Jej sila spočíva v empatii k prírode. Slovenská maliarka Helen Tóth si vytvorila silný vizuálny jazyk, v ktorom zohrávajú hlavnú úlohu stromy a konáre. Zberatelia po celom svete sú unesení.
Svoje obrazy už predala do Oregonu, Los Angeles či Londýna. Zdá sa, že všetci túžia poznať odpoveď na otázku, ktorú si umelkyňa kladie: Čo cíti les, keď v ňom rúbeme drevo?
Pri pohľade na najnovšie veľkoformátové plátno Heleny Tóth prestanete dýchať. Niekoľkometrový obraz visí z výklenku synagógy v Šamoríne. Strom, ktorý je na ňom namaľovaný, doslova vyrastá z podlahy a týči sa až k zachovaným freskám pod stropom.
Monumentálne dielo je potvrdením toho, že Slovensko našlo v mladej maliarke Helen Tóth podmanivú tvorkyňu, ktorá prekračuje hranice formy aj obsahu. Jej hlavnou doménou je pritom niečo také samozrejmé ako príroda. Motív, ktorý sa v umení objavuje už celé stáročia, rodáčka z Dunajskej Stredy jemne posúva do filozofickej roviny.
„Príroda existuje bez ega a nikdy nepácha násilie proti svojej vlastnej podstate. Je zvláštne upokojujúce vedieť, že hory a lesy nás všetkých prežijú. Generácie sa menia, my prichádzame a odchádzame, príroda tu však v ideálnom prípade zostáva,“ približuje svoju víziu maliarka.
Esencia lesa
Stromy a konáre sa v jej tvorbe objavujú pravidelne. Väčšinou ide o čiastkové segmenty, časti skutočných stromov, ktoré Helen Tóth nemá ambíciu maľovať realisticky. Oveľa dôležitejšie je pre ňu zachytiť silnú esenciu lesa, ktorý je postavený na základe suverénnych a univerzálnych pravidiel ďaleko presahujúcich ľudské myslenie.
Les ju fascinoval už počas štúdia na bratislavskej VŠVU, kde študovala v ateliéroch profesorov Ivana Csudaia a Daniela Fischera.
„V počiatočnej fáze bol pre mňa les predovšetkým mentálnym priestorom, akousi kulisou pre moju myseľ, v ktorej som hľadala svoje umelecké smerovanie a štýl. Pristupovala som k nemu surrealisticky a vizuálne. Vytvárala som fiktívne, fantastické lesy zložené z izbových rastlín, fragmentov prírody a mäty piepornej. V istom zmysle som vtedy nemaľovala les, ale samotné hľadanie,“ spomína na začiatky svojej tvorby.
Jan Sipocz
Postupne sa však maliarka, ktorú najprv na VŠVU neprijali, posunula bližšie k fenomenológii lesa. Prostredníctvom maľby poukazuje na jemné mechanizmy, ktoré sú pre správne fungovanie prírody ako celku zásadné. Vďaka náznakovej forme však neprechádza do lacnej napodobeniny ani gýča.
„Les sa postupne stal mojím partnerom pri premýšľaní o živote, čase, odolnosti a krehkosti. Konáre, haluze a stromy sú pre mňa jazykom, systémom foriem a vzťahov, prostredníctvom ktorého môžem vyjadriť aj to, čo presahuje slovný opis. Pracujem s jemnými posunmi, napätím a situáciami, v ktorých na seba jednotlivé prvky vzájomne reagujú. V istom zmysle vytváram land art na plátne.“
Spôsob, akým uvažuje o prírode a jej metafyzickosti, sa ukázal ako univerzálny a zrozumiteľný bez ohľadu na geografické hranice. Aj preto si obrazy Heleny Tóth pomerne rýchlo obľúbili zberatelia po celom svete. Tých prvých si našla vďaka platforme Saatchi Art.
„Nič nebolo krajšie, než keď prišiel e-mail s vetou: ,Gratulujeme, vaše dielo bolo predané!‘ So sestrou sme potom doslova skákali od radosti a každý taký moment sme oslavovali. Pred niekoľkými rokmi som sa však rozhodla platformu opustiť. Začala som mať pocit, že už nezodpovedá smeru, ktorým sa moja tvorba uberá,“ rozpráva maliarka, ktorá má dnes ateliér v bratislavskej Novej Cvernovke.
Výstava v Taliansku
Odchod z medzinárodnej online siete na predaj umenia jej však neuškodil. S pribúdajúcim počtom výstav rástol aj počet kupcov, ktorých oslovili diela, ktoré videli naživo. Zvyšoval sa aj záujem zo strany kurátorov.
Daniel Banič
„Významným medzinárodným míľnikom bola moja samostatná výstava v galérii Curva Pura v Ríme, ktorá sa zameriava na súčasné a experimentálne vizuálne umenie. Výstavu recenzoval rímsky kurátor a teoretik Davide Silvioli, ktorý sa zároveň podieľal na kurátorskom koncepte a výbere autorov pre publikačný projekt vedený hlavným kurátorom Valentinom Catricalà.“
Tento Talian spolupracoval s rímskym múzeom MAXXI, Le Grand Palais či Fondazione Stelline. Práve vďaka nemu sa jej tvorba objavila v publikácii venovanej súčasnej umeleckej scéne v Ríme, ktorú vydalo vydavateľstvo D’ORO Collection.
Za svoj doteraz najväčší úspech považuje výstavu v Alšovej juhočeskej galérii. „Išlo o mimoriadne profesionálne pripravený projekt – od kurátorského konceptu až po prístup inštitúcie k autorom a dielam. Pre mňa osobne to bol silný zážitok, ocitnúť sa v dialógu s umelcami ako Honoré Daumier, Óscar Domínguez, Anselm Kiefer, Liza Lou, László Mednyánszky a Juraj Meliš,“ spomína slovenská maliarka.
Výstava „Let it grow again!“ vznikla v spolupráci s Österreichische Galerie Belvedere a už samotný názov napovedá, že sledovala tendencie maliarov vo vzťahu k stromom. Pre ambicióznu galériu predstavovala v roku 2024 najvýznamnejšiu kultúrnu udalosť sezóny. Environmentálne témy sa ukázali ako zásadné pre veľkú časť umeleckej obce. Helen Tóth tak rozhodne nie je výnimkou.
To, čo však púta zaslúženú pozornosť, je istá svedomitá zanietenosť, ktorá sa naplno prejavila najmä na už spomínanej výstave This is the Skin of a Tortured Forest v zachránenej synagóge v Šamoríne, kde dnes sídli galéria At Home Gallery.
Cieľom bolo nájsť reálny strom, ktorý chcela Helena Tóth preniesť v mierke 1:1 na tenké plátno pomocou kombinácie suchého a olejového pastelu. Ten si nechávala po častiach posielať z rôznych európskych miest. Zvolený odtieň ultramarínu značky Sennelier je totiž na trhu veľmi vzácny.
„Najnáročnejšou fázou celého procesu však bolo hľadanie samotného stromu. Kým som nenašla ten ‚správny‘, nemohla som začať pracovať. Ako základ mi potom poslúžila fotografická dokumentácia stromu.“
Jan Sipocz
Vzhľadom na veľkosť však musela na plátne pracovať postupne, vždy po päťmetrových úsekoch. Počas procesu tak nikdy nevidela celé dielo naraz. Výsledok mohla skontrolovať až pri finálnej inštalácii v synagóge. „Keď som videla, ako je obraz nainštalovaný, niečo vo mne definitívne zapadlo – v dobrom zmysle. Akoby som sama sebe dala potvrdenie, ktoré som kedysi hľadala vo svojom okolí.“
Úspech u zberateľov
Potvrdenie o kvalite jej práce prichádza aj v podobe súm, ktoré sú dnes zberatelia ochotní zaplatiť. Menšie formáty do päťdesiat centimetrov sa pohybujú v cenovom rozpätí približne 1 800 až 2 500 eur. Väčšie diela sa predávajú za výrazne vyššie sumy.
Tvorba cien je pre Helenu Tóth dôležitou témou, ku ktorej pristupuje rovnako empaticky ako k samotnej maľbe.
„Snažím sa udržiavať ceny na realistickej úrovni. Zvyšujem ich veľmi pomaly a postupne, často až po niekoľkých rokoch. Nie som zástankyňou prudkých výkyvov po každej výstave. Podľa môjho názoru je dôležité cenu nielen zvýšiť, ale aj vedieť ju zdôvodniť a dlhodobo udržať. Predať jedno dielo za vysokú sumu je jedna vec, no udržať konzistentnú hodnotu svojej práce je dlhodobý proces,“ hovorí talentovaná maliarka.
Zatiaľ sa nechce rozlúčiť so svojím doposiaľ najväčším dielom, ktoré do konca minulého roka viselo v Šamoríne. „Ak by sa malo dostať na trh, prirodzenejší kontext preň vidím vo verejnej alebo inštitucionálnej zbierke, kde by bolo možné naplno doceniť jeho rozsah, význam aj spôsob prezentácie,“ uzatvára maliarka, vďaka ktorej môžeme aspoň o niečo lepšie pochopiť silu prírody.
Tento článok vyšiel v českom vydaní Forbes. Autorkou je Veronika Pařízková.
