Jeho životná cesta je fascinujúcim prepojením vedy, viery a ľudskej zodpovednosti. Jaroslav Maxmilián Kašparů je psychiatrom, súdnym znalcom, pedagógom a gréckokatolíckym kňazom, ktorý sa venuje nielen duševnému zdraviu, ale aj hlbokej reflexii ľudských hodnôt.
V roku 2012 vstúpil do Českej knihy rekordov ako držiteľ najvyššieho počtu vysokoškolských titulov, čo odráža jeho nezmernú túžbu po poznaní. Teraz sa stal členom výberu Forbes 7 nad 70.
Jaroslav Maxmilián Kašparů vidí súčasnú spoločnosť ako rybník, v ktorom sa mnohí ocitli „bruchom hore“. Je presýtená tlakom na výkon, úspech a tiež povrchnosťou.
„Musíme odolávať a byť rybami, ktoré neplávajú po povrchu, ale v hĺbkach. Pretože všetky poklady v mori sú v hĺbkach. Žiadny poklad nepláva po hladine,“ hovorí.
Varuje pred „programovaním“ detí a mladých, ktorí často trpia komplexom menejcennosti. „Kedysi rodičia vychovávali dieťa k tomu, aby bolo slušné. Dnes k tomu, aby bolo úspešné. Ale úspešnosť a slušnosť nie sú vždy skrutka a matica,“ myslí si Kašparů.
A hoci je jeho život plný akademických titulov, hlbokých analýz a duchovnej práce, nikdy nestratil jednoduchosť a ľudskosť. V rozhovore pre Forbes otvára témy, ako je osamelosť, strata zmyslu, honba za úspechom, tlaky technológií a mediálne obrazy, ktoré podľa neho deformujú realitu.
O súčasnej dobe často zaznieva, že je turbulentná a chaotická. Súhlasíte?
Ani v minulosti to nikdy nebolo ideálne. Vždy boli nejaké problémy. Chaos najviac škodí ľudskej psychike a má negatívny vplyv na prežívanie. A my žijeme vo veľkom chaose, v chaose hodnôt a nehodnôt.
Ako sa to prejavuje?
Prestali sme v chaose rozlišovať šesť vecí. Rozdiel medzi dobrom a zlom, krásou a škaredosťou, pravdou a lžou. Keď sa to zmieša a nemá pevné ukotvenie, tak to vedie k tomu, že človek nevie, na čom je, a tým trpí.
Ako psychiater vidím, že toto je jeden z dôvodov, prečo napríklad máme problémy v medziľudských vzťahoch. Tento chaos považujem za najvýraznejší prvok, ktorý v súčasnosti a v našej spoločnosti panuje.
Hovorili ste chaos hodnôt a nehodnôt. Čo si mám predstaviť pod tou nehodnotou?
Hodnota je to, čo je prirodzené. A nehodnota je to, čo je neprirodzené. Nepoužívam veľmi slovo „normálne“. Pretože normálne je od slova norma. A norma sa dá posunúť. Môže sa stať, že dôjdeme k tomu, že sa s normou niekedy bude dať pohnúť. Avšak s prirodzenosťou sa pohnúť nedá. Keď dám rybu do klietky a vtáka do akvária, zahynú obaja, pretože toto prostredie je pre nich neprirodzené.
Ide o to, vrátiť sa k tomu, čo je prirodzené. Prirodzená je láska, zodpovednosť, charakter. Občas mi niekto na prednáške dáva žiadosť, aby som tieto veci vysvetlil. Očakávajú, že z jedného rukáva vysypem múdro lekárske a z druhého múdro kňazské. Ale ja žiadne múdra nesypem.
Hovorím, že je to nesmierne jednoduché, vedieť sa predstaviť, pozdraviť, poďakovať, ospravedlniť, poprosiť. Ak sa k týmto piatim veciam vrátime, vrátime sa k prirodzenosti.
Sú aj profesionáli, ktorí na tom chcú zbohatnúť a snažia sa nám vtlačiť nejaký poriadok.
Hovoríte o prirodzenosti, môže byť odpoveďou na chaos poriadok? Je mnoho tých, ktorí ho ponúkajú – koučovia, tréneri jogy, rôzni sprievodcovia.
Sú aj profesionáli, ktorí na tom chcú zbohatnúť a snažia sa nám vtlačiť nejaký poriadok. Mám pocit, že tých možností je zrazu toľko, že sa v tom poriadku, po ktorom asi intuitívne túžime, napriek tomu strácame. Už starí Gréci hovorili: „Zachovaj poriadok a poriadok zachová teba.“ To platí stále.
V akom zmysle slova?
Dnes sa vyrojilo množstvo „dobrodincov“, ktorí sa snažia ponúknuť nejaké riešenie. Je toho toľko, že je znovu v tých ich ponukách chaos.
Ako sa teda dostať von z chaosu?
Mali by sme opustiť vody, ktoré sú špinavé. Ja to prirovnávam k historke o rybníku, kde umierali ryby. Rybári pozvali odborníka a ten im hovoril, že tam musia nasypať chémiu. Sypali a ryby stále umierali.
Prišiel nový odborník, špecialista super-ulti-kontra-multi-extra-unikátny, a ten hovoril, že musia sypať inú chémiu. Sypali inú chémiu a ryby umierali ďalej. Až prišiel starý sedliak, ktorý mal sedliacky rozum, a ten hovoril: „Chlapi, nesypte tam nič, vypustite vodu, vybagrujte bahno a rybám sa tam bude dariť dobre.“
A toto si uvedomím vždy, keď mi do ambulancie prídu ľudia, ktorí chcú chémiu: „Nasypte do mňa chémiu, aby mi bolo dobre.“
To nie je správne?
Ja hovorím, že chémia je až to posledné. Poďme hľadať príčinu. A tú príčinu nájdeme v chaose, ktorý majú doma, v nezhodách, ktoré medzi nimi panujú. Snažím sa skôr riešiť pôvod problému než jeho následky. Ako hovoril môj obľúbený profesor Cyril Höschl, psychiatri sa delia na duchárov a práškarov. Tí, čo práškujú, tak práškujú hneď, ešte vás nevypočuli.
Keď si požičiam príklad toho rybníka, mám pocit, že rybník, v ktorom sa česká spoločnosť nachádza, je často presýtený alebo zakalený tlakom na úspech a výkon. Sám ste raz povedali, že sa vychováva k úspechu a nie k cti. Ako v takom prostredí plávať?
V rybníku našej spoločnosti plávame už bruchom hore. To prináša ďalšie úskalia, mŕtva ryba pláva po prúde. Zatiaľ čo živá ryba je schopná plávať aj proti prúdu. Nesmie sa z nás stať zdochlina a mŕtva ryba, pretože potom nás ten prúd zanesie tam, kam chce. Musíme odolávať a byť rybami, ktoré neplávajú po povrchu, ale v hĺbkach.
Ďalší problém, ktorý vidím v tejto spoločnosti, je, že sme opustili hĺbku. Žijeme nesmierne povrchne. Spovrchneli sme vo vzťahoch. To je hrôza. Spovrchneli sme vo vzdelaní. My sme spovrchneli aj v humore. To mi veľmi prekáža, u nás vymreli komici. Máme len zabávačov. Komik je inteligentný, zatiaľ čo zabávač je vulgárny.
Ide o to, aby sme boli živí, neboli zdochlina, boli schopní plávať proti prúdu, aby sme neplávali s prúdom a aby sme dokázali plávať nielen proti prúdu, ale aj do hĺbky. Pretože všetky poklady v mori sú v hĺbkach. Žiadny poklad nepláva po hladine.
Pripisujete to honbe za úspechom, že sa z nás stali tak trochu zdochlina a plávame bruchom hore?
Áno, ide o to, aký má človek zmysel života a aký má cieľ. To nám už nastavujú rodičia. Kedysi rodičia vychovávali dieťa k tomu, aby bolo slušné. Dnes k tomu, aby bolo úspešné. Ale úspešnosť a slušnosť nie sú vždy skrutka a matica. K úspechu sa dá dôjsť aj neslušnou cestou.
Človek je svojím spôsobom trochu ako počítač. A rodičia, situácia, doba a škola nás ako počítač naprogramujú. Ja som už dosť starý, ja sa naprogramovať nenechám. Je mi však ľúto mladých ľudí, pretože sú naprogramovaní určitým smerom.
Akým smerom?
Tým smerom, ktorý ktosi potrebuje. Tlak však nesmie byť násilný a nesmie byť dlhodobý, pretože potom dôjde k únave materiálu. Áno, ak dáte medzi dve steny traverzu, je rovná, ale po určitom čase sa prevesí. A takto je to aj s človekom.
Podporujem, aby mladí ľudia mali záujem študovať, cestovať, vzdelávať sa, aby rástli, aby nezakrpateli. Ale na druhej strane, ak sa z toho stane fanatizmus, ak človek nemá iný cieľ než ten, ktorý je sebecký, a to je veľké slovo, ktoré v súčasnosti rezonuje v spoločnosti, potom sa stáva obeťou vlastnej cesty, po ktorej sa vydal.
Často zaznieva veta „dať dieťaťu komparatívnu výhodu do života“, ako je napríklad dvojjazyčnosť alebo nejaké extra krúžky či lepšie školy.
Takto tlak prikladáme dieťaťu už pomerne odmalička. Preto som hovoril, že nás rodičia programujú. Ja v tom trošku vidím aj to, že niektorí rodičia to nedosiahli sami, tak chcú, aby to dosiahli ich deti. Čo tiež nemusí byť zlé, ale nesmie sa to robiť formou nátlaku.
Jan Amos Komenský mal pravdu, keď hovoril, že výchova má byť hrou. Hovoril, že škola má byť hrou, ale aj výchova má byť hrou.
Dáte mi príklad?
Ako detský psychiater milujem rozprávky. Rozprávky ukazujú dobro a rozdiel medzi dobrom a zlom. Láska zvíťazí, dobro zvíťazí a poctivosť zvíťazí. Rozprávky od Boženy Němcovej alebo Karla Jaromíra Erbena boli výchovné. Mama to čítala dieťaťu a dieťa mohlo s mamou o rozprávke komunikovať.
Dnes matka posadí dieťa pred televíziu a rozprávka je často nezmyselná. Dieťaťu to nič nedá, matke to dá chvíľu času, keď sa dieťa niečím zabaví, ale zase sme pri tej plytkosti a povrchnosti. Kedysi mali rozprávky hĺbku. Nie som staromilec, ale vráťme sa k tomu, čo bolo osvedčené.
Na druhej strane vy ste človek s najvyšším počtom vysokoškolských titulov v republike. Čo teda bolo vaším motorom? Predpokladám, že túžba po úspechu alebo tlak na výkon to nebol.
Som dobrý príklad pre slabých študentov. Nebol som dobrý študent. A všetci sa čudovali, že chcem študovať na vysokej škole. Ani jeden z mojich profesorov mi nepovedal: „Ty na to máš.“
Všetci hovorili, že na to nemám. Napriek tomu som sa na lekársku fakultu v Prahe prihlásil. Tam sa mi zo začiatku tiež dvakrát nedarilo, ale dostal som sa do spoločenstva ľudí, ktorí ma podporovali.
O aké spoločenstvo išlo?
Bolo to spoločenstvo mojich pražských priateľov. Videl som, ako sa študuje, akým spôsobom si látku zapamätať a začal som sa v štúdiu zlepšovať. A keď sa vám niečo darí, tak vás to aj teší. A keď vás to teší, tak sa vám to darí.
Čo bolo potom?
Potom u mňa nastal životný zlom. Mal som pred svadbou. So spolužiačkou sme spolu chodili dva roky, ale k sobášu nedošlo. Asi tri týždne pred svadbou sa to zrušilo. Už sme mali rozoslané svadobné oznámenia, ušité šaty, objednanú reštauráciu. Všetko bolo a nedošlo k tomu, pretože som si počas štúdia zamiloval odbor psychiatrie.
Museli sme prejsť neurológiou, gynekológiou, chirurgiou, všetkým, čo každý študent. S psychiatriou však moja snúbenica zásadne nesúhlasila. A povedala mi doslova: „Ty by si nemal robiť psychiatriu, ty by si mal byť v Bohniciach zatvorený a vôbec nemáš na to, aby si študoval ďalej.“
Aké to bolo toto od nej počuť?
Viete, to bolo také strašné poníženie a taká urážka, nikdy som nič také bolestivé nezažil. Toto vám povie človek, s ktorým máte vstúpiť do manželstva. Vtedy som bol naozaj úplne zdrvený a navštívil som svojho najlepšieho kamaráta Tomáša Halíka. Tomáš ma vzal okolo ramien a povedal: „Pozri, dokáž, že nemá pravdu.“
Tuším, že to pre vás bolo zásadné.
Táto veta viedla k tomu, že som sa skutočne pustil do ďalšieho štúdia a potom sa z toho stala droga. Dokázal som jej to cez docentúru a cez tých šesť doktorátov a stále som si hovoril: „Tu máš dôkaz, dievča, že si sa mýlila.“
Tu mi Tomáš veľmi silno pomohol. To bolo obrovské. Na jednej strane veľká bolesť, na druhej strane veľká vzpruha.
Už mi to stačí. Chodil som do školy šesťdesiat rokov. Keď mi bolo šesť rokov, tak som nastúpil do základnej školy, do prvej triedy, a po šesťdesiatich rokoch som to uzavrel. Šesťdesiat rokov som chodil do školy a to stačí. Študujem teda ešte ďalej, ale už nie v škole oficiálne, aby som robil skúšky. Ktorý lekár a ktorý kňaz neštuduje celý život?
Hovorili ste o profesoroch, ktorí vám hovorili, že na to nemáte. Rozprávali sme sa aj o rodičoch, ktorí chcú pre svoje ratolesti to najlepšie. Čo je teda ideálna cesta? Ako kultivovať človeka k vnútornému naplneniu?
Každý človek je nejako talentovaný a je potrebné vedieť chytiť ten talent. Keď sa niektorý otecko domnieva, že jeho chlapec musí byť reprezentant vo futbale a musí hrať za Barcelonu alebo hokejista a musí hrať za Detroit, tak to dieťa strašným spôsobom trápi.
Viem, o čom hovorím. Nemám hudobný sluch a moja mama trvala na tom, že musím byť klavirista. Viete, čo som si užil ja a moja učiteľka hudby so mnou? Schovával som sa, utekal, záškoláčil.
Buď som trpel od učiteľky, ktorá mi nadávala, že som necvičil, alebo mi nadávala mama zase preto, že som nechcel tú hudbu robiť. Rodičia by mali u dieťaťa objavovať talent a potom ho k tomu talentu viesť. A nie aby sa sily trieštili na tom, na čo to dieťa nemá.
Tlak na výkon dnes číha odvšadiaľ. Napríklad z obálky časopisu, kde je vzorom úspešný podnikateľ.
Keby som teraz mal urobiť štatistiku, čím trpí najviac mladých ľudí, tak sú to komplexy menejcennosti, ktoré im niekto vytvoril. Prvý komplex menejcennosti vám vytvárajú rodičia, druhý vytvára škola. Aj u mňa to tak bolo, vlastne to moje vzdelanie bola trochu pomsta. Pomsta učiteľom zo strednej školy a pomsta mojej neveste.
Ďalej sa pocity menejcennosti vytvárajú v manželstve, keď muž svojej žene vyrába komplexy, alebo naopak. Ale môže to podporovať aj napríklad titulná strana časopisu, keď vás núti robiť to, aby ste dosiahli to, čo tam je na tom obrázku.
Toto je aj jedna z príčin mentálnej anorexie. V odbornej verejnosti sa vie, že časopisy s vychudnutými modelkami podporujú túto psychiatrickú diagnózu.
Keď ste spomínali, že mladá generácia trpí pocitom menejcennosti, čo vidíte o generáciu vyššie?
Množstvo ľudí dnes žije „single“, pretože buď nemajú na to, aby komunikovali s niekým druhým, alebo nechcú vstupovať do zväzkov, ktoré sú záväzné. Prípadne nechcú mať deti.
V slovenčine existujú dve podobné slová. Stavy a vzťahy. Ak mám dobré vzťahy, tak zažívam dobré stavy. A ak mám dobré stavy, vytváram dobré vzťahy. A akonáhle sa to otočí do mínusu, potom je to veľký vzťahový problém.
Vnímam okolo seba aj pomerne dosť osamelosti.
Rozlišujme však medzi samotou a osamelosťou. Samota je dobrá. Ja do nej často vstupujem. Aby som si dal pokoj od toho rybníka, tak zaleziem niekam pod breh a tam zakúšam samotu, ktorá skutočne dokáže človeka obohatiť. Tak ako je samota životodarná, je osamelosť zabíjajúca. A osamelých ľudí je množstvo.
Prečo ich je množstvo, keď sme vďaka technológiám stále v kontakte s druhými ľuďmi?
Práve preto, že spolu nevieme normálne komunikovať. Keď som si chcel namlúvať dievča, tak som si ju namlúval. Dnes si chlapec dievča vy-esemeskuje. Potom idú na rande a namiesto toho, aby sa niekde objímali, pozerajú do telefónu. Dnes sa už nenosí priniesť kvet alebo zarecitovať báseň. Keby jej priniesol kvet, bude mať pocit, že sa jej podlizuje.
Množstvo ľudí má telefón ako únik, napríklad cestou v metre. Prečo toľko vyhľadávame únik?
Z nudy aj zo zvyku. Keď som bol chlapec, tak bola závislosť od tabaku, alkoholu a kariet. Dnes sú karty nahradené výhernými automatmi. Ja tomu hovorím prehrávacie automaty. A namiesto alkoholu a tabaku máme drogy. A ešte k tomu pribudla závislosť od pornografie, závislosť od mobilov a závislosť od niektorých ľudí.
Závislostí máme viac a to je ten únik od reality, keď cez telefón vstúpim na chvíľu do iného sveta. Do sveta, ktorý som si vytvoril a je mi tam dobre.
A potom sa z toho sveta nechce von.
Vystúpim z metra a zrazu vidím chaos na ulici. Virtuálny svet ma upokojoval a napĺňal a svet mimo neho prináša nejakú bolesť a problém. Ďalšia vec, ktorú v tom úniku hľadáme, je zmysel.
Prečo hľadáme zmysel externe?
Sme príliš zmaterializovaní. Dnes sa nenosia duchovné hodnoty. Nenosia sa už ani veľmi kultúrne hodnoty. Vážna literatúra sa nepredáva, predávajú sa vreckové červené knižnice.
Mám známeho kníhkupca a ten mi hovorí, že napríklad poéziu už vôbec neobjednáva. Postupne sme stratili, a mne to chýba u mladých ľudí, zmysel pre poéziu, pre jemnosť, pre nadstavbu nad to prirodzené.
Zmysel často nie je naplnený a znovu sme pri tej frustrácii mladých ľudí. Mať zmysel znamená mať dôvod prečo. A kto vie prečo, vie aj ako, písal už Nietzsche.
Ak nemám zmysel, tak je to tiež jeden z dôvodov, prečo je Česká republika v Európe na druhom mieste, po Maďaroch, v počte samovrážd mladých ľudí medzi trinástym a dvadsiatym rokom. Pretože nemajú dôvod prečo žiť a potom do toho príde ešte nejaká bolesť.
Niekedy mi je tých ľudí tak ľúto, že by som nad nimi plakal. Pozvali ma na detské oddelenie k jednej štrnásťročnej dievčine, ktorá sa pokúsila o samovraždu. V rámci psychiatrického vyšetrenia som sa jej spýtal, prečo to urobila. A ona mi povedala, pretože jej autobus prešiel jazvečíka. Keď som s ňou potom hovoril, prišiel som na to, že jazvečík bol jediný tvor, ktorý ju mal rád.
Nenašla doma lásku, nenašla lásku u nejakého chlapca, nenašla lásku u priateľov a žila v spoločnosti úplne osamelá. Jazvečík bol jediný živý tvor, ktorý jej prejavoval lásku. Takže som sa jej z jednej strany ani veľmi nedivil.
Musíme zostúpiť do hĺbky obsahu. Poznáme slová ako obeť, láska, cit, ale nepoznáme, teda my ešte ako staršia generácia áno, zmysel ich obsahu. Stačí nám niekedy strašne málo, aby sme mali dojem, že sme našli všetko. A to nie je pravda. Človek musí stále hľadať.
Človek, ktorý si nekladie otázky, a myslím, že to hovoril Einstein, akoby nežil. Mal som profesora filozofie, ktorý hovoril, že len hlupák má vždy jasno. Inteligentný človek má otázky. A tie otázky začínajú zvnútra.
Lenže to je niekedy to najťažšie a najbolestivejšie.
Je to svojím spôsobom utrpenie. V Biblii je napísané, že oheň zušľachťuje železo a utrpenie človeka. A my sa často utrpeniu vyhýbame. Ja to napríklad vidím pri pohreboch. Keď pochovávam človeka ako kňaz, vidím, že tí ľudia chcú lieky, aby to prežili, aby neplakali a ako budú vyzerať, keď budú plakať.
Vyhýbame sa tomu, že by sme si skutočne mali poplakať. Mali by sme emócie nepotláčať a povedať si, že to patrí k životu. Keď ich človek prežije, tak ho to emocionálne skvalitní.
Čo by ste mladej generácii priali?
Ísť do hĺbky, nenechať sa strhnúť prúdom, byť slobodný voči tomu, čo by ma zotročovalo. Hovorí sa, že je tu sloboda. Ale aká je to sloboda? Sloboda cestovania, sloboda povedať svoj názor. Ja rozlišujem dve slobody. Sloboda od niečoho a sloboda k niečomu. A byť oslobodený od niečoho znamená, že jedna armáda nás oslobodila od druhej.
Ale my by sme mali byť aj slobodní ku konaniu niečoho. A to dáva životu radosť a zmysel. Keď Matka Tereza dostala Nobelovu cenu mieru, prišiel za ňou americký novinár, aby bol prvý, kto s ňou urobí rozhovor.
Ona povedala: „Nemám čas na rozhovor, poďte a pozriete sa, čo robím.“ Večer jej povedal: „Teda, sestra, to, čo vy robíte, to by som nerobil ani za tisíc dolárov na hodinu. A vy to robíte zadarmo.“ Ona mu na to odpovedala, že by to ani za peniaze nerobila. Našla v tom zmysel a súčasne bola oslobodená ku konaniu týchto vecí.
Ja by som odporúčal hľadať zmysel, neplávať s prúdom, nezovšednieť, nespovrchnieť a hľadať slobodu k niečomu a tiež sa radovať z drobností. Človek bol stvorený na to, aby bol šťastný, tak hľadajme šťastie.
