K vrtuľníkom má ako bývalý pilot logicky blízko. Po skončení kariéry v americkej armáde pri nich Phil Fickes zostal aj naďalej – dnes ako kľúčová spojka medzi vládami po celom svete a výrobcom, ktorého stroje si za napríklad z úvodnej zvučky seriálu MASH, kde privážajú ranených. Dnes však Američania vyrábajú oveľa sofistikovanejšie stroje.
Fickesovou úlohou je byť strategickou spojkou Bellu medzi Washingtonom a vládami iných štátov. Keď si napríklad česká armáda chce objednať najnovšie bojové vrtuľníky AH-1Z Viper, prezývané Zulu, nemôže si ich jednoducho kúpiť cez lokálneho predajcu. Ide o vojenské technológie amerického pôvodu, a preto sa nákup musí dohadovať prostredníctvom americkej vlády.
Jeho práca však nespočíva len vo vyhodnocovaní, ktoré krajiny budú nové vrtuľníky potrebovať, a v dotiahnutí kontraktov. Zároveň musí dohliadať na to, aby sa niektoré prísne strážené technológie nestali omylom súčasťou obchodu.
„Proces predaja armádnej techniky má viacero krokov, ktoré musíme dodržať,“ opisuje pokojne Fickes, keď sedíme v jednej z miestností pražského hotela InterContinental. „Najskôr sa rieši cena a dostupnosť, ktoré si Česká republika vyžiada od americkej vlády. Následne dostane rámcový odhad ceny a termínov dodania. Až potom do procesu vstupujú priemyselní partneri, ktorí techniku vyrábajú. To sme my.“
Sústredený
Táto úvodná fáza rokovaní medzi Českom a Spojenými štátmi prebiehala už v roku 2014. Ako Fickes pripomína, ide o zdĺhavý proces. Prvé dva vrtuľníky Viper česká armáda prevzala až v roku 2023. Celá objednávka zahŕňala desať strojov AH-1Z Viper a osem vrtuľníkov UH-1Y Venom, prezývaných Yankee. Spolu za ne Česko zaplatilo viac než 18 miliárd korún.
Ako Fickes vysvetľuje, ide z veľkej časti o veľmi podobné stroje. Keďže Viper je bojový a Venom viacúčelový, líšia sa v niektorých detailoch – napríklad v usporiadaní kabíny. Piloti vo Viperi sedia za sebou, zatiaľ čo vo Venome vedľa seba.
„Oba typy majú zhruba 85 percent súčiastok rovnakých,“ hovorí Fickes. „Z biznisového hľadiska to dáva zmysel. Máme jeden výcvikový reťazec, jeden dodávateľský reťazec a piloti aj technici môžu pracovať s oboma typmi rovnakým spôsobom.“ Je to ako mať dve značky áut, ale jeden autorizovaný servis.
Keď sa s Fickesom rozprávate, rýchlo si zvyknete na jeho mimoriadnu sústredenosť – typickú pre bývalých aj aktívnych vojakov. Počúva pozorne, slová volí presne a vecne.
Niet sa čomu čudovať. Fickes má za sebou bohatú kariéru v armádnom letectve. Pilotoval napríklad vrtuľník Boeing CH-46, menšiu verziu legendárneho Chinooku. Slúžil na základniach v Severnej Karolíne, Virgínii aj na japonskej Okinawe.
Sedel aj v kabínach vrtuľníkov VH-60 a najmä VH-3 – konkrétne v stroji Marine One, teda vrtuľníkovej „verzii“ lietadla Air Force One. Už to naznačuje, s kým lietal ako člen letky HMX-1.
Pilot v učebniciach dejepisu
Fickes sa stal súčasťou tragickej udalosti, ktorá v roku 2001 šokovala celý svet. Ako kopilot letel 14. septembra 2001, tri dni po teroristických útokoch v New Yorku, s prezidentom Georgeom Bushom nad miestom útoku, takzvaným Ground zero.
„Historický význam udalostí bol jasný. Keď však letíte priamo nad Ground zero, nepremýšľate o súvislostiach. Sústreďujete sa na to, čo máte pod sebou. Bol to šok,“ spomína Fickes.
Ako dodáva, ich úlohou bolo zostať profesionálmi a poskytnúť prezidentovi maximálnu podporu. „Vidieť následky takejto deštrukcie doma, nie niekde v zahraničí, bolo úplne iné. Cítil som smútok. Hnev prišiel až neskôr.“
Osud chcel, že 11. septembra 2001 mal Fickes namierené do Washingtonu. Pre dopravnú zápchu však uviazol na moste a útok na Pentagón videl už len v podobe hustého čierneho dymu. Informácie sa k nemu dostali útržkovito z rádia. „Celý vzdušný priestor bol uzavretý. Pre pilota je to nepochybne zlomová skúsenosť,“ hovorí.
Vrtuľníky vo vojne
Práve tieto skúsenosti robia z Fickesa človeka na správnom mieste. Sám hovorí, že spoločnosti Bell Textron chce priniesť najmä dôveryhodnosť a praktické know-how bývalého armádneho pilota, doplnené o orientáciu v biznise a procesoch.
Ako niekto, kto už neslúžil v najnovších modeloch Bellu, si však všíma, ako veľmi sa vrtuľníky za posledné desaťročia posunuli. „Ide o adaptáciu na to, čo sa deje okolo nás. Americké aj české ozbrojené sily sa sústreďujú na budúce hrozby,“ hovorí. Pri otázkach na konkrétne technologické detaily – napríklad obranu proti dronom – však odkazuje na americké ministerstvo obrany.
Vie však presne, akú úlohu zohrávajú vrtuľníky v súčasnom konflikte na Ukrajine. „Kľúčovým slovom je modularita. Naše vrtuľníky sú modulárne – máme vybavenie, ktoré možno rýchlo nasadiť aj odstrániť,“ vysvetľuje. Ako príklad uvádza zdravotnícke evakuačné súpravy alebo takzvaný bambi vak, veľký podvesný vak na naberanie vody pri hasení rozsiahlych požiarov.
Článok vyšiel na Forbes.cz a jeho autorom je Michal Bernáth.
