Lekár Boris Bajer sa do povedomia verejnosti dostal ako lekár, ktorý dlhodobo šíri osvetu o zdraví na sociálnych sieťach, ale aj ako autor úspešných kníh o výžive, životnom štýle a praktickom prístupe k zdraviu. V čase, keď sa čoraz viac ľudí snaží žiť vedomejšie, no zároveň sa pohybujeme v ére extrémneho informačného pretlaku.
Z dlhovekosti sa dnes nestal len prirodzený cieľ zdravého života, ale aj silný marketingový nástroj. Sociálne siete zaplavili bombastické sľuby, revolučné metódy a drahé doplnky výživy, ktoré často stoja viac na príbehu než na dátach. Zdravie sa premenilo na biznis, v ktorom sa ľahko stráca orientácia.
Boris Bajer dlhovekosť nevysvetľuje ako skratku ani ako produkt. Hovorí o nej ako o skladačke malých, no konzistentných krokov od pohybu a stravy cez spánok a prácu so stresom až po prevenciu a včasnú diagnostiku. Pripomína, že moderná medicína dnes nie je len o záchrane života v kritickej chvíli, ale čoraz viac o schopnosti rozpoznať riziká skôr, než sa zmenia na problém.
Čím lepšie dokážeme porozumieť vlastnému telu a dátam, tým presnejšie vieme nastaviť životný štýl, ktorý nepodporuje len dĺžku života, ale aj jeho kvalitu. Pretože skutočná dlhovekosť nie je o tom, koľko rokov prežijeme, ale v akom stave ich budeme žiť. Ako sám hovorí: „Kvalitný život vo vyššom veku sa nebuduje v starobe, ale v tridsiatke a štyridsiatke.“
To je výborná otázka. Keď sa pozriete na spomínané Modré zóny, zistíte, že ich spoločným menovateľom nie je len kvalitná strava, ale najmä to, že ľudia nežijú v permanentnom strese a v zrýchlenom rytme moderných civilizácií. Dlhý život nie je len o strave. Zároveň však vieme, že dnešný spôsob fungovania ako spoločnosť plošne nezmeníme, preto sú kľúčové spôsoby, ako znižovať vplyvy rýchleho života. Pikoškou je, že časom zrejme aj tieto zóny dlhovekosti prestanú existovať a ich štatistiky pozoruhodného zdravia a veku dožitia zaniknú takzvanou westernalizáciou, a to najmä budovaním sietí rýchlych občerstvení, sedavým spôsobom života a spomínaným stresovaním. Už teraz sa to deje.
Presne tak. Z pohľadu evolúcie našich génov a vývoja mozgu to nie je tak dávno, čo človek žil v jaskyni a bol súčasťou kmeňa. V bezpečí skupiny sa cítil relatívne chránený. Pracovalo sa fyzicky, nie nepretržite mozgom. Keď sa išlo loviť alebo migrovať, nebezpečenstvo bolo všade.
Fyzicky dnes žijeme v bezpečí, ale mentálne často v ohrození. To je paradox našej doby. Máme pocit, že musíme byť stále dostupní, na čo mozog nie je evolučne pripravený. Nemá ešte vybudované „vypínače“, ktoré by zabránili spusteniu stresovej kaskády. Príde mail, správa, zásadná informácia a telo reaguje rovnako ako kedysi pri fyzickom ohrození: stres, zrýchlený pulz, vyplavenie cukru do krvi.
Ako druh sme sa dostali na vrchol potravinového reťazca práve tým, že sme sa naučili neustále analyzovať nebezpečenstvo. Mozog je na to nastavený. Neustále vyhodnocuje, čo sa môže pokaziť a ako sa tomu vyhnúť. Negatívne skúsenosti si pamätá, aby nabudúce minimalizoval riziko. Nie je nastavený na pocit bezpečia, preto, aj keď sme objektívne v bezpečí, stále premýšľame, či sa niečo pokazí. To by lepšie vedeli vysvetliť neurobiológovia, ale mozog jednoducho nie je nastavený na pohodu.
S tým sa dnes stretávajú všetci a presahuje to do prakticky každej súčasti zdravia. Potvrdil mi to každý lekár u nás na poliklinike, s ktorým som sa o tejto téme bavil, keď sme písali knihu Moderné zdravie s psychologičkou Denisou Debreckou. Vzťah medzi telom a mysľou a vplyv emócií na choroby má dnes jasné a nespochybniteľné dôkazy. Nie je to ezoterika.
Kedysi človek zažil stres krátkodobo, keď šiel uloviť mamuta alebo bizóna. Potom ho vystriedal pokojný režim (rest and digest), v ktorom oddychoval a v pokoji trávil svoje jedlo. Dnes sme aj pri jedle v strehu, v akútnom režime bojuj alebo uteč (fight or flight). Máme dôkazy o prepojení nervového a imunitného systému, dokonca aj o súvislostiach s rizikom rôznych druhov rakovín. Ide o celotelový proces.
Tu je kameň úrazu. Preventívna medicína, životospráva, výživa, pohyb a spánok by mali predchádzať akútnej medicíne. Tú máme výbornú, aj na Slovensku. Lenže k pacientovi sa lekár najčastejšie dostane až vtedy, keď je už neskoro a niečo sa udeje.
Keď niekto prekoná infarkt, srdce sa nikdy úplne nezregeneruje a zostane poškodená časť svalu. Preto musíme zasahovať oveľa skôr, identifikovať rizikových ľudí a zabrániť tomu, aby sa do takého stavu vôbec dostali.
Život predlžujeme. Antibiotiká a moderná liečba posunuli priemerný vek dožitia k osemdesiatym rokom, ale kvalita života nerastie zďaleka tak adekvátne. U ľudí nad 65 rokov má podľa NCOA (National Council of Aging, pozn. red.) sedem z desiatich aspoň dve chronické zdravotné ťažkosti, napríklad cukrovku, vysoký tlak alebo zlyhávanie obličiek. A osem z desiatich má minimálne jednu. To je alarmujúce, pretože šesťdesiatnik by mal byť ešte relatívne mladý a zdravý človek.
Namiesto toho posledných deväť až desať rokov života často znamená chodenie po lekároch, život na kvante liekov a odkázanosť na pomoc iných. Človek prežíva, ale nežije. Kvalita života sa buduje v tridsiatke a štyridsiatke. Dáta jasne ukazujú, že ak chce niekto dobrý život po šesťdesiatke, mal by na tom pracovať už dnes. A práve v tejto oblasti robíme ako spoločnosť zásadnú chybu. Prevencii a kvalite života sme doteraz venovali príliš málo pozornosti.
Jedným z problémov nášho zdravotného systému je aj preťaženosť akútnej medicíny, čo je následok toho, že systém nestíha zachytávať ľudí včas cez diagnostiku a prevenciu, v ktorej ako krajina v mnohých meradlách zaostávame. Ako to vnímate vy z pohľadu lekára?
Nechcem to hádzať na kolegov, ktorí sú klinici. Je to chyba systému aj výučby. Keď som pred necelými dvadsiatimi rokmi na škole povedal, že sa chcem venovať výžive, životospráve a prevencii, často sa mi aj lekári, ktorí nás na stážach učili, smiali a pýtali sa, či sa nechcem venovať „reálnej medicíne“.
Dnes sa tomu už málokto nesmeje. Len tá zmena pohľadu trvala dvadsať rokov, kým sa nahromadili dáta vo vede. Pochopila to už aj široká verejnosť. Zo všetkých knižiek, ktoré som o vplyve výživy a životosprávy na zdravie napísal, sa predalo už viac ako 70-tisíc kusov. Mojich prednášok či konzultácií sa zúčastnili tisícky ľudí. V kooperácii s gynekológmi a urológmi sa nám podarilo úpravou životosprávy zvrátiť neplodnosť desiatok párov s úspešným prirodzeným počatím. Každý týždeň mi príde aspoň jeden email, ako sa človek dodržiavaním odporúčaní zbavil vysokého krvného tlaku, zvýšeného cholesterolu či začal mať dlhodobo cukrovku pod kontrolou. Čo je reálnejšia medicína?
Keď sa ale pozriete na výučbu na lekárskej fakulte, veľmi málo času sa venuje výžive, pohybu a spánku. Naopak, obrovský priestor má lieková terapia.
Robo Homola
Samozrejme, je smiešny naratív, ktorý sa často šíri rôznymi šarlatánmi a bylinkármi, že všetky zdravotné ťažkosti vieme vyriešiť stravou a životosprávou. Akútna medicína je esenciálna a bola obrovským prelomom v 20. a 21. storočí.
Tí, čo nadávajú na klinických lekárov, nech idú k liečiteľovi, až budú mať špirálovitú otvorenú zlomeninu, alebo k životnému koučovi, až budú mať obojstranný zápal pľúc a 60-percentnú saturáciu kyslíka v krvi.
V mnohých odboroch sa však učí, ako choroba vzniká a ako sa lieči liekmi. Podľa mňa sa poznatky o skorej a intenzívnej prevencii musia dostať aj do klinickej praxe a oficiálnych odporúčaní. Lekári sú múdri, len musia vedieť, čo majú konkrétne odporúčať a na koho sa ďalej obrátiť. A v tomto zlyháva najmä systém, nie lekári. Nie je vybudovaná sieť spolupráce medzi lekármi, psychológmi, nutričnými terapeutmi a trénermi.
Poviem konkrétny príklad: keď meriate VO₂ max, teda vyšetrenie, ktoré ukazuje, ako ste na tom zo srdcovocievneho hľadiska, ide o najsilnejší prediktor úmrtnosti spomedzi všetkých rizikových faktorov. Povedané jednoducho: rozdiel medzi vrcholovou „fyzičkou“ a tým, keď ste „slabo fit“, je obrovský. Je to silnejší rizikový faktor úmrtnosti než diabetes druhého typu, chronické zlyhávanie obličiek, hypertenzia, fajčenie či dokonca rakovina všeobecne.
Napríklad ak ste fajčiar, riziko úmrtia na čokoľvek je približne o 40 percent vyššie. Pri chronickom zlyhaní obličiek je to okolo 50 percent. V tridsiatke to štatisticky ešte nevidíte, pretože v tridsiatke veľa ľudí neumiera a absolútne riziko je teda minimálne. Lenže v osemdesiatke, keď počas roka zomrie jeden z dvadsiatich seniorov, je toto riziko už veľký problém. V deväťdesiatke, keď je to jeden zo šiestich, je to zásadné. Ale ak nie ste fit, toto riziko je v každom veku vyššie o 400 percent.
Čo znamená byť fit z pohľadu lekára?
Doplnil by som, že dôležitá nie je len vytrvalosť, ale aj fyzická sila. Aj tu vidíme približne o 200 percent vyššie riziko úmrtia u ľudí, ktorí nie sú silní. Som pomerne veľký kritik situácií, keď lekári pacientom povedia: „Nemali by ste cvičiť.“ Často toto odporúčanie počuť od ortopédov, ktorí nesledujú nové metaanalýzy štúdií. Povedia: „Necvičte s činkami, choďte sa prechádzať, cvičte pilates.“ Lenže ak razíme cestu medicíny založenej na dôkazoch, musíme sa pýtať: aké dáta máme na tvrdenie, ktoré niekto vysloví, bez opory v nich?
Vieme totiž, že ľudia, ktorí robia silový tréning aj pravidelný vytrvalostný tréning, majú nižšie riziko artrózy, nižšie riziko bolestí chrbta a celkovo nižšie riziko zhoršenej kvality života.
Ak sa držíme princípov medicíny založenej na dôkazoch (evidence based medicine), silový tréning má veľmi presvedčivé výsledky. Keď som sa rozprával na pohovoroch s neurológmi, pýtal som sa, akú overenú prevenciu máme pri neurodegeneratívnych ochoreniach, ako sú Parkinsonova alebo Alzheimerova choroba. Aký liek na to existuje? Neexistuje zatiaľ žiadny.
To, čo má dlhodobo jedny z najlepších výsledkov v štúdiách, je športovanie. Ľudia, ktorí sa pravidelne a dlhodobo hýbu, majú najnižšie riziko Alzheimerovej choroby, iných foriem demencie a aj Parkinsonovej choroby. Dosvedčujú to viaceré metaanalýzy a systematické zhodnotenia štúdií, ktoré vždy ukazujú vysokú kvalitu a presvedčivosť dôkazov. Už zaradenie 30 minút vysokointenzívnych športových aktivít týždenne ukazuje znížené riziko demencie o 30 až 40 percent. To sú úžasné čísla.
Rovnako je to aj pri cukrovke druhého typu. Čo dokáže znížiť hladinu cukru v krvi a zároveň znížiť komplikácie cukrovky v nervovom systéme, obličkách či riziko amputácií? Fyzická aktivita, najmä silový tréning. Sval funguje ako špongia na cukor. Čím viac sval používate, tým viac glukózy dokáže spotrebovať, dokonca bez potreby vyplaveného inzulínu z podžalúdkovej žľazy.
Myslím, že tieto veci treba hovoriť nahlas bežným ľuďom aj lekárom. Hovorí sa o nich stále veľmi málo na to, aké presvedčivé dôkazy vo vede majú. Keď som končil školu, v poslednom ročníku som strávil tri mesiace na geriatrickom oddelení a tam som videl presne to, čo som nechcel robiť. Povedal som si, že týmto smerom – ísť pracovať do nemocnice – ísť určite nechcem.
Čo konkrétne myslíte?
Videl som tam dve veci: polymorbiditu a polyfarmáciu. To znamená pacientov s diagnózami zapísanými v karte od vrchu až po spodok a s liekmi predpisovanými v rovnako dlhom zozname. Videl som ľudí, ktorí síce prežívali, ale často, keď sme sa s nimi rozprávali, otvorene hovorili, že by radšej zomreli, než aby sme ich udržiavali pri živote ďalšími a ďalšími liekmi. Mnohí trpeli na posteliach.
No a po škole som sa náhodne, cez web lekárskej fakulty, dostal k výskumu, ktorý vznikol na Ústave experimentálnej endokrinológie Slovenskej akadémie vied. Prihlásil som sa, urobil som skúšky a v metabolickej ambulancii som sa dostal do sveta reálnej preventívnej medicíny. Výskum bol zameraný na vplyv výživy a fyzickej aktivity na rizikové faktory cukrovky, obezity či srdcových chorôb. Musel byť schválený tak, ako keby sme predpisovali lieky. Pacientom sme však predpisovali stravu a pohyb. Na začiatku a konci protokolu sme ich dôkladne vyšetrili a výsledky zhodnotili. Robili sme VO₂ max test, merali bazálny metabolizmus, OGTT test, teda test s vypitím cukrovej vody, a množstvo ďalších vyšetrení.
Po ôsmich týždňoch sa pacienti vracali a často mali lepšie výsledky, než keby sme ich hneď začali liečiť liekmi. Najvýraznejšie to bolo vidieť pri obezite. Znížila sa hmotnosť, zlepšila sa kondícia a klesal krvný tlak, hladina cukru v krvi aj cholesterol. Boli to mimoriadne výsledky. V tom čase to bolo na Slovensku niečo výnimočné, pretože sa intervenčné výskumy takéhoto rozsahu často nerobili.
Robo Homola
Týmto chcem apelovať aj na mladých študentov či absolventov. Možností po medicíne má lekár viac, ako ísť len klinickým smerom. Môže medicínu a stav zdravotného stavu v krajine zmeniť napríklad ako vedec, ktorý príde na prelomovú liečbu. Ako pedagóg, ktorý vštepí moderné poznatky tisícom budúcich lekárov, ktorí budú s týmito vedomosťami ďalej liečiť stovky tisíc pacientov. Alebo aj vzdelávať širokú verejnosť podcastom či sociálnymi sieťami. Nebojte sa ísť si za tým, čomu veríte.
Stretli ste sa s podobnými výsledkami aj pri cukrovke?
Videli sme aj pacienta, pri ktorom sme po OGTT teste vážne uvažovali, či ho už nebude potrebné nastaviť na inzulín, pretože jeho pankreas prakticky nereagoval. Rozhodli sme sa však skúsiť ho do výskumu zaradiť. Začal pravidelne cvičiť, zmenil stravovanie, rozbehol celý proces. Dodnes som s ním v kontakte, už viac než desať rokov. Inzulín stále nepotrebuje a jeho hodnoty sú stabilné. Má to však jednu podmienku: musí cvičiť.
Keď sa pozrieme, na čo ľudia najčastejšie umierajú, stále sú to ochorenia srdca – infarkty a cievne mozgové príhody.
To, čo môže človek urobiť, aby toto riziko znížil, je hlboká prevencia, ktorá v praxi často vôbec neexistuje. Aj keď máte prevenciu hradenú zdravotnou poisťovňou, o riziku sa dozviete len minimum.
Ak vieme, že približne polovica populácie zomiera na srdcovocievne ochorenia, je zrejmé, že rizikových ľudí je obrovské množstvo. Na klinike máme pacientov, ktorí už od dvadsiatich rokov cielene pracujú s pohybom, výživou a aj liečbou, pretože vedia, že by s veľkou pravdepodobnosťou infarkt dostali. Prečo? Pretože ich otec dostal infarkt ako štyridsaťročný športovec, ktorý sa zdravo stravoval. Majú jednoducho genetického čierneho Petra.
Ľudia by ale mali vedieť, že nie všetko vyriešia stravou a pohybom. Moderná medicína dnes disponuje množstvom nástrojov a vieme veľkej časti úmrtí na ochorenia srdca predísť kombináciou prístupov.
Druhou najčastejšou príčinou smrti je rakovina. Hovoríme o nej ako o jednom ochorení, no v skutočnosti ide o „dáždnikový“ pojem pre približne dve stovky rôznych diagnóz. Pri nej máme oveľa menej odpovedí, ale vieme, že vo väčšine prípadov zohráva úlohu kombinácia faktorov: genetika, prostredie a životný štýl. Známe negatívne faktory sú alkohol, fajčenie, vysoko priemyselne spracované potraviny, sedavý spôsob života, nedostatok pohybu a aj toxíny z prostredia, o ktorých stále vieme len málo.
Ak sa vrátime o pätnásť až dvadsať rokov späť do vašich študentských čias, čo bol impulz, ktorý vás nasmeroval touto cestou? Spomínali ste, že váš otec je lekár a že si to zdravotne „odniesol“.
Keď som bol malý, otec bol buď v nemocnici, v sanitke, alebo si práve otváral vlastnú ambulanciu imunológie. Jeho teta bola pediatrička. Lekárske prostredie som tak zažil z viacerých strán. To bol určite jeden z kľúčových faktorov.
Druhým stimulom bol fakt, že som bol obézne dieťa. Mal som veľmi prísny režim a úprimne, vtedy som ani nechcel pomáhať iným, ale primárne sám sebe. No ukázalo mi to dôležitosť správneho nastavenia životného štýlu. Aj preto som už od začiatku štúdia vedel, čomu sa chcem venovať. Dnes vidíme, že ide o zásadnú súčasť modernej medicíny.
Celý rozhovor nájdete vo februárovom vydaní Forbes Slovensko.
