický zástupca a často tiež niekto z dozornej rady nemocnice, kto nie je lekár. Na pohovor kladú veľký dôraz. Pred ním som si dokonca naštudoval aj nejaké knihy o tom, ako sa správne odprezentovať a pôsobiť rozhodne a skúsene.
Koľko chirurgov-konzultantov je v súčasnosti na vašom oddelení?
Je nás päť. V anglickom zdravotníctve je systém trochu iný než inde v Európe – nemáte tradičného prednostu či primára. Na rozdiel od Nemecka či Ameriky, kde je šéf absolútnym kráľom a čo povie, to platí, tu je to viac kolektívny model.
Ako lekár-konzultant ste nezávislý, každý sa venuje svojej práci a formálne sa vymenuje jeden klinický vedúci. Ale nebývali s tým spojené žiadne povinnosti ani administratíva. V poslednom období sa však systém viac priblížil európskemu modelu. Očakáva sa, že vedúci pracovník bude mať aj zodpovednosť za chod oddelenia, výsledky či rozpočet.
Vy ste tým klinickým vedúcim od roku 2015?
Je to trochu až taká anomália (usmieva sa). Formálne sa má vedúci meniť každé štyri roky a hoci nie som služobne najstarší, nejako to zostalo na mne. Musím však povedať, že ma baví usmerňovať chod oddelenia.
Ide o ekvivalent primára na Slovensku?
Asi tak. Navyše mám aj neplatený honorárny kontrakt na University College London, kde sa môžem venovať akademickej a pedagogickej činnosti.
Okrem Londýna vás pozývajú aj do nemocníc po celom svete. Kde všade operujete?
Na Blízkom východe, v Nemecku, Turecku, Španielsku či vo Francúzsku. Napríklad do Belehradu chodím už asi desať rokov a z tamojších lekárov sa stali priatelia, Srbi sú nám povahovo blízki. Ale všade cítiť, že vás vítajú s rešpektom a so záujmom, chcú sa učiť nové postupy.
Ešte pridám skúsenosť, že keď prídete do inej krajiny, predpokladáte, že štandardy budú podobné ako u nás v Londýne, no neraz sú odlišné a musíte sa im prispôsobiť.
Kardiochirurgia je navyše tímová práca, ani najlepší chirurg neuspeje bez špičkových kolegov. Potrebujete kardiológa, ktorý určuje diagnózu, anestéziológa, operačnú sestru, perfuziológa (obsluhuje a riadi prístroj mimotelového obehu, pozn. red.) či špecialistov na zobrazovacie metódy a intenzívnu starostlivosť. Preto so mnou neraz vycestujú aj spolupracovníci z Londýna.
Ako vzniká taká situácia, že vás pozve zahraničná nemocnica?
Skrátka o vás musia vedieť. Napríklad tak, že tam pôsobí bývalý spolupracovník, lekár, ktorý u nás v nemocnici stážoval. Pre mňa bolo veľkým vyznamenaním, keď si ma zavolali na moje bývalé pracovisko v Mníchove, pretože vedeli, že isté typy operácií robím častejšie než tamojší lekári.
Je to pre vás aj ekonomicky zaujímavé?
Keď idem operovať mimo Londýna, minimálne mi zaplatia pobyt a cestovné. Tu však nejde o peniaze, je to odmena, ocenenie vašej práce. Nič také, že by som niekde odmietol ísť, pokiaľ mi nezaplatia určitú čiastku.
Ale niekedy financie navyše dostaneme. Napríklad zmluvné dotiahnutie spolupráce našej nemocnice GOSH s aténskym Onassis Cardiac Surgery Center trvalo tri roky. Počas toho obdobia sme tam chodili na týždňové pobyty každý rok trikrát, a keď sa podpísal kontrakt, naša nemocnica nám za obdobie odpracované v Grécku vyplatila stopercentné príplatky.
Je však tiež možnosť objednať sa u mňa priamo v Londýne, kde je nemocnicou stanovený určitý sadzobník, koľko sa za operáciu platí. Ak však chcete, aby sa kardiológ rozhodol poslať vám privátneho pacienta, musíte byť veľmi dobrý, a mať minimálny výskyt komplikácií.
Je v londýnskej nemocnici špičková práca lekára aj náležite finančne odmenená?
V Anglicku sú mzdy lekárov-konzultantov tabuľkové. Základný plat je rovnaký, či robíte kardiochirurgiu, alebo dermatovenerológiu. Kedysi bolo možné získať pár tisíc libier ako výkonnostný príplatok, ale to ste museli byť priam Superman. Dnes je možnosť zvýšiť si príjem najmä prácou navyše v súkromnej medicíne.
Po 25 rokoch praxe môže lekár v Británii zarobiť okolo 140-tisíc libier ročne, z čoho však daňové zaťaženie dosahuje 45 percent, plus treba pripočítať sociálne a ďalšie odvody. Je to fajn plat, ak sú v domácnosti dvaja lekári a nežijú v Londýne. Ak v ňom žijú, tak sa z toho platu nedá zvlášť vyskakovať, lebo je to veľmi drahé mesto.
Vaša práca si vyžaduje zriedkavý súbor schopností a uvádza sa, že takmer nikto ju nedokáže dlhodobo robiť na špičkovej úrovni. Ako je asi časovo ohraničená?
Je to, samozrejme, veľmi individuálne. Mám kolegu, ktorý má sedemdesiat rokov a ešte stále operuje. Akurát už nerobí tie najťažšie výkony a nevydrží tak dlho stáť na sále. Sú tiež prípady, že lekári nedokázali svoje myšlienky dostatočne dobre preniesť do praxe a vybrali sa v medicíne inou cestou, napríklad pôsobia v zdravotníckom manažmente.
Poznal som iných kolegov, ktorí si udržiavali nadhľad, mali vyvážený život, priateľov, hobby a im sa v dôchodkovom veku opúšťala operačná sála pomerne ľahko. Ďalší sú, naopak, úplne oddaní práci. Môj bývalý kolega mal každý deň režim, že si skoro ráno išiel zaplávať, potom bol až do večera v práci a sťažoval sa, že večer si nestihne prečítať všetky odborné články, lebo sa mu zatvárajú oči.
Vy to máte ako?
Myslím si, že mám pracovný a súkromný život dobre vyvážený, ale neviem, či by to potvrdila aj moja manželka (usmieva sa). Je to ťažké, lebo napokon takmer vždy pracujete aspoň chvíľu aj večer. V GOSH funguje elektronický zdravotnícky systém, všetky vyšetrenia a stav pacienta môžem sledovať aj doma z vlastného počítača. A po náročnej operácii z toho dňa vám to skrátka nedá a o desiatej večer pre istotu ešte skontrolujete, či je všetko v poriadku.
Aké býva ego chirurga?
Ja sa to svoje snažím držať v zdravých hraniciach a hádam sa mi to aj darí. Som si vedomý svojich schopností, vnímam, aký mám rešpekt medzi kolegami na pracovisku aj v zahraničí, a tiež viem, že dokážem zvládnuť operácie, ktoré iní nerobia. Zároveň si však uvedomujem aj svoje limitácie.
Špeciálne v detskej kardiochirugii je ale veľa lekárov, ktorí sú nesmierne arogantní a správajú sa, akoby boli bohovia. Keď počúvate ich príspevky na konferenciách, točí sa vám hlava. Žiadna sebakritika, málokto si dokáže priznať vlastné chyby.
Môj predchodca v Londýne ma učil, ako je dôležité spoznať, kto si uvedomuje svoje limity a kto nie. Tí, ktorí si ich uvedomujú, sú aj najlepšie hodnotení a fungujú efektívnejšie. Tiež hovoril, že vždy spozornie, keď sa rozpráva s kolegom a ten nemá nikdy s ničím žiadny problém.
Ako vedúci lekár kam chcete posúvať svoje súčasné pracovisko?
Vy síce máte svoje vzletné predstavy, ale pomerne rýchlo narazíte na prekážky a uvedomíte si mantinely reality. Vždy sa snažíte mať v tíme tých najlepších lekárov, ale získať ich je zložitý proces s viacerými premennými. Mne sa napríklad podarilo z Dánska angažovať veľmi šikovného ukrajinského chirurga. Bol natoľko dobrý, že u nás dostal trvalé miesto, ale zakrátko mu prišla lukratívnejšia ponuka z USA a už je úspešný tam.
Ako často vy sám dostávate ponuky z konkurenčných nemocníc? Napríklad z Zürichu…
Nejaké možnosti boli, samozrejme, ale sám aktívne nič nehľadám. Som spokojný tam, kde som. Je pravda, že nedávno som dostal ponuku práve z Zürichu na pozíciu šéfa tamojšej detskej kardiochirurgie, v minulosti som mal zase možnosti pôsobiť aj v USA. Môžete ísť aj na Blízky východ a zarobiť veľa peňazí, ale dôležité je zázemie rodiny. Kľúčové je, aby sa cítila dobre rodina, lebo mne je v zásade jedno, či som celý deň v robote v Londýne, Zürichu, Texase alebo v Saudskej Arábii.
Cítite sa už v Londýne doma?
Určite, veď tu žijem dvadsať rokov.
Je možné, že sa niekedy vrátite na Slovensko?
Chodím do Bratislavy asi dvakrát do roka, navštíviť rodinu a pár kamarátov. Ale vrátiť sa natrvalo, povedzme, na dôchodok… Je to nepravdepodobné. Manželka je Škótka, po slovensky vie len pár slov a dcéra je na tom iba o čosi lepšie. Aj kvôli nim nevidím reálne, že by sme sa na Slovensko presťahovali.
